Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 329/2011
PDF · 231.59 KB
No categories available
III. ÚS 329/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť M. F., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/149/2010 (pôvodne
vedenom pod sp. zn. 7 C 625/00, 7 C/1344/01 a sp. zn. 13 C 10/2008), a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/149/2010
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 625/00, 7 C/1344/01 a sp. zn. 13 C/10/2008)
p o r u š e n é b o l i .
2. M. F. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý uhradiť M. F. trovy konania v sume
314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právnej zástupkyne
JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 329/2011 z 27. júla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/149/2010
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 625/00, 7 C/1344/01 a sp. zn. 13 C/10/2008).
Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprV 352/2011 zo
6. septembra 2011 doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2011, v ktorom okrem iného
uviedol:
„Vec napadla OS Michalovce 26. 6. 2000... Od začatia konania procesné úkony súdu
(S), sťažovateľky (N), odporcu (O) a vedľajšieho účastníka (V) boli nasledujúce:
S: 29. 6. 2000 návrh doručovaný odporcovi k vyjadreniu, ten zároveň požiadaný k
predloženiu mzdových listov za r. 1998 a 1999...
- S: na pojednávaní 31. 10. 2000 vyhlásený rozsudok, ktorým bola určená choroba
navrhovateľky za chorobu z povolania, nárok na náhradu škody vylúčený na samostatné
konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 7 C 1344/2001
- N: 6. 11. 2000 doručené podanie, v ktorom je vyčíslený nárok na náhradu škody ako
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 20-násobku základného bodového ohodnotenia,
t. j. 210.000.- Sk po odpočítaní plnenia vedľajším účastníkom uplatnené 199.500.- Sk...
- S: 19. 11. 2001 určený termín pojednávania na 10. 12. 2001, vyzvaný právny zástupca
navrhovateľky k predloženiu presného vyčíslenia náhrady škody
- N: 27. 11. 2001 podanie, ktorým dochádza k zmene žaloby, navrhovateľka rozširuje
nároky nielen o sťaženie spoločenského uplatnenia ale aj o zaplatenie straty na zárobku
- S: 10. 12. 2001 pojednávanie vo veci, pripustená zmena žaloby
- S: 13. 3. 2002 určený termín pojednávania na 8. 4. 2002, vedľajšiemu účastníkovi
doručovaný návrh i s rozsudkom vo veci sp. zn. 7 C 625/00
- S: 8. 4. 2002 pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti žalovaného...
- S: pojednávanie 5. 8. 2002. na pojednávaní špecifikované nároky navrhovateľky,
pojednávanie odročené za účelom vyjadrenia sa k uplatnenej náhrade škody zo strany
odporcu a vedľajšieho účastníka
- S: 15. 10. 2002 (aj 6. 12. 2002 a 7. 1. 2003) urgovaný právny zástupca navrhovateľky k
vyjadreniu k uplatneným nárokom na náhradu škody...
- S: 22. 1. 2004 pojednávanie odročené na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky z
dôvodu spochybnenie správnosti vyčíslenia uplatnených nárokov a nemožnosti ich presného
vyčíslenia priamo na pojednávaní, poskytnutá požadovaná 14-dňová lehota k presnému
vyčísleniu nárokov
- S: 11. 10. 2004 vyzvaný JUDr. Č. k presnej špecifikácii nárokov navrhovateľky
- S: 18. 11. 2004 urgovaný JUDr. Č. k presnej špecifikácii nárokov navrhovateľky
- S: 18. 11. 2004 urgovaný právny zástupca navrhovateľky JUDr. K. k presnej špecifikácii
nárokov navrhovateľky
- N: 9. 3. 2005 podanie, ktorým návrh čiastočne vzatý späť z dôvodu zmeny právnej úpravy
týkajúcej sa odškodňovania straty na zárobku po 1. 1. 2004
- S: 22. 7. 2005 určený termín pojednávania na 21. 9. 2005, odporcovi a vedľ. účastníkovi
doručované podanie odporkyne
- S: 21. 9. 2005 pojednávanie, navrhovateľkou navrhnuté dôkazy; pojednávanie odročené
na 9. 11. 2005...
- S: 9. 11. 2005 pojednávanie, vypočúvaní svedkovia...
- S: 8. 9. 2006 pojednávanie, vypočúvanie svedkov;...
- S: 8. 11. 2006; pojednávanie odročené na neurčito za účelom vyjadrenie právneho
zástupcu navrhovateľky, či návrh berie späť...
- S: 29. 1. 2007 určený termín pojednávania na 15. 2. 2007, urgovaný právny zástupca
navrhovateľky k vyčísleniu škody a oznámeniu aká jej výška bola doteraz navrhovateľke
vyplatená
- 15. 2. 2007 pojednávanie vo veci; vyhlásené uznesenie, ktorým konanie do výške 17.677.-
Sk zastavené, vo zvyšku nároky vylúčené na samostatné konanie, vylúčeným nárokom
pridelená sp. zn. 13 C 70/2007...
- S: 11. 4. 2008 pojednávanie, prednesy odporcu a vedľajšieho účastníka; pojednávanie
odročené na deň 25. 4. 2008 za účelom presnej špecifikácie nárokov navrhovateľkou
- S: 25. 4. 2008 pojednávanie; vyhlásené uznesenie, ktorým došlo k zastaveniu časti konania
týkajúceho sa 141.244,50 Sk straty na zárobku a 735.000.- Sk náhrady za sťaženie spol.
uplatnenia, zvyšné nároky vylúčené na samostatné konanie. Vylúčeným nárokom pridelená
sp. zn. 13 C 10/2008...
- S: pojednávanie 2. 11. 2009 vyhlásený rozsudok, ktorým určená povinnosť odporcovi
zaplatiť navrhovateľke 724.500.- Sk ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a
8.833.- Sk ako náhradu za stratu na zárobku, zvyšné nároky vylúčené na samostatné
konanie.
- V: 20. 1. 2010 odvolanie proti rozsudku...
- S: 3. 3. 2010 spis predložený Krajskému súdu Košice k rozhodnutiu o odvolaní, spis z
krajského súdu po rozhodnutí v odvolacom konaní vrátený 15. 6. 2010
- S: 17. 6. 2010 rozsudok doručený účastníkom
- S: 28. 6. 2010 odporcovi uznesením uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh
- S: 26. 7. 2010 referát súdnej tajomníčky zapísať vylúčené nároky pod novú spisovú
značku, pridelená sp. zn. 6 C 149/2010...
- S: 5. 1. 2011(21. 2. 2011, 15. 3. 2011, 6. 4. 2011, 27. 4. 2011, 31. 5. 2011, 22. 6. 2011)
vyzývaný a urgovaný právny zástupca navrhovateľky k oznámeniu, či od posledného
pojednávania došlo k mimosúdnemu plneniu zo strany vedľajšieho účastníka
- S: 17. 8. 2011 určený termín pojednávania na 5. 9. 2011
- N: 30. 8. 2011 podanie späťvzatie návrhu
- S: 30. 8. 2011 zrušený termín pojednávania z dôvodu späťvzatia návrhu, vyzvaný odporca,
či súhlasí so späťvzatím návrhu
- O: 31. 8. 2011 podanie - súhlas so späťvzatím návrhu
- V: 31. 8. 2011 súhlas so späťvzatím návrhu
- S: pojednávanie 31. 8. 2011 - vyhlásené uznesenie o zastavení konania
Predmetom občianskoprávneho konania pod sp. zn. 7 C 625/00 bolo určenie choroby
z povolania a nárok na náhradu škody bez jeho vyčíslenia. Až doplnením žaloby, ktoré bolo
doručené súdu 6. 11. 2000 došlo k vyčísleniu náhrady škody tak, že z titulu náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia bolo od odporcu požadované 199.500.- Sk. Tieto nároky
nemožno hodnotiť po skutkovej i právnej stráne ako zložité. Pripustenou zmenou žaloby na
pojednávaní dňa 10. 12. 2001 v konaní pod sp. zn. 7 C 1344/01 došlo k rozšíreniu nárokov
navrhovateľkou i o náhradu straty na zárobku. S ohľadom na nutnosť zistenia priemerného
zárobku, posúdenia miery sťaženia spoločenského uplatnenia a odrátania priebežných
plnení straty na zárobku zo strany vedľajšieho účastníka možno tento spor označiť za
pomerne zložitý tak skutkovo i právne. Po 1. 1. 2004, kedy nadobudol účinnosť zákon
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, je spor potrebné považovať za právne zložitý pre
novú právnu úpravu týkajúcu sa odškodňovania nárokov na náhradu škody pri pracovných
úrazoch a chorobách z povolania.
Žiadne prekážky postupu konania súdu v zmysle § 107 a nasl. O. s. p. zistené v
konaniach neboli.
Sťažovateľka spôsobila prieťahy tým, že pojednávanie dňa 22. 1. 2004 v konaní sp.
zn. 7 C 1344/01 bolo odročené na žiadosť jej právneho zástupcu. Ten spochybnil správnosť
výšky uplatnených nárokov na náhradu škody, požadoval 14-dňovú lehotu k vyčísleniu
nárokov. Pojednávanie bolo z toho dôvodu odročené. Napriek viacerým súdnym výzvam a
urgenciám požadované nároky boli oznámené právnym zástupcom navrhovateľky až v
podaní doručenom súdu 9. 3. 2005. Ďalší prieťah bol spôsobený v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 C 149/2010. Od 5. 1. 2011 do 30. 8. 2011 právny zástupca navrhovateľky na výzvy
a urgencie súdu ohľadne oznámenia mimosúdneho plnenia od posledného pojednávania a
vyčíslenia nárokov nereagoval. 30. 8. 2011 došlo k späťvzatiu návrhu celkom.
Pri posudzovaní plynulosti konania zo strany súdu nebolo možné prehliadnuť
žiadosti navrhovateľky o konanie vo veci z 30. 7. 2001 a 4. 10. 2001. Od právoplatnosti
rozsudku vo veci sp. zn. 7 C 625/00 - 17. 3. 2001 z 19. 11. 2001, kedy bol určený termín
pojednávania na 10. 12. 2001 konajúcim sudcom, nebol zo strany súdu vykonaný žiaden
procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Jedná sa o prieťah v konaní, ktorý
možno označiť za zbytočný. V období po 11. 2. 2004, kedy bol spis pridelený náhodným
výberom sudkyni Mgr. D. P. bol platný a účinný zákon č. 461/2003 o sociálnom poistení.
Tento právny predpis nadobudol účinnosť 1. 1. 2004. Táto skutočnosť mala za následok to,
že spor sa stal právne zložitým. Zo strany sudkyne bolo potrebné naštudovať obsiahlu novú
právnu matériu predpisu upravujúceho sociálne zabezpečenie. Ten menil spôsob
odškodňovania pracovného úrazu úrazovou rentou. Bolo potrebné riešiť i otázku súdnej
právomoci o nárokoch na náhradu úrazovej renty po 1. 1. 2004. I preto sudkyňa poverila
vyššiu súdnu úradníčku k právnemu rozboru veci. Tá následne vyzývala právneho zástupcu
navrhovateľky k oznámeniu uplatnených nárokov na náhradu škody vo svetle novej právnej
úpravy. To malo za následok pomerne zdĺhavé vybavovanie veci v období od 11. 2. 2004 do
22. 2. 2005, kedy bol vo veci určený termín pojednávania. Z uvedených dôvodov nemožno
daný časový úsek pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov súdom považovať
za zbytočný prieťah.
Zdĺhavosť vo vybavovaní občianskoprávnych vecí spôsobovala i navrhovateľka tým.
že v podanom návrhu z 26. 6. 2000 nevyčíslila uplatnený nárok na náhradu škody. K
vyčísleniu došlo až v podaní doručenom súdu 6. 11. 2000. Ďalším podaním z 26. 11. 2001
rozšírila svoje nároky nielen čo do sťaženia spoločenského uplatnenia ale uplatnila si i
náhradu straty na zárobku. Toto podanie bolo nezrozumiteľné, pretože popri týchto
nárokoch navrhovateľka požaduje i náhradu mzdy /tretí odsek petitu/. Z dôvodu
nepripravenosti právneho zástupcu navrhovateľky bolo pojednávanie dňa 22. 1. 2004
odročené. Právnemu zástupcovi bola poskytnutá na jeho žiadosť lehota 14 dní k presnej
špecifikácii uplatnených nárokov. Sám právny zástupca totiž správnosť výpočtu výšky
dovtedy uplatnených nárokov spochybnil. Napriek urgenciám súdu výšku uplatnených
nárokov špecifikoval až v podaní doručenou súdu 9. 3. 2005. Preto zdĺhavé vybavovanie
veci v období od 22. 1. 2004 do 9. 3. 2005 treba pripísať na vrub navrhovateľky. Skutkovú
zložitosť veci znásobilo i nepresné písomné vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľky zo
dňa 3. 3. 2005, ktorého chyby na pojednávaní 29. 1. 2005 sám právny zástupca oznamoval
a odstraňoval. Prieťah v konaní 6 C 149/2010 za obdobie od 5. 1. 2011 do 31. 8. 2011
spôsobila navrhovateľka tým, že jej právny zástupca nereagoval na viaceré súdne urgencie
k oznámeniu, či od posledného pojednávania došlo k mimosúdnym plneniam zo strany
vedľajšieho účastníka a k vyčísleniu jej nárokov. Až písomným podaním z 30. 8. 2011
navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu reagovala tak, že návrh vzala späť
celkom.
Vzhľadom k tomu, že sťažovateľka sama spôsobovala zbytočné prieťahy v konaniach,
menila svoje nároky, podávala nepresné podania a vyjadrenia, navrhujeme sťažnosti
vyhovieť v časti tak, že sa prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie za
obdobie od 17. 3. 2001 do 19. 11. 2001.“
Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, čo sa týka
chronológie procesných úkonov okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti,
vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na
previerku 9. septembra 2011.
Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním
doručeným ústavnému súdu 19. septembra 2011, v ktorom okrem iného uviedla:
„Stanovisko Okresného súdu Michalovce obsahuje chronológiu vedeného konania,
z ktorého vyplýva, že toto konanie trvalo viac ako 11 rokov. Súd sa v priebehu tohto
konania zaoberal vždy len jeho určitou malou časťou. Vždy rozhodol len o časti nároku
sťažovateľky a zvyšnú časť nároku, o ktorej vôbec nekonal, vylúčil na samostatné konanie,
čím bezdôvodne odďaľoval uspokojenie nárokov sťažovateľky v ich celku. Podaním zo dňa
09. 03. 2005 sťažovateľka zobrala návrh čiastočne späť, no ani toto jej podanie nemalo za
následok právoplatné skončenie konania, pretože o zvyšnej. časti nároku sťažovateľky
musel súd rozhodnúť.
Právoplatné skončenie jednej časti konania nemá za následok právoplatné skončenie
celej veci. Rozhodol o tom aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vo svojom
rozsudku zo dňa 11. 04. 2011 vo veci Radvák a Radváková v. Slovensko. V tomto rozsudku
Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vyslovil, že posudzuje trvanie konania ako
celku, až kým sa neskončí konečným rozhodnutím vo veci. Preto ani v tomto konaní, ktoré
bolo vedené pod sp. zn. 6 C/149/2010 (predtým sp. zn. 7 C 625/00, 7 C/1344/01,
13 C/10/2008) nie je možné považovať právoplatné skončenie jednej jeho časti za skončenie
celého konania...
Chcem poukázať na skutočnosť, že zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení,
účinný od 01. 01. 2004, bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27. 11.
2003, a teda viac ako mesiac predtým, ako nadobudol účinnosť, čo je dostatočný čas na
naštudovanie novej právnej matérie.
Chcem zdôrazniť, že súd má poznať právo, a teda povinnosťou sudcu je mať
naštudované právne predpisy a ovládať ich ešte predtým, ako mu je pridelený spis na
rozhodnutie. Preto argument súdu o tom, že spor sa stal právne zložitým a zo strany
sudkyne bolo potrebné naštudovať novú právnu, matériu, nepovažujem za relevantný, a teda
súd prispel k zbytočným prieťahom v tomto konaní...
Z chronológie konania uvádzanej v stanovisku podpredsedu Okresného súdu
Michalovce vyplývajú obdobia nečinnosti Okresného súdu Michalovce.
Vzhľadom na charakter sporu nevie sťažovateľka o skutočnosti, ktorá by mohla
ospravedlniť čas viac ako 11 rokov, v priebehu ktorého Okresný súd Michalovce vo veci
právoplatne nerozhodol, a preto sťažovateľka trvajúc na podanej sťažnosti navrhuje, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako v nej uvádza.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietala aj porušenie práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd
(obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
1. Predmetom konania je nárok na náhradu za škodu z titulu choroby z povolania,
resp. za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu za stratu na zárobku. Z hľadiska
skutkovej a právnej zložitosti treba uviesť, že takéto spory sú považované za skutkovo
i právne zložité, avšak všeobecné súdy majú dostatok skúseností s ich prejednávaním
a rozhodovaním. Existuje k nim dostatok judikatúry všeobecných súdov, v ktorých je
upravený postup a metodika pri ich rozhodovaní. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry
ústavného súdu (napr. IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 9/05) takýto spor vyžaduje od všeobecného
súdu aj osobitne starostlivý prístup, pretože sa poskytuje ochrana (ak je nárok opodstatnený)
právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami. Ústavný súd pripúšťa istú
zložitosť veci, ako to uviedol okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti, ale táto v tomto prípade
nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. V danom prípade ide o vec,
v ktorej je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby
súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.
Vychádzajúc z uvedenej základnej charakteristiky sporového konania ústavný súd
zistil, že sťažovateľka bola na jednej strane v konaní aktívna a súčinnostná a viackrát
žiadala okresný súd, aby vo veci konal, a podala aj sťažnosť na zbytočné prieťahy, ale na
druhej strane podstatne prispela k predĺženiu konania v predmetnej veci. Uplatňované
nároky neboli presne vyčíslené, čo je povinnosťou účastníka, a podľa obsahu spisu nebolo
úplne jasné, aký je rozsah požadovaných nárokov už na začiatku konania, čo viedlo k
predĺženiu konania a odročeniu pojednávaní. Jej súčinnosť s okresným súdom nebola
aktívna aj v tom, keď jej právny zástupca vôbec nereagoval na výzvy okresného súdu
(najmä v roku 2004 a 2011).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry (napr. IV. ÚS 22/03) ústavný súd
pripomína, že v sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú
zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci
samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého
konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP). Ak v dôsledku toho dôjde
k predĺženiu konania, pôjde to na ťarchu toho účastníka, ktorý to spôsobil. Tieto skutočnosti
ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotná sťažovateľka (jej právni zástupcovia) sa svojím
konaním čiastočne podieľali na predĺžení tohto konania, čo zohľadnil pri rozhodovaní
o finančnom zadosťučinení.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu
v namietanom konaní.
Hoci okresný súd vo veci samej konal priebežne, aj napriek tomu jeho konanie v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené v časti o zaplatenie
náhrady za stratu zárobku po skončení práceneschopnosti s prísl. Ústavný súd je toho
názoru, že stav právnej neistoty sťažovateľky však bol z veľkej časti odstránený už v roku
2010, hoci tiež v neprimeranej dĺžke od podania žaloby (rozhodnutie okresného súdu sp. zn.
13 C/10/2008 z 2. novembra 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.
zn.
5 Co 192/01 zo 17. mája 2010 z titulu požadovanej náhrady sťaženia spoločenského
uplatnenia a časti náhrady straty na zárobku sa stalo právoplatným 22. júla 2010)
Sťažovateľka (jej právny zástupca) po vylúčení zvyšného nároku za stratu na zárobku na
samostatné konanie nereagovali na viaceré výzvy okresného súdu na presné špecifikovanie
tohto nároku, ani pod hrozbou uloženia pokuty.
Až v podaní z 30. augusta 2011 právny zástupca sťažovateľky vzal žalobu v tejto
časti späť a konanie v merite veci bolo 31. augusta 2011 zastavené (rozhodnutie podľa
priložených doručeniek nadobudlo právoplatnosť vo vzťahu k sťažovateľke 21. septembra
2011). Dôvody späťvzatia návrhu však spočívali iba v tom, že sťažovateľka „nevie
nespochybniť“ komplikované výpočty náhrady za stratu na zárobku vedľajším účastníkom,
ktorý ich doručil okresnému súdu ešte 26. mája 2008.
Táto skutočnosť teda svedčí o tom, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu síce
nebolo konanie ešte právoplatne skončené, ale právny zástupca sťažovateľky už v tom čase
vedel o stanovisku vedľajšieho účastníka k jej nároku na náhradu straty na zárobku, ktorý
bol vylúčený na samostatné konanie.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj skutočnosť, že aj samotný
okresný súd priznal čiastočne prieťahy v namietanom konaní.
Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností preto dospel k názoru, že okresný súd
svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/149/2010 (pôvodne vedenom pod
sp. zn. 7 C 625/00, 7 C/1344/01 a sp. zn. 13 C/10/2008), s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku
konania (takmer 11 rokov), spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo u sťažovateľky
k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na skutočnosť,
že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo už namietané konanie zastavené, ústavný súd
neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/149/2010 postupoval
bez zbytočných prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 12 000 €
z dôvodov uvedených v sťažnosti. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia odôvodnila najmä
dĺžkou stavu právnej neistoty v tomto konaní.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď priznáva spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka (jej právny zástupca) v namietanom
konaní 30. augusta 2011 vzala svoj návrh o nerozhodnutom nároku späť (sťažnosť bola
doručená ústavnému súdu 4. júla 2011), pričom 31. augusta 2011 bolo uznesením okresného
súdu predmetné konanie zastavené. Sťažovateľka tým, že svoj návrh medzitým vzala späť,
dala najavo, že ďalej netrvá na vedení súdneho sporu, a jej právna neistota sa vzhľadom na
túto skutočnosť už v čase rozhodovania ústavného súdu stala bezpredmetnou.
Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti
danej veci a riadiac sa úvahou, že účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia
je zmiernenie ujmy pociťovanej v dôsledku zbytočných prieťahov, dospel k záveru, že
sťažovateľka tým, že vzala svoj návrh späť, prezentovala, že už nemá záujem na
pokračovaní napadnutého konania a že rezignuje na odstránenie svojej právnej neistoty.
Vzhľadom na dátum doručenia sťažnosti ústavného súdu a na dátum späťvzatia návrhu
sťažovateľkou ústavný súd dospel k záveru, že jej požiadavka o priznanie finančného
zadosťučinenia bola účelová, a preto jej ju nepriznal, pretože by to bolo v rozpore s účelom
konania o sťažnostiach (obdobne IV. ÚS 171/2010), keďže stav právnej neistoty
sťažovateľky bol odstránený v časti v roku 2010 a vo zvyšnej časti o jej nároku bolo
konanie zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania samotnou
sťažovateľkou
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky trovy konania vyčíslila
sumou 471,28 € za tri úkony právnej služby.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá
predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej
služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je jej
platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.
Nárok právnej zástupkyne na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný súd
nepriznal, pretože jej vyjadrenie k stanovisku okresného súdu z 19. septembra 2011
neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad pre rozhodnutie
ústavného súdu (obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09).
Z uvedených dôvodov preto ústavný súd zaviazal okresný súd, aby zaplatil právnej
zástupkyni sťažovateľky úhradu trov konania v sume 314,18 €. Úhradu trov konania je
okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o
ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011