Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoE/28/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 proti povinnému: J. B., bytom Y., G. XXX/XX, o vymoženie 233,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. októbra 2011, č. k. -29 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 10.02.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. značka SR 2534/07 zo dňa 09.05.2007, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 7.020,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 6.750,- Sk od 25.11.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 3.394,- Sk. Rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 22.09.2006. Poverenie bolo udelené súdom dňa 04.03.2008 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o úvere zo dňa 22.09.2006 súd aj bez návrhu exekúciu zastavil po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Súd v prvom rade skúmal samotnú Zmluvu o úvere, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy sú VPPÚ. Súd právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle . Hodnotiac obsah zmluvy má súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke, uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného má súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle /viď zmluva/, ale že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže s poukazom na dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa a nasl. . Súd bol toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa , i keď v zmysle je bez právneho významu právna forma zmluvy. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra /v predmete činnosti uvedené: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov/. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté ako spotrebiteľovi. Súd sa ďalej zaoberal aj tým, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť aj režimu o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Pri aplikácii v spojitosti s dospel súd k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle , resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa citovaného zákona. Na tomto mieste považoval súd za potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku lex specialis. Uvedené znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené , použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia , vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch. Nakoniec aj v zmysle zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení v neprospech spotrebiteľa. Uvedené konštatovanie má význam pre záver, že zmluva neobsahuje základné náležitosti uvedené v , a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, pričom sa považuje takýto úver za bezúročný a bez poplatkov. Oprávnený pritom evidentne vymáha aj poplatok v sume 1.780,- Sk. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári), a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17. VPPÚ, kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok.. Preskúmaním VPPÚ, konkrétne článku 17. VPPÚ, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné dôvody. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia (predtým ods. 3) o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach, vyplývajúcich z tejto zmluvy, rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia , a takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o pôžičke ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia a o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu, resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinnou je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky, stanovenej v bode 17. VPPÚ /posledná veta/, súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto

cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť, je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným a miesto rozhodcovského konania bolo v Bratislave. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že

súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34) uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu, obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom, a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil, a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatíveho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie je treba vykladať aj so zreteľom na ust. , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom /ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde/ sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení , , platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami , a o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci exekúciu vyhlásil za neprípustnú, a zastavil ju. O trovách exekúcie, ktoré vznikli súdnemu exekútorovi, rozhodne súd po právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že predmetná zmluva o úvere, uzatvorená medzi oprávneným a povinným, bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom, a nebolo možné ju podriadiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu o tom, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o pôžičke, keďže oprávnený neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania povinnej, uviedol, že povinný ako dlžník požiadal oprávneného ako veriteľa o poskytnutie peňažných prostriedkov v žiadosti o úver, pričom následne bola uzatvorená zmluva o úvere a v rovnaký deň boli povinnému vyplatené aj peňažné prostriedky z úveru, avšak až potom, ako došlo k osvedčeniu pravosti jeho podpisu na predmetnej zmluve. Z uvedeného vyplýva, že okamih uzatvorenia zmluvy s povinným ako dlžníkom nie je totožný s okamihom vyplatenia peňažných prostriedkov. Pokiaľ by oprávnený nemal rezervované peňažné prostriedky pre povinného, nebolo by možné, aby mu ich v zmysle jeho žiadosti podľa § 500 ods. 1 Obch. zákonníka vyplatil. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke poukázal na skutočnosť, že s povinným bola uzavretá zmluva o úvere obsahujúca rozhodcovskú doložku v nasledujúcom znení: „Zmluvné strany dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, pričom ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov, keď v závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Dôvodil, že tzv. alternatívne rozhodcovského doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle príslušnej smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniam súdu o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu pre spotrebiteľa poukázal na to, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, pričom povinný bol počas rozhodcovského konania nečinný a neodpovedal ani na žalobnú výzvu, ktorá mu bola riadne doručená. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s ust. v platnom znení zrušil.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, ) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle a nasl. o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. , v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti stanovené

v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne a , . Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa , alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi. K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov (do ustanovenia až 54 ). Súd prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku z pohľadu smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993, toto plnenie posudzoval aj podľa a nasl. , teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého bola smernica implementovaná. V zmysle uvedeného preto súd prvého stupňa správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred b) príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu na súde. Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovskom súde. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, preto je v zmysle neplatná v celom rozsahu.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vyporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .