Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 589/2013
PDF · 199.17 KB
No categories available
I. ÚS 589/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., S., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k. 2 C 451/2008-174
z 31. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 CoD 28/2012-203
z 25. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2013 doručená sťažnosť D. Š., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
D. K., S., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Skalica (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 2 C 451/2008-174 z 31. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoD
28/2012-203 z 25. júna 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý
rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom zamietol návrh
sťažovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že ňou označené nehnuteľnosti patria
do dedičstva po rodičoch. Dôvodom zamietnutia návrhu okresným súdom bol nedostatok
vecnej legitimácie účastníkov konania v rámci konania o určenie, v ktorom sa sťažovateľka
domáhala ochrany svojich práv, k čomu okresný súd uviedol: „Ak je viac dedičov, v čase
od smrti poručiteľa do rozhodnutia o dedičstve sú považovaní za vlastníkov celého majetku
patriaceho do dedičstva. Rozhodnutie súdu o tom, či určitá vec patrí do dedičstva, sa preto
musí vzťahovať na všetkých dedičov, prípadne na ich právnych nástupcov. Všetci dedičia
musia byť v takejto žalobe označení buď za žalobcov alebo za žalovaných. V návrhu
navrhovateľky po zastavení konania voči navrhovateľom v 2. a 3. rade nie sú uvedení všetci
tí, ktorí prichádzajú do úvahy ako dedičia. Nakoľko navrhovateľka po právoplatnom
zastavení konania voči navrhovateľom v 2. a 3. rade opomenula uviesť ako ďalších
účastníkov právnych nástupcov dediča, neb. V. R. a to V. R. a E. M., ktorí prichádzali do
úvahy ako dedičia, z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie musel súd návrh zamietnuť...“
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho dôvodmi.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv rozsudkom
okresného súdu aj rozsudkom krajského súdu a v podstatnej časti svojej sťažnostnej
argumentácie uvádza: «Okresný súd v Senici ako aj Krajský súd v Trnave sa dopustili
nasledovných chýb, ktorými porušili jednak moje ústavné právo na súdnu ochranu a jednak
moje ústavné právo vlastniť majetok...
Neúplne zistili skutkový stav, pretože nevykonali navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočnosti...
Obidva súdy sa vo svojich rozsudkoch vôbec nezaoberali nepochybne preukázanými
skutkovými zisteniami, z ktorých jednoznačne vyplýva, že moji rodičia manž. M. a V. S. boli
v čase ich smrti vlastníkmi predmetných nehnuteľností a že tieto nehnuteľnosti neprešli
dedičským konaním...
Rozhodnutia obidvoch súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súdy nesprávne právne posúdili otázku legitimácie účastníkov...
Súd ekvilibristicky potom svoje rozhodnutie „zdôvodnil“ /úvodzovky, pretože to nie
je správny právny dôvod/ ustanovením § 91 ods. 2 OSP, pretože účastníkmi konania neboli
deti druhého manžela V. R. predtým S., teda deti V. R. menovite V. R. a E. M. r. R. To je
veľmi nesprávny právny názor a formalistický výklad tohto ustanovenia. Týmto
formalistickým a nesprávnym výkladom ustanovenia § 91 ods. 2 OSP ma súdy pripravili o
možnosť domáhať sa svojich práv teda bolo porušené moje právo na súdnu ochranu...
Takisto súdy porušili moje ústavné právo vlastniť majetok...
Je pravda, že V. R. predtým S. zomrela ako manželka V. R. Ten zomrel až po jej smrti
a jeho dedičmi boli jeho dve deti V. R. a E. M. r. R. Ani jeden z týchto jeho dedičov však
nespochybňuje moje nároky, o čom svedčí tá skutočnosť, že pôvodne podali návrh aj oni.
Pretože nemali žiadny záujem o garáž; nemali ani naliehavý právny záujem na určení, že
táto patrí do dedičstva vzali návrh späť a súd... konanie podľa § 96 ods. 1 OSP voči
navrhovateľom v 2. a 3. rade zastavil. Keďže títo účastníci nijako nepopierali moje práva a
späťvzatím návrhu prejavili skutočnosť, že na veci nemajú žiadny záujem, tak nebol dôvod
na podanie návrhu proti nim. Moje práva popierali len odporcovia 1, 2, a 3, a preto návrh
smeroval proti nim. Naviac znovu opakujem tú skutočnosť, že pôvodne podali návrh aj V. R.
a E. M.
Za týchto okolností neobstojí a teda je nesprávny právny názor uvedený
a odôvodnený v rozsudku KS Trnava 9 CoD 28/2012 na str. 4 tretí odsek o nerozlučnom
nútenom spoločenstve účastníkov. Opakujem, že sa jedná o formalistický a nesprávny
výklad ustanovenia § 91 ods. 2 OSP, ktorým boli porušené moje ústavné práva a to jednak
ústavné právo na súdnu ochranu a jednak ústavné právo vlastniť majetok...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Rozsudkom Okresného sudu v Skalici 2 C 451/2012 zo dňa 31. 1. 2012 a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave 9 CoD 28/2012 zo dňa 25. 6. 2012 bolo porušené právo D. Š. r. S.
na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 Ústavy SR a právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20
Ústavy SR.
Rozsudok Krajského súdu Trnava č. 9 CoD 28/2012 zo dňa 25. 6. 2013 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
D. Š. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd Trnava
povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. K. do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k rozsudku
okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom
na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať
rozsudok okresného súdu a ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),
ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu
bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne
vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku
okresného súdu a dôsledne sa vysporiadal s otázkou okruhu účastníkov konania, keď
uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec správne
právne posúdil...
Odvolací súd poukazuje na zákonnú dikciu ust. § 91 ods. 2 OSP, ktorá rieši spoločné
práva a povinnosti účastníkov konania s tým, že pokiaľ ide o také práva alebo povinnosti,
že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane,
platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Nerozlučným spoločenstvom účastníkov je taký
stav, kedy možno konštatovať, že procesným dôsledkom tohto spoločenstva je to, že
rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov s rovnakým výsledkom, práva a povinnosti
spoločníkov sú nerozlučné a procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov,
čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov, sa týka všetkých
účastníkov konania. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov bez zreteľa na ich vôľu a je to v zásade nútené spoločenstvo. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/120/2009,
z ktorého vyplýva, že určovací návrh spočívajúci v tom, že vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi a poručiteľ ju vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať a je vecne
legitimovaný ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka, t. j. poručiteľov dedič.
V prejednávanej veci Najvyšší súd skonštatoval, že medzi účastníkmi ide o nerozlučné
spoločenstvo, avšak v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov, a ak nebolo dedičstvo
medzi nimi ohľadne veci, o ktorú ide v Občianskom súdnom konaní vedenom s inou osobou
ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom
dedičskom konaní nebol tento majetok známy a nebol predmetom dedičstva a nebol v
konaní o dedičstvo prejednaný, sú do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci
dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci a z právnych úkonov týkajúcej sa tejto veci, sú
oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne tak, ako to predpokladá ust.
Obdobne sa v súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou dedičov vyjadril vo svojom
rozhodnutí najvyšší súd vo veci sp. zn. 1Cdo/183/2009, podľa ktorého podstatným je
okolnosť, že v prípade prejednávania dedičstva dedičský súd nemôže uložiť, aby dedičia
podali žalobu zameranú na odstránenie spornosti, pokiaľ účastníci samotní sú rozporní
v tvrdení, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva. Občiansky súdny poriadok predpokladá,
že vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa budú dedičia svojich práv domáhať žalobou
samostatnou, a to mimo konania o dedičstve tak, ak je to v prejednávanej veci. Pokiaľ sa
v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, je
procesným nástrojom prípustným na riešenie tejto okolnosti výlučne žaloba na určenie, že
vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pričom o tejto žalobe rozhoduje súd v sporovom
konaní, ktorého účastníkmi sú všetci dedičia, a to či už na strane žalobcov, alebo
žalovaných. Pre takéto sporové konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve
považovať za nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 OSP (R 49/82, R 65/2003)...
Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné,
logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne
otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj dokazovanie plne v súlade s procesnými
zásadami formulovanými v OSP, čím súd prvého stupňa dospel k zisteniu pravdivého
obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa ustan. § 219 ods. 1 OSP potvrdil a s poukazom na ustan. § 219 ods. 2
OSP svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia...“
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a je naplnený dôvod
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je len nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia
(rovnako III. ÚS 316/2011).
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych
ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne
konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími jej nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013