Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 330/2014
PDF · 372.34 KB
No categories available
I. ÚS 330/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 1154/2014, Rvp 1155/2014,
Rvp 1157/2014, Rvp 1159/2014, Rvp 1162/2014 až Rvp 1164/2014, Rvp 1166/2014
až Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014, Rvp 1175/2014, Rvp 1240/2014, Rvp 1243/2014,
Rvp 1244/2014, Rvp 1247/2014, Rvp 1250/2014, Rvp 1253/2014, Rvp 1261/2014,
Rvp 1263/2014, Rvp 1265/2014 až Rvp 1267/2014, Rvp 1269/2014, Rvp 1271/2014,
Rvp 1272/2014, Rvp 1277/2014, Rvp 1290/2014 a sp. zn. Rvp 1292/2014, zastúpenej
advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 1 CoE 40/2013 z 26. marca 2013, sp. zn. 2 CoE 162/2013 z 26. apríla 2013,
sp. zn. 4 CoE 9/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 14 CoE 60/2013 z 23. apríla 2013, sp. zn.
6 CoE 11/2013 z 22. apríla 2013, sp. zn. 17 CoE 49/2013 z 26. marca 2013, sp. zn.
2 CoE 43/2013 z 3. mája 2013, sp. zn. 1 CoE 421/2012 z 27. novembra 2012, sp. zn.
43 CoE 27/2013 z 20. marca 2013 a sp. zn. 1 CoE 366/2012 z 30. októbra 2012, postupom
a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 CoE 122/2012 z 21. decembra 2012, sp. zn.
8 CoE 127/2012 z 30. novembra 2012, sp. zn. 15 CoE 187/2012 z 23. novembra 2012,
sp. zn. 7 CoE 118/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 152/2012 z 31. januára 2013,
sp. zn. 9 CoE 140/2012 z 21. decembra 2012, sp. zn. 7 CoE 38/2013 z 20. júna 2013
a sp. zn. 6 CoE 63/2012 z 21. decembra 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 8 CoE 62/2012 z 30. októbra 2012 a sp. zn. 8 CoE 64/2012 z 30. októbra
2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 CoE 104/2012
z 11. októbra 2012 a sp. zn. 3 CoE 78/2012 z 26. októbra 2012, postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 CoE 104/2012 z 18. decembra 2012 a sp. zn.
9 CoE 42/2012 z 28. marca 2013, postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 14 CoE 232/2012 z 20. decembra 2012, ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 ECdo 179/2013, 7 CoE 45/2013 z 21. októbra 2013,
sp. zn. 1 Oboer 262/2013, 1 OboE 99/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 266/2013,
1 OboE 103/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 181/2013, 7 CoE 46/2013
z 21. októbra 2013, sp. zn. 4 ECdo 48/2013, 4 Co 46/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.
4 ECdo 46/2013, 4 Co 44/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 151/2013,
7 CoE 27/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 5 ECdo 100/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn.
7 ECdo 151/2013, 7 CoE 27/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 4 ECdo 6/2013,
4 CoE 36/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 270/2013, 1 OboE 107/2013
z 26. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 268/2013, 1 OboE 105/2013 z 26. novembra 2013,
sp. zn. 1 Oboer 269/2013, 1 OboE 106/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 4 ECdo 41/2013,
4 Co 42/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 257/2013, 1 OboE 95/2013 z 29. októbra
2013, sp. zn. 1 Oboer 5/2013, 1 OboE 145/2013 z 19. novembra 2013, sp. zn.
7 ECdo 58/2013, 7 Co 39/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 38/2013, 7 Co 26/2013
z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 68/2013, 7 Co 42/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn.
7 ECdo 86/2013, 7 CoE 3/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 64/2013, 7 Co 40/2013
z 8. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 305/2013, 1 OboE 125/2013 z 29. októbra 2013,
sp. zn. 7 ECdo 44/2013, 7 Co 28/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 126/2013,
2 CoE 14/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 5 Oboer 159/2013 z 30. októbra 2013 a sp. zn.
3 ECdo 110/2013, 3 CoE 12/2013 z 18. novembra 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 1154/2014, Rvp 1155/2014, Rvp 1157/2014, Rvp 1159/2014, Rvp 1162/2014 až
Rvp 1164/2014, Rvp 1166/2014 až Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014, Rvp 1175/2014,
Rvp 1240/2014, Rvp 1243/2014, Rvp 1244/2014, Rvp 1247/2014, Rvp 1250/2014,
Rvp 1253/2014, Rvp 1261/2014, Rvp 1263/2014, Rvp 1265/2014 až Rvp 1267/2014,
Rvp 1269/2014, Rvp 1271/2014, Rvp 1272/2014, Rvp 1277/2014, Rvp 1290/2014 a sp. zn.
Rvp 1292/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. februára
2014 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1154/2014, Rvp 1155/2014, Rvp 1157/2014,
Rvp 1159/2014, Rvp 1162/2014 až Rvp 1164/2014, Rvp 1166/2014 až Rvp 1172/2014,
Rvp 1174/2014, Rvp 1175/2014) a 13. februára 2014 (sťažnosti vedené pod sp. zn.
Rvp 1240/2014, Rvp 1243/2014, Rvp 1244/2014, Rvp 1247/2014, Rvp 1250/2014,
Rvp 1253/2014, Rvp 1261/2014, Rvp 1263/2014, Rvp 1265/2014 až Rvp 1267/2014,
Rvp 1269/2014, Rvp 1271/2014, Rvp 1272/2014, Rvp 1277/2014, Rvp 1290/2014,
Rvp 1292/2014) doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 40/2013
z 26. marca 2013, sp. zn. 2 CoE 162/2013 z 26. apríla 2013, sp. zn. 4 CoE 9/2013 zo 7. mája
2013, sp. zn. 14 CoE 60/2013 z 23. apríla 2013, sp. zn. 6 CoE 11/2013 z 22. apríla 2013,
sp. zn. 17 CoE 49/2013 z 26. marca 2013, sp. zn. 2 CoE 43/2013 z 3. mája 2013, sp. zn.
1 CoE 421/2012 z 27. novembra 2012, sp. zn. 43 CoE 27/2013 z 20. marca 2013 a sp. zn.
1 CoE 366/2012 z 30. októbra 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 9 CoE 122/2012 z 21. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 127/2012 z 30. novembra 2012,
sp. zn. 15 CoE 187/2012 z 23. novembra 2012, sp. zn. 7 CoE 118/2012 z 28. decembra
2012, sp. zn. 8 CoE 152/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 9 CoE 140/2012 z 21. decembra
2012, sp. zn. 7 CoE 38/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. 6 CoE 63/2012 z 21. decembra 2012,
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoE 62/2012 z 30. októbra 2012
a sp. zn. 8 CoE 64/2012 z 30. októbra 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 19 CoE 104/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 3 CoE 78/2012
z 26. októbra 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn.
3 CoE 104/2012 z 18. decembra 2012 a sp. zn. 9 CoE 42/2012 z 28. marca 2013, postupom
a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 CoE 232/2012 z 20. decembra 2012
(ďalej len „krajské súdy“ a „napadnuté uznesenia krajských súdov“), ako aj postupom
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
7 ECdo 179/2013, 7 CoE 45/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 262/2013,
1 OboE 99/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 266/2013, 1 OboE 103/2013
z 29. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 181/2013, 7 CoE 46/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn.
4 ECdo 48/2013, 4 Co 46/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 ECdo 46/2013, 4 Co 44/2013
z 24. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 151/2013, 7 CoE 27/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn.
5 ECdo 100/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 151/2013, 7 CoE 27/2013
z 21. októbra 2013, sp. zn. 4 ECdo 6/2013, 4 CoE 36/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.
1 Oboer 270/2013, 1 OboE 107/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 268/2013,
1 OboE 105/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 269/2013, 1 OboE 106/2013
z 26. novembra 2013, sp. zn. 4 ECdo 41/2013, 4 Co 42/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.
1 Oboer 257/2013, 1 OboE 95/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 5/2013,
1 OboE 145/2013 z 19. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 58/2013, 7 Co 39/2013
z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 38/2013, 7 Co 26/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn.
7 ECdo 68/2013, 7 Co 42/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 86/2013, 7 CoE 3/2013
z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 64/2013, 7 Co 40/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn.
1 Oboer 305/2013, 1 OboE 125/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 44/2013,
7 Co 28/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 126/2013, 2 CoE 14/2013 z 31. októbra
2013, sp. zn. 5 Oboer 159/2013 z 30. októbra 2013 a sp. zn. 3 ECdo 110/2013,
3 CoE 12/2013 z 18. novembra 2013 (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa
stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce
vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.
V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise
úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež
stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté
uznesenia okresných súdov ako vecne správne. Najvyšší súd dovolania sťažovateľky proti
uzneseniam krajských súdov odmietol, jej návrhy na prerušenie dovolacieho konania
zamietol a konania o odvolaniach proti uzneseniam krajských súdov zastavil.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti krajských súdov a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.
Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov ako
aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených
exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných
konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej vyjadriť,
čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy
konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou
podmienky. Uvedeným postupom krajských súdov a najvyššieho súdu došlo podľa
sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok
nápravy ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti
konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej
únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania,
čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či
rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ
odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky
si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí
Spolkového súdneho dvora a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami
krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší
uznesenia krajských súdov a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1156/2014, Rvp 1158/2014, Rvp 1160/2014, Rvp 1161/2014, Rvp 1165/2014,
Rvp 1173/2014, Rvp 1239/2014, Rvp 1245/2014, Rvp 1246/2014, Rvp 1248/2014,
Rvp 1249/2014, Rvp 1251/2014, Rvp 1252/2014, Rvp 1254/2014 až Rvp 1260/2014,
Rvp 1264/2014, Rvp 1268/2014, Rvp 1270/2014, Rvp 1273/2014 až Rvp 1276/2014,
Rvp 1278/2014, Rvp 1279/2014 a sp. zn. Rvp 1291/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol
o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K neprípustnosti sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 1168/2014 až sp. zn.
Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014 a sp. zn. Rvp 1175/2014
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Porovnaním sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 1167/2014 a sťažností vedených pod
sp. zn. Rvp 1168/2014 až sp. zn. Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014 a sp. zn. Rvp 1175/2014
ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postup Krajského súdu v Žiline
a najvyššieho súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiada v nich vysloviť
porušenie tých istých základných práv, priznať rovnakú výšku finančného zadosťučinenia
a priznať úhradu trov konania.
Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 1167/2014 bráni tomu,
aby vo veci prebiehali ďalšie konania vedené pod sp. zn. Rvp 1168/2014 až sp. zn.
Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014 a sp. zn. Rvp 1175/2014. Uvedené zistenie odôvodňuje
odmietnutie sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 1168/2014 až sp. zn. Rvp 1172/2014,
Rvp 1174/2014 a sp. zn. Rvp 1175/2014 ako neprípustných podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotvenému v § 24
písm. b) zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv ostatnými napadnutými
postupmi a uzneseniami krajských súdov
Ústavný súd pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu ako súdu odvolacieho bral do úvahy
neskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania
sťažovateľky odmietol, a preto v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti nepovažoval za oneskorenú, keďže lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho
súdu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v obdobné
argumentom, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich
vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov
o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné
konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.
Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť,
že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo čo do skutkových
zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom obdobné závery, ako vo veciach, ktoré
už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu
v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj
ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení
v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade
ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky
o pochybení v postupe okresného súdu a krajského súdu spočívajúcom v zastavení
uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej,
resp. pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajských súdov
a jeho uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými postupmi
a uzneseniami najvyššieho súdu
Sťažovateľka vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu a jeho uzneseniam namieta
predovšetkým skutočnosť, že najvyšší súd bol povinný sa obrátiť na Súdny dvor s otázkou
týkajúcou sa aplikácie čl. 47 charty a ubezpečiť sa, či vnútroštátne súdy iných členských
štátov vykladajú otázku rozhodcovskej doložky rovnako ako súdy Slovenskej republiky,
a v konečnom dôsledku, že najvyšší súd nevykonal účinnú nápravu porušenia zásad
kontradiktórnosti, ktorej sa mali nižšie súdy dopustiť.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu označených uznesení najvyššieho súdu zistil, že
najvyšší súd po rekapitulácii dovtedajšieho konania a uvedení dovolacích dôvodov
uplatnených sťažovateľkou podrobne odpovedal na sťažovateľkou uplatnené námietky,
ktoré mali poukazovať na naplnenie existencie dovolacích dôvodov, ktoré pripúšťa § 237
OSP, a svoje závery o neprípustnosti dovolaní odôvodnil ústavne akceptovateľným
(určitým a zrozumiteľným) spôsobom, spravidla na niekoľkých stranách odôvodnenia
napadnutých uznesení. Tieto závery preto nie sú ani z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve
práva podľa čl. 47 charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné
a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Vzhľadom na doteraz uvedené a v súvislosti so nosnou argumentáciou sťažovateľky
ústavný súd tiež zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť
vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci
ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou krajský súd v rámci odvolacieho konania aj zaoberal. Zároveň ústavný súd
poukazuje aj na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014,
ktorým došlo k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci
zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie stanoviskom, podľa ktorého sa pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu primerane uplatniť
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný
súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o
vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je
povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd
neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je
oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Z uvedeného dôvodu
potom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že v posudzovaných veciach nemohlo
dôjsť k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia
možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že tento rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,
aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje aj na odôvodnenie
uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti
podanej sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie
každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore
s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor
zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája
2008 a rozhodnutie ESĽP vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku
z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.
Najvyšší súd napadnutými uzneseniami tiež konanie o odvolaní sťažovateľky proti
uzneseniam krajských súdov vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil,
pretože dospel k záveru o existencii takého nedostatku podmienok konania, ktorý nemožno
odstrániť. Vychádzal pritom z názoru, že uznesenia krajských súdov o nevyhovení návrhu
sťažovateľky ako oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania
nie sú rozhodnutiami krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale ide o rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým nie je odvolanie prípustné. Odvolací súd sa pri takomto
rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva súdom odvolacím. V zmysle § 202
ods. 3 písm. o) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c), a teda aj keby o návrhu rozhodol súd
prvého stupňa, proti jeho rozhodnutiu by v takomto prípade odvolanie prípustné nebolo.
S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru o nedostatku svojej funkčnej
príslušnosti na rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutých uznesení najvyššieho v danej časti
zistil, že najvyšší súd svoje závery o neodstrániteľnom nedostatku podmienok konania
o odvolaní sťažovateľky odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným)
spôsobom. Žiada sa tiež zdôrazniť, že sťažovateľka v sťažnostiach ani nepredkladala
argumentáciu vyvracajúcu správnosť a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu. Záver,
ku ktorému najvyšší súd dospel, nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný ani
neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa čl. 47 charty.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pričom ústavný súd
už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014