Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 563/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. – sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. z 31.

januára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn. z 21.

februára 2013, sp. zn. z 21. februára 2013 a sp. zn. z 28.

decembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Svidník a jeho uzneseniami sp. zn. 6

Er 76/2007 z 8. júna 2012, sp. zn. z 8. júna 2012, sp. zn. z 1.

júna 2012, sp. zn. zo 7. septembra 2012 a sp. zn. zo 7.

septembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. –

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. mája 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva vlastniť majetok podľa , práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2

a dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a

jeho uzneseniami sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn. z 31.

januára 2013, sp. zn. z 21. februára 2013, sp. zn. z 21.

februára 2013 a sp. zn. z 28. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len

„okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 8. júna 2012, sp. zn. 6 Er

111/2009 z 8. júna 2012, sp. zn. z 1. júna 2012, sp. zn. zo 7.

septembra 2012 a sp. zn. zo 7. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv

úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok

dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti

na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské

konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého

rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených

pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní

v úverových zmluvách notárska zápisnica. Vo všetkých napadnutých konaniach okresný súd

podľa o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) rozhodol

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následne ju zastavil. Napadnuté rozhodnutia

okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako

vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť do

niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu

ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola či

notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje

k závažným procesným pochybeniam v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5

Exekučného poriadku a v ostatnom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred

Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“). V nadväznosti na svoju

argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví

porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na

ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

4. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

– sp. zn. , z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami

krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc

ako exekučných tituloch koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok

v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok

v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných

formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich

uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom

na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch

a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od

predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez

relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj

v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje

s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 9. júna 2011, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 13. septembra 2012, sp. zn. z 2. októbra 2012...), ktoré skončili

odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam

uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už

ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje

rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú

právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii

obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. , ,

).

13. K námietkam sťažovateľky týkajúcich sa rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcich sa na prejudiciálne

konanie, ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS

110/2013 z 20. februára 2013, z 13. marca 2013,

z 13. marca 2013, sp. zn. z 13. marca 2013, sp. zn.

z 13. marca 2013, z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých

sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá

dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach,

na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne

názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné

a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu

za neopodstatnenú. Ústavný súd v závere konštatuje, že je zarážajúcou nepozornosťou

sťažovateľky, resp. jej snahou o úmyselné zavádzanie ústavného súdu, skutočnosť, že vo

veciach vedených pod sp. zn. – sp. zn. namieta tú

skutočnosť, že všeobecné súdy nepostupovali v súlade s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku;

táto právna úprava v čase vydania napadnutých rozhodnutí tak okresného súdu, ako aj

krajského súdu nebola vôbec účinná.

14. V kontexte svojich zistení ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v prípade

sťažností vedených pod sp. zn. a sp. zn. vytkla postupu

okresného súdu to, že v postupe podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku

v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku nevykonal pojednávanie; táto podmienka

vyplývala z v tom čase platnej legislatívy. V spojitosti s uvedenou argumentáciou

sťažovateľky ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle

a limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom,

z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože

v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, a ). V prípade sťažnosti vedenej

ústavným súdom pod sp. zn. týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 21. februára 2013 a sťažnosti vedenej pod sp. zn.

týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. z 28. decembra 2012 ústavný

súd z odôvodnenia týchto uznesení krajského súdu zistil, že sťažovateľka svoju

argumentáciu smerujúcu k postupu okresného súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku

neuplatnila v konaní pred krajským súdom ako súdom odvolacím, a preto aj táto samotná

skutočnosť je dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

15. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy

pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej

nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka

odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

sťažovateľka využila proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, v ktorých brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní.

Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých rozhodnutiach

náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutia

okresného súdu ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu

a rozhodnutia všeobecného súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná

v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami bol

v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv

zaručených , dohovoru a charty, dodržaný, čím

k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

16. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti

týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2

. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

17. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť

sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej

úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

18. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na

rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013