Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 234/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho prerokoval prijatú sťažnosť J. H., zastúpeného

advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Trnava, a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť J. H. trovy konania v sume 340,90 €

(slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet advokáta JUDr. Romana Cibulku,

Hlavná 13, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2014 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca v 1. rade“),

zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom

konaní vystupuje v procesnom postavení žalovaného v 1. rade, v ktorom sa V. V. (ďalej len

„žalobca v 1. rade“), žalobou doručenou okresnému súdu 6. novembra 2001 domáha

uvedenia veci do pôvodného stavu a vypratania nehnuteľnosti. Podaním doručeným

okresnému súdu 2. januára 2003 žalobca v 1. rade okrem iného okresnému súdu navrhol,

aby uznesením pripustil vstup Mgr. M. S. a D. V. ako ďalších účastníkov konania na stranu

žalobcu.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v napadnutom konaní postupom okresného

súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému

súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje

takto:

„Okresný súd Trnava v predmetnej veci v roku 2002 uskutočnil jedno pojednávanie,

ktoré bez prejednania veci odročil, v roku 2003 uskutočnil jedno pojednávanie (8. 1. 2003),

v roku 2005 vykonal ohliadku na mieste samom a jedno pojednávanie (30. 11. 2005),

v rokoch 2006 a 2007 bol prakticky nečinný, v roku 2008 uskutočnil jedno pojednávanie

(dňa 22. 9. 2008) a dňa 20. 10. 2008 pribral do konania uznesením znalca. V roku 2009

uskutočnil súd pojednávanie dňa 19. 10. 2009 a na pojednávaní konanom dňa 18. 1. 2010

vo veci vyhlásil rozsudok. Po zrušení prvostupňového rozsudku v dôsledku podaného

odvolania zo strany navrhovateľa, uskutočnil súd v roku 2011 dve pojednávania,

10. 8. 2011 a 14. 9. 2011 a dňa 27. 9. 2011 pribral do konania ďalšieho znalca. V roku

2012 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 24. 9. a v roku 2013 dňa 21. 1. ďalšie pojednávanie.

Dňa 6. 3. 2013 súd pribral do konania kontrolného znalca a pojednávania nariadené

na 21. 10. 2013 a 27. 11. 2013 boli odročené bez toho, že by došlo k prejednaniu veci.

Zatiaľ posledné pojednávanie uskutočnil súd 12. 2. 2014, ktoré odročil na neurčito

za účelom určenia termínu ohliadky na mieste samom.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup

okresného súdu, podľa jeho názoru okresný súd nepostupoval dostatočne efektívne, keďže

jeho postup ani po viac ako 12 rokoch neviedol k odstráneniu stavu jeho právnej neistoty.

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal aj finančné zadosťučinenie v sume

4 000 €, čo odôvodňuje s poukazom najmä na to, že „[v]iac ako 12 rokov trvajúci stav

faktickej a právnej neistoty, v ktorom sa v dôsledku takéhoto postupu okresného súdu

nachádzam, je pre mňa a celú moju rodinu veľmi stresujúci a v nemalej miere sa podpísal

na zhoršení môjho zdravotného stavu“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa J. H... na prerokovanie jeho veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako jeho právo na prerokovanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. sa prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi J. H... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 4 000,- €

(slovom štyritisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy jeho právneho

zastúpenia v celkovej výške 331,12 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Romana

Cibulku č. ú... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval

a uznesením č. k. -8 zo 16. apríla 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne prípisom z 24. apríla 2014 vyzval predsedníčku okresného

súdu, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. zo 16. mája 2014

doručenom ústavnému súdu 26. mája 2014 okrem podrobnej rekapitulácie priebehu

napadnutého konania uviedla toto:

„Vo veci boli vypracované tri znalecké posudky, nakoľko bolo potrebné posudzovať

odborné otázky, ktoré nemôže súd vyriešiť sám. Z uvedeného vyplýva, že ide o právne

i skutkovo zložitú vec.

Vec bola pôvodne pridelená sudkyni Mgr. Božene Michaláčkovej, ktorá v čase

pridelenia veci do jej senátu patrila k mimoriadne zaťaženým sudcom, keďže v tomto období

patril Okresný súd Trnava k personálne nedostatočne obsadeným súdom. Po jej odchode

na iný súd vec bola pridelená novému sudcovi JUDr. Borisovi Buľubášovi, ktorý taktiež

odišiel z Okresného súdu Trnava na iný súd a vec bola pridelená sudcovi JUDr. Igorovi

Malému dňa 25. 3. 2008, ktorý vo veci koná i v súčasnosti.

Odporcovia, resp. ich právny zástupca, sa viackrát a opakovane nezúčastnili

pojednávania (odporca v 1. rade sa zo 16 pojednávaní nezúčastnil na 5-tich, odporca

v 2. rade sa nezúčastnil na 11-tich, a právny zástupca odporcov sa nezúčastnil na 4-roch

vytýčených pojednávaniach), čím marili plynulosť súdneho konania.“

Dňa 28. mája 2014 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil,

či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie okresného súdu

sp. zn. zo 16. mája 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 5. júna 2014 oznámil,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniu okresného súdu

skonštatoval, že vo veci sťažovateľa je preukázané, že došlo k porušeniu označených práv

podľa a podľa dohovoru.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil

možnosť podľa a upustil od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku

a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne

pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. , ), a preto ďalej

konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (a rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia

významná povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého

sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové

pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými

sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, , ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,

že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu žalobcu, ktorým sa domáha

uvedenia veci do pôvodného stavu a vypratania nehnuteľnosti. Ide o vec, ktorá tvorí

štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike

existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný

súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn.

v zásade nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné prihliadnuť

na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci bolo potrebné vykonať výsluch svedkov

a vykonať časovo náročné znalecké dokazovanie, čo bezpochyby zvyšuje stupeň

skutkovej náročnosti veci. Táto okolnosť však sama osebe nie je v zásade

spôsobilá ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania (m. m. , ,

, , rozsudok ESĽP Škodáková proti Českej republike

z 21. 12. 2004, rozsudok ESĽP Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004). Na tomto

základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno

ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania.

2. Ústavný súd podľa ďalšieho kritéria hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka

napadnutého konania. Vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom

je každý účastník povinný postupovať podľa a a vyvíjať všetko úsilie

na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade

so zákonom a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to,

že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje

aj jeho procesná povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným

reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností.

Zo správania sťažovateľa v preskúmavanom konaní vyplýva, že sa nezúčastnil

celkovo dvoch pojednávaní (8. január 2003 a 22. september 2008), na ktorých však bola vec

meritórne prerokovaná za prítomnosti jeho právneho zástupcu. V tejto súvislosti je tiež

potrebné poznamenať, že pojednávanie nariadené na 11. júl 2011 bolo odročené pre

neprítomnosť právneho zástupcu sťažovateľa. Ústavný súd je toho názoru, že zistené

skutočnosti vyplývajúce zo správania sťažovateľa v konaní nie sú takej povahy,

aby významne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku. Sťažovateľovi preto nemožno pričítať

podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho

sťažnosti.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,

resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty (, , ).

Ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. zistil, že doterajší priebeh

napadnutého konania je poznačený obdobiami dlhodobej nečinnosti okresného súdu

(napr. január 2003 až marec 2005; november 2005 až september 2008), keď nevykonal

žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ

ako účastník v preskúmavanom súdnom konaní nachádza.

Napadnuté konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Na vrub neefektívnej činnosti čiastočne možno pripísať aj vydanie rozsudku okresného súdu

č. k. -133 z 18. januára 2010, ktorý bol na základe odvolania žalobcov

v odvolacom konaní rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -196 z 30. novembra 2010 v merite veci čiastočne potvrdený a čiastočne

zrušený pre závažné procesné pochybenie (nepreskúmateľnosť rozsudku) a potrebu doplniť

dokazovanie, v rozsahu jeho zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Za súčasť neefektívnej činnosti okresného súdu považuje ústavný súd aj postup

okresného súdu v súvislosti s opakovaným nariaďovaním znaleckého dokazovania

(13. október 2008, 23. september 2011 a 5. marec 2013), ako aj nedostatočné využívanie

všetkých dostupných prostriedkov zabezpečenia procesnej disciplíny účastníkov konania.

Ústavný súd v súvislosti s obranou okresného súdu, v rámci ktorej argumentuje tým,

že prieťahy v napadnutom konaní vznikli aj v dôsledku enormnej zaťaženosti všetkých

sudcov okresného súdu, považuje za potrebné poukázať na svoju judikatúru, v ktorej

už viackrát uviedol (m. m. , , , ),

že personálne problémy a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne

konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade,

ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. , ,

, ).

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu [z hľadiska

skutkovej, právnej a procesnej (viacinštančný priebeh napadnutého konania, vyšší počet

účastníkov konania) náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu

poznamenaného jeho neefektívnou činnosťou, ako aj opakovane sa vyskytujúcimi

obdobiami jeho viacročnej nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu

napadnutého konania a jeho doterajšiu dĺžku] dospel k záveru, že v postupe okresného súdu

došlom k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené

základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

III.

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva žiada,

aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a tiež

sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho

zastúpenia.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené

a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci nachádza (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru a prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní

konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie

tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto

považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu sťažovateľa

na priznanie finančného zadosťučinenia.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Tento

návrh odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým

súvisiacim stavom jeho právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval

predovšetkým charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období, celkovú

dĺžku konania okresného súdu (takmer 12 rokov), predmet sporu a jeho význam

pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi

za primerané finančné zadosťučinenie podľa ,

t. j. v sume ním požadovanej (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava. Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania

za tri úkony právnej služby v celkovej sume 482,94 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola

804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon

po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý

úkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 €. Keďže právny zástupca bol do 1. apríla

2014 platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“] a relevantné úkony právnej služby

boli urobené k 1. aprílu 2014, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18

ods. 3 vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu

340,90 €. Za tretí úkon právnej služby ústavný súd odmenu (stanovisko sťažovateľa

k vyjadreniu okresného súdu) nepriznal, pretože stanovisko neobsahovalo žiadne nové

skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia

uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014