Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 382/2014
PDF · 205.84 KB
No categories available
III. ÚS 382/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod
sp. zn. Rvp 1281/2014 až sp. zn. Rvp 1289/2014 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho
uzneseniami č. k. 23 CoE 200/2012-35 z 13. júla 2012 (Rvp 1281/2014), č. k.
4 CoE 547/2011-23 zo 7. augusta 2012 (Rvp 1282/2014), č. k. 19 CoE 31/2012-42 z 31. júla
2012 (Rvp 1283/2014), č. k. 19 CoE 90/2012-33 z 27. júna 2012 (Rvp 1284/2014), č. k.
4 CoE 28/2012-36 zo 7. augusta 2012 (Rvp 1285/2014), č. k. 23 CoE 186/2012
zo 6. augusta 2012 (Rvp 1286/2014), č. k. 2 CoE 228/2012-43 z 11. októbra 2012
(Rvp 1287/2014), č. k. 16 CoE 35/2012-41 z 31. júla 2012 (Rvp 1288/2014), č. k.
19 CoE 137/2012-38 z 24. júla 2012 (Rvp 1289/2014) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 5 Cdo 448/2012 zo 17. októbra 2013
(Rvp 1281/2014), sp. zn. 4 OboEr 169/2013 z 31. októbra 2013 (Rvp 1282/2014), sp. zn.
5 Cdo 41/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 1283/2014), sp. zn. 7 ECdo 62/2013
z 8. novembra 2013 (Rvp 1284/2014), sp. zn. 7 ECdo 61/2013 z 8. novembra 2013
(Rvp 1285/2014), sp. zn. 2 Cdo 22/2013 z 31. októbra 2013 (Rvp 1286/2014), sp. zn.
2 ECdo 4/2013 z 31. októbra 2013 (Rvp 1287/2014), sp. zn. 5 Cdo 81/2013 z 9. decembra
2013 (Rvp 1288/2014) a sp. zn. 2 ECdo 2/2013 z 31. októbra 2013 (Rvp 1289/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 1281/2014, Rvp 1282/2014, Rvp 1283/2014, Rvp 1284/2013, Rvp 1285/2014,
Rvp 1286/2014, Rvp 1287/2014, Rvp 1288/2014 a sp. zn. Rvp 1289/2014 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 382/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami č. k. 23 CoE 200/2012-35 z 13. júla
2012, č. k. 4 CoE 547/2011-23 zo 7. augusta 2012, č. k. 19 CoE 31/2012-42 z 31. júla 2012,
č. k. 19 CoE 90/2012-33 z 27. júna 2012, č. k. 4 CoE 28/2012-36 zo 7. augusta 2012, č. k.
23 CoE 186/2012 zo 6. augusta 2012, č. k. 2 CoE 228/2012-43 z 11. októbra 2012, č. k.
16 CoE 35/2012-41 z 31. júla 2012 č. k. 19 CoE 137/2012-38 z 24. júla 2012 (ďalej aj
„uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 5 Cdo 448/2012 zo 17. októbra 2013, sp. zn.
4 OboEr 169/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 41/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn.
7 ECdo 62/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 61/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn.
2 Cdo 22/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 2 ECdo 4/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn.
5 Cdo 81/2013 z 9. decembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 2/2013 z 31. októbra 2013 (ďalej aj
„uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka mala v exekučných konaniach vedených na
podklade rozhodcovských rozsudkov vydaných v rozhodcovských konaniach alebo
notárskych zápisníc ako exekučných titulov Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom
Trenčín postavenie oprávnenej. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami
okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení
prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi
uzneseniami napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne potvrdil. Dovolania
sťažovateľky najvyšší súd zase ako procesne neprípustné odmietol a návrhy sťažovateľky
na prerušenie dovolacieho konania zamietol.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti označených súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné
pochybenie v postupe označených súdov sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť,
že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým
prerušené konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif
Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má
vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby
mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich
právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo
všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo
nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,
aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Rovnako rozsiahlo poukazuje na ďalšiu
rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami
krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší
označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1281/2014 až sp. zn. Rvp 1289/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky,
krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol
o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými
postupmi a uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu ako súdu odvolacieho bral do úvahy
neskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania
sťažovateľky odmietol, a preto v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti nepovažoval za oneskorenú, keďže lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho
súdu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v obdobné
argumentom, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich
vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov
o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné
konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.
Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť,
že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových
zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré
už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu
v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013 ako aj
ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení
v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade
ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky
o pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastavení
uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp.
pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na
úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu
a jeho uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými
postupmi a uzneseniami najvyššieho súdu
Sťažovateľka vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu a jeho uzneseniam namieta
predovšetkým skutočnosť, že najvyšší súd bol povinný sa obrátiť na Súdny dvor s otázkou
týkajúcou sa aplikácie čl. 47 charty a ubezpečiť sa, či vnútroštátne súdy iných členských
štátov vykladajú otázku rozhodcovskej doložky rovnako ako súdy Slovenskej republiky,
a v konečnom dôsledku, že najvyšší súd nevykonal účinnú nápravu porušenia zásad
kontradiktórnosti, ktorej sa mali nižšie súdy dopustiť.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu označených uznesení najvyššieho súdu zistil, že
najvyšší súd po rekapitulácii dovtedajšieho konania a uvedení dovolacích dôvodov
uplatnených sťažovateľkou podrobne odpovedal na sťažovateľkou uplatnené námietky,
ktoré mali poukazovať na naplnenie existencie dovolacích dôvodov, ktoré pripúšťa § 237
OSP, a svoje závery o neprípustnosti dovolaní odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým
a zrozumiteľným) spôsobom spravidla na niekoľkých stranách odôvodnenia napadnutých
uznesení. Tieto závery preto nie sú ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa čl. 47
charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Vzhľadom na doteraz uvedené a v súvislosti so sťažovateľkinou hlavnou
argumentáciou ústavný súd tiež zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“
možnosť vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila
v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa
s touto jej obranou krajský súd v rámci odvolacieho konania aj zaoberal. Zároveň ústavný
súd poukazuje aj na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája
2014, ktorým došlo k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu
vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie stanoviskom, podľa ktorého sa pri
preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu
primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na
dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako
celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“.
Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že
v posudzovaných veciach nemohlo dôjsť k tvrdene vade konania zakladajúcej prípustnosť
dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že tento rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,
aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje aj na odôvodnenie
uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti
podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie
každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore
s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor
zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 2 BvR 2419/06
zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de
Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07
a č. 38353/07.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnosti a ústavný súd už
o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2014