Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 382/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod

sp. zn. až sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho

uzneseniami č. k. -35 z 13. júla 2012 (), č. k.

-23 zo 7. augusta 2012 (), č. k. -42 z 31. júla

2012 (), č. k. -33 z 27. júna 2012 (), č. k.

-36 zo 7. augusta 2012 (), č. k.

zo 6. augusta 2012 (), č. k. -43 z 11. októbra 2012

(), č. k. -41 z 31. júla 2012 (), č. k.

-38 z 24. júla 2012 () a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. zo 17. októbra 2013

(), sp. zn. z 31. októbra 2013 (), sp. zn.

z 28. novembra 2013 (), sp. zn.

z 8. novembra 2013 (), sp. zn. z 8. novembra 2013

(), sp. zn. z 31. októbra 2013 (), sp. zn.

z 31. októbra 2013 (), sp. zn. z 9. decembra

2013 () a sp. zn. z 31. októbra 2013 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 1286/2014, , a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami č. k. -35 z 13. júla

2012, č. k. -23 zo 7. augusta 2012, č. k. -42 z 31. júla 2012,

č. k. -33 z 27. júna 2012, č. k. -36 zo 7. augusta 2012, č. k.

zo 6. augusta 2012, č. k. -43 z 11. októbra 2012, č. k.

-41 z 31. júla 2012 č. k. -38 z 24. júla 2012 (ďalej aj

„uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. zo 17. októbra 2013, sp. zn.

z 31. októbra 2013, sp. zn. z 28. novembra 2013, sp. zn.

z 8. novembra 2013, sp. zn. z 8. novembra 2013, sp. zn.

z 31. októbra 2013, sp. zn. z 31. októbra 2013, sp. zn.

z 9. decembra 2013, sp. zn. z 31. októbra 2013 (ďalej aj

„uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka mala v exekučných konaniach vedených na

podklade rozhodcovských rozsudkov vydaných v rozhodcovských konaniach alebo

notárskych zápisníc ako exekučných titulov Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom

Trenčín postavenie oprávnenej. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami

okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení

prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi

uzneseniami napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne potvrdil. Dovolania

sťažovateľky najvyšší súd zase ako procesne neprípustné odmietol a návrhy sťažovateľky

na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti označených súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu

vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné

pochybenie v postupe označených súdov sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť,

že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým

prerušené konanie podľa Občiansky súdny

poriadok (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif

Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má

vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby

mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich

právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo

všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo

nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,

aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Rovnako rozsiahlo poukazuje na ďalšiu

rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami

krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší

označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky,

krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol

o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými

postupmi a uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu ako súdu odvolacieho bral do úvahy

neskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania

sťažovateľky odmietol, a preto v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti nepovažoval za oneskorenú, keďže lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v obdobné

argumentom, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich

vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov

o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné

konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.

Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť,

že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových

zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré

už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu

v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje

s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 5. septembra 2012, sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn.

z 26. júna 2013 a sp. zn. z 28. augusta 2013 ako aj

ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností

sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov

rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení

v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade

ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými

exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky

o pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastavení

uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na

prerušenie konania podľa z dôvodu potreby podania žiadosti

Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred

rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp.

pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali

účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka

odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na

úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu

a jeho uzneseniam odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými

postupmi a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu a jeho uzneseniam namieta

predovšetkým skutočnosť, že najvyšší súd bol povinný sa obrátiť na Súdny dvor s otázkou

týkajúcou sa aplikácie čl. 47 charty a ubezpečiť sa, či vnútroštátne súdy iných členských

štátov vykladajú otázku rozhodcovskej doložky rovnako ako súdy Slovenskej republiky,

a v konečnom dôsledku, že najvyšší súd nevykonal účinnú nápravu porušenia zásad

kontradiktórnosti, ktorej sa mali nižšie súdy dopustiť.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu označených uznesení najvyššieho súdu zistil, že

najvyšší súd po rekapitulácii dovtedajšieho konania a uvedení dovolacích dôvodov

uplatnených sťažovateľkou podrobne odpovedal na sťažovateľkou uplatnené námietky,

ktoré mali poukazovať na naplnenie existencie dovolacích dôvodov, ktoré pripúšťa § 237

, a svoje závery o neprípustnosti dovolaní odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým

a zrozumiteľným) spôsobom spravidla na niekoľkých stranách odôvodnenia napadnutých

uznesení. Tieto závery preto nie sú ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a , práva podľa dohovoru, respektíve práva podľa

charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na doteraz uvedené a v súvislosti so sťažovateľkinou hlavnou

argumentáciou ústavný súd tiež zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“

možnosť vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila

v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa

s touto jej obranou krajský súd v rámci odvolacieho konania aj zaoberal. Zároveň ústavný

súd poukazuje aj na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. -27 zo 7. mája

2014, ktorým došlo k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu

vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie stanoviskom, podľa ktorého sa pri

preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu

primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce sa na

dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako

celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“.

Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že

v posudzovaných veciach nemohlo dôjsť k tvrdene vade konania zakladajúcej prípustnosť

dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom [ ].

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 spočíva najmä v tom, že tento rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,

aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje aj na odôvodnenie

uznesenia ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti

podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie

každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore

s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (m. m. )“, a svoj právny názor

zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn.

zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de

Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté podľa § 25

ods. 2 z dôvodu ich zjavnej neopodstatnosti a ústavný súd už

o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014