Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 559/2013
PDF · 246.89 KB
No categories available
I. ÚS 559/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13602/2013 – sp. zn. Rvp 13605/2013 a
sp. zn. Rvp 14735/2013 – sp. zn. Rvp 14747/2013 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho
uzneseniami sp. zn. 8 CoE 187/2012 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 7 CoE 185/2012 z 20.
decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 41/2012 z 18. januára 2013, sp. zn. 15 CoE 28/2012 zo 16.
januára 2013, sp. zn. 26 CoE 3/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 16 CoE 209/2012 z 21.
januára 2013, sp. zn. 14 CoE 6/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 114/2012 z 30.
januára 2013, sp. zn. 22 CoE 58/2012 zo 17. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 169/2012 z 30.
januára 2013, sp. zn. 25 CoE 47/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 22 CoE 6/2013 z 5.
februára 2013, sp. zn. 6 CoE 268/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 10 CoE 120/2012 z 19.
decembra 2012, sp. zn. 22 CoE 3/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 3 CoE 146/2012 z 30.
januára 2013 a sp. zn. 25 CoE 35/2012 z 24. januára 2013 v spojení s postupom Okresného
súdu Svidník a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 78/2007 zo 7. júna 2012, sp. zn. 6 Er 628/2008
z 13. júla 2012, sp. zn. 6 Er 112/2007 zo 7. júna 2012, sp. zn. 6 Er 112/2006 zo 6. septembra
2012, sp. zn. 5 Er 407/2003 zo 7. júna 2012, sp. zn. 5 Er 393/2003 zo 14. júna 2012,
sp. zn. 5 Er 446/2003 zo 14. júna 2012, sp. zn. 4 Er 35/2005 z 21. júna 2012, sp. zn.
5 Er 113/2004 z 21. júna 2012, sp. zn. 5 Er 470/2006 z 1. júna 2012, sp. zn. 5 Er 415/2004
zo 7. júna 2012, sp. zn. 5 Er 453/2004 z 28. júna 2012, sp. zn. 6 Er 125/2007 z 9. júla 2012,
sp. zn. 6 Er 96/2007 z 13. júla 2012, sp. zn. 4 Er 250/2005 z 22. júna 2012, sp. zn.
2 Er 102/2006 zo 7. júna 2012 a sp. zn. 5 Er 53/2004 zo 14. júna 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13602/2013 –
sp. zn. Rvp 13605/2013 a sp. zn. Rvp 14735/2013 – sp. zn. Rvp 14747/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13602/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla
2013 a 22. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie
zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 8 CoE 187/2012 zo 17. decembra 2012,
sp. zn. 7 CoE 185/2012 z 20. decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 41/2012 z 18. januára 2013,
sp. zn. 15 CoE 28/2012 zo 16. januára 2013, sp. zn. 26 CoE 3/2013 z 5. februára 2013,
sp. zn. 16 CoE 209/2012 z 21. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 6/2013 z 30. januára 2013,
sp. zn. 14 CoE 114/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 22 CoE 58/2012 zo 17. januára 2013,
sp. zn. 3 CoE 169/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 25 CoE 47/2012 z 24. januára 2013,
sp. zn. 22 CoE 6/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 6 CoE 268/2012 z 28. decembra 2012,
sp. zn. 10 CoE 120/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 22 CoE 3/2013 z 5. februára 2013,
sp. zn. 3 CoE 146/2012 z 30. januára 2013 a sp. zn. 25 CoE 35/2012 z 24. januára 2013
(ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu
Svidník (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 78/2007 zo 7. júna 2012,
sp. zn. 6 Er 628/2008 z 13. júla 2012, sp. zn. 6 Er 112/2007 zo 7. júna 2012,
sp. zn. 6 Er 112/2006 zo 6. septembra 2012, sp. zn. 5 Er 407/2003 zo 7. júna 2012,
sp. zn. 5 Er 393/2003 zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 Er 446/2003 zo 14. júna 2012,
sp. zn. 4 Er 35/2005 z 21. júna 2012, sp. zn. 5 Er 113/2004 z 21. júna 2012,
sp. zn. 5 Er 470/2006 z 1. júna 2012, sp. zn. 5 Er 415/2004 zo 7. júna 2012,
sp. zn. 5 Er 453/2004 z 28. júna 2012, sp. zn. 6 Er 125/2007 z 9. júla 2012,
sp. zn. 6 Er 96/2007 z 13. júla 2012, sp. zn. 4 Er 250/2005 z 22. júna 2012, sp. zn.
2 Er 102/2006 zo 7. júna 2012 a sp. zn. 5 Er 53/2004 zo 14. júna 2012 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutia okresného súdu“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv
úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti
na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého
rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených
pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní
v úverových zmluvách notárska zápisnica. V prípade veci vedenej ústavným súdom pod sp.
zn. Rvp 14743/2013 týkajúcej sa postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6
Er 125/2007 bolo vedené exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Exekučný poriadok“) zastavené, pričom v ostatných veciach okresný súd
rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následne ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým
krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť do
niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu
ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola či
notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje
na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5
Exekučného poriadku alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v ostatnom namieta nezačatie konania
o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší
a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
4. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13602/2013 – sp. zn. Rvp 13605/2013 a sp. zn. Rvp 14735/2013 – sp. zn.
Rvp 14747/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami
krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc
ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových
zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako
spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na
totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii
a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj
v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke
sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS
381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012
z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch
nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na
svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú
argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu
v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné
(k existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho
úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v prípade zastavení exekučného konania podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu
okresných súdov v čase pred vydaním rozhodnutí nariadenie pojednávania, resp.
rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresných súdoch, a to
v zmysle platnej právnej úpravy.
14. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne
konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS
110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013
z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013 z 13.
marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých
sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá
dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na
ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory
k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne
akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu
za neopodstatnenú.
15. V kontexte svojich zistení ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v prípade
sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 13605/2013 vytkla postupu okresného súdu to, že
v postupe podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5
Exekučného poriadku nevykonal pojednávanie; táto podmienka vyplývala z v tom čase
platnej legislatívy. V spojitosti s uvedenou argumentáciou sťažovateľky ústavný súd
poukazuje k princípu subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom
súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného
vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich
základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto
konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by
ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03,
III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V prípade sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13605/2013 ústavný súd z uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 28/2012
zo 16. januára 2013 zistil, že sťažovateľka svoju argumentáciu smerujúcu k postupu
okresného súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku neuplatnila, a aj táto samotná
skutočnosť je dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Ústavný súd v závere k postupu krajského súdu v odvolacom konaní
(sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) dodáva, že podľa svojej konštantnej
judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol
v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.
Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc
ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému
základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú
výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho
implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej
skutočnosti, či a ako sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu
v odvolacom konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania
v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného
účastníka exekučného konania a pod.). Právne posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej
právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného
súdu.
17. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy
pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej
nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľka využila proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu odvolania, ako riadne
opravné prostriedky, v ktorých brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní.
Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých rozhodnutiach
náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutia
okresného súdu ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu
a rozhodnutia všeobecného súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná
v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami bol
v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím
k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
18. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
19. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť
sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej
úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
20. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na
rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013