Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 5/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Kristínou Piovarčíovou, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 28. júna 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 28. júna 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov)

na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Kristíny Piovarčíovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 z 23. januára 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho

uznesením z 28. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní proti

žalovanému ... vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn.

o zaplatenie sumy 4.647,15,- Eur, domáha svojich práv a rozsudkom súdu

prvej inštancie sp. zn. -391 zo dňa 10.05.2016 bolo rozhodnuté, že procesná

strana žalovaného bola zaviazaná, aby zaplatila žalobkyni - sťažovateľke sumu 1.746,15,-

Eur, s 5,5% úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 27.04.2016 do zaplatenia, a to

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“.

3. O odvolaní strán sporu proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Sťažovateľka vytkla porušenie ňou označených práv napadnutým konaním

a napadnutým uznesením krajského súdu, keďže krajský súd podľa nej rozhodol spôsobom,

ktorý je v rozpore so zákonom a s poukazom na Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), mal vo veci meritórne

rozhodnúť. V predmetnej veci totiž krajský súd ako súd odvolací už raz rozhodoval

uznesením č. k. -302 z 29. júna 2015, ktorým bol zrušený rozsudok súdu

prvej inštancie a vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie.

5. Poukázala na to, že „Odňatie práva sťažovateľke v danom konaní (denegatio

iustitiae), ku ktorému došlo práve vynechaním, resp. opomenutím aplikácie ust. § 390

zo strany Krajského súdu v Košiciach, napriek tomu, že

v predmetnom uznesení súd cituje viacero ustanovení (,

§380, §470), spôsobilo stav, že namiesto meritórneho rozhodnutia vo veci samej ako

logického a zákonného výsledku odvolacieho konania rešpektujúceho Civilný sporový

poriadok, vec stále nie je právoplatne skončená, sťažovateľka sa nevie domôcť plnenia,

ktorého sa v danom konaní domáha.“.

6. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. a jeho uznesením

zo dňa 28.062017 porušené bolo.

2) Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. zo dňa 28.06.2017 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 1.500,- €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet

jej právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

7. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. zo 16. marca 2018

doručeným ústavnému súdu 20. marca 2018 vyjadril k sťažnosti predseda krajského súdu,

v ktorom uviedol nasledujúce:

„Sťažovateľka vytýka odvolaciemu súdu porušenie označeného ústavného práva

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 28.6.2017, ktorým bol

zrušený rozsudok okresného súdu, hoci podľa sťažovateľky v zmysle ust. mal

odvolací súd meritórne rozhodnúť.

Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. je zrejmé, že proti rozsudku

Okresného súdu Košice I zo dňa 10.05.2016 (č. 1. 391 spisu) podala žalobkyňa odvolanie

dňa 10.júna 2016, t.j. za účinnosti

(ďalej len ).

Vec bola predložená Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o odvolaní dňa

25.8.2016. t.j. už za účinnosti .

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd teda prejednával vec v čase účinnosti zák.

č. , ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Keďže odvolanie žalobkyne bolo podané pred 1. júlom 2016, krajský súd posúdil vec

podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania (dňa 10. júna 2016). teda

podľa príslušných ustanovení

Dôvodom pre takýto postup (bola a) je nevyhnutnosť rešpektovania základných

princípov o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak,

aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán

odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej právnej úpravy

procesného práva (Článok 2 ods.1,2 ), ako aj o potrebe ústavne konformného

i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Článok 3 ods.1 ).

Dovolíme si nesúhlasiť s námietkou sťažovateľky, že odvolací súd v konaní vedenom

pod sp. zn. porušil jej ústavné práva a osobitne, že uznesením zo dňa

28.júna 2017 porušil ustanovenie .

Odvolací súd neporušil ust. , lebo o odvolaní žalobkyne rozhodoval podľa

za použitia .

K ďalším výhradám sťažovateľky ohľadom porušenia odvolacím súdom,

žiada sa nám poznamenať, že zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení

a konštatujeme, že nová právna úprava vychádza síce z princípu

okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď ), rešpektuje ale

procesný účinok tých odvolaní (podaných do 30. júna 2016), ktorý zostal zachovaný aj po

30. júni 2016 (viď ).

V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od. 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy

o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom

rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami.

Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až

pri odvolaniach podaných od uvedeného dňa.

Opačný záver by bol, podľa nášho názoru, porušením právnej istoty a legitímnych

očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť

vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ).

Pre aplikáciu ust. neboli splnené zákonné podmienky vzhľadom

na procesné vady, ktorými trpelo konanie na okresnom súde a ktoré, hoci boli okresnému

súdu vytknuté v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (č. k. - 302 zo dňa

29.6.2015), okresný súd neodstránil, a teda nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu.

Súd ani po vrátení veci neodstránil vytýkané vady žaloby a neustálil tak predmet

konania a jeho rozhodnutie bolo opätovne nepreskúmateľné.

Bez ustálenia predmetu konania pritom nie je možné vo veci riadne zistiť skutkový

stav a vo veci rozhodnúť. Vymedzenie predmetu konania je totiž základným predpokladom

pre konanie.

Konanie na súde prvej inštancie teda trpelo tak závažnými vadami, ktorých

odstránenie by v odvolacom konaní nebolo možné napraviť.

V odvolacom konaní súd preskúmava správnosť rozhodnutia súdu a konania, ktoré

mu predchádzalo, čo nepochybne predpokladá, že predmet konania je žalobou riadne

vymedzený a je neprípustné, aby sa predmet konania zisťoval až v odvolacom konaní.

Žalobu v odvolacom konaní už nemožno ani meniť ( ).

Odstraňovanie vád žaloby, týkajúcich sa kvantitatívnej a kvalitatívnej stránky

predmetu konania, neprináleží odvolaciemu súdu a tento nedostatok nemožno pominúť ani

poukazom na ust. .

Aj ust. treba v zmysle Č1.3 vykladať v súlade s SR

a princípmi, na ktorých spočíva .

Konanie na súde má totiž byť nielen rýchle, ale musia v ňom byť rešpektované aj

ostatné základné princípy , t.j. ochrana ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty (Čl. 2 ods.1 ), strany sporu majú v konaní rovné

postavenie, spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci

vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzené nerovnovážne

postavenie strán sporu (Čl. 6 ods.1 ), súdne konanie sa zásadne začína na návrh strany

sporu , pričom predmet konania určujú strany sporu postupom ustanoveným zákonom (Čl. 7

ods.1 ), nie súd, ako sa to stalo v tomto prípade, strany sporu sú povinné označiť

skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to

v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (Čl. 8 ).

Vzhľadom na vyššie uvedené a berúc do úvahy aj to, že súd prvej inštancie

napadnutým rozsudkom rozhodol a odvolanie žalobkyne bolo podané ešte za účinnosti

, pričom odvolací súd vydal v predmetnej veci zrušujúce uznesenie prvýkrát

od účinnosti , ústavnú sťažnosť sťažovateľky považujeme na neopodstatnenú.“

8. Predseda krajského súdu vo vyjadrení vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

9. K vyjadreniu krajského súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu stanovisko

aj právna zástupkyňa sťažovateľky. Táto vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

6. apríla 2018 uviedla:

„K vyjadreniu Krajského súdu v Košiciach vo veci samej uvádzam, že s jeho

námietkami nesúhlasím. Nesúhlasím najmä s tvrdením, že ustanovenia z. č. 160/15 Z.z.

, účinného od 1.7.2016, sa nemôžu v plnom rozsahu uplatniť

od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Nesúhlasím ani s tvrdením

Krajského súdu Košice, že uplatnením novej právnej úpravy, by došlo k porušeniu právnej

istoty a legitímnych očakávaní strán, práve naopak.

umožňuje odvolaciemu súdu, aby sám vo veci samej rozhodol, ak rozhodnutie súdu

I. inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie a ak odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému

rozhodnutiu súdu I. inštancie. Táto situácia nastala aj v súdenej veci OS Košice I sp.zn. 15C

70/2008.

dáva odvolaciemu súdu nástroje, na základe ktorých môže

sám odstrániť prípadné vady konania. V zmysle , , môže odvolací súd

v potrebnom rozsahu zopakovať dokazovanie sám, alebo môže doplniť dokazovanie

vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd I. inštancie, hoci ich

strana navrhla. Môže tak urobiť za podmienok uvedených v § 366 Civilného sporového

poriadku, najmä s poukazom na § 366 písm. a, c).

V zmysle , na prejednanie odvolania môže

odvolací súd nariadiť pojednávanie, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Odvolací súd tento postup nevyužil ani

čiastočne.

Poukazujem na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky

v podobných veciach, najmä na Nález sp.zn. - 35 zo dňa 25.10.2017.

V zmysle tohto Nálezu je odvolací súd povinný postupovať v zmysle a rozhodnúť

o merite veci, t.j. potvrdiť rozsudok súdu I. inštancie alebo v zmysle § 388 Civilného

sporového poriadku zmeniť rozhodnutie súdu I. inštancie.

Z dôvodu, že odvolací súd nepostupoval zákonným spôsobom, nebol dosiahnutý účel

zakotvený v , ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak

priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku opätovne spomalil.

... Postup odvolacieho súdu možno hodnotiť ako nedostatočne efektívny, ktorý

zásadným spôsobom ovplyvnil dĺžku konania vedeného na súde I. inštancie.

Poukazujem aj na to, že konanie sa vedie od 30.4.2008, t.j. už 8 rokov, sťažovateľka

je prestarlou osobou, , t.j. v súčasnosti už 80 ročnou a dlhodobo žije v stave

právnej neistoty.“

10. Právna zástupkyňa sťažovateľky tiež vyslovila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

16. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

17. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

18. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

19. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

21. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (obdobne napr. , , ,

).

22. Uvedené zásady týkajúce sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia a vzťahu

ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť

z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. Preto

z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského

súdu.

23. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity

spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľky dodržané a či sa náležité

posúdenie jej veci odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych

a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného rozhodnutia.

24. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s priebehom súdneho konania vo veci sťažovateľky, sťažnostnou argumentáciou,

ako aj obsahom vyjadrenia krajského súdu k sťažnosti a stanoviskom sťažovateľky k tomuto

vyjadreniu sústredil svoju pozornosť na posúdenie možnosti porušenia základných práv

sťažovateľky v príčinnej súvislosti s opomenutím aplikácie krajským súdom

v odvolacom konaní.

25. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len

ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní

pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím

súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali.

26. Podľa odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu

prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému

rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

27. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nová zákonná úprava civilného procesu

účinná od 1. júla 2016 prirodzene so sebou prináša a bude prinášať nutnosť riešenia

aplikačných otázok novokoncipovaných zákonných pravidiel postupu všeobecných súdov

v civilnom sporovom, mimosporovom i správnom súdnom konaní. Je potrebné zdôrazniť,

že riešenie aplikačných otázok vyvstávajúcich z novej právnej úpravy primárne patrí

do právomoci všeobecných súdov a akýkoľvek zásah ústavného súdu vo vzťahu k riešeniu

týchto otázok je limitovaný zistením závažného procesného excesu zo strany všeobecných

súdov majúceho za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu.

28. Preto aj v posudzovanom prípade ústavný súd sústredil svoju pozornosť

na prípadnú existenciu takéhoto procesného excesu v postupe krajského súdu, keď tento

napriek výslovnému príkazu obsiahnutého v , aby vo veci sám rozhodol (keďže

išlo o odvolací prieskum nového rozsudku prvoinštačného súdu po zrušení jeho skoršieho

rozsudku v odvolacom konaní), vo veci sám nerozhodol, ale odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

29. Podstatnou otázkou v danej veci aj vzhľadom na obsah vyjadrenia krajského súdu

je aplikácia účinného od 1. júla 2016 v odvolacích konaniach, v ktorých bolo

odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu podané v čase účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku, t. j. pred 1. júlom 2016 v spojení s dostatočnosťou odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu vo vzťahu k tejto otázke.

30. Ústavný súd konštatuje, že výklad zachovania účinkov odvolania podaného

za účinnosti starej procesnej úpravy s poukazom na tak, ako bol tento

vyjadrený v stanovisku krajského súdu k sťažnosti, resp. priamo premietnutý

do napadnutého uznesenia krajského súdu, vybočujú z rámca ústavne konformného

výkladu. Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej

procesnej úpravy civilného konania vyjadrený v je doplňujúcim k princípu

okamžitej aplikácie ustanovení vyjadreného v

. V danom prípade aplikácia nesporne znamená zachovanie účinkov

odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich v odvolacom

prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Tento zachovaný účinok

odvolania žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikáciu príkazu obsiahnutého

v .

31. Ústavný súd zároveň konštatuje, že absencia čo i len minimálneho odôvodnenia

aplikácie intertemporálnych ustanovení v napadnutom

uznesení krajského súdu (keď krajský súd dôvody vyjadril len vo svojom stanovisku

k sťažnosti) je tak závažným nedostatkom napadnutého uznesenia, ktorého intenzita sama

osebe zakladá porušenie sťažovateľkou namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

i práva podľa dohovoru, a to napriek tomu, že posudzované uznesenie

krajského súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci, a s dôrazom na to, že samotná

výroková časť napadnutého uznesenia vybočuje z rámca ústavnej konformity.

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzatvára, že opomenutie príkazu

vyplývajúceho z , aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek

odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu

zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené

sťažovateľkou namietané základné právo na súdnu ochranu podľa , ako

aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

33. Podľa v spojení s a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

34. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo

pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2

, resp. podľa a , a preto ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

35. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

36. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

37. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

38. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 1 500 €, čo odôvodnila nezákonnosťou napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorý nevydal vo veci meritórne rozhodnutie v zmysle príslušných

ustanovení , čím bola zmarená jej snaha dosiahnuť

definitívny verdikt s poukazom na dĺžku trvania sporu a jej vek.

39. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

40. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia

aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil

úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie

ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ,

resp. záväznou medzinárodnou zmluvou.

41. Ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie nepriznal, pričom vychádzal

z toho, že po vyslovení porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie sa náprava dosiahne zrušením napadnutého uznesenia

krajského súdu, vrátením veci na ďalšie konanie a tým, že krajský súd je v ďalšom konaní

viazaný právnym názorom ústavného súdu.

42. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa

sťažovateľky si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 312,34 €.

43. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky, a vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6

z výpočtového základu.

44. Sťažovateľkou uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú

ústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania

v požadovanej sume.

45. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení

s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

46. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2018