Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 87 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (92)I. ÚS 369/2014
PDF · 608.63 KB
No categories available
I. ÚS 369/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 1927/2014 – sp. zn. Rvp 1934/2014 a sp. zn. Rvp 3320/2014 – sp. zn.
Rvp 3353/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami
sp. zn. 6 Co 174/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 388/2013 z 28. októbra 2013,
sp. zn. 8 Co 344/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 5 Co 616/2013 z 21. januára 2014,
sp. zn. 10 Co 295/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 203/2013 z 26. novembra 2013,
sp. zn. 6 Co 297/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 589/2013 z 12. decembra 2013,
sp. zn. 5 Co 417/2013 z 22. októbra 2013, sp. zn. 10 Co 417/2013 z 10. októbra 2013,
sp. zn. 5 Co 611/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 5 Co 613/2013 z 21. januára 2014,
sp. zn. 5 Co 594/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 9 Co 449/2013 z 10. októbra 2013,
sp. zn. 9 Co 448/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 5 Co 450/2013 z 26. novembra 2013,
sp. zn. 9 Co 404/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 449/2013 z 26. novembra 2013,
sp. zn. 6 Co 418/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 267/2013 zo 16. decembra 2013,
sp. zn. 5 Co 646/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 9 Co 557/2013 z 12. decembra 2013,
sp. zn. 9 Co 558/2013 z 15. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 558/2013 z 21. januára 2014,
sp. zn. 6 Co 562/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 561/2013 z 21. januára 2014,
sp. zn. 8 Co 320/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 470/2013 z 30. decembra 2013,
sp. zn. 69 Co 436/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 10 Co 511/2013 zo 14. novembra
2013, sp. zn. 5 Co 622/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 11 Co 308/2013 z 20. januára 2014,
sp. zn. 9 Co 538/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 11 Co 306/2013 z 20. januára 2014,
sp. zn. 6 Co 318/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 585/2013 z 21. januára 2014,
sp. zn. 8 Co 576/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 6 Co 568/2013 z 11. decembra 2013,
sp. zn. 9 Co 571/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 529/2013 z 12. decembra 2013,
sp. zn. 5 Co 576/2013 z 21. januára 2014 a sp. zn. 5 Co 627/2013 z 21. januára 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod
sp. zn. Rvp 1927/2014 – sp. zn. Rvp 1934/2014 a sp. zn. Rvp 3320/2014 – sp. zn. Rvp
3353/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára
2014 a 24. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uzneseniami sp. zn. 6 Co 174/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 388/2013 z 28. októbra
2013, sp. zn. 8 Co 344/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 5 Co 616/2013 z 21. januára 2014,
sp. zn. 10 Co 295/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 203/2013 z 26. novembra 2013,
sp. zn. 6 Co 297/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 589/2013 z 12. decembra 2013
(vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, pozn.),
sp. zn. 5 Co 417/2013 z 22. októbra 2013, sp. zn. 10 Co 417/2013 z 10. októbra 2013,
sp. zn. 5 Co 611/2013 z 21. januára 2014 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného
súdu Dolný Kubín, pozn.), sp. zn. 5 Co 613/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 5 Co 594/2013
z 21. januára 2014 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Námestovo, pozn.),
sp. zn. 9 Co 449/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 448/2013 z 10. októbra 2013,
sp. zn. 5 Co 450/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 404/2013 z 28. novembra 2013,
sp. zn. 5 Co 449/2013 z 26. novembra 2013 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného
súdu Čadca, pozn.), sp. zn. 6 Co 418/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 267/2013
zo 16. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 646/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 9 Co 557/2013
z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 558/2013 z 15. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 558/2013
z 21. januára 2014, sp. zn. 6 Co 562/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 561/2013
z 21. januára 2014 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Žilina, pozn.),
sp. zn. 8 Co 320/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 470/2013 z 30. decembra 2013,
sp. zn. 69 Co 436/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 10 Co 511/2013 zo 14. novembra
2013, sp. zn. 5 Co 622/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 11 Co 308/2013 z 20. januára 2014,
sp. zn. 9 Co 538/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 11 Co 306/2013 z 20. januára 2014,
sp. zn. 6 Co 318/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 585/2013 z 21. januára 2014,
sp. zn. 8 Co 576/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 6 Co 568/2013 z 11. decembra 2013,
sp. zn. 9 Co 571/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 529/2013 z 12. decembra 2013,
sp. zn. 5 Co 576/2013 z 21. januára 2014 a sp. zn. 5 Co 627/2013 z 21. januára 2014
[(vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, pozn.), ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)].
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom
postavení žalobkyne v konaniach vedených pred Okresným súdom Ružomberok, Okresným
súdom Dolný Kubín, Okresným súdom Námestovo, Okresným súdom Čadca, Okresným
súdom Žilina a Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej spolu len „okresné súdy“),
predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných
súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali
spôsobiť. Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žalobu/žaloby v celom
rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Proti
rozsudkom súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi
napadnutými rozhodnutiami potvrdil rozsudky okresných súdov.
3.1 Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „spôsobil porušenie základných práv
sťažovateľa, osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva
na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
3.2 Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
1. „Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.“.
4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na
ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle
§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1927/2014 – sp. zn. Rvp 1934/2014 a sp. zn. Rvp 3320/2014 – sp. zn. Rvp 3353/2014
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
9. Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky okresných súdov
o zamietnutí žaloby/žalôb o náhradu majetkovej škody, nemajetkovej ujmy, zamietnutí
návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú
dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že
orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu
takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť
nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na
rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
15. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
16. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
17. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
18. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
19.1 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 5 Co/585/2013 z 21. januára 2014 uviedol:
«Krajský súd, ako sud odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p), preskúmal rozsudok okresného
súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. tento
rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne
posúdenie veci v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219
ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania
tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch
napadnutého rozhodnutia.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzí skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi zvermi na strane druhej, Okresný súd
neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležíte vyhodnotil.
Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia kohorentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú
príslušný záver o neodôvodneností nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je
presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná
a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností
a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava
vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
a ukladá, im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia
(§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je
zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2
O. s. p. a na to, že súd, nepostupoval správne keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti
navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď
nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup
súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie
z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahom posúdení dôjsť k záveru, že týmto
úkonom, by navrhovateľka mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom
na uvedený dôvod nestrannosť sudcu, súdu nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto
dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní
bolo.
Odvolací súd zdôrazňuje, že v nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie.
Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov
a všetkých , ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak,
aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má
pojednávanie konať.
Právo účastníka, aby. jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou
občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo
veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na
preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok, spojený s dôkaznou povinnosťou
môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník
plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto
procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej
cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na
účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia organov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že
predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi
ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak
nebolí splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Navrhovateľka v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súdy jej svojím
postúpení odňali možnosť konať pred súdom. Túto procesnú vadu vyvodzuje z toho, že
v rozhodnutiach súdov absentuje náležité odôvodnenie zaujatého právneho názoru.
Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla
2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ, rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový, a právny
základ rozhodnutie, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces“. Súd považuje za potrebné v tejto súvislosti
upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16. Marca 2005, podľa ktorého: „súčasťou základného práva na súdnu ochranu
v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky je právo
na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s p.). odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili
svoje rozhodnutia podľa predstáv navrhovateľa (zhodne judikatúra Najvyššieho súdu SR
7 Cdo 185/2013 a ďalšie).
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín, pričom
navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa
nedostavila i keď podala návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti sudu a sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18
O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné
úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O. s. p., byť predvolaní
na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa vykonal dôkazy
navrhované navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa
pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom, okresného súdu nedošlo k porušeniu
princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbrani ako základných definičných prvkov
práva na spravodlivé súdne, konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť, súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril
ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre
rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1
v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú
zaručuje nielen ustáva (čl. 48 ods. 2), ak aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich
občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady
kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany prvostupňového súdu dodržanie
práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je v zhode i
s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na
preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu.
Vo vzťahu k princípu rovnosti braní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ
okresný súd v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým
stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal
navrhovateľke ako účastníčke konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval
judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva
vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy SR, k porušeniu
zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania,
teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý
proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.
Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust.
§ 15 ods. 1 O. s. p. odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval.
Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali
nestrannosť zákonného sudcu.
Z ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje
výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to, možno vylúčiť sudcu
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že
v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného
a nezaujatého rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudca nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď
napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.
3 Nc 14/2010 a ďalšie.) Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
(podľa tvrdenia, navrhovateľky) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
Pokiaľ navrhovateľka v odvolaniach v mnohých týchto sporoch tvrdila, že súd
prvého stupňa konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
.poukázal na tú skutočnosť, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola
dodržaná. Odvolací sud poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo
skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách
(nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné
zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom stanovené lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolností posudzovanej veci Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,
že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I ÚS
86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1
dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v
zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho
orgánu (I. US 70/02).»
19.2 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 6 Co/297/2013 z 27. novembra 2013 uviedol:
„Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.).
V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie dôvody
nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž
protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom
rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Ružomberok v exekučnej veci, z ktorej si
uplatňuje svoj nárok navrhovateľ žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti
o udelenie poverenia, došlo k prieťahom (tj. nesprávnemu úradnému postupu), v dôsledku
čoho, by navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125.00 eur a náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 275,00 eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003
Z. z. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných,
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci
nerozhodoval nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol
uznesením č. k. 7 NcC/80/2012-23 zo dňa 26. januára 2013, že zákonný sudca Okresného
súdu Ružomberok JUDr. Vladimír Topoľančík nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne
uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam
majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní
vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna
aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny
pristúp, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu,
nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si
určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo
o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice
v súdnom pojednávaní je mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo
vykonané výlučne oboznámením podstatného obsahu exekučného spisu Okresného súdu
Ružomberok sp. zn. 5 Er/8/2009 – ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia (č. l. 51 až 57 spisu).
Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie
nariadené bolo a odporca sa k veci vyjadril.
Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené 02. 04. 2013... t. j. až
po vykonaní predvolania účastníkov na pojednávanie a zároveň v čase jedného dňa pred
nariadeným termínom pojednávania, nemožno preto považovať za porušenie požiadavky
bezodkladnosti (§ 114 ods. 2 veta posledná O. s. p.) doručenia vyjadrenia postup súdu
(nemajúceho navyše v tom čase vedomosť o neúčasti navrhovateľa na súdnom
pojednávaní), ktorý oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením vzhľadom na krátky časový
odstup a reálny čas doručenia vyjadrenia, ponechal už na samotné súdne pojednávanie.
V konečnom dôsledku však platí aj skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu
navrhovateľa nebola argumentácia predložená v písomnom vyjadrení odporcu (ani
navrhovateľom osobitne zdôraznená námietka premlčania).
Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú primárnych hmotno-právnych
dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu zamietol.
Prvotným hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa
bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom
prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom
stanovenej15-dňovej lehoty na vydanie poverenia. Okresný súd vykonaním dokazovaním
dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav
popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci bolo preto nadbytočné.
Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu,
ktoré boli hmotno-právnym dôvodom zamietnutia návrhu (keď poverenie na vykonanie
exekúcie bolo súdom vydané v zákonom stanovenej lehote), a preto nie sú predmetom
odvolacieho prieskumu.
Pokiaľ prvostupňový súd ako ďalší dôvod zamietnutia návrhu v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval aj premlčanie nároku navrhovateľa uplatneného žalobou, táto jeho
argumentácia je vzhľadom na prvotný dôvod zamietnutia návrhu (t. j. vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie súdom v zákonom stanovenej lehote) nadbytočná. Z tohto dôvodu sa ani
odvolací súd odvolacími námietkami navrhovateľa vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia
nezaoberal
Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal
v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom
plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu
ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivite
účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania
zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré
zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.“
19.3 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 8 Co 320/2013 z 28. októbra 2013 uviedol:
„Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa
v plnom rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku
sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska
právneho posúdenia veci podstatné.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri
posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní
a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého
rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil .podania (obsiahnuté v texte návrhu),
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné
z konania vylúčiť.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa na výzvu súdu
uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12
spisu). Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa
14. 02. 2013 č. k. 6 NcC/147/2013-20 nevylúčil Mgr. Zuzanu Bajlovú z prejednávania
a rozhodovania veci aktuálne vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.
4 C/159/2012, Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady,
že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho
z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010
sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom,
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
(podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom
tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Navrhovateľ v súvislostí s postupom okresného súdu v odvolaní namietal; - riadne
a včas požiadalo zrušenie (odročenie) pojednávania z dôležitého dôvodu, - nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu ani k dôkazom, ktoré súd vykonal, ani navrhnúť dôkazy.
Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 25. 04. 2013 o 08.30 hod
pojednávanie. Predvolanie doručil navrhovateľovi a jeho splnomocnenému zástupcovi dňa
05. 04. 2013 ako i odporcovi. Dňa 24. 04. 2013 došlo súdu vyjadrenie odporcu k návrhu
na začatie konania. E-mailom došlým súdu dňa 24. 04. 2013 o 17.45 hod. bol doručený
súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Okresný súd vec
prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu
navrhovateľa (advokáta). Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že
neakceptoval žiadosť navrhovateľa a jeho právneho zástupcu o odročenie nariadeného
pojednávania z ním uvádzaných dôvodov. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 14. 02.
2013 č. k. 6NcC/147/5013-20 zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania
danej veci. Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi riadne doručené, takže neobstojí jeho
tvrdenie, že mu neboli oznámené výsledky procesných postupov sudcu.
Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca (advokát), ktorí boli na pojednávanie
včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto
nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne porušenie
zásady nestrannosti súdu a sudcu malo spočívať v nedoručení rozhodnutia krajského súdu
o vylúčení či nevylúčení sudcov Okresného súdu Liptovský Mikuláš resp. v neoznámení
výsledkov procesných postupov sudcu a súdu v dôsledku čoho trval na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde) nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline
uznesením zo dňa 14. 02. 2013 č. k. 6 NcC/l 47/2013-20 nevylúčil zákonnú sudkyňu
Mgr. Zuzanu Bajlovú z prejednávania a rozhodovania vecí aktuálne vedenej na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 4 C/159/2012, ktoré rozhodnutie bolo splnomocnenému
zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 05. 04. 2013. Tým si navrhovateľ a jeho
splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle
ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným
účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 3Er/261/2008, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.
Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne Mgr. Zuzany Bajlovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci
a preto nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež
dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich, procesných práv
a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.
Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne
preukázaný, súd nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný
a spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup
exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich a súd sa mal
vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd poukazuje na to, že
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia
nebola dodržaná. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 38 mesiacov sa však ukázalo ako nepravdivé.
So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činností Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012,
I. ÚS 86/02, I. ÚS 70/02, I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva
účastníka konania (na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré
objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení.
Preto je nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne
učinil v tomto konaní aj okresný súd. Keďže nebol splnený základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný
postup) nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t. j. príčinná súvislosť, vznik škody.“
19.4 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 9 Co 404/2013 z 28. novembra 2013 uviedol:
«Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne
posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219
ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania
tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch
napadnutého rozhodnutia.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah, medzí skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd
neporušil právo účastníkov konania, na spravodlivý proces nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité vyhodnotil.
Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú
príslušný záver o neodôvodnenosti nároku navrhovateľky. Rozhodnutie prvostupňového
súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na
základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale í laickú verejnosť
prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci platí dispozičná
a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností
a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava
vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia
(§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinností je
zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2
O. s. p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti
navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď
nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup
súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie
z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
nestranností súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto
úkonom, by navrhovateľka mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom
na uvedený dôvod nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto
dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní
bolo.
Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie.
Podľa úst. §115 ods. 1, 2 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov
a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak,
aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má
pojednávanie konať.
Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti,
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou
občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie
vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy
na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou
môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník
plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto
procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej
cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na
účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že
predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi
ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak
neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez. ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 7. 5. 2013 o 7:30 hod. v miestnosti
č. 54 na Okresnom súde Čadca, pričom navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie
predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila, i keď podala návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Krajský
súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať
do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali § 123 O. s. p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd
oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. 11 Er/79/2011).
Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľkou
a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť
sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto
postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu
rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.
K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj
povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal
a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo
strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný.
Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jedno zo
základných zásad občianskeho súdneho konania, ktoré zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods.
2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na
spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň
špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany
prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil,
že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade
s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za
nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku
všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu.
Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ
okresný súd v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým
stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal
navrhovateľke ako účastníčke konania možnosť konať pred súdom, teda nerešpektoval
judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva
vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu
zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania,
teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý
proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.
Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust.
§ 15 ods. 1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval
v uznesení č. k. 7NcC/16/2013-16 zo dňa 16. januára 2013, ktorým nebola z prejednávania
a rozhodovania vo veci vylúčená sudkyňa JUDr. Anna Plichtíková, nakoľko u nej neboli
zistené okolnosti, ktoré ju vylučovali. Odvolací súd ani v aktuálnom konaní takisto nezistil
žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne.
Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje
výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že
v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného
a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca
má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napríklad uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010
sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že ňou
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že
prvostupňový súd nič také neuviedol a v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú
skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenie sa vzťahuje na prípady keď poverenie
vydá, a nie na prípady keď poverenie nevydá, t. j. žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia zamietne. Zároveň odvolací súdu poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa
ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-
75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo
skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách
(pozri napr. I. ÚS 86/02).
Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľky vzťahujúcu sa k majetkovej škode
a nemajetkovej ujme, odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že nebol
preukázaný základný zodpovednostný predpoklad, v danom prípade – nesprávny úradný
postup, nezákonné rozhodnutie, nebolo nutné venovať sa týmto otázkam....
Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na prerušenie konania odvolací sód uvádza, že
podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Z citovaného
ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam
uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade,
že by inak boli splnené podmienky podľa tohto ustanovenia.
Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
vecí je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Otázku vylúčenia, resp. nevylúčenia sudcov v súlade s ust. § 16 O. s. p. posudzuje
nadriadený súd, a teda nie je pravdou, že by išlo o otázku, ktorú nie je súd v tomto konaní
oprávnený riešiť. V danej veci bolo o navrhovateľkinom návrhu, v ktorom vyjadrila
podozrenie, že by mohli rozhodovať vylúčení sudcovia, rozhodnuté Krajským súdom v Žiline
uznesením č. k. 7 NcC/16/2013-16 zo dňa 16. januára 2013. Teda o navrhovateľkinom
podaní bolo riadne rozhodnuté aj keď ona sama uviedla, že žiadnu námietku zaujatosti
nepodala, no ako uvádza v odvolaní k napadnutému uzneseniu „...tvrdenie účastníka
konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku
zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu.“ Na podporu správností svojich tvrdení krajský sud
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013 zo dňa 11. marca
2013, ktoré sa týka priamo navrhovateľky a obdobnej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu
SR dôvodom vylúčenia sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojim nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu.»
19.5 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 10 Co 511/2013 zo 14. novembra 2013 uviedol:
«Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho
konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať
dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo však predvída procesnú
aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho
konania je pojednávanie, na, ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim
postupom bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávam - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám o brak V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému
dokazovaniu sa vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118
ods. 2 O. s. p.). V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa
dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti
bezpredmetné.
Termín pojednávania (27. 6. 2013) prvostupňový súd určil 10. 5. 2013, právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené 14.6.2013. Z obsahu spisu vyplýva, že
podaním s dátumom 20.06.2013 navrhovateľ žiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Okresný súd správne vyhodnotil
uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O. s. p.), ako to zodpovedá ďalej
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“
sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 119 O. s. p,) umožňuje súdu zvážiť
dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať í v neprítomnosti
účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho
obsolentnosti a zároveň k nežiadúcim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp,
zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O. s. p. predvída riešenie opísanej procesnej
situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením
účastníkovi (na jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie
pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však nie je vadou (§ 212
ods. 3 O. s. p.), krom by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo vecí samej
a v konkrétnych okolnostiach (neakceptovanie návrhu na odročenie pojednávania súdmi
z dôvodu požadovaného prerušenia konania pre podanie ústavne sťažnosti, ako aj
protiargumentácia odporcu vo vecí samej, je navrhovateľovi chronicky známa x tisícok
identických sporov) súdeného prípadu nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia práva účastníka konania.
Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa
(správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej
nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania ani v posudzovanom odvolaní
neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už
holi predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení
rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn.
3 Nc 14/2010 z 31. 5. 2010; 6 Cdo 201/2013 z 19. 6. 2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného
súdu SR (napr. I. ÚS 88/2013 z 6. 2. 2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam
navrhovateľa v obdobných prípadoch.
Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec
vydané) rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva,
že dňa 14. 06. 2013 bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k.
5 NcC 56/2013-17 o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia
predmetnej veci. V rozpore s uvedeným tvrdením navrhovateľa je napokon jeho ústavná
sťažnosť, založená práve na predmetnom rozhodnutí Krajského súdu.
Krajský súd v predmetnej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia
námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu
vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej
(údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny nárok navrhovateľa.
Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací sud poukazuje aj
na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť
odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.), Z tohto aspektu je zjavné, že
navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní
navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku
vecným dôvodom, ktorý Okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Vo svetle týchto
skutočnosti je v plnej miere nenáležitým odvolacie tvrdenie o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Naopak, odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, súd uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval
právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, svoje právne závery primerane vysvetlil,
pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal K žiadnej zo zásadných
okolností (t.j. konkrétne okolností daného prípadu - chronológia a zmysel úkonov
v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom titule z pohľadu
osobitného dôrazu na náročnosť rozhodovania v prípade spotrebiteľských vecí, kladúcich
zvýšené nároky na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa, konkretizácia neunesenia bremena
tvrdenia a dôkazného bremena) na ktorých okresný súd založí svoje meritórne zamietajúce
rozhodnutie však odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek protiargumentáciu.
Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých
skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami
nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu a to bez
relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa
s vytýkanými zložkami neprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej
rovine.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní
nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho
odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, Odvolací
súd preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou
námietkou. nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd
nevyvodil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov,
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza že „v odôvodnení prezentované
časové úseky (bez bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“
konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného
záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje
tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú skutkovému stavu a vyplývajú
z pripojeného exekučného spisu. Nezrovnalosti vo výpočtoch navrhovateľa (na ktoré
poukázal aj prvostupňový súd) spočívajú v okolnosti, že do lehoty, ktorú považuje za
omeškanie súdu, započítal (nesprávne) aj obdobie, po ktoré návrh na vydanie poverenia
zadržiaval súdny exekútor.
Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež poznamenať, že formulovanie odvolacích
dôvodov „príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým
zjavom, predovšetkým s ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t. j. osobou
znalou práva.
Pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje i
na závery rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR. v zmysle ktorých nie každé nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty automaticky znamená prieťah v konaní.»
19.6 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 Co 306/2013 z 20. januára 2014 uviedol:
„V tejto súvislostí krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní
nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne
nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj
procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so
zreteľom k hmotnému právu ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie
vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však
odvolací sód viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania.
Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzuje nielen
rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činností odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky .len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa
prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo. veci. To
znamená, že pokiaľ sa v konaní pred sudom prvého stupila síce vyskytli vady, ale ktoré
nemalí za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri
posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní
a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého
rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci
nerozhodoval nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol
uznesením č. k. 10 NcC/33/2012-16 zo dňa 17. 01. 2013 a zároveň uznesením č. k.
10 NcC/37/2012-16 zo dna 17. 01. 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Liptovský
Mikuláš Mgr. Zuzana Bajtová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Od
vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré
zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho m objektívneho hľadiska,
nedošlo k Žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne.
Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá
možnosť konať pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal
pojednávanie, hoci boli splnené podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho
s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany,
vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam žalovaného.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť
však o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.
V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci
nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto
účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.
Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného
rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody
pre odročenie pojednávania.
Dôležitosť dôvodu, pre ktorý účastník žiada o odročenie pojednávania, súd
posudzuje vždy s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu. I keď účastník
konania vo svojej žiadostí uvádza dôvod inak spôsobilý viesť k odročeniu pojednávania, nie
súd vždy povinný takýto dôvod akceptovať, a to najmä vtedy, ak nie Je využívaný v súlade so
zmyslom a účelom ust. § 101 ods. 3 O. s. p,
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na viaceré skutočnosti v danej veci, ktoré bo
vedú k záveru nepovažovať tvrdenú kolíziu pojednávaní právneho zástupcu za dôležitý
dôvod pre odročenie pojednávania.
Je všeobecne známou skutočnosťou, že navrhovateľ zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľka, s, r. o, podal hromadné žaloby proti Slovenskej republike na súdoch v celej
Slovenskej republike. Z hadiska počtu týchto podaní, ktoré dosahujú niekoľko tisíc žalôb, je
potom trvanie klienta na osobnej účasti splnomocneného advokáta bez možnosti substitúcie
šikanózne, vedúce k procesným obštrukciám a brániace vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Z hľadiska počtu podaných žalôb je nemysliteľné, aby sa splnomocnený advokát mohol
osobne, bez možnosti substitúcie zúčastniť všetkých nariadených pojednávaní, ktoré sú
denne nariaďované na súdoch v celej Slovenskej republike. Akceptovanie žiadosti
navrhovateľa by zablokovalo rozhodovaciu činnosť súdov v celej Slovenskej republike
a viedlo by k prieťahom v súdnom konaní Z uvedených dôvodov krajský súd došiel k záveru,
že okresný súd správne neakceptoval žiadosť účastníka o odročenie pojednávania, ktorá
nebola využitá v súlade so zmyslom a účelom ust. § 101 O. s. p.
Predvolanie na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho
právnemu zástupcovi, doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania.
S dostatočným časovým predstihom bolo navrhovateľovi doručené aj vyjadrenie
protistrany.
Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní
sa realizuje na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že
sa pojednávania zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod
možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím
alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania
nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118
ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú na pojednávaní
(vo vzťahu k účastníkom).
Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec
prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.
Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah
dokazovania. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané
výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučných
spisov Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3 Er/731/2006 a 5 Er/11/2005, ktorého
dôkazov sa dovolával samotný navrhovateľ.
Vychádzajúc zo skutkového vymedzenia žaloby, navrhovateľ považoval za nesprávny
úradný postup okresného súdu, keď o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
nerozhodol v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora, vychádzajúc zo zákonnej úpravy ust. § 44 exekučného poriadku, ktorá
uvedenú lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora upravovala.
Okresný súd, pokiaľ ide o exekučné konanie vedené pod sp. zn. 5 Er/11/2005,
aplikoval na danú vec ust. § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. účinného do 31. 08. 2005,
v zmysle ktorého lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti oprávneného na zmenu exekútora
stanovená nebola. Vychádzal z právneho názoru, že na danú vec je potrebné použiť
Exekučný poriadok, aký bol účinný ku dňu začatia exekučného konania, ktoré sa začalo
podaním návrhu dňa 12. 01. 2005. Tridsaťdňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho
exekútora bola zavedená až novelami Exekučného poriadku účinnými od 1. septembra 2005
§ 44 ods. 7 Exekučného poriadku) a novelou účinnou od 01. 12. 2006 (§ 44 ods. 8
Exekučného poriadku). Vykonané novelizácie sa však nevzťahovali na konania, ktoré sa
začali pred účinnosťou prijatých noviel.
Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu,
ktoré boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia nároku, a preto nie sú predmetom
odvolacieho prieskumu. Je však len logické, že pokiaľ zákonná lehota na vydanie
rozhodnutia neexistovala, nemohlo dôjsť k jej nedodržaniu a následne nesprávnemu
úradnému postupu. Pre neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako základného
predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu by bolo nadbytočné skúmanie ďalších
predpokladov zodpovednosti.
V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 3 Er/731/2006 exekučné konanie začalo dňa
13. 10. 2006. Návrh na zmenu exekútora bol doručený súdu 20. 09. 2010, pričom súd o nej
rozhodol uznesením č. k. 3 Er/731/2006-29 zo dňa 22. 12. 2010.
Okresný súd konštatoval, že vzhľadom na to, že účinky pôvodného návrhu ostali
zachované aj pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora, nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi v súvislostí s nerozhodnutím súdu
v zákonnej lehote.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo svojom rozhodnutí nespochybnil, že v danej
veci nebola dodržaná zákonná lehota na vydanie rozhodnutia, čo možno stotožniť
s nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov zodpovednosti
vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným
postupom nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Hoci okresný súd v napadnutom rozsudku poukazuje na nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, navrhovateľ nijako nenapadol tieto závery okresného súdu
o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistencia
materiálnej ani nemateriálnej ujmy).
Ako to už krajský súd vyššie konštatoval, z dôvodu, že navrhovateľ nijako nenapadol
skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia
nároku, nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym
poriadkom. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom
rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. správne a presvedčivo odôvodnil.“
19.7 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 69 Co 436/2013 z 27. novembra 2013 uviedol:
«Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne
posúdenie veci. v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219
ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania
tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch
napadnutého rozhodnutia.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd
neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný sód ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité vyhodnotil.
Prvostupňový sud je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia kohorentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú
príslušný záver o neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je
presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná
a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností
a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava
vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
a ukladá im, označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia
(§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K. splneniu tejto povinností je
zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ žalobca poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti žalobcu,
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne
konštrukcie žalobcu, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie
§ 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka
skutočnosť že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie. Žalobca v danom prípade nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu.
Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu
a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by žalobca
mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod –
nestrannosť sudcu, súdu – nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako
dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.
Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie.
Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov
a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak,
aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, ked1 sa má
pojednávanie konať.
Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou
občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo
veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na
preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou
môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník
plniť od začiatku konania v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto
procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej
cieľom je unesenie, dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na
účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že
predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi
ich. obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak
neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 20. 06. 2013 o 8:00 hod na
Okresnom súde Liptovský Mikuláš, pričom žalobca bol riadne na toto pojednávanie
predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil, keď zároveň podal návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu s sudcu. Krajský
súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možností na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať
do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali § 123 O. s. p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd
oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. 6Er/984/2009).
Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa 20. 06. 2013 vykonal dôkazy navrhované
žalobcom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva
na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril
ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre
rozhodnutie súdu. Tento postup, bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1
v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú
zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2). ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich
občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady
kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany prvostupňového súdu dodržanie
práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je v zhode
i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na
preukázanie svojich tvrdení, ale aj pravo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom
a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu
rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola poskytnutá obom
účastníkom, konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na
navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal žalobcovi ako
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného
súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti
a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad
obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý proces, ako ho
vykladá ústavný súd a ESĽP.
Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15
ods. 1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval
v uznesení č. k. 7 NcC/257/2013-28 zo dňa 8. marca 2013, ktorým nebol z prejednávania
a rozhodovania vo veci vylúčený sudca Mgr. Juraj Lukáč, keďže u neho neboli zistené
okolnosti, ktoré by ho vylučovali. Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.
Z ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje
výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že
v osobe určitého sudcu sú dané okolností vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného
a nezaujatého rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď
napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.
3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
(podľa tvrdenia žalobcu) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z.
Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že zákonom stanovená
lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná a poverenie bola vydané po 5-tich dňoch od
uplynutia zákonnej lehoty. Odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa
ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-
75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo
skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách
(pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislostí uviedol, že pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“
obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu
súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).»
20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
21. Právne úvahy krajského súdu v jeho napadnutých rozhodnutiach boli založené na
niekoľkých argumentačných rovinách.
21.1 V prvej rovine krajský súd poukazujúc na judikatúru ústavného súdu dôvodí, že
«... porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je
nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom stanovené lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolností posudzovanej veci Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,
že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS
86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1
dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v
zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho
orgánu (I. US 70/02).“, resp. že „... odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd ...
v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že 15-dňová lehota na
vydanie poverenie sa vzťahuje na prípady, keď poverenie vydá, a nie na prípady, keď
poverenie nevydá, t. j. žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietne.».
21.2 V ďalšom krajský súd posudzujúc z hmotnoprávneho hľadiska sťažovateľkou
podané žaloby konštatuje, že «... hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku
navrhovateľa bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného
predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom...“, alebo „Je ... len logické, že pokiaľ zákonná lehota na vydanie rozhodnutia
neexistovala, nemohlo dôjsť k jej nedodržaniu a následne nesprávnemu úradnému postupu.
Pre neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu vzniku
zodpovednosti štátu za škodu by bolo nadbytočné skúmanie ďalších predpokladov
zodpovednosti.“, ako aj „Dôvodom zamietnutia žaloby navrhovateľa... bol záver okresného
súdu, že na danú vec sa 15-dňová lehota, vyplývajúca z ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2011 nevzťahovala. V danom prípade žiadosť o udelenie
poverenia bola v rozpore so zákonom, preto k vydaniu poverenia nedošlo a žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá. Okresný súd,
vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku,
došiel k právnemu záveru, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
sa vzťahovala iba pre pozitívny výrok exekučného súdu, a to vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie. Neplatila však v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.».
21.3 V ostatnej nosnej argumentácii krajský súd konštatuje, že „Dôvod na vylúčenie
sudca nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie
najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/20110 a ďalšie). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je
bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia
navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z.“.
22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu vrátane už
prezentovaných nosných úvah (pozri bod 21, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných
ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu aj náležite odôvodnené. Podľa názoru
ústavného súdu nemožno teda napadnuté rozhodnutia krajského súdu považovať za zjavne
neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní
aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, Občianskeho súdneho poriadku
a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Krajský
súd teda vo svojich rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom
zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah zamietol sťažovateľkou podané
odvolania proti rozsudkom okresných súdov, ktoré nimi rozhodli o zamietnutí
sťažovateľkou podaných žalôb vychádzajúcich z nesprávneho úradného postupu
v exekučnom konaní opierajúcich sa pritom o zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
23. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného
názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania.
24. Ústavnému súd musí opäť raz konštatovať šikanózny postoj sťažovateľky
v konaní pred všeobecnými súdmi s jej jasným cieľom paralyzovať súdnu moc na úkor
ostatných účastníkov súdnych sporov, neopomínajúc hmotnoprávne aspekty tejto jej
činnosti, a to za cenu úmyselne nepravdivo deklarovaných skutočností, tak ako to vyjadril aj
krajský súd: „Je všeobecne známou skutočnosťou, že navrhovateľ zastúpený spoločnosťou
Fridrich Paľka, s, r. o, podal hromadné žaloby proti Slovenskej republike na súdoch v celej
Slovenskej republike. Z hadiska počtu týchto podaní, ktoré dosahujú niekoľko tisíc žalôb, je
potom trvanie klienta na osobnej účasti splnomocneného advokáta bez možnosti substitúcie
šikanózne, vedúce k procesným obštrukciám a brániace vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Z hľadiska počtu podaných žalôb je nemysliteľné, aby sa splnomocnený advokát mohol
osobne, bez možnosti substitúcie zúčastniť všetkých nariadených pojednávaní, ktoré sú
denne nariaďované na súdoch v celej Slovenskej republike. Akceptovanie žiadosti
navrhovateľa by zablokovalo rozhodovaciu činnosť súdov v celej Slovenskej republike
a viedlo by k prieťahom v súdnom konaní Z uvedených dôvodov krajský súd došiel k záveru,
že okresný súd správne neakceptoval žiadosť účastníka o odročenie pojednávania, ktorá
nebola využitá v súlade so zmyslom a účelom ust. § 101 O. s. p.“
25. Nad rámec už uvedeného a v súvislosti so sťažovateľkou predostretým názorom,
podľa ktorého napadnuté rozhodnutie/rozhodnutia krajského súdu je/sú „rozhodnutím
absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov
a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých rozhodnutí krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby
len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutia krajského súdu hodnotiť ako ústavne
neakceptovateľné a neudržateľné.
26. Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné
vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať
stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
27. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí
krajského súdu a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014