Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 423/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja, Rázusova 2A, Nitra,

zastúpeného advokátom JUDr. Markom Ďuranom, Boženy Němcovej 4, Nitra, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu

Bratislava I č. k. -324 zo 17. júla 2012, rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave č. k. -376 z 20. decembra 2012 a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. januára 2014 doručená sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja, Rázusova 2A, Nitra

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -324 zo 17. júla 2012, rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -376

z 20. decembra 2012 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. októbra 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na okresnom

súde domáhal preskúmania a zrušenia rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu

Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“)

sp. zn. z 19. decembra 2007, ktorým rozhodcovský súd zamietol návrh

sťažovateľa na vyslovenie neplatnosti právnych úkonov a podanú námietku právomoci

rozhodcovského súdu. Uvedeným rozsudkom rozhodcovský súd zároveň uložil

sťažovateľovi znášať trovy rozhodcovského konania a zaplatiť žalovanému náhradu trov

právneho zastúpenia. V rámci rozhodcovského konania sťažovateľ žiadal o vyslovenie

absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a o rozhodnutie o trovách konania.

Keďže predmetná zmluva bola zrušená, pretože žalovaný od nej účinne prejaveným

právnym úkonom odstúpil, rozhodcovský súd dospel k záveru, že tu niet naliehavého

právneho záujmu na určení platnosti, resp. neplatnosti zmluvy, a preto žalobu sťažovateľa

zamietol. Vo veci námietky svojej právomoci rozhodol rozhodcovský súd s poukazom

na a o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) tak, že rozhodcovský

súd má právomoc prerokovať predmet sporu zo zákona.

Okresný súd rozsudkom č. k. -234 zo 17. júla 2012 návrh sťažovateľa

zamietol a uložil mu uhradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia. Poukázal

na skutočnosť, že sťažovateľ sa už návrhom podaným na Okresnom súde Nitra domáhal

určenia neplatnosti právneho úkonu, keďže považoval rozhodcovskú doložku za neplatnú.

Okresný súd Nitra rozsudkom sp. zn. konanie zastavil, keď zistil, že vec sa

má prerokovať v rozhodcovskom konaní. Uvedený rozsudok potvrdil Krajský súd v Nitre

rozsudkom sp. zn. , keďže tiež zastával názor, že námietka vecnej

nepríslušnosti všeobecných súdov konať bola dôvodná. Podľa všeobecných súdov otázku

platnosti rozhodcovskej zmluvy všeobecné súdy už prerokovali a bolo raz a navždy

rozhodnuté o právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať. Na konaní pred okresným

súdom sa sťažovateľ zároveň domáhal posúdenia ďalších dôvodov na zrušenie

rozhodcovského rozsudku. Keďže však uvedené dôvody v žalobe neuviedol, všeobecné

súdy boli toho názoru, že uvedený dôvod nebol uplatnený v zákonom ustanovenej lehote,

bol uplatnený dodatočne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na podanie návrhu

na zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, čo podľa okresného súdu ani krajského

súdu nie je možné.

Krajský súd rozsudkom č. k. -376 z 20. decembra 2012 na odvolanie

sťažovateľa rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď dospel k záveru, že bol náležite

zistený skutkový stav a právny názor okresného súdu je zákonu zodpovedajúci.

Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu a uzneseniu odvolacieho

súdu o trovách konania dovolanie. Dovolací súd uznesením sp. zn.

z 31. októbra 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol, keď dospel k záveru, že súdy oboch

stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli, a tiež

po preskúmaní dovolacích dôvodov sťažovateľa konštatoval neprípustnosť dovolania podľa

(ďalej len „OSP“).

Podľa sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd zasiahli do jeho základných práv

najmä tým, že sa nezaoberali jeho argumentmi, nezaoberali sa meritom veci a nezmyselne

argumentovali prekážkou rozhodnutej veci a tiež nepochopiteľne argumentovali zmeškaním

lehoty na rozšírenie dôvodov neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na to, že

neposudzovali konanie pred rozhodcovským súdom z hľadiska jeho arbitrability, došlo z ich

strany k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces

podľa sťažovateľa vychádza „z nedostatočných a až arbitrárnych odôvodnení rozsudkov

Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave. Sťažovateľ má zato, že oba

súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia a nevysporiadali sa so všetkými

argumentmi ním uvádzanými počas konania. Takýmto konaním došlo k odňatiu práva

sťažovateľa na prístup k súdu...

Rozhodnutia okresného, krajského, ako aj Najvyššieho súdu SR jednoznačne

nedávajú odpovede na všetky podstatné právne otázky predložené sťažovateľom v konaní,

sú nedostatočne odôvodnené a vzhľadom na ignorovanie všetkých vyššie uvedených

skutočností a zákonných ustanovení aj prejavom svojvôle pri aplikácii práva. Sťažovateľ

má za to, že týmito rozhodnutiami a postupom súdov došlo k závažnému porušeniu jeho

práva na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenia o porušení jeho práv opiera najmä o tieto skutočnosti:

«Okresný súd Bratislava I návrh sťažovateľa zamietol, pričom svoje rozhodnutie len

stručne odôvodnil prekážkou res iudicata, teda tým, že o veci už právoplatne rozhodli

nitrianske súdy. V tejto súvislosti sťažovateľ dáva do pozornosti fakt, že v zmysle

konštantnej judikatúry prekážka právoplatne rozhodnutej veci prichádza do úvahy len

vtedy, ak sa začne opätovné konanie v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi konania.

Uvedené podmienky musia byt' splnení kumulatívne. Za tú istú vec je potrebné považovať

také konanie, v ktorom sa konalo o rovnakom nároku už právoplatne skôr rozhodnutom

a zároveň takéto konanie vychádza z totožného právneho dôvodu a z rovnakého skutkového

stavu. V prvom rade je potrebné poznamenať, že v konaní na nitrianskych súdoch o určenie

neplatnosti právneho úkonu a v konaní na súdoch v Bratislave o zrušenie a preskúmanie

rozhodcovského rozsudku nevystupovali tí istí účastníci konania. Kým v konaní vedenom

na OS Nitra a KS v Nitre boli ako žalovaní označení v prvom rade M. F. (teda podpredseda

NSK, ktorý Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve protizákonne podpísal) a v druhom rade

G., s. r. o. ako účastník tejto zmluvy, v konaní pred OS Bratislava I a KS v Bratislave

vystupoval ako žalovaný iba spoločnosť G., s. r. o. Totožnosť účastníkov konania teda daná

byť nemohla.

Ďalej je potrebné poznamenať, že v uvedených konaniach sa v žiadnom prípade

nekonalo o rovnakom nároku, nevychádzalo sa z totožných právnych dôvodov a už

vonkoncom nešlo o totožný skutkový stav. V konaní na OS Nitra a KS v Nitre bolo

predmetom určenie neplatnosti právneho úkonu, pričom právne a skutkové dôvody sa

sústredili na objasnenie okolností neoprávneného uzavretia Zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve a dôvodov jej absolútnej neplatnosti pre rozpor so zákonom. V konaní pred

bratislavskými súdmi išlo o zrušenie a preskúmanie rozhodcovského rozsudku, pričom sa

argumentovalo výhradne porušeniami zákona zo strany rozhodcovského súdu, keď vo veci

konal a rozhodol aj napriek tomu, že jeho právomoc daná nebola a zároveň po podaní

námietky jeho právomoci zo strany sťažovateľa uznesenie o rozhodnutí o tejto námietke

účastníkom nezaslal, čím znemožnil sťažovateľovi právo domáhať sa preskúmania

rozhodnutia súdom. Rozhodnutie súdov v Bratislave by tak nekonštatovalo a ani nemohlo

konštatovať platnosť či neplatnosť Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, túto otázku boli

oprávnené rozhodnúť iba súdy v Nitre. V tejto súvislosti teda takisto nemohlo ísť o totožnosť

veci...

Okrem prekážky veci rozsúdenej odôvodňovali Okresný súd Bratislava I a Krajský

súd v Bratislave zamietnutie návrhu na zrušenie a preskúmanie rozhodcovského rozsudku

aj tým, že ďalšími dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku (dôvodmi podľa ust. § 1

ods. 3 písm. a) a § 1 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní) sa nezaoberali z dôvodu, že

neboli uplatnené do zákonnej 30 dňovej lehoty odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku

a boli uplatnené až doplnením žaloby doručeným súdu dňa 16. 10. 2008. Uvedený záver

však absolútne nezodpovedá realite. Doplnením žaloby sťažovateľ len dopĺňal žalobu

o dôvody týkajúce sa trov rozhodcovského konania a vôbec sa nezaoberal dôvodmi

na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Takisto nie je pravdivé, že by sťažovateľ rozšíril svoju žalobu na pojednávaní

konanom dňa 08. 03. 2011. Rozšírenie žaloby je dispozitívny úkon účastníka konania vo

veci samej podľa ust. , na ktorý je potrebnú súhlas

súdu.

V uvedenom prípade však nešlo o rozšírenie žaloby, ale len o rozšírenie dôvodov,

čo preukazuje aj to, že súd nikdy uznesením nerozhodoval o pripustení zmeny žaloby

uznesením. Sťažovateľ v konaní len dopĺňal dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

pričom rozsah petitu - teda zrušenie rozsudku zostával stále rovnaký. Okresný súd

Bratislava I a Krajský súd v Bratislave, ako aj Najvyšší súd SR nezaoberaním sa ďalších

dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku úplne ignorovali aj konštantnú judikatúru,

ktorá rozšírenie dôvodov nepovažuje za zmenu/rozšírenie žaloby.

V uvedenom prípade teda sťažovateľ len rozšíril dôvody o ďalšie skutočnosti

nezákonnosti rozhodcovského rozsudku. Z ustanovenia § 41 Zákona o rozhodcovskom

konaní nevyplýva, že účastník po zákonnej 30 dňovej lehote nemôže žalobu dopĺňať o ďalšie

dôvody a takýto záver ani nemožno prijať. Ak by zámer zákonodarcu bol taký, že všetky

dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku je nutné uplatniť v zákonnej 30 dňovej lehote,

takúto koncentračnú zásadu by uviedol priamo do ust. § 41 Zákona o rozhodcovskom

konaní podobne, ako napríklad v prípade námietok proti zmenkovému a šekovému

platobnému rozkazu ( ods. :... „námietky, v ktorých musí uviesť všetko, čo proti

zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému rozkazu namieta...“). Keďže

takéto alebo obdobné ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní neobsahuje, je

možné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku dopĺňať aj po podaní žalobného

návrhu a týmito dôvodmi sa príslušný súd aj musí zaoberať, čo však všeobecné súdy

neurobili.»

Sťažovateľ tiež namietal, že všeobecné súdy sa nevyjadrili k jeho námietke

nesprávneho určenia trov právneho zastúpenia rozhodcovským súdom.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

vydal tento nález:

„1. Základné právo Nitrianskeho samosprávneho kraja, ..., so sídlom: Rázusova 2A,

949 01 Nitra na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v Dohovore o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k.: -324

zo dňa 17. 07. 2012, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: -376

zo dňa 20. 12. 2012 a Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.: zo dňa

31.10.2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.:14 C 21/2008-324 zo dňa

17. 07. 2012, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: -376 zo dňa

20. 12. 2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.: zo dňa 31. 10. 2013 sa

zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Mareka Ďurana, advokáta, so sídlom Boženy Nemcovej č. 4, 949 01 Nitra náhradu

trov konania vo výške 340,90 EUR (slovom tristoštyridsať eur deväťdesiat centov) do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažnosť sťažovateľa zároveň obsahuje návrh na odloženie vykonateľnosti

napadnutých rozhodnutí až do doby rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, čo odôvodňuje najmä

tým, že sumu priznanú rozhodcovským súdom ako náhradu trov právneho zastúpenia

žalovanému neuhradil, keďže s rozhodcovským rozsudkom nesúhlasí. Z toho dôvodu

sa proti nemu vedie exekučné konanie. Ďalej uvádza:

„Keďže doručením uznesenia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania

sa dovolacie konanie právoplatne skončilo, sťažovateľovi reálne hrozí pokračovanie

v exekúcii. Sťažovateľ je orgánom územnej samosprávy, ktorého úlohou je starostlivosť

o všestranný rozvoj svojho územia a o potreby svojich obyvateľov. Svoju pôsobnosť

vykonáva najmä v oblasti školstva, kultúry, zdravotníctva, sociálnych služieb, cestovného

ruchu, atď. Za týmto účelom zriaďuje viaceré rozpočtové a príspevkové organizácie, ktoré

sú rozpočtom napojené v na samosprávny kraj. V prípade núteného výkonu rozhodnutia by

mohlo dôjsť k ohrozeniu fungovania uvedených organizácií, ako aj samotného

samosprávneho kraja, čo by mohlo mať nepriaznivý dopad na obyvateľov žijúcich

a pôsobiacich na jeho území.

Sťažovateľ má za to, že neodložením vykonateľnosti vyššie uvedených

rozhodnutí a následnou exekúciou by mohlo dôjsť k nepriaznivým následkom s nemožnosťou

navrátenia do predošlého stavu s prihliadnutím na ust. § 61 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na výšku vymáhanej sumy spolu s príslušenstvom, by to mohlo znamenať fatálne

dôsledky pre každodenné fungovanie samosprávneho kraja, ktoré sú jednoznačne

závažnejšieho charakteru, ako dôsledky prípadného odloženia vykonateľnosti pre

spoločnosť G., s. r. o. Sťažovateľ má zároveň za to, že rozhodnutie o odložení

vykonateľnosti súdnych rozhodnutí nie je v rozpore s verejným záujmom, naopak, z hľadiska

charakteru pôsobnosti samosprávneho kraja je odklad rozhodnutí v záujme jeho obyvateľov

a verejnosti.“

Ústavnému súdu bolo 24. marca 2014 doručené doplnenie ústavnej sťažnosti, v

ktorej sťažovateľ doplnil znenie výrokovej časti nálezu takto:

„Základné právo Nitrianskeho samosprávneho kraja, ..., so sídlom: Rázusova 2A,

949 01 Nitra na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v SR a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom vydaným Rozhodcovským súdom Slovenskej

obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. zo dňa 19. 12. 2007

porušené bolo.

Rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej

a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. zo dňa 19. 12. 2007 sa zrušuje

a vec sa vracia Rozhodcovskému súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory

v Bratislave na ďalšie konanie.

Rozhodcovský súd pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave je

povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mareka Ďurana,

advokáta, so sídlom Boženy Nemcovej č. 4, 949 01 Nitra náhradu trov konania do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ uvedené doplnenie odôvodňuje tým, že aj zo strany rozhodcovského súdu

došlo k porušeniu jeho už uvedených práv. Zároveň požiadal aj o odloženie vykonateľnosti

rozhodcovského rozsudku sp. zn. RspV-1482007 z 19. decembra 2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a ods. 1 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej

samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému

alebo nezákonnému zásahu do veci územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný

súd.

Sťažovateľ uviedol, že jeho sťažnosť je sťažnosťou podľa a tiež

aj podľa a . Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd uzavrel, že jeho

sťažnosť, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa

a práva podľa dohovoru, je sťažnosťou podľa , keďže

podstatou sťažnosti nie je namietanie neústavného alebo nezákonného zásahu do veci

územnej samosprávy.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že rozhodcovský súd ani všeobecné súdy nedali vo svojich

rozhodnutiach jednoznačné odpovede na všetky právne otázky predložené sťažovateľom

v konaní, ich rozhodnutia sú nedostatočne zdôvodnené a sú prejavom svojvôle pri aplikácii

práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutiami

rozhodcovského súdu sp. zn. , okresného súdu č. k. -324

a krajského súdu č. k. -376, ústavný súd uvádza, že ich preskúmaniu bráni

princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že

sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom

iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (m. m. , , ).

V prípade sťažovateľom napadnutých rozhodnutí bol súdom, ktorý

preskúmaval rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. z 19. decembra 2007,

okresný súd a súdom, ktorý preskúmaval rozsudok okresného súdu č. k. -324

zo 17. júla 2012, krajský súd, a pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu

č. k. z 20. decembra 2012, bol tento preskúmaný najvyšším súdom

v dovolacom konaní. Sťažovateľ teda uplatnil možnosť v jednotlivých štádiách konania

využiť na ochranu ním označených práv zákonom poskytnuté opravné prostriedky.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu

rozhodcovského súdu, okresného súdu, ako aj krajského súdu odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2013,

podľa ustanovenia skúmal, či v danom prípade nejde

o zjavnú neopodstatnenosť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietané uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2013 za ústavne nekonformné, je to,

že podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd sa nesprávne a nedostatočne vysporiadal s jeho

tvrdením, že okresný súd aj krajský súd mu v napadnutých konaniach znemožnili domáhať

sa preskúmania a tiež zrušenia rozsudku rozhodcovského súdu a jeho argumentáciou

preukazujúcou pravdivosť týchto tvrdení. Najvyšší súd podobne ako okresný súd aj krajský

súd nedali odpovede na všetky otázky predložené sťažovateľom a podľa názoru sťažovateľa

je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. októbra 2013 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade

najvyšší súd rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 20. decembra 2012 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho

rozhodnutia, prečo dovolanie sťažovateľa odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 31. októbra 2013 okrem iného uviedol:

„Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok

všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo

všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle (,

) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2

), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti

jednotlivých častí odôvodnenia aj obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne

ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná

(ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu

zamietli. Zhodli sa na tom, že sú viazaní právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov

v otázke právomoci rozhodcovského súdu SOPK na konanie a rozhodovanie veci, založenej

uzatvorenou rozhodcovskou doložkou uvedenou v čl. 8 zmluvy. Formálnym dôsledkom

právoplatného rozhodnutia je nemožnosť pokračovať v konaní a zaoberať sa vecnou

stránkou rozhodnutia. Materiálna stránka účinkov právoplatného rozhodnutia spočíva

v jeho záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány. Záväznosť a nezmeniteľnosť

rozhodnutia spôsobujú prekážku právoplatne rozhodnutej veci a teda o veci, o ktorej sa už

raz právoplatne rozhodlo nemožno rozhodovať opäť. Totožnosť vecí spočíva jednak

v účastníkoch konania, ktorými boli vo vyššie uvedených konaniach vedených

pred okresným a krajským súdom žalobca ako aj žalovaná. Totožnosť predmetu konania je

potrebné rozumieť tak, že predmetom konania je žalobný nárok spolu so skutkovým

odôvodnením, z ktorého by mal žalobný nárok vyplývať. V konaniach vedených

pred Okresným a Krajským súdom v Nitre bolo konanie právoplatne zastavené z

procesného dôvodu uvedeného v ustanovení a síce z dôvodu vznesenej

kvalifikovanej námietky žalovanej existencie zmluvy, podľa ktorej sa vec mala prejednať

v rozhodcovskom konaní, ktorej súdy vyhoveli. Ak by uvedené súdy dospeli k záveru

o neplatnosti rozhodcovskej doložky, na predmetnú námietku by neprihliadli a s uvedenou

skutočnosťou by sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadali s tým, že by vec bola prejednaná

v občianskom konaní. Žalobca sa tak v konaní vedenom pred tunajším súdom domáhal

zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, o ktorej

už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné rozhodnutia neboli zrušené v rámci konania

o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti právoplatným rozhodnutiam. Vzhľadom

na vyššie uvedené účinky je súd právoplatným rozhodnutím v otázke právomoci

rozhodcovského súdu SOPK viazaný. Nakoľko žalobca iný dôvod na zrušenie rozhodnutia

RS SOPK v podanom návrhu nešpecifikoval, súd sa nemohol zaoberať vecnou stránkou

konania. Zákon kogentne stanovuje lehotu na podanie návrhu na preskúmanie

rozhodcovského rozsudku, pričom predpokladom podania kvalifikovaného návrhu

na preskúmanie rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého by sa žalobca mohol

domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku je uvedenie dôvodu podľa § 40 ods. 1 zákona

č. a to v zákonom stanovenej lehote. Súd preto môže posudzovať napadnutý

rozhodcovský rozsudok len z dôvodov uvedených v návrhu v zákonom stanovenej lehote.

Zmeškanie procesného úkonu účastníka v zákonom stanovenej lehote, v uvedenom prípade

neuvedenie dôvodu zrušenia rozsudku v zákonnej lehote má za následok procesnú preklúziu

práva. V prípade žalobcu tak uplynutím zákonnej lehoty došlo k procesnej preklúzii práva

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku z ďalšieho dôvodu podľa § 40 ods. 1 zákona

č. Jedná sa o všeobecný následok zmeškania zákonných lehôt podľa

, pričom sa nevyžaduje, aby prekluzívny následok procesných lehôt bol osobitne

ustanovený pri jednotlivých procesných právach a úkonoch účastníkov konania. Pokiaľ

žalobca i v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, odvolací súd sa stotožnil

s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných dôvodov

s tým, že v odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu

súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, u

ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by

nebol uvážil. Poukázali na skutočnosť, že v konaniach pred súdom prvého stupňa i v

odvolacom konaní iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v

odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných

skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než

v vymenovanej) procesnej vade, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce

relevantným dovolacím dôvodom ( ) sama osebe ale nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle

Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie

(viď ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

však nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožnil realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , , ,

, a ).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca neopodstatnene

namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. júla 2012 konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné

a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo

odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 31. októbra 2013, a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal stanovisko k námietkam

sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o argument prekážky rozhodnutej veci, ako aj zmeškania

lehoty na podanie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku a odňatie možnosti

sťažovateľovi konať pred súdom.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

, ).

Pretože namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. októbra 2013 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie

je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho

súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade,

ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje. Z uvedeného dôvodu odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014