Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 589/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., S., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., S., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k. -174

z 31. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -203

z 25. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2013 doručená sťažnosť D. Š., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

D. K., S., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa rozsudkom Okresného súdu Skalica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -174 z 31. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoD

28/2012-203 z 25. júna 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý

rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom zamietol návrh

sťažovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že ňou označené nehnuteľnosti patria

do dedičstva po rodičoch. Dôvodom zamietnutia návrhu okresným súdom bol nedostatok

vecnej legitimácie účastníkov konania v rámci konania o určenie, v ktorom sa sťažovateľka

domáhala ochrany svojich práv, k čomu okresný súd uviedol: „Ak je viac dedičov, v čase

od smrti poručiteľa do rozhodnutia o dedičstve sú považovaní za vlastníkov celého majetku

patriaceho do dedičstva. Rozhodnutie súdu o tom, či určitá vec patrí do dedičstva, sa preto

musí vzťahovať na všetkých dedičov, prípadne na ich právnych nástupcov. Všetci dedičia

musia byť v takejto žalobe označení buď za žalobcov alebo za žalovaných. V návrhu

navrhovateľky po zastavení konania voči navrhovateľom v 2. a 3. rade nie sú uvedení všetci

tí, ktorí prichádzajú do úvahy ako dedičia. Nakoľko navrhovateľka po právoplatnom

zastavení konania voči navrhovateľom v 2. a 3. rade opomenula uviesť ako ďalších

účastníkov právnych nástupcov dediča, neb. V. R. a to V. R. a E. M., ktorí prichádzali do

úvahy ako dedičia, z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie musel súd návrh zamietnuť...“

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho dôvodmi.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv rozsudkom

okresného súdu aj rozsudkom krajského súdu a v podstatnej časti svojej sťažnostnej

argumentácie uvádza: «Okresný súd v Senici ako aj Krajský súd v Trnave sa dopustili

nasledovných chýb, ktorými porušili jednak moje ústavné právo na súdnu ochranu a jednak

moje ústavné právo vlastniť majetok...

Neúplne zistili skutkový stav, pretože nevykonali navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočnosti...

Obidva súdy sa vo svojich rozsudkoch vôbec nezaoberali nepochybne preukázanými

skutkovými zisteniami, z ktorých jednoznačne vyplýva, že moji rodičia manž. M. a V. S. boli

v čase ich smrti vlastníkmi predmetných nehnuteľností a že tieto nehnuteľnosti neprešli

dedičským konaním...

Rozhodnutia obidvoch súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súdy nesprávne právne posúdili otázku legitimácie účastníkov...

Súd ekvilibristicky potom svoje rozhodnutie „zdôvodnil“ /úvodzovky, pretože to nie

je správny právny dôvod/ ustanovením , pretože účastníkmi konania neboli

deti druhého manžela V. R. predtým S., teda deti V. R. menovite V. R. a E. M. r. R. To je

veľmi nesprávny právny názor a formalistický výklad tohto ustanovenia. Týmto

formalistickým a nesprávnym výkladom ustanovenia ma súdy pripravili o

možnosť domáhať sa svojich práv teda bolo porušené moje právo na súdnu ochranu...

Takisto súdy porušili moje ústavné právo vlastniť majetok...

Je pravda, že V. R. predtým S. zomrela ako manželka V. R. Ten zomrel až po jej smrti

a jeho dedičmi boli jeho dve deti V. R. a E. M. r. R. Ani jeden z týchto jeho dedičov však

nespochybňuje moje nároky, o čom svedčí tá skutočnosť, že pôvodne podali návrh aj oni.

Pretože nemali žiadny záujem o garáž; nemali ani naliehavý právny záujem na určení, že

táto patrí do dedičstva vzali návrh späť a súd... konanie podľa voči

navrhovateľom v 2. a 3. rade zastavil. Keďže títo účastníci nijako nepopierali moje práva a

späťvzatím návrhu prejavili skutočnosť, že na veci nemajú žiadny záujem, tak nebol dôvod

na podanie návrhu proti nim. Moje práva popierali len odporcovia 1, 2, a 3, a preto návrh

smeroval proti nim. Naviac znovu opakujem tú skutočnosť, že pôvodne podali návrh aj V. R.

a E. M.

Za týchto okolností neobstojí a teda je nesprávny právny názor uvedený

a odôvodnený v rozsudku KS Trnava na str. 4 tretí odsek o nerozlučnom

nútenom spoločenstve účastníkov. Opakujem, že sa jedná o formalistický a nesprávny

výklad ustanovenia , ktorým boli porušené moje ústavné práva a to jednak

ústavné právo na súdnu ochranu a jednak ústavné právo vlastniť majetok...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom Okresného sudu v Skalici zo dňa 31. 1. 2012 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. 6. 2012 bolo porušené právo D. Š. r. S.

na súdnu ochranu zakotvené v SR a právo vlastniť majetok zakotvené v

SR.

Rozsudok Krajského súdu Trnava č. zo dňa 25. 6. 2013 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

D. Š. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd Trnava

povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. K. do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k rozsudku

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom

na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať

rozsudok okresného súdu a ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu

bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne

vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku

okresného súdu a dôsledne sa vysporiadal s otázkou okruhu účastníkov konania, keď

uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec správne

právne posúdil...

Odvolací súd poukazuje na zákonnú dikciu ust. , ktorá rieši spoločné

práva a povinnosti účastníkov konania s tým, že pokiaľ ide o také práva alebo povinnosti,

že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane,

platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Nerozlučným spoločenstvom účastníkov je taký

stav, kedy možno konštatovať, že procesným dôsledkom tohto spoločenstva je to, že

rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov s rovnakým výsledkom, práva a povinnosti

spoločníkov sú nerozlučné a procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov,

čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov, sa týka všetkých

účastníkov konania. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho

vzťahu účastníkov bez zreteľa na ich vôľu a je to v zásade nútené spoločenstvo. Odvolací

súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ,

z ktorého vyplýva, že určovací návrh spočívajúci v tom, že vec patrí do dedičstva

po poručiteľovi a poručiteľ ju vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať a je vecne

legitimovaný ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka, t. j. poručiteľov dedič.

V prejednávanej veci Najvyšší súd skonštatoval, že medzi účastníkmi ide o nerozlučné

spoločenstvo, avšak v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov, a ak nebolo dedičstvo

medzi nimi ohľadne veci, o ktorú ide v Občianskom súdnom konaní vedenom s inou osobou

ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom

dedičskom konaní nebol tento majetok známy a nebol predmetom dedičstva a nebol v

konaní o dedičstvo prejednaný, sú do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci

dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci a z právnych úkonov týkajúcej sa tejto veci, sú

oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne tak, ako to predpokladá ust.

.

Obdobne sa v súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou dedičov vyjadril vo svojom

rozhodnutí najvyšší súd vo veci sp. zn. , podľa ktorého podstatným je

okolnosť, že v prípade prejednávania dedičstva dedičský súd nemôže uložiť, aby dedičia

podali žalobu zameranú na odstránenie spornosti, pokiaľ účastníci samotní sú rozporní

v tvrdení, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva. predpokladá,

že vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa budú dedičia svojich práv domáhať žalobou

samostatnou, a to mimo konania o dedičstve tak, ak je to v prejednávanej veci. Pokiaľ sa

v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, je

procesným nástrojom prípustným na riešenie tejto okolnosti výlučne žaloba na určenie, že

vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pričom o tejto žalobe rozhoduje súd v sporovom

konaní, ktorého účastníkmi sú všetci dedičia, a to či už na strane žalobcov, alebo

žalovaných. Pre takéto sporové konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve

považovať za nerozlučných spoločníkov podľa (R 49/82, R 65/2003)...

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné,

logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne

otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj dokazovanie plne v súlade s procesnými

zásadami formulovanými v , čím súd prvého stupňa dospel k zisteniu pravdivého

obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa ustan. potvrdil a s poukazom na ustan.

svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia...“

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu a je naplnený dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie základného práva podľa , je len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia

(rovnako ).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne

konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími jej nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013