Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)9fd/391524.d7e87e.pdf
PDF · 157.92 KB
No categories available
2Cdo/228/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 228/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : Nitriansky
samosprávny kraj, so sídlom Rázusova 2A, Nitra, zastúpený JUDr. M. Ď., advokát, B., proti
ţalovanej : G., so sídlom v B., zastúpený JUDr. P. M., advokát, D., o preskúmanie
a zrušenie rozhodcovského rozsudku, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
14 C 21/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra
2012 sp. zn. 3 Co 487/2012 a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra 2012
sp. zn. 3 Co 487/2012
t a k t o :
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej trovy dovolacieho konania, ktoré tvoria trovy
právneho zastúpenia v sume 81,46 € do rúk alebo na účet advokáta JUDr. P. M. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 17. júla 2012 č.k. 14 C 21/2008-324 zamietol
návrh ţalobcu, ktorým sa domáhal zrušenia a preskúmania rozhodcovského rozsudku
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, sp. zn. R.
z 19. decembra 2007 v zmysle § 40 ods. 1 písm.c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov a určenia, ţe zmluva o budúcej kúpnej zmluve
a rozhodcovská doloţka zo dňa 17. augusta 2005 podpísané bývalým podpredsedom NSK dňa
27.7.2005 sú absolútne neplatné. Uloţil ţalobcovi uhradiť ţalovanému trovy právneho
zastúpenia vo výške 392,78 € na účet právneho zástupcu ţalovaného JUDr. P. M. do troch
dní. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, a po preskúmaní rozhodcovského spisu za
nesporné, ţe rozhodcovský súd SOPK dňa 17.1.2008 v Bratislave v právnej veci evidovanej
pod sp. zn. R. rozhodol rozsudkom. Podľa rozsudku ţalobu ţalobcu zamietol v plnom rozsahu
a zaviazal ţalobcu na povinnosť znášať trovy rozhodcovského konania. Ţalobca vyuţil svoje
právo a podal návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku na súde a ako dôvod zrušenia
uviedol § 40 ods. 1 písm.c/ zákona č. 244/2002 Z.z. teda skutočnosť, ţe jeden z účastníkov
popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Napriek tomu, ţe sa doplnením ţaloby dňa
16. októbra 2008 domáhal rozšírenia dôvodov neplatnosti podľa § 41 ods. 1 písm.a/ zákona
č. 244/2002 Z.z. a teda, ţe rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôţe byť
predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3) týmto dôvodom sa súd nezaoberal, pretoţe
bol uplatnený aţ po zákonnej 30-dňovej lehote odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku.
Podľa názoru súdu pokiaľ si účastníci zmluvného vzťahu dojednali rozhodcovskú doloţku,
môţu nastať dve základné situácie a to ţe účastník si uplatní svoje prípadné nároky alebo
najskôr na všeobecnom súde alebo na rozhodcovskom súde. Podľa toho, kde tento nárok
uplatní skôr, zákonodarca aj rieši spôsob, ktorým sa rozhodne o tom, ktorý z týchto súdov má
právomoc vo veci konať. V danom prípade povaţoval ţalobca rozhodcovskú doloţku
za neplatnú z vyššie uvedených dôvodov a preto sa najskôr so ţalobou obrátil na Okresný súd
v Nitre dňa 31. októbra 2005 (číslo sp. zn. 23 Cb 259/2005). Okresný súd v Nitre však
k uplatnenej námietke ţalovaného zistil, ţe vec sa má podľa zmluvy účastníkov prejednať
v rozhodcovskom konaní a konanie zastavil. Toto rozhodnutie potvrdil aj Krajský súd v Nitre
(sp. zn. 15 Cob 349/2006), keďţe ţalobca sa vo veci odvolal. Predmetné rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť a ţalobca dňa 4.5.2007 uplatnil svoj návrh na rozhodcovskom súde
v zákonom stanovenej lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia v zmysle § 106 ods. 2
O.s.p. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení konania na všeobecnom súde (10.4.2007)
bolo raz a navţdy rozhodnuté o právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať. Bolo totiţ
rozhodnuté, ţe námietka vecnej nepríslušnosti všeobecných súdov konať bola dôvodná,
a opätovne o tejto rozhodovať súd nemôţe. Z ustanovenia § 106 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe súd
(všeobecný) prejedná vec aj vtedy, ak zistí, ţe vec nemôţe byť podľa práva Slovenskej
republiky podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo ţe rozhodcovská zmluva je neplatná.
Keďţe súd preskúmal aj z tohto hľadiska aj námietku ţalovaného a nedospel k záveru, ţe
rozhodcovská doloţka je neplatná, rozhodol tak, ţe konanie zastavil, pretoţe je daná
právomoc rozhodcovského súdu. Iná by však bola situácia, keby ţalobca uplatnil najskôr svoj
nárok na rozhodcovskom súde. Vtedy by účastník rozhodcovského konania, teda aj ţalobca,
mohol podať námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať v zmysle
§ 21 zákona č. 244/2002 Z.z. O tejto námietke by rozhodcovský súd musel rozhodnúť a proti
tomuto rozhodnutiu by mohol účastník podať návrh na všeobecný súd, aby o námietke
rozhodol. Keďţe však v danom prípade uţ o námietke ešte pred začatím konania
na rozhodcovskom súde bolo rozhodnuté všeobecnými súdmi v Nitre, nie je moţné
rozhodovať o tej istej veci znova. Ţalobca v ţalobe zo dňa 6.2.2008 uviedol ako dôvod
zrušenia rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu slovenskej obchodnej
a priemyselnej komory R. z 19. decembra 2007 ustanovenie § 40 ods. 1 písm.c/ zákona
č. 244/2002 Z.z., t.j. ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť
rozhodcovskej zmluvy. Túto právnu otázku všeobecné súdy prejednali a rozhodli o nej v tom
zmysle, ţe rozhodcovská zmluva je platná. Preto podľa právneho názoru súdu nie je daný
dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm.c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. Na pojednávaní konanom dňa 8.3.2011 ţalobca rozšíril dôvody zrušenia
rozhodcovského rozsudku o dôvod podľa § 1 ods. 3 písm.a/ a § 1 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z., čo zodpovedá uplatneniu dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa
§ 40 ods. 1 písm.a/ zákona č. 244/2002 Z.z. Tento dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku
ţalobca v ţalobe podanej v zákonom stanovenej lehote neuplatnil. Nemoţno po podaní
návrhu dodatočne rozširovať dôvody zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku.
Z dôvodu právnej istoty zákonodarca stanovil lehotu na podanie návrhu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, pričom v návrhu mal ţalobca uplatniť všetky dôvody, pre ktoré
podľa jeho názoru je daný zákonný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Dodatočné
uplatnenie dôvodov po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie návrhu o zrušenie
tuzemského rozhodcovského rozsudku podľa názoru súdu nie je moţné. Aj vyššie citované
uznesenia Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre konštatovali, ţe v danom prípade
neexistuje prekáţka, ktorá by neumoţňovala rozhodcovskému súdu prejednať takýto spor
v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní a teda aj v zmysle § 40 ods. 1 písm.a/. Dospel teda
k záveru, ţe návrh ţalobcu nie je dôvodný.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 20. decembra 2012
č.k. 3 Co 487/2012-376 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dospel k záveru, ţe súd
prvého stupňa náleţite zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci.
V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého
stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, ktoré by súd prvého
stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uváţil. Z konania
pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, neţ napadnutým rozsudkom vyslovený
právny názor nevyplýva, a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné
právne hodnotenie stavu veci.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 20. decembra 2012 č.k. 3 Co 487/2012-376
uloţil ţalobcovi zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 106,34 €
titulom právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu ţalovanej do troch dní
od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol, ţe o náhrade trov odvolacieho konania
rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a keďţe
ţalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal jej náhradu trov konania v sume
106,34 €.
Proti rozsudku odvolacieho súdu a uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania
podal dovolanie ţalobca. Prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 241 ods. 2
písm.a/, § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p.
Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 243b O.s.p. zmenil
tak, ţe ich návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne aby zrušil rozhodnutie okresného
súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie
a rozhodnutie. Zároveň ţiadal odloţiť vykonateľnosť rozhodnutia.
Namietal, ţe v konaní pred odvolacím súdom mu bola odňatá ako účastníkovi konania
moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. tým, ţe odvolací súd
neupovedomil účastníkov konania o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd nezverejnil ani na úradnej tabuli súdu
v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, o čom svedčí aj zoznam dokumentov
zverejnených na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave v období od 12.12.2012
do 22.12.2012.
V konaní vedenom pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p. aj tým, ţe
odvolací súd neodoslal rozsudok neprítomným účastníkom najneskôr do troch dní. Došlo
k porušeniu ustanovenia § 156 ods. 2 O.s.p.
Ďalej namietal, ţe v konaní pred odvolacím súdom došlo k odňatiu moţnosti mu konať pred
súdom aj tým, ţe odvolací súd si nesplnil povinnosť umoţniť účastníkovi konania vyjadriť sa
k moţnému pouţitiu iného, doteraz nepouţitého ustanovenia právneho predpisu. Odvolací súd
v rozsudku poukazuje na ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd tým, ţe nesplnil
povinnosť umoţniť účastníkom konania vyjadriť sa k moţnému pouţitiu iného doteraz
nepouţitého ustanovenia právneho predpisu, porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p.
Taktieţ namietal, ţe v konaní pred odvolacím ako aj prvostupňovým súdom sa mu ako
účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať tým, ţe rozsudok odvolacieho
súdu ako i rozsudok prvostupňového súdu neboli náleţite a v súlade s jeho ústavným právom
odôvodnené. Odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa
so všetkými relevantnými uvádzanými námietkami v odvolaní, čím bolo porušené právo
ţalobcu na spravodlivý súdny proces.
Dovolateľ namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. a to z dôvodu, ţe ţiadny súd sa otázkou
platnosti, resp. neplatnosti zmluvy doposiaľ nezaoberal. Poukázal na to, ţe súdy sa vôbec
nezaoberali otázkou právomoci rozhodcovského súdu vo svojich rozhodnutiach ani otázkou
výpočtu trov konania. Prvostupňový súd taktieţ nedodrţal lehotu na odoslanie rozsudku
prvostupňového súdu, čím došlo k vadám v konaní.
Dovolateľ taktieţ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi.
Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu odmietnuť a priznať jej trovy dovolacieho
konania za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie) vo výške 81,46 € (t.j. 1/13 výpočtového
základu 60,07 + reţijný paušál 7,81 + 20 % DPH 13,58).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
moţno napadnúť.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak
je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania ţalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal ţalobca mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdu, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bo súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadné nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.f/
O.s.p. odvolaciemu súdu vyčítal, ţe neupovedomil účastníkov konania o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku nezverejnil
ani na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, o čom svedčí aj
zoznam dokumentov zverejnených na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave v období
od 12.12.2012 do 22.12.2012.
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa
nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p. rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vţdy (len) ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide
o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý
verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). Ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho
zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4)
o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 (§ 214 ods. 3 O.s.p.).
Ak odvolací súd verejne vyhlási rozsudok bez nariadenia pojednávania, doručí ho prítomným
účastníkom hneď po jeho vyhlásení. Neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch
dní; to neplatí, ak je potrebné vydať uznesenie podľa odseku 5. V takom prípade odvolací súd
doručí rozsudok súčasne s uznesením podľa odseku 5 (§ 214 ods. 4 O.s.p.). Ak nemoţno
v čase verejného vyhlásenia rozsudku moţné rozhodnúť o náhrade trov konania, pretoţe
neboli vyčíslené, odvolací súd rozhodne samostatným uznesením. Rovnako postupuje, ak si
účastníci konania uplatnia náhradu trov konania v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či
v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p. bude nariadené odvolacie
pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V predmetnej veci, ako vyplýva zo spisu, odvolací súd v záujme zrýchlenia
a zefektívnenia konania o opravnom prostriedku rozhodol o odvolaní ţalobcu bez nariadenia
pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku zo dňa 20. decembra 2012 (č.l. 374, 375
spisu) vyplýva, ţe v danom prípade odvolací súd 20. decembra 2012 vyhlásil rozsudok
v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
pretoţe prejednanie odvolania na pojednávaní nepovaţoval za nevyhnutné ani za potrebné,
keďţe vo veci nevykonával dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a nevyţaduje to ani dôleţitý verejný záujem. V zmysle § 156 ods. 3
O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
5 dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade zachovaný –
účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom
zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. (viď Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
O.s.p. zo dňa 11.12.2012 zaloţený v spise na č.l. 373, „termín verejného vyhlásenia
rozsudku“ zaloţený na č.l. 373a a Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
na č.l. 373b, z ktorého je zrejmé, ţe sa vyhlási rozsudok v predmetnej veci dňa 20.12.2012
o 9.00 hod., predmetné oznámenie bolo vyvesené dňa 12. decembra 2012 a zvesené
21.12.2012). Z výpisu z elektronickej úradnej tabule Krajského súdu v Bratislave je zrejmé
(č.l. 456 spisu), ţe 12.12.2012 o 16,28 bol oznámený na elektronickej úradnej tabuli
Krajského súdu v Bratislave termín vyhlásenia rozsudku sp. zn. 3 Co 487/2012 dňa
20.12.2012 o 9,00 hod., č. dverí 50, účastníkov navrhovateľ Nitriansky samosprávny kraj,
odporca G. Uvedené potvrdzuje aj oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
zo dňa 11. decembra 2012. Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo
dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom. Nepodstatná je preto jeho námietka,
ţe namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm.f/
Podľa argumentácie v odvolaní odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca videl aj
v tom, ţe odvolací súd neodoslal rozsudok neprítomným účastníkom najneskôr do troch dní.
Podľa § 214 ods. 4 (účinného v čase vyhlásenia rozsudku) ak odvolací súd verejne vyhlási
rozsudok bez nariadenia pojednávania, doručí ho prítomným účastníkom hneď po jeho
vyhlásení. Neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní; to neplatí, ak je
potrebné vydať uznesenie podľa odseku 5. V takomto prípade odvolací súd doručí rozsudok
súčasne s uznesením podľa odseku 5.
Podľa § 214 ods. 5 O.s.p. účinného v čase vyhlásenia rozsudku (20.12.2012) ak
nemoţno v čase verejného vyhlásenia rozsudku moţné rozhodnúť o náhrade trov konania,
pretoţe neboli vyčíslené, odvolací súd rozhodne samostatným uznesením. Rovnako
postupuje, ak si účastníci konania uplatnia náhradu trov konania v súvislosti s verejným
vyhlásením rozsudku.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe odvolací súd dňa 20. decembra 2012 v predmetnej veci
vyhlásil rozsudok, predmetný rozsudok aj doručil prítomnému zástupcovi ţalovanej
na vyhlásení rozsudku, zástupcovi ţalobcu bol predmetný rozsudok odoslaný dňa
20. decembra 2012 (č.l. 375d). Navyše prípadné nedodrţanie lehoty na odoslanie vyhláseného
rozsudku neprítomným účastníkom moţno posudzovať skôr z hľadiska, ţe týmto konaním
súdu mohlo dôjsť k prieťahom v konaní. V ţiadnom prípade však nemoţno dospieť k záveru,
ţe takýmto postupom súdu bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom.
Dovolateľ ďalej namieta, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť
konať pred súdom tým, ţe odvolací súd si nesplnil povinnosť umoţniť účastníkom konania
vyjadriť sa k moţnému pouţitiu iného, doteraz nepouţitého ustanovenia právneho predpisu.
Poukázal na ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p., ktorým odvolací súd argumentuje v odôvodnení
rozhodnutia.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu
takéhoto ustanovenia vyjadrili.
Je síce skutočnosťou, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia necituje
ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p., obsahovo ho podáva v dôvodoch svojho rozhodnutia, keď
uvádza, ţe „Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení konania na všeobecnom súde
(10.4.2007) bolo raz a navţdy rozhodnuté o právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať.
Bolo totiţ rozhodnuté, ţe námietka vecnej nepríslušnosti všeobecných súdov konať bola
dôvodná a opätovne o tejto rozhodovať súd nemôţe“ a na str. 10 uvádza, ţe „keďţe však
v danom prípade uţ o námietke ešte pred začatím konania na rozhodcovskom súde bolo
rozhodnuté všeobecnými súdmi v Nitre, nie je moţné rozhodovať o tej istej veci znova“.
Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, ţe o námietke právomoci
rozhodcovského súdu rozhodovať v predmetnej veci uţ všeobecné súdy právoplatne rozhodli
a preto súd prvého stupňa uţ nebol oprávnený sa touto rozhodnutou vecou znovu zaoberať.
Na tomto argumente bolo zaloţené odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, nie je preto
dôvodné tvrdenie, ţe dovolateľ nemal moţnosť sa k obsahu predmetného ustanovenia
právneho predpisu vyjadriť, keďţe tak urobil vo svojom odvolaní proti rozsudku
prvostupňového súdu zo dňa 14. augusta 2012. Je treba zdôrazniť, ţe odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil s právnym posúdením veci súdom prvého
stupňa. Neobstojí teda tvrdenie dovolateľa, ţe odvolací súd si nesplnil povinnosť umoţniť mu
vyjadriť sa k moţnému pouţitiu iného doteraz nepouţitého ustanovenia právneho predpisu,
a teda ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky
totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplývajú i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy, a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m.m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale
aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,
II. ÚS 76/07, obdobne Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49,
§ 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre
ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemoţno posudzovať izolovanie (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.),
ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia aj obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe sú viazaní právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov
v otázke právomoci rozhodcovského súdu SOPK na konanie a rozhodovanie veci, zaloţenej
uzatvorenou rozhodcovskou doloţkou uvedenou v Čl. 8 zmluvy. Formálnym dôsledkom
právoplatného rozhodnutia je nemoţnosť pokračovať v konaní a zaoberať sa vecnou stránkou
rozhodnutia. Materiálna stránka účinkov právoplatného rozhodnutia spočíva v jeho záväznosti
pre účastníkov a pre všetky orgány. Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobujú
prekáţku právoplatne rozhodnutej veci a teda o veci, o ktorej sa uţ raz právoplatne rozhodlo
nemoţno rozhodovať opäť. Totoţnosť vecí spočíva jednak v účastníkoch konania, ktorými
boli vo vyššie uvedených konaniach vedených pred okresným a krajským súdom ţalobca ako
aj ţalovaná. Totoţnosť predmetu konania je potrebné rozumieť tak, ţe predmetom konania je
ţalobný nárok spolu so skutkovým odôvodnením, z ktorého by mal ţalobný nárok vyplývať.
V konaniach vedených pred Okresným a Krajským súdom v Nitre bolo konanie právoplatne
zastavené z procesného dôvodu uvedeného v ustanovení § 106 ods. 1 O.s.p. a síce z dôvodu
vznesenej kvalifikovanej námietky ţalovanej existencie zmluvy, podľa ktorej sa vec mala
prejednať v rozhodcovskom konaní, ktorej súdy vyhoveli. Ak by uvedené súdy dospeli
k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doloţky, na predmetnú námietku by neprihliadli
a s uvedenou skutočnosťou by sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadali s tým, ţe by vec bola
prejednaná v občianskom konaní. Ţalobca sa tak v konaní vedenom pred tunajším súdom
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doloţky,
o ktorej uţ bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné rozhodnutia neboli zrušené v rámci
konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti právoplatným rozhodnutiam.
Vzhľadom na vyššie uvedené účinky je súd právoplatným rozhodnutím v otázke právomoci
rozhodcovského súdu SOPK viazaný. Nakoľko ţalobca iný dôvod na zrušenie rozhodnutia
RS SOPK v podanom návrhu nešpecifikoval, súd sa nemohol zaoberať vecnou stránkou
konania. Zákon kogentne stanovuje lehotu na podanie návrhu na preskúmanie
rozhodcovského rozsudku, pričom predpokladom podania kvalifikovaného návrhu
na preskúmanie rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého by sa ţalobca mohol domáhať
zrušenia rozhodcovského rozsudku je uvedenie dôvodu podľa § 40 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z.z. a to v zákonom stanovenej lehote. Súd preto môţe posudzovať napadnutý
rozhodcovský rozsudok len z dôvodov uvedených v návrhu v zákonom stanovenej lehote.
Zmeškanie procesného úkonu účastníka v zákonom stanovenej lehote, v uvedenom prípade
neuvedenie dôvodu zrušenia rozsudku v zákonnej lehote má za následok procesnú preklúziu
práva. V prípade ţalobcu tak uplynutím zákonnej lehoty došlo k procesnej preklúzii práva
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku z ďalšieho dôvodu podľa § 40 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z. Jedná sa o všeobecný následok zmeškania zákonných lehôt podľa
§ 55 O.s.p., pričom sa nevyţaduje, aby prekluzívny následok procesných lehôt bol osobitne
ustanovený pri jednotlivých procesných právach a úkonoch účastníkov konania. Pokiaľ
ţalobca i v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, odvolací súd sa stotoţnil
s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov
s tým, ţe v odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu
súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, u ktorých
by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol
uváţil. Poukázali na skutočnosť, ţe v konaniach pred súdom prvého stupňa i v odvolacom
konaní iný, neţ napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní
uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných
skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ
v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce
relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) sama osebe ale nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţnil
realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm.f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalobca svojím dovolaním napáda aj uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania.
Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania treba posudzovať
podľa § 239 O.s.p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, ţe
predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu)
neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad
nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré môţu začať len na takýto návrh, či
o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Dospel však
k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie o trovách konania nie je postihnuté
takouto vadou a teda ţe dovolanie ţalobcu nie je prípustné ani podľa § 237 O.s.p.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalobcu voči uzneseniu odvolacieho súdu o trovách
konania nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. ani z ustanovenia § 237 O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho
konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti z dôvodov ţalobcom namietaných.
Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo
ţalovanej a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju
zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 23. apríla 2013 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Zákonnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 11 ods. 1 písm.a/ cit. vyhlášky v sume 60,07 €, k tomu reţijný paušál – náhrada za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v sume 7,81 € + 20 %
DPH (t.j. 13,58 €), čo predstavuje spolu 81,46 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová