Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 45/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť D. K. a, zastúpeného advokátom

Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 3 a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s namietaným porušením

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

z 27. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2013 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným

porušením postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté konanie a napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2013 (ďalej aj

„napadnuté konanie a napadnutý rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľ sťažnosť doplnil

podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2013.

Zo sťažnosti, z jej príloh a doplnenia vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení navrhovateľa účastníkom konania o zaplatenie sumy 2 987,45 € s príslušenstvom

z titulu zmluvy o prenájme nebytových priestorov vedeného okresným súdom pod sp. zn.

. O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 25. januára 2012 tak, že ho zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť

odporcovi náhradu trov konania. Proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 27. mája 2013 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom

odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Napadnutý rozsudok okresného

súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. júla

2013.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti tvrdí, že „zamietavý ROZSUDOK 1. st. i 2. st. súdu

nie je v znení zákona, presvedčivo odôvodnený a je v rozpore s dôkazmi o peňažnom plnení

MADAL BALU, s. r. o. za nájom“, pričom krajský súd podľa jeho názoru „... porušil

ÚSTAVU čl. 48 odst. 2 a medzinárodný DOHOVOR čl. 13 právo na účinný opravný

prostriedok, keď v merite veci rozhodoval bez vytýčenia verejného pojednávania, pričom

sťažovateľ už, ako právny nástupca po zomrelej matke L. K. sa svojej prítomnosti na

odvolávacom pojednávaní dožadoval v podaní zo dňa 26. 10. 2012“. Podľa sťažovateľa je

postup okresného súdu a tiež krajského súdu v napadnutých konaniach poznamenaný

zbytočnými prieťahmi.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„základné práva D. K. na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 odst. 2., prerokovanie veci nezávislým a nestranným

súdom podľa čl.46 odst.1, právo na právnu pomoc podľa čl.47 odst. 2. a 3. a rovnosť

v právach podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 odst.1 a právo na

účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 DOHOVORU o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní č. -240

z 25. 01. 2012 a Krajského súdu v Bratislave v konaní č. -270 z 27. 05. 2013

boli porušené.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľ rozšíril navrhovaný petit, pričom sa domáha, „aby

Ústavný súd SR zrušil a vrátil na ďalšie konanie nasledovné rozhodnutia:

1. ROZSUDOK Krajského súdu v Bratislave č. k. -270 zo dňa

27. 05. 2013 /v prílohe/

2. ROZSUDOK Okresného súdu Bratislava III č. k. -240 zo dňa

25. 01. 2012 /príloha/

c) aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi:

D. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške: = 6500.-Eur, ktoré je Krajský

súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

D. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške: = 7500.- Eur, ktoré je Okresný

súd v Bratislave III povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

d) aby Ústavný súd SR priznal D. K. náhradu trov konania v sume podľa vyhl.

o odmenách advokátovi, ktorú sumu je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave a ktorú

sumu je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava III na účet jeho právneho zástupcu: Mgr.

Miroslava Hončára do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa tvrdenia sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -240 z 25. januára 2012 a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-270 z 27. mája 2013 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 3 a , ako aj práv podľa a

dohovoru v spojení s namietaným porušením .

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

a napadnutým postupom krajského súdu

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola prejednaná

v primeranej lehote.

Medzi obsahom základného práva podľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že

ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno ich

namietané porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na

naplnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. ,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným súdom i krajským

súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už

nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom

okresného súdu ani krajského súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ). Navyše, zjavná neopodstatnenosť

sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , môže vyplývať aj

z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu podľa (m. m. ).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -240 z 25. januára

2013, ktorý krajský súd rozsudkom č. k. -270 z 27. mája 2013 potvrdil.

V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. septembra 2013) už teda okresný súd

vo veci meritórne rozhodol a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil. Napadnuté konanie

okresného súdu i krajského súdu bolo právoplatne skočené 1. júla 2013.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd i krajský súd v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už vo veci právoplatne rozhodli, a preto v tomto čase už nemohli

porušovať základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd preto v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 a práv podľa a dohovoru a k porušeniu

napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu zamietol. Zo zistení ústavného súdu

vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému postupu a napadnutému

rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 a práv podľa a dohovoru a k porušeniu

napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

II.3.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal po

splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303-A, s. 12, ods. 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Podľa a 3 každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní. Zásada rovnosti strán v konaní

podľa sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok

a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje

občianskoprávny súd (, , ). To znamená, že všetci

účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú

a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej

z procesných strán ().

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd:

1. napadnutý rozsudok „nepresvedčivo“ odôvodnil a jeho závery sú v rozpore

s vykonaným dokazovaním (ďalej len „prvá námietka“),

2. rozhodoval bez nariadenia pojednávania (ďalej len „druhá námietka“).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

navrhovateľa podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 25. januára 2012, ktorým súd prvého stupňa návrh na začatie konania o zaplatenie sumy

2 987,45 € s príslušenstvom z titulu zmluvy o prenájme nebytových priestorov zamietol.

Krajský súd prvým výrokom rozsudku sp. zn. z 27. mája 2013

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a druhým výrokom rozhodol o trovách

odvolacieho konania.

II.3.2 K prvej námietke sťažovateľa

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd napadnutý rozsudok „nepresvedčivo“

odôvodnil a jeho závery sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, čím porušil jeho základné

práva podľa a a 3 a práva podľa a

dohovoru, ako aj .

V nadväznosti na uvedenú námietku sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa

okrem iného uvádza:

„Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1

), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania

podľa a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Právny záver súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolací súd sa aj

s odôvodnením jeho rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje, pričom námietky navrhovateľa

nepovažoval za dôvodné.

Z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa jednoznačne

vyplýva, že nájomný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom vznikol na základe nájomných

zmlúv, predmetom ktorých bol nájom nebytových priestorov na Obchodnej ul. č. 50

v Bratislave. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že dňa 30. 7. 2001 bola uzavretá

nájomná zmluva o nájme nebytových priestorov na dobu neurčitú, pričom táto nájomná

zmluva bola odporcom vypovedaná v zákonnej trojmesačnej lehote k 1. 3. 2002. Z obsahu

spisu taktiež vyplýva, že navrhovateľ predmetné priestory následne prenajal inému subjektu.

Z rozpisu platieb súd prvého stupňa správne ustálil, že jednotlivé úhrady nájomného za

jednotlivé mesiace boli navrhovateľovi v celom rozsahu uhradené a preto nárok

navrhovateľa považoval za nedôvodný a tento zamietol. Súd prvého stupňa následne

vychádzal z rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -144 zo dňa

27. 10. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -181

zo dňa 28. 5. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10. 7. 2009 a v ktorom súd riešil

otázku nájomnej zmluvy a výpovede odporcu z nájomnej zmluvy a ustálil, že dňa 30. 7. 2001

bola uzavretá nájomná zmluva o nájme nebytových priestorov na dobu neurčitú, pričom

táto bola odporcom vypovedaná v zákonnej 3-mesačnej lehote k 1. 3. 2002. Pokiaľ ide

o p. L. K., matku navrhovateľa, ktorá bola vlastníckou predmetných nebytových priestorov

v podiele 1/12, táto pohľadávku Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20. 10. 2004, t. j.

7 dní pred svojou smrťou postúpila navrhovateľovi, pričom navrhovateľ predložil súdu dve

verzie tejto zmluvy. Na prvej je podpis p. L. K. a na druhej sa podpis L. K. nenachádza a na

miesto nej ju v zastúpení podpísal navrhovateľ s poukazom na plnú moc zo dňa 9. 6. 1997.

V tomto konaní navrhovateľ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa konanom dňa

11. 6. 2008 vyjadril nesúhlas s tým, aby pravosť podpisu jeho matky na tejto listine

preskúmal znalec. Na základe týchto skutočností existuje dôvodné podozrenie, že túto

zmluvu navrhovateľ vyfabrikoval. Okrem toho podľa LV bola p. L. K. spoluvlastníckou

nehnuteľností, v ktorej sa nachádzajú predmetné nebytové priestory iba v podiele 30/360,

t. j. 1/12, pričom okrem nej túto nehnuteľnosť vlastní ďalších 22 podielových

spoluvlastníkov a navrhovateľ medzi nimi nefiguruje. Jeho matke teda mohol vzniknúť iba

nárok na tú časť nájomného, ktorá zodpovedá jej spoluvlastníckemu podielu a iba túto

pohľadávku mohla navrhovateľovi postúpiť. V rozpore s tým navrhovateľ uplatňoval sám

celé nájomné, pričom ostatní podieloví spoluvlastníci neboli účastníkmi konania.

Súd prvého stupňa konštatoval, že nakoľko navrhovateľ si uplatňuje žalovanú sumu

z titulu tej istej súdom právoplatne preskúmanej zmluvy o prenájme nebytových priestorov

zo dňa 30. 7. 2001 ako i preskúmanie otázky platnosti tej istej zmluvy o postúpení

pohľadávok (iba za iné časové obdobie), dokazovaním v tomto smere sa v tomto konaní

nezaoberal, ale zaoberal sa iba výškou a dôvodnosťou žalovanej pohľadávky.

Navrhovateľ sa návrhom domáhal zaplatenia nájomného za I. štvrťrok roku 2002

vo výške 45.000,- Sk, t. j. za mesiac február vo výške 30.000,- Sk a za mesiac marec vo

výške 15.000,- Sk. zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za každý deň omeškania od

1. 7. 2002 a zaplatenia úroku z omeškania 15,5 % z istiny do zaplatenia, ako i náhrady trov

konania. Podobne zaplatenia nájomného za II. štvrťrok roku 2002 vo výške 45.000,- Sk za

obdobie mesiacov apríl až jún 2002 po á 15.000,- Sk, zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške

0,5 % za každý deň omeškania od 26. 3. 2002 a zaplatenia úroku z omeškania 16,5 %

z istiny do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Súd prvého stupňa správne vyvodil

záver, že zmluva o nájme nebytových priestorov bola účinná od 30. 7. 2001 a bola

odporcom vypovedaná v zákonnej trojmesačnej lehote k 1. 3. 2002 a teda navrhovateľovi

vzniklo právo na nájomné za dobu trvania tejto zmluvy, t. j. za mesiace august 2001 až

február 2002. Odporca navrhovateľovi uhradil za obdobie august až október 2001 dňa 14.

9. 2000 nájomné vo výške 90.000,- Sk, za obdobie november 2001 až január 2002 nájomné

vo výške 90.000,- Sk a za obdobie február 2002 nájomné vo výške 30.000,- Sk, t. j. ku dňu 5.

1. 2005 nájomného vo výške 210.000,- Sk. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa

názoru, že nájomné za toto požadované obdobie bolo uhradené v plnej výške.“

Krajský súd v napadnutom rozsudku ďalej uvádza:

„Súd prvého stupňa taktiež správne dospel k záveru, že v dôsledku ukončenia zmluvy

o nájme nebytových priestorov výpoveďou zo strany odporcu, sa navrhovateľ nemôže

domáhať zaplatenia nájomného za ďalší a to II. štvrťrok roku 2002 a preto jeho návrh

v tejto časti správne považoval za nedôvodný a ako taký ho správne zamietol.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného

dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky

odporcu podľa názoru odvolacieho súdu sú preto nedôvodné a odvolací súd k nim nemohol

prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa potvrdil.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo potvrdil

výrok súdu prvého stupňa, ktoré skutočnosti považoval v konaní pred súdom prvého stupňa

za preukázané, a prečo niektoré skutočnosti nepovažoval za potrebné opätovne dokazovať.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za

neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných

právnych noriem.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom prvej námietky

sťažovateľa uplatnenej proti napadnutému postupu a napadnutému rozsudku krajského súdu

a ním označenými základnými právami podľa a a 3 ,

právami podľa a dohovoru a porušením neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na

ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení, čo zakladá dôvod na

odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa

týkajúcej sa prvej námietky.

II.3.3 K druhej námietke sťažovateľa

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1

a a 3 a práva podľa a dohovoru, ako aj

aj z dôvodu, že o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.

Podľa (ďalej aj „OSP“) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Ústavný súd v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa uvádza, že v § 214 ods. 1

je taxatívnym spôsobom ustanovené, v ktorých prípadoch je odvolací súd povinný

nariadiť na prerokovanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie, pričom

z zároveň vyplýva, že v ostaných prípadoch je na úvahe odvolacieho

súdu, či pojednávanie na prerokovania odvolania vo veci samej nariadi alebo nie.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že postup, ktorý zvolil krajský súd, t. j. že rozhodol o odvolaní sťažovateľa vo veci samej

bez nariadenia pojednávania, je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že ani medzi obsahom druhej námietky

sťažovateľa uplatnenej proti namietanému konaniu a rozsudku krajského súdu a ním

označenými základnými právami podľa a a 3 , právami

podľa a dohovoru a porušením neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie

konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014