Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 269/2018
PDF · 428 KB
No categories available
III. ÚS 269/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku v konaní o sťažnosti , , a
, , zastúpených advokátom prof. JUDr. Jánom Klučkom ,
advokátska kancelária, Ku potoku 4, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 82/2001 takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 82/2001 p o r u š e n é b o l i .
2. Mgr. a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému v sume po 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd
Trnava p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur
a štyridsaťdva centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta prof. JUDr. Jána Klučku,
CSc., Ku potoku 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 269/2018-9 zo 17. júla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava ( ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 82/2001 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v napadnutom konaní
vystupujú v procesnom postavení žalobcov. Napadnuté konanie sa začalo podaním žaloby
6. novembra 2001, ktorou sa pôvodný žalobca domáhal vypratania
nehnuteľnosti a jej uvedenia do pôvodného stavu. Sťažovatelia vstúpili do napadnutého
konania popri pôvodnom žalobcovi (otcovi sťažovateľov, pozn.) v januári 2003, keďže
zdedili nehnuteľnosť, ktorá je predmetom napadnutého konania. Poukázali na to, že celková
dĺžka konania vo veci, ktorá nie je právne ani fakticky zložitá, je nezdôvodniteľná
a neospravedlniteľná, čo u nich vyvoláva pocit právnej a vnútornej neistoty. Podľa ich
názoru je postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený viacerými obdobiami
nečinnosti, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu, ktorú vidia v opakovanom
nariadení znaleckého dokazovania či v nedostatočnom využití prostriedkov na zabezpečenie
procesnej disciplíny strán sporu. Napadnuté konanie trvá takmer 17 rokov a dosiaľ nie je
právoplatne skončené.
Následne sťažovatelia 9. apríla 2018 podali sťažnosť predsedovi okresného súdu
podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), v ktorej poukázali
na aktuálny stav veci a zároveň uviedli, že „... postup okresného súdu považujú za
neprimerane zdĺhavý a v rozpore so základnou zásadou prerokovania veci bez zbytočných
prieťahov...“.
Keďže zákonným sudcom v napadnutom konaní je predseda okresného súdu, už
uvedená sťažnosť bola posudzovaná podľa § 63 ods. 2 zákona o súdoch predsedom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uviedol, že v priebehu
napadnutého konania, ktoré považuje za právne i fakticky zložité, síce nezistil žiadne
subjektívne zavinenie sudcu, avšak vzhľadom na celkovú dĺžku konania sťažnosť
sťažovateľov uznal ako dôvodnú.
3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 82/2001 porušené
boli a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.
Súčasne sa sťažovatelia domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
a úhrady trov konania.
4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí sťažnosti sťažovateľov
na ďalšie konanie sa k sťažnosti vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprV/595/2018
z 23. augusta 2018. Podpredseda okresného súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania a uviedol úkony súdu v ich chronologickom poradí. V nadväznosti na prehľad
úkonov súdu v napadnutom konaní podpredseda okresného súdu uviedol, že „... v danom
prípade nie je možné konštatovať, že súd vo veci nekonal alebo nekoná, nakoľko aj
z uvedeného prehľadu je zrejmé, že súd konal priebežne, plynulo a efektívne, s vynaložením
úsilia vec čo najskôr rozhodnúť – súd postupoval v zmysle príslušných procesných
predpisov, jednotlivé úkony vykonával v primeraných (vzhľadom k zaťaženosti sudcov
a pracovníkov tunajšieho súdu, spôsobených nedostatočnou personálnou obsadenosťou, čo
nie je možné pripísať na vrub konajúceho súd), lehotách, pričom vyvinul snahu o riadny
postup v konaní; súd vykonáva (s výnimkou kratšieho obdobia v rokoch 2006 a 2007)
plynulé a efektívne úkony, bez zbytočných prieťahov...
..doterajšia doba konania je spôsobená aj skutkovou náročnosťou veci (ktorú
sťažovatelia popierajú)...
... z vyššie uvedených dôvodov považujem predmetnú sťažnosť za nedôvodnú, nezistil
som žiadne prieťahy v konaní, ktoré by boli spôsobené sudcom alebo pracovníkom
tunajšieho súdu...“.
5. K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho
zástupcu zaujali stanovisko podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 13. septembra
2018. V predmetnom stanovisku uviedli, že „... sa nestotožňujú so stanoviskom Predsedu
Okresného súdu Trnava zo dňa 23.08.208, značka lSprV/595/2018. Naopak poukazujú na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 234/2014, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky v tej iste veci, resp. o tom istom konaní (sp. zn. 24C
82/2001) rozhodol na návrh odporcov tak, že ich základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR porušené bolo. Prikázal Okresnému
súdu Trnava konať bez zbytočných prieťahov a zároveň priznal sťažovateľom primerané
finančné zadosťučinenie...“.
Zároveň sťažovatelia uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa ich vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
9. Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby ich záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 dohovoru, pozn.) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutí súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
12. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“), ide o platné znenie do 1. júla 2016.
13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdom prikazoval, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie
začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa
považuje aj povaha prerokúvanej veci.
17. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,
ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o návrhu žalobcov, ktorým sa domáhajú uvedenia
veci do pôvodného stavu a vypratania nehnuteľnosti, je vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade
ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľov ústavný súd nepovažuje
z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 24 C 82/2001 v zásade
nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné prihliadnuť
na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci boli vykonávané navrhnuté dôkazy –
výsluch svedkov a časovo náročné (ale neefektívne nariaďované) znalecké dokazovanie, čo
bezpochyby zvyšuje stupeň skutkovej náročnosti veci. Táto okolnosť však sama osebe nie je
v zásade spôsobilá ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania (m. m. IV. ÚS 41/07,
IV. ÚS 40/09, IV. ÚS 366/2011, III. ÚS 329/2011, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva Škodáková proti Českej republike z 21. 12. 2004, rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004). Na tomto základe ústavný súd
dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlniť
doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
18. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým
spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade sťažovatelia svojím
správaním v napadnutom konaní pred okresným súdom podstatne neovplyvnili jeho dĺžku
tak, aby im bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec nachádzala v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu.
19. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní z hľadiska jeho nečinnosti a efektivity vykonaných úkonov.
20. Ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. 24 C 82/2001 zistil, že doterajší priebeh
napadnutého konania je poznačený obdobiami dlhodobej nečinnosti okresného súdu (napr.
január 2003 až marec 2005; november 2005 až september 2008, august 2011 až september
2012, pozn.), keď nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako účastníci v preskúmavanom súdnom konaní
nachádzajú.
20.1 Je pravdou, že spis sp. zn. 24 C 82/2001 sa nachádzal opakovane na krajskom
súde z dôvodu rozhodovania o podaných odvolaniach (spolu 19 mesiacov), avšak
v kontexte hodnotenia celkovej dĺžky napadnutého konania ústavný súd nepovažuje tento
časový úsek za relevantný dôvod na ospravedlnenie zdĺhavého postupu okresného súdu.
21. Napadnuté konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou okresného súdu.
Na vrub neefektívnej činnosti čiastočne možno pripísať aj vydanie rozsudku okresného súdu
č. k. 24 C 82/2001-133 z 18. januára 2010, ktorý bol na základe odvolania žalobcov
v odvolacom konaní rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 49/2010-196 z 30. novembra
2010 v merite veci čiastočne potvrdený a čiastočne zrušený pre závažné procesné
pochybenie (nepreskúmateľnosť rozsudku) a potrebu doplniť dokazovanie. V rozsahu jeho
zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Obdobne rozsudok č. k.
24 C 82/2001-620 vyhlásený okresným súdom 12. augusta 2015 bol uznesením krajského
súdu č. k. 11 Co 75/2016-687 z 30. septembra 2016 v napadnutej zamietajúcej časti zrušený
a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
21.1 Za súčasť neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd považuje aj postup
okresného súdu v súvislosti s opakovaným nariaďovaním znaleckého dokazovania
(13. október 2008, 23. september 2011 a 5. marec 2013, pozn.), ako aj nedostatočné
využívanie všetkých dostupných prostriedkov zabezpečenia procesnej disciplíny sporových
strán.
22. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol
na pojednávaní 31. októbra 2018 rozsudkom č. k. 24 C 82/20101-778, proti ktorému podali
odvolanie žalovaní a vec bola postúpená na rozhodovanie odvolaciemu súdu 11. januára
2019.
23.Ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby
predmetné napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 17 rokoch
od jeho začatia.
24. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľov, postupu okresného súdu
poznamenaného nečinnosťou a neefektívnou činnosťou ústavný súd dospel k záveru, že
v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto
rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
25. Hoci ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu
porušené, ústavný súd vo výroku tohto nálezu v tomto štádiu konania neprikázal, aby
okresný súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety
ústavy, reflektujúc na skutočnosť, že vec sťažovateľov bola v čase rozhodovania ústavného
súdu okresným súdom meritórne rozhodnutá (rozsudok č. k. 24 C 82/2001-778 z 31.októbra
2018, pozn.) aj keď nie právoplatne, a okresný súd v rámci svojich dispozícií vykonal
všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľov, keďže spis sa v súčasnej dobe
nachádza na odvolacom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje i na ustanovenie
§ 390 CSP, ktoré obsahuje príkaz, aby odvolací súd sám rozhodol vo veci, ak rozhodnutie
súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému
rozhodnutiu súdu prvej inštancie (III. ÚS 5/2018).
26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
27. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa čl. 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
28. Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
argumentujúc tým, že celková dĺžka napadnutého konania je nezdôvodniteľná
a neospravedlniteľná, čo v sťažovateľoch vyvoláva pocit právnej a vnútornej neistoty, pocit
márnosti a nespravodlivosti.
29. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, pričom pri určení
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
30. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
24 C 82/2001 a jeho priebeh, najmä s ohľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného
súdu, ako aj so zreteľom na predmet napadnutého konania ústavný súd považoval sumu
10 000 €, resp. sumu 5 000 € pre každého zo sťažovateľov, teda v sume nimi požadovanej,
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
31. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom
prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátska kancelária, Ku potoku 4, Košice. Podľa § 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa
výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
32. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá bola 921 €.
33. Pretože sťažovateľmi vyčíslená suma trov právneho zastúpenia nepresiahla
výšku, ktorá by sťažovateľom patrila v zmysle príslušných ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) pri zastupovaní dvoch osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky), ústavný súd im priznal
náhradu trov ich právneho zastúpenia v nimi požadovanej sume 325,42 €. Úhradu priznal
za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade
s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Úhrada za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2018 (2x 153,50 €) spolu s režijným paušálom (2x 9,21 €) predstavuje
sumu trov konania celkom 325,42 €.
34. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2019