Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 269/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku v konaní o sťažnosti , , a

, , zastúpených advokátom prof. JUDr. Jánom Klučkom ,

advokátska kancelária, Ku potoku 4, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Mgr. a p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie každému v sume po 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd

Trnava p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť

a trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur

a štyridsaťdva centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta prof. JUDr. Jána Klučku,

CSc., Ku potoku 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-9 zo 17. júla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava ( ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v napadnutom konaní

vystupujú v procesnom postavení žalobcov. Napadnuté konanie sa začalo podaním žaloby

6. novembra 2001, ktorou sa pôvodný žalobca domáhal vypratania

nehnuteľnosti a jej uvedenia do pôvodného stavu. Sťažovatelia vstúpili do napadnutého

konania popri pôvodnom žalobcovi (otcovi sťažovateľov, pozn.) v januári 2003, keďže

zdedili nehnuteľnosť, ktorá je predmetom napadnutého konania. Poukázali na to, že celková

dĺžka konania vo veci, ktorá nie je právne ani fakticky zložitá, je nezdôvodniteľná

a neospravedlniteľná, čo u nich vyvoláva pocit právnej a vnútornej neistoty. Podľa ich

názoru je postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený viacerými obdobiami

nečinnosti, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu, ktorú vidia v opakovanom

nariadení znaleckého dokazovania či v nedostatočnom využití prostriedkov na zabezpečenie

procesnej disciplíny strán sporu. Napadnuté konanie trvá takmer 17 rokov a dosiaľ nie je

právoplatne skončené.

Následne sťažovatelia 9. apríla 2018 podali sťažnosť predsedovi okresného súdu

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), v ktorej poukázali

na aktuálny stav veci a zároveň uviedli, že „... postup okresného súdu považujú za

neprimerane zdĺhavý a v rozpore so základnou zásadou prerokovania veci bez zbytočných

prieťahov...“.

Keďže zákonným sudcom v napadnutom konaní je predseda okresného súdu, už

uvedená sťažnosť bola posudzovaná podľa § 63 ods. 2 zákona o súdoch predsedom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uviedol, že v priebehu

napadnutého konania, ktoré považuje za právne i fakticky zložité, síce nezistil žiadne

subjektívne zavinenie sudcu, avšak vzhľadom na celkovú dĺžku konania sťažnosť

sťažovateľov uznal ako dôvodnú.

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

boli a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

Súčasne sa sťažovatelia domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €

a úhrady trov konania.

4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí sťažnosti sťažovateľov

na ďalšie konanie sa k sťažnosti vyjadril okresný súd podaním sp. zn.

z 23. augusta 2018. Podpredseda okresného súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania a uviedol úkony súdu v ich chronologickom poradí. V nadväznosti na prehľad

úkonov súdu v napadnutom konaní podpredseda okresného súdu uviedol, že „... v danom

prípade nie je možné konštatovať, že súd vo veci nekonal alebo nekoná, nakoľko aj

z uvedeného prehľadu je zrejmé, že súd konal priebežne, plynulo a efektívne, s vynaložením

úsilia vec čo najskôr rozhodnúť – súd postupoval v zmysle príslušných procesných

predpisov, jednotlivé úkony vykonával v primeraných (vzhľadom k zaťaženosti sudcov

a pracovníkov tunajšieho súdu, spôsobených nedostatočnou personálnou obsadenosťou, čo

nie je možné pripísať na vrub konajúceho súd), lehotách, pričom vyvinul snahu o riadny

postup v konaní; súd vykonáva (s výnimkou kratšieho obdobia v rokoch 2006 a 2007)

plynulé a efektívne úkony, bez zbytočných prieťahov...

..doterajšia doba konania je spôsobená aj skutkovou náročnosťou veci (ktorú

sťažovatelia popierajú)...

... z vyššie uvedených dôvodov považujem predmetnú sťažnosť za nedôvodnú, nezistil

som žiadne prieťahy v konaní, ktoré by boli spôsobené sudcom alebo pracovníkom

tunajšieho súdu...“.

5. K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu zaujali stanovisko podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 13. septembra

2018. V predmetnom stanovisku uviedli, že „... sa nestotožňujú so stanoviskom Predsedu

Okresného súdu Trnava zo dňa 23.08.208, značka . Naopak poukazujú na

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom

Ústavný súd Slovenskej republiky v tej iste veci, resp. o tom istom konaní (sp. zn. 24C

82/2001) rozhodol na návrh odporcov tak, že ich základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR porušené bolo. Prikázal Okresnému

súdu Trnava konať bez zbytočných prieťahov a zároveň priznal sťažovateľom primerané

finančné zadosťučinenie...“.

Zároveň sťažovatelia uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa ich vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

9. Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby ich záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (to platí, aj pokiaľ ide o dohovoru, pozn.) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutí súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

(m. m. ).

12. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na

(ďalej len „OSP“), ide o platné znenie do 1. júla 2016.

13. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

14. Táto povinnosť súdu vyplývala z , ktorý súdom prikazoval, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , v zmysle ktorej len čo sa konanie

začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v (ďalej len „“), podľa ktorého súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

strán sporu a iných osôb.

16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa

považuje aj povaha prerokúvanej veci.

17. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,

ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o návrhu žalobcov, ktorým sa domáhajú uvedenia

veci do pôvodného stavu a vypratania nehnuteľnosti, je vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť

rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade

ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľov ústavný súd nepovažuje

z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. v zásade

nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné prihliadnuť

na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci boli vykonávané navrhnuté dôkazy –

výsluch svedkov a časovo náročné (ale neefektívne nariaďované) znalecké dokazovanie, čo

bezpochyby zvyšuje stupeň skutkovej náročnosti veci. Táto okolnosť však sama osebe nie je

v zásade spôsobilá ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania (m. m. ,

, , , rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva Škodáková proti Českej republike z 21. 12. 2004, rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004). Na tomto základe ústavný súd

dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlniť

doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

18. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým

spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia

jej základného práva podľa . V danom prípade sťažovatelia svojím

správaním v napadnutom konaní pred okresným súdom podstatne neovplyvnili jeho dĺžku

tak, aby im bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec nachádzala v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu.

19. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní z hľadiska jeho nečinnosti a efektivity vykonaných úkonov.

20. Ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. zistil, že doterajší priebeh

napadnutého konania je poznačený obdobiami dlhodobej nečinnosti okresného súdu (napr.

január 2003 až marec 2005; november 2005 až september 2008, august 2011 až september

2012, pozn.), keď nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako účastníci v preskúmavanom súdnom konaní

nachádzajú.

20.1 Je pravdou, že spis sp. zn. sa nachádzal opakovane na krajskom

súde z dôvodu rozhodovania o podaných odvolaniach (spolu 19 mesiacov), avšak

v kontexte hodnotenia celkovej dĺžky napadnutého konania ústavný súd nepovažuje tento

časový úsek za relevantný dôvod na ospravedlnenie zdĺhavého postupu okresného súdu.

21. Napadnuté konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Na vrub neefektívnej činnosti čiastočne možno pripísať aj vydanie rozsudku okresného súdu

č. k. -133 z 18. januára 2010, ktorý bol na základe odvolania žalobcov

v odvolacom konaní rozsudkom krajského súdu č. k. -196 z 30. novembra

2010 v merite veci čiastočne potvrdený a čiastočne zrušený pre závažné procesné

pochybenie (nepreskúmateľnosť rozsudku) a potrebu doplniť dokazovanie. V rozsahu jeho

zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Obdobne rozsudok č. k.

-620 vyhlásený okresným súdom 12. augusta 2015 bol uznesením krajského

súdu č. k. -687 z 30. septembra 2016 v napadnutej zamietajúcej časti zrušený

a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

21.1 Za súčasť neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd považuje aj postup

okresného súdu v súvislosti s opakovaným nariaďovaním znaleckého dokazovania

(13. október 2008, 23. september 2011 a 5. marec 2013, pozn.), ako aj nedostatočné

využívanie všetkých dostupných prostriedkov zabezpečenia procesnej disciplíny sporových

strán.

22. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol

na pojednávaní 31. októbra 2018 rozsudkom č. k. -778, proti ktorému podali

odvolanie žalovaní a vec bola postúpená na rozhodovanie odvolaciemu súdu 11. januára

2019.

23.Ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby

predmetné napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 17 rokoch

od jeho začatia.

24. Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľov, postupu okresného súdu

poznamenaného nečinnosťou a neefektívnou činnosťou ústavný súd dospel k záveru, že

v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto

rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

25. Hoci ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu

porušené, ústavný súd vo výroku tohto nálezu v tomto štádiu konania neprikázal, aby

okresný súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety

, reflektujúc na skutočnosť, že vec sťažovateľov bola v čase rozhodovania ústavného

súdu okresným súdom meritórne rozhodnutá (rozsudok č. k. -778 z 31.októbra

2018, pozn.) aj keď nie právoplatne, a okresný súd v rámci svojich dispozícií vykonal

všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľov, keďže spis sa v súčasnej dobe

nachádza na odvolacom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje i na ustanovenie

, ktoré obsahuje príkaz, aby odvolací súd sám rozhodol vo veci, ak rozhodnutie

súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému

rozhodnutiu súdu prvej inštancie ().

26. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

27. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

28. Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €

argumentujúc tým, že celková dĺžka napadnutého konania je nezdôvodniteľná

a neospravedlniteľná, čo v sťažovateľoch vyvoláva pocit právnej a vnútornej neistoty, pocit

márnosti a nespravodlivosti.

29. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušenia základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, pričom pri určení

finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.

30. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a jeho priebeh, najmä s ohľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného

súdu, ako aj so zreteľom na predmet napadnutého konania ústavný súd považoval sumu

10 000 €, resp. sumu 5 000 € pre každého zo sťažovateľov, teda v sume nimi požadovanej,

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

31. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátska kancelária, Ku potoku 4, Košice. Podľa § 36

ods. 2 ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

32. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá bola 921 €.

33. Pretože sťažovateľmi vyčíslená suma trov právneho zastúpenia nepresiahla

výšku, ktorá by sťažovateľom patrila v zmysle príslušných ustanovení vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) pri zastupovaní dvoch osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky), ústavný súd im priznal

náhradu trov ich právneho zastúpenia v nimi požadovanej sume 325,42 €. Úhradu priznal

za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade

s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Úhrada za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2018 (2x 153,50 €) spolu s režijným paušálom (2x 9,21 €) predstavuje

sumu trov konania celkom 325,42 €.

34. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2019