Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 369/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené

pod sp. zn. – sp. zn. a sp. zn. – sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami

sp. zn. z 30. októbra 2013, sp. zn. z 28. októbra 2013,

sp. zn. z 28. októbra 2013, sp. zn. z 21. januára 2014,

sp. zn. z 28. novembra 2013, sp. zn. z 26. novembra 2013,

sp. zn. z 27. novembra 2013, sp. zn. z 12. decembra 2013,

sp. zn. z 22. októbra 2013, sp. zn. z 10. októbra 2013,

sp. zn. z 21. januára 2014, sp. zn. z 21. januára 2014,

sp. zn. z 21. januára 2014, sp. zn. z 10. októbra 2013,

sp. zn. z 10. októbra 2013, sp. zn. z 26. novembra 2013,

sp. zn. z 28. novembra 2013, sp. zn. z 26. novembra 2013,

sp. zn. z 30. októbra 2013, sp. zn. zo 16. decembra 2013,

sp. zn. z 21. januára 2014, sp. zn. z 12. decembra 2013,

sp. zn. z 15. decembra 2013, sp. zn. z 21. januára 2014,

sp. zn. z 11. decembra 2013, sp. zn. z 21. januára 2014,

sp. zn. z 28. októbra 2013, sp. zn. z 30. decembra 2013,

sp. zn. z 27. novembra 2013, sp. zn. zo 14. novembra

2013, sp. zn. z 21. januára 2014, sp. zn. z 20. januára 2014,

sp. zn. z 28. novembra 2013, sp. zn. z 20. januára 2014,

sp. zn. z 27. novembra 2013, sp. zn. z 21. januára 2014,

sp. zn. z 30. decembra 2013, sp. zn. z 11. decembra 2013,

sp. zn. z 12. decembra 2013, sp. zn. z 12. decembra 2013,

sp. zn. z 21. januára 2014 a sp. zn. z 21. januára 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod

sp. zn. – sp. zn. a sp. zn. – sp. zn. Rvp

3353/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára

2014 a 24. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho

uzneseniami sp. zn. z 30. októbra 2013, sp. zn. z 28. októbra

2013, sp. zn. z 28. októbra 2013, sp. zn. z 21. januára 2014,

sp. zn. z 28. novembra 2013, sp. zn. z 26. novembra 2013,

sp. zn. z 27. novembra 2013, sp. zn. z 12. decembra 2013

(vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, pozn.),

sp. zn. z 22. októbra 2013, sp. zn. z 10. októbra 2013,

sp. zn. z 21. januára 2014 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného

súdu Dolný Kubín, pozn.), sp. zn. z 21. januára 2014, sp. zn.

z 21. januára 2014 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Námestovo, pozn.),

sp. zn. z 10. októbra 2013, sp. zn. z 10. októbra 2013,

sp. zn. z 26. novembra 2013, sp. zn. z 28. novembra 2013,

sp. zn. z 26. novembra 2013 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného

súdu Čadca, pozn.), sp. zn. z 30. októbra 2013, sp. zn.

zo 16. decembra 2013, sp. zn. z 21. januára 2014, sp. zn.

z 12. decembra 2013, sp. zn. z 15. decembra 2013, sp. zn.

z 21. januára 2014, sp. zn. z 11. decembra 2013, sp. zn.

z 21. januára 2014 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Žilina, pozn.),

sp. zn. z 28. októbra 2013, sp. zn. z 30. decembra 2013,

sp. zn. z 27. novembra 2013, sp. zn. zo 14. novembra

2013, sp. zn. z 21. januára 2014, sp. zn. z 20. januára 2014,

sp. zn. z 28. novembra 2013, sp. zn. z 20. januára 2014,

sp. zn. z 27. novembra 2013, sp. zn. z 21. januára 2014,

sp. zn. z 30. decembra 2013, sp. zn. z 11. decembra 2013,

sp. zn. z 12. decembra 2013, sp. zn. z 12. decembra 2013,

sp. zn. z 21. januára 2014 a sp. zn. z 21. januára 2014

[(vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, pozn.), ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)].

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalobkyne v konaniach vedených pred Okresným súdom Ružomberok, Okresným

súdom Dolný Kubín, Okresným súdom Námestovo, Okresným súdom Čadca, Okresným

súdom Žilina a Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej spolu len „okresné súdy“),

predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných

súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali

spôsobiť. Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žalobu/žaloby v celom

rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Proti

rozsudkom súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi

napadnutými rozhodnutiami potvrdil rozsudky okresných súdov.

3.1 Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „spôsobil porušenie základných práv

sťažovateľa, osobitne:

- základného práva zaručeného (práva

na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

3.2 Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

1. „Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho

prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych

argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie vo svoj prospech...

4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu

v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho

konania.“.

4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na

ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle

v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie

veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

– sp. zn. a sp. zn. – sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

9. Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky okresných súdov

o zamietnutí žaloby/žalôb o náhradu majetkovej škody, nemajetkovej ujmy, zamietnutí

návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú

dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že

orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu

takého postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť

nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na

rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

11. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

15. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

16. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje

súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

18. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

19.1 Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 21. januára 2014 uviedol:

«Krajský súd, ako sud odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p), preskúmal rozsudok okresného

súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a bez nariadenia

pojednávania podľa ust. v spojení s ust. tento

rozsudok podľa ust. ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219

ods. 2 ), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania

tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch

napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzí skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi zvermi na strane druhej, Okresný súd

neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležíte vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia kohorentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú

príslušný záver o neodôvodneností nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je

presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné,

racionálne a aj spravodlivé.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná

a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností

a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava

vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

a ukladá, im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia

( a ) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je

zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2

a na to, že súd, nepostupoval správne keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti

navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď

nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup

súdu v ňom. Ustanovenie predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti

takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal

z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie

z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia

nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahom posúdení dôjsť k záveru, že týmto

úkonom, by navrhovateľka mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom

na uvedený dôvod nestrannosť sudcu, súdu nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto

dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní

bolo.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie.

Podľa ust. , , ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov

a všetkých , ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak,

aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má

pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby. jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti

zaručené SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť

účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou

občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo

veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na

preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok, spojený s dôkaznou povinnosťou

môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník

plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto

procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej

cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na

účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,

správy a vyjadrenia organov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

svedkov. Podľa ust. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že

predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi

ich obsah. Podľa ust. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak

nebolí splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľka v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súdy jej svojím

postúpení odňali možnosť konať pred súdom. Túto procesnú vadu vyvodzuje z toho, že

v rozhodnutiach súdov absentuje náležité odôvodnenie zaujatého právneho názoru.

Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. júla

2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ, rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový, a právny

základ rozhodnutie, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces“. Súd považuje za potrebné v tejto súvislosti

upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. Marca 2005, podľa ktorého: „súčasťou základného práva na súdnu ochranu

v občianskom súdnom konaní podľa je právo

na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s p.). odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Za porušenie základného práva zaručeného

v SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili

svoje rozhodnutia podľa predstáv navrhovateľa (zhodne judikatúra Najvyššieho súdu SR

a ďalšie).

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín, pričom

navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa

nedostavila i keď podala návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia

zásady nestrannosti sudu a sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné

úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali , byť predvolaní

na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom

exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa vykonal dôkazy

navrhované navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa

pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom, okresného súdu nedošlo k porušeniu

princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbrani ako základných definičných prvkov

práva na spravodlivé súdne, konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť, súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril

ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre

rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1

v spojení s dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti

vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú

zaručuje nielen ustáva (čl. 48 ods. 2), ak aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je

súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich

občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady

kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany prvostupňového súdu dodržanie

práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je v zhode i

s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie

spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať

účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na

preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu.

Vo vzťahu k princípu rovnosti braní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola

poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ

okresný súd v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým

stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal

navrhovateľke ako účastníčke konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval

judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva

vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle SR, k porušeniu

zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania,

teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach , v práve na spravodlivý

proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust.

odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval.

Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali

nestrannosť zákonného sudcu.

Z ustanovenia ( a nasl. ) predstavuje

výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi ( ). Vzhľadom na to, možno vylúčiť sudcu

z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že

v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania

veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného

a nezaujatého rozhodovania.

Dôvod na vylúčenie sudca nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď

napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.

a ďalšie.) Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom

na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne

(podľa tvrdenia, navrhovateľky) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona

č.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaniach v mnohých týchto sporoch tvrdila, že súd

prvého stupňa konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,

odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

.poukázal na tú skutočnosť, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola

dodržaná. Odvolací sud poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo

skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách

(nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. -75). Ďalej je nutné

zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom stanovené lehoty síce

prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa

, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne

okolností posudzovanej veci Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v zmysle citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,

že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I ÚS

86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v

(obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v

dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v

zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho

orgánu ().»

19.2 Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 27. novembra 2013 uviedol:

„Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou

odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi ( ).

V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva

typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie dôvody

nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž

protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom

rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Ružomberok v exekučnej veci, z ktorej si

uplatňuje svoj nárok navrhovateľ žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti

o udelenie poverenia, došlo k prieťahom (tj. nesprávnemu úradnému postupu), v dôsledku

čoho, by navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125.00 eur a náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 275,00 eur s poukazom na a

Z. z. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných,

než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci

nerozhodoval nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol

uznesením č. k. -23 zo dňa 26. januára 2013, že zákonný sudca Okresného

súdu Ružomberok JUDr. Vladimír Topoľančík nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne

uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného

zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam

majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní

vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna

aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,

ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru

o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny

pristúp, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu,

nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si

určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo

o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice

v súdnom pojednávaní je mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo

vykonané výlučne oboznámením podstatného obsahu exekučného spisu Okresného súdu

Ružomberok sp. zn. – ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný

navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia (č. l. 51 až 57 spisu).

Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť

bez nariadenia pojednávania. V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie

nariadené bolo a odporca sa k veci vyjadril.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené 02. 04. 2013... t. j. až

po vykonaní predvolania účastníkov na pojednávanie a zároveň v čase jedného dňa pred

nariadeným termínom pojednávania, nemožno preto považovať za porušenie požiadavky

bezodkladnosti ( veta posledná ) doručenia vyjadrenia postup súdu

(nemajúceho navyše v tom čase vedomosť o neúčasti navrhovateľa na súdnom

pojednávaní), ktorý oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením vzhľadom na krátky časový

odstup a reálny čas doručenia vyjadrenia, ponechal už na samotné súdne pojednávanie.

V konečnom dôsledku však platí aj skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu

navrhovateľa nebola argumentácia predložená v písomnom vyjadrení odporcu (ani

navrhovateľom osobitne zdôraznená námietka premlčania).

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú primárnych hmotno-právnych

dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu zamietol.

Prvotným hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa

bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom

prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom

stanovenej15-dňovej lehoty na vydanie poverenia. Okresný súd vykonaním dokazovaním

dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav

popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden

z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu,

ktoré boli hmotno-právnym dôvodom zamietnutia návrhu (keď poverenie na vykonanie

exekúcie bolo súdom vydané v zákonom stanovenej lehote), a preto nie sú predmetom

odvolacieho prieskumu.

Pokiaľ prvostupňový súd ako ďalší dôvod zamietnutia návrhu v odôvodnení svojho

rozhodnutia konštatoval aj premlčanie nároku navrhovateľa uplatneného žalobou, táto jeho

argumentácia je vzhľadom na prvotný dôvod zamietnutia návrhu (t. j. vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie súdom v zákonom stanovenej lehote) nadbytočná. Z tohto dôvodu sa ani

odvolací súd odvolacími námietkami navrhovateľa vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia

nezaoberal

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal

v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom

plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu

ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivite

účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania

zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré

zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. aj správne a presvedčivo

odôvodnil.“

19.3 Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 28. októbra 2013 uviedol:

„Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa

v plnom rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil

skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na ust. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku

sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska

právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri

posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní

a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého

rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil .podania (obsiahnuté v texte návrhu),

ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec

pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné

z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa na výzvu súdu

uviedol, že námietku zaujatosti podľa okresnému súdu nepodal (č. l. 12

spisu). Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa

14. 02. 2013 č. k. -20 nevylúčil Mgr. Zuzanu Bajlovú z prejednávania

a rozhodovania veci aktuálne vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.

, Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku ( a nasl. ) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady,

že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( SR). Vzhľadom

na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor

účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho

z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne

obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu

nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je

súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010

sp. zn. ). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom,

na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne

(podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona

č. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako

aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru

o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny

prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom

tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislostí s postupom okresného súdu v odvolaní namietal; - riadne

a včas požiadalo zrušenie (odročenie) pojednávania z dôležitého dôvodu, - nemal možnosť

sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu ani k dôkazom, ktoré súd vykonal, ani navrhnúť dôkazy.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 25. 04. 2013 o 08.30 hod

pojednávanie. Predvolanie doručil navrhovateľovi a jeho splnomocnenému zástupcovi dňa

05. 04. 2013 ako i odporcovi. Dňa 24. 04. 2013 došlo súdu vyjadrenie odporcu k návrhu

na začatie konania. E-mailom došlým súdu dňa 24. 04. 2013 o 17.45 hod. bol doručený

súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie pojednávania

z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Okresný súd vec

prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu

navrhovateľa (advokáta). Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že

neakceptoval žiadosť navrhovateľa a jeho právneho zástupcu o odročenie nariadeného

pojednávania z ním uvádzaných dôvodov. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 14. 02.

2013 č. k. -20 zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania

danej veci. Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi riadne doručené, takže neobstojí jeho

tvrdenie, že mu neboli oznámené výsledky procesných postupov sudcu.

Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca (advokát), ktorí boli na pojednávanie

včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania ( ) sa tohto

nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne porušenie

zásady nestrannosti súdu a sudcu malo spočívať v nedoručení rozhodnutia krajského súdu

o vylúčení či nevylúčení sudcov Okresného súdu Liptovský Mikuláš resp. v neoznámení

výsledkov procesných postupov sudcu a súdu v dôsledku čoho trval na osobnej účasti

splnomocneného zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom

na nestrannom súde) nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle

ust. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline

uznesením zo dňa 14. 02. 2013 č. k. 6 NcC/l 47/2013-20 nevylúčil zákonnú sudkyňu

Mgr. Zuzanu Bajlovú z prejednávania a rozhodovania vecí aktuálne vedenej na Okresnom

súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. , ktoré rozhodnutie bolo splnomocnenému

zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 05. 04. 2013. Tým si navrhovateľ a jeho

splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné

oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a

tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. ako aj v zmysle

ust. , ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným

účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie

navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného

exekučného spisu sp. zn. , ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie

zákonnej sudkyne Mgr. Zuzany Bajlovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci

a preto nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež

dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich, procesných práv

a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne

preukázaný, súd nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný

a spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup

exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich a súd sa mal

vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd poukazuje na to, že

podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia

nebola dodržaná. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 38 mesiacov sa však ukázalo ako nepravdivé.

So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činností Ústavného súdu SR (,

, , , ) samotné nedodržanie zákonom

stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva

účastníka konania (na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie

zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré

objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení.

Preto je nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne

učinil v tomto konaní aj okresný súd. Keďže nebol splnený základný predpoklad

zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný

postup) nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t. j. príčinná súvislosť, vznik škody.“

19.4 Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 28. novembra 2013 uviedol:

«Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219

ods. 2 ), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania

tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch

napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah, medzí skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd

neporušil právo účastníkov konania, na spravodlivý proces nakoľko v hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú

príslušný záver o neodôvodnenosti nároku navrhovateľky. Rozhodnutie prvostupňového

súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na

základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale í laickú verejnosť

prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci platí dispozičná

a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností

a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava

vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia

( a ) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinností je

zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2

a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti

navrhovateľky, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď

nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup

súdu v ňom. Ustanovenie predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti

takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal

z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie

z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia

nestranností súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto

úkonom, by navrhovateľka mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom

na uvedený dôvod nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto

dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní

bolo.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie.

Podľa úst. , , ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov

a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak,

aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má

pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti,

zaručené SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť

účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou

občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie

vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy

na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou

môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník

plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto

procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej

cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na

účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,

správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

svedkov. Podľa ust. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že

predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi

ich obsah. Podľa ust. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak

neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez. ústneho pojednávania.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 7. 5. 2013 o 7:30 hod. v miestnosti

č. 54 na Okresnom súde Čadca, pričom navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie

predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila, i keď podala návrh na zrušenie

pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Krajský

súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať

do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa

vykonali , byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd

oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. ).

Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľkou

a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť

sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto

postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu

rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.

K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj

povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal

a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo

strany okresného súdu postupom podľa v spojení s dodržaný.

Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jedno zo

základných zásad občianskeho súdneho konania, ktoré zaručuje nielen ( ods.

2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na

spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň

špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany

prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil,

že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade

s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za

nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku

všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu.

Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola

poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ

okresný súd v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým

stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal

navrhovateľke ako účastníčke konania možnosť konať pred súdom, teda nerešpektoval

judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva

vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle SR, k porušeniu

zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania,

teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach , v práve na spravodlivý

proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust.

, odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval

v uznesení č. k. -16 zo dňa 16. januára 2013, ktorým nebola z prejednávania

a rozhodovania vo veci vylúčená sudkyňa JUDr. Anna Plichtíková, nakoľko u nej neboli

zistené okolnosti, ktoré ju vylučovali. Odvolací súd ani v aktuálnom konaní takisto nezistil

žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne.

Ustanovenie ( a nasl. ) predstavuje

výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi ( ). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu

z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že

v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania

veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného

a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca

má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva

súdnictvo (viď napríklad uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010

sp. zn. ).

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že ňou

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že

prvostupňový súd nič také neuviedol a v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú

skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenie sa vzťahuje na prípady keď poverenie

vydá, a nie na prípady keď poverenie nevydá, t. j. žiadosť súdneho exekútora na vydanie

poverenia zamietne. Zároveň odvolací súdu poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa

ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno

vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (nález ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn.

75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom

ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie

základného práva podľa , pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce

všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo

skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách

(pozri napr. ).

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľky vzťahujúcu sa k majetkovej škode

a nemajetkovej ujme, odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že nebol

preukázaný základný zodpovednostný predpoklad, v danom prípade – nesprávny úradný

postup, nezákonné rozhodnutie, nebolo nutné venovať sa týmto otázkam....

Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na prerušenie konania odvolací sód uvádza, že

podľa ustanovenia pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,

môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Z citovaného

ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam

uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade,

že by inak boli splnené podmienky podľa tohto ustanovenia.

Podľa ust. súd konanie preruší ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

vecí je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Otázku vylúčenia, resp. nevylúčenia sudcov v súlade s ust. posudzuje

nadriadený súd, a teda nie je pravdou, že by išlo o otázku, ktorú nie je súd v tomto konaní

oprávnený riešiť. V danej veci bolo o navrhovateľkinom návrhu, v ktorom vyjadrila

podozrenie, že by mohli rozhodovať vylúčení sudcovia, rozhodnuté Krajským súdom v Žiline

uznesením č. k. -16 zo dňa 16. januára 2013. Teda o navrhovateľkinom

podaní bolo riadne rozhodnuté aj keď ona sama uviedla, že žiadnu námietku zaujatosti

nepodala, no ako uvádza v odvolaní k napadnutému uzneseniu „...tvrdenie účastníka

konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku

zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu.“ Na podporu správností svojich tvrdení krajský sud

poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11. marca

2013, ktoré sa týka priamo navrhovateľky a obdobnej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu

SR dôvodom vylúčenia sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojim nesprávnym úradným postupom v inej

právnej veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu.»

19.5 Krajský súd v rozsudku sp. zn. zo 14. novembra 2013 uviedol:

«Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho

konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať

dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo však predvída procesnú

aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho

konania je pojednávanie, na, ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim

postupom bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávam - sa o ich bezprostredné

naplnenie sám o brak V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil

vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému

dokazovaniu sa vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118

ods. 2 ). V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa

dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti

bezpredmetné.

Termín pojednávania (27. 6. 2013) prvostupňový súd určil 10. 5. 2013, právnemu

zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené 14.6.2013. Z obsahu spisu vyplýva, že

podaním s dátumom 20.06.2013 navrhovateľ žiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu

objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Okresný súd správne vyhodnotil

uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý ( ), ako to zodpovedá ďalej

rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“

sudcu. Ustanovenie (v spojení s O. s. p,) umožňuje súdu zvážiť

dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať í v neprítomnosti

účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho

obsolentnosti a zároveň k nežiadúcim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade

pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže

dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp,

zn. ) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie predvída riešenie opísanej procesnej

situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením

účastníkovi (na jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie

pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však nie je vadou (§ 212

ods. 3 ), krom by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo vecí samej

a v konkrétnych okolnostiach (neakceptovanie návrhu na odročenie pojednávania súdmi

z dôvodu požadovaného prerušenia konania pre podanie ústavne sťažnosti, ako aj

protiargumentácia odporcu vo vecí samej, je navrhovateľovi chronicky známa x tisícok

identických sporov) súdeného prípadu nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie

relevantného porušenia práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa

(správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej

nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania ani v posudzovanom odvolaní

neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už

holi predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení

rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn.

z 31. 5. 2010; z 19. 6. 2013) v otázkach posudzovania

inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného

súdu SR (napr. z 6. 2. 2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam

navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec

vydané) rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva,

že dňa 14. 06. 2013 bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k.

-17 o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia

predmetnej veci. V rozpore s uvedeným tvrdením navrhovateľa je napokon jeho ústavná

sťažnosť, založená práve na predmetnom rozhodnutí Krajského súdu.

Krajský súd v predmetnej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia

námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu

vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej

(údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny nárok navrhovateľa.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací sud poukazuje aj

na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť

odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi ( ), Z tohto aspektu je zjavné, že

navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní

navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku

vecným dôvodom, ktorý Okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Vo svetle týchto

skutočnosti je v plnej miere nenáležitým odvolacie tvrdenie o nepreskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Naopak, odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňového súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, súd uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval

právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, svoje právne závery primerane vysvetlil,

pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal K žiadnej zo zásadných

okolností (t.j. konkrétne okolností daného prípadu - chronológia a zmysel úkonov

v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom titule z pohľadu

osobitného dôrazu na náročnosť rozhodovania v prípade spotrebiteľských vecí, kladúcich

zvýšené nároky na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa, konkretizácia neunesenia bremena

tvrdenia a dôkazného bremena) na ktorých okresný súd založí svoje meritórne zamietajúce

rozhodnutie však odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek protiargumentáciu.

Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých

skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami

nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu a to bez

relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa

s vytýkanými zložkami neprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej

rovine.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní

nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho

odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom

konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné

konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu

odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi

dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, Odvolací

súd preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou

námietkou. nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd

nevyvodil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov,

Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza že „v odôvodnení prezentované

časové úseky (bez bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“

konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného

záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje

tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú skutkovému stavu a vyplývajú

z pripojeného exekučného spisu. Nezrovnalosti vo výpočtoch navrhovateľa (na ktoré

poukázal aj prvostupňový súd) spočívajú v okolnosti, že do lehoty, ktorú považuje za

omeškanie súdu, započítal (nesprávne) aj obdobie, po ktoré návrh na vydanie poverenia

zadržiaval súdny exekútor.

Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež poznamenať, že formulovanie odvolacích

dôvodov „príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým

zjavom, predovšetkým s ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t. j. osobou

znalou práva.

Pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje i

na závery rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR. v zmysle ktorých nie každé nedodržanie

zákonom stanovenej lehoty automaticky znamená prieťah v konaní.»

19.6 Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 20. januára 2014 uviedol:

„V tejto súvislostí krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní

nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne

nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj

procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so

zreteľom k hmotnému právu ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie

vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však

odvolací sód viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania.

Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzuje nielen

rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činností odvolacieho súdu. Ust.

vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o

výnimky .len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného

odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa

prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo. veci. To

znamená, že pokiaľ sa v konaní pred sudom prvého stupila síce vyskytli vady, ale ktoré

nemalí za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady

neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri

posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní

a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého

rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci

nerozhodoval nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol

uznesením č. k. -16 zo dňa 17. 01. 2013 a zároveň uznesením č. k.

-16 zo dna 17. 01. 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Liptovský

Mikuláš Mgr. Zuzana Bajtová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Od

vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré

zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho m objektívneho hľadiska,

nedošlo k Žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá

možnosť konať pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal

pojednávanie, hoci boli splnené podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho

s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany,

vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť

sa k tvrdeniam žalovaného.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť

však o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania.

Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. , súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci

nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal

z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto

účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného

rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody

pre odročenie pojednávania.

Dôležitosť dôvodu, pre ktorý účastník žiada o odročenie pojednávania, súd

posudzuje vždy s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu. I keď účastník

konania vo svojej žiadostí uvádza dôvod inak spôsobilý viesť k odročeniu pojednávania, nie

súd vždy povinný takýto dôvod akceptovať, a to najmä vtedy, ak nie Je využívaný v súlade so

zmyslom a účelom ust. § 101 ods. 3 O. s. p,

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na viaceré skutočnosti v danej veci, ktoré bo

vedú k záveru nepovažovať tvrdenú kolíziu pojednávaní právneho zástupcu za dôležitý

dôvod pre odročenie pojednávania.

Je všeobecne známou skutočnosťou, že navrhovateľ zastúpený spoločnosťou Fridrich

Paľka, s, r. o, podal hromadné žaloby proti Slovenskej republike na súdoch v celej

Slovenskej republike. Z hadiska počtu týchto podaní, ktoré dosahujú niekoľko tisíc žalôb, je

potom trvanie klienta na osobnej účasti splnomocneného advokáta bez možnosti substitúcie

šikanózne, vedúce k procesným obštrukciám a brániace vydaniu meritórneho rozhodnutia.

Z hľadiska počtu podaných žalôb je nemysliteľné, aby sa splnomocnený advokát mohol

osobne, bez možnosti substitúcie zúčastniť všetkých nariadených pojednávaní, ktoré sú

denne nariaďované na súdoch v celej Slovenskej republike. Akceptovanie žiadosti

navrhovateľa by zablokovalo rozhodovaciu činnosť súdov v celej Slovenskej republike

a viedlo by k prieťahom v súdnom konaní Z uvedených dôvodov krajský súd došiel k záveru,

že okresný súd správne neakceptoval žiadosť účastníka o odročenie pojednávania, ktorá

nebola využitá v súlade so zmyslom a účelom ust.

Predvolanie na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho

právnemu zástupcovi, doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania.

S dostatočným časovým predstihom bolo navrhovateľovi doručené aj vyjadrenie

protistrany.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní

sa realizuje na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že

sa pojednávania zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod

možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím

alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania

nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť realizovať na

pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118

ods. 2 , ako aj v zmysle ust. , ktoré sa realizujú na pojednávaní

(vo vzťahu k účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec

prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah

dokazovania. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané

výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučných

spisov Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. a , ktorého

dôkazov sa dovolával samotný navrhovateľ.

Vychádzajúc zo skutkového vymedzenia žaloby, navrhovateľ považoval za nesprávny

úradný postup okresného súdu, keď o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora

nerozhodol v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na

zmenu exekútora, vychádzajúc zo zákonnej úpravy ust. § 44 exekučného poriadku, ktorá

uvedenú lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora upravovala.

Okresný súd, pokiaľ ide o exekučné konanie vedené pod sp. zn. ,

aplikoval na danú vec ust. účinného do 31. 08. 2005,

v zmysle ktorého lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti oprávneného na zmenu exekútora

stanovená nebola. Vychádzal z právneho názoru, že na danú vec je potrebné použiť

Exekučný poriadok, aký bol účinný ku dňu začatia exekučného konania, ktoré sa začalo

podaním návrhu dňa 12. 01. 2005. Tridsaťdňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho

exekútora bola zavedená až novelami Exekučného poriadku účinnými od 1. septembra 2005

§ 44 ods. 7 Exekučného poriadku) a novelou účinnou od 01. 12. 2006 (§ 44 ods. 8

Exekučného poriadku). Vykonané novelizácie sa však nevzťahovali na konania, ktoré sa

začali pred účinnosťou prijatých noviel.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu,

ktoré boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia nároku, a preto nie sú predmetom

odvolacieho prieskumu. Je však len logické, že pokiaľ zákonná lehota na vydanie

rozhodnutia neexistovala, nemohlo dôjsť k jej nedodržaniu a následne nesprávnemu

úradnému postupu. Pre neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako základného

predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu by bolo nadbytočné skúmanie ďalších

predpokladov zodpovednosti.

V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. exekučné konanie začalo dňa

13. 10. 2006. Návrh na zmenu exekútora bol doručený súdu 20. 09. 2010, pričom súd o nej

rozhodol uznesením č. k. -29 zo dňa 22. 12. 2010.

Okresný súd konštatoval, že vzhľadom na to, že účinky pôvodného návrhu ostali

zachované aj pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora, nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej

materiálnej škody ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi v súvislostí s nerozhodnutím súdu

v zákonnej lehote.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo svojom rozhodnutí nespochybnil, že v danej

veci nebola dodržaná zákonná lehota na vydanie rozhodnutia, čo možno stotožniť

s nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov zodpovednosti

vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným

postupom nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Hoci okresný súd v napadnutom rozsudku poukazuje na nenaplnenie ďalších predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu, navrhovateľ nijako nenapadol tieto závery okresného súdu

o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistencia

materiálnej ani nemateriálnej ujmy).

Ako to už krajský súd vyššie konštatoval, z dôvodu, že navrhovateľ nijako nenapadol

skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia

nároku, nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol

zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil

účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym

poriadkom. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom

rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust.

správne a presvedčivo odôvodnil.“

19.7 Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 27. novembra 2013 uviedol:

«Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci. v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219

ods. 2 ), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania

tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch

napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd

neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný sód ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité vyhodnotil.

Prvostupňový sud je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia kohorentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú

príslušný záver o neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je

presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe

týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné,

racionálne a aj spravodlivé.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná

a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností

a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava

vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

a ukladá im, označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia

( a ) a povinnosť dôkazu. K. splneniu tejto povinností je

zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ žalobca poukazuje na ust.

a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti žalobcu,

odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne

konštrukcie žalobcu, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie

predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka

skutočnosť že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu

o odročenie. Žalobca v danom prípade nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu.

Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu

a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by žalobca

mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod –

nestrannosť sudcu, súdu – nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako

dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie.

Podľa ust. , , ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov

a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak,

aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, ked1 sa má

pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti

zaručené SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť

účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou

občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo

veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na

preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou

môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník

plniť od začiatku konania v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto

procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej

cieľom je unesenie, dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na

účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,

správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

svedkov. Podľa ust. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že

predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi

ich. obsah. Podľa ust. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak

neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 20. 06. 2013 o 8:00 hod na

Okresnom súde Liptovský Mikuláš, pričom žalobca bol riadne na toto pojednávanie

predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil, keď zároveň podal návrh na zrušenie

pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu s sudcu. Krajský

súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možností na uplatnenie

ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať

do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa

vykonali , byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd

oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. ).

Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa 20. 06. 2013 vykonal dôkazy navrhované

žalobcom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali

možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva

na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril

ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre

rozhodnutie súdu. Tento postup, bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1

v spojení s dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti

vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú

zaručuje nielen (). ale aj Dohovor (), keďže táto zásada je

súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich

občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady

kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany prvostupňového súdu dodržanie

práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je v zhode

i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie

spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať

účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na

preukázanie svojich tvrdení, ale aj pravo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom

a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu

rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola poskytnutá obom

účastníkom, konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v

rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na

navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal žalobcovi ako

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného

súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému

z vykonaných dôkazov v zmysle SR, k porušeniu zásad priamosti

a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad

obsiahnutých v príslušných ustanoveniach , v práve na spravodlivý proces, ako ho

vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15

ods. 1 , odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval

v uznesení č. k. -28 zo dňa 8. marca 2013, ktorým nebol z prejednávania

a rozhodovania vo veci vylúčený sudca Mgr. Juraj Lukáč, keďže u neho neboli zistené

okolnosti, ktoré by ho vylučovali. Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.

Z ustanovenia ( a nasl. ) predstavuje

výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi ( ). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu

z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že

v osobe určitého sudcu sú dané okolností vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania

veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného

a nezaujatého rozhodovania.

Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď

napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.

). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom

na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne

(podľa tvrdenia žalobcu) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil

zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle

Z. z.

Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že zákonom stanovená

lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná a poverenie bola vydané po 5-tich dňoch od

uplynutia zákonnej lehoty. Odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa

ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno

vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn.

75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom

ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie

základného práva podľa , pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce

všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo

skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách

(pozri napr. ). Ústavný súd už v tejto súvislostí uviedol, že pojem „zbytočné

prieťahy“ obsiahnutý v (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“

obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a

aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu

súdu alebo iného štátneho orgánu ().»

20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

21. Právne úvahy krajského súdu v jeho napadnutých rozhodnutiach boli založené na

niekoľkých argumentačných rovinách.

21.1 V prvej rovine krajský súd poukazujúc na judikatúru ústavného súdu dôvodí, že

«... porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať

len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených

lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. -75). Ďalej je

nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom stanovené lehoty síce

prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa

, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne

okolností posudzovanej veci Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v zmysle citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,

že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS

86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v

(obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v

dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v

zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho

orgánu ().“, resp. že „... odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd ...

v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že 15-dňová lehota na

vydanie poverenie sa vzťahuje na prípady, keď poverenie vydá, a nie na prípady, keď

poverenie nevydá, t. j. žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietne.».

21.2 V ďalšom krajský súd posudzujúc z hmotnoprávneho hľadiska sťažovateľkou

podané žaloby konštatuje, že «... hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku

navrhovateľa bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného

predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom...“, alebo „Je ... len logické, že pokiaľ zákonná lehota na vydanie rozhodnutia

neexistovala, nemohlo dôjsť k jej nedodržaniu a následne nesprávnemu úradnému postupu.

Pre neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu vzniku

zodpovednosti štátu za škodu by bolo nadbytočné skúmanie ďalších predpokladov

zodpovednosti.“, ako aj „Dôvodom zamietnutia žaloby navrhovateľa... bol záver okresného

súdu, že na danú vec sa 15-dňová lehota, vyplývajúca z ust.

Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2011 nevzťahovala. V danom prípade žiadosť o udelenie

poverenia bola v rozpore so zákonom, preto k vydaniu poverenia nedošlo a žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá. Okresný súd,

vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku,

došiel k právnemu záveru, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

sa vzťahovala iba pre pozitívny výrok exekučného súdu, a to vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie. Neplatila však v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.».

21.3 V ostatnej nosnej argumentácii krajský súd konštatuje, že „Dôvod na vylúčenie

sudca nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie

najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. a ďalšie). Pre

účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je

bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia

navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil

zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle

Z. z.“.

22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu vrátane už

prezentovaných nosných úvah (pozri bod 21, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných

ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu aj náležite odôvodnené. Podľa názoru

ústavného súdu nemožno teda napadnuté rozhodnutia krajského súdu považovať za zjavne

neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní

aplikovaných ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,

a o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Krajský

súd teda vo svojich rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom

zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah zamietol sťažovateľkou podané

odvolania proti rozsudkom okresných súdov, ktoré nimi rozhodli o zamietnutí

sťažovateľkou podaných žalôb vychádzajúcich z nesprávneho úradného postupu

v exekučnom konaní opierajúcich sa pritom o o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

23. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so

zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného

názoru ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru

nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania.

24. Ústavnému súd musí opäť raz konštatovať šikanózny postoj sťažovateľky

v konaní pred všeobecnými súdmi s jej jasným cieľom paralyzovať súdnu moc na úkor

ostatných účastníkov súdnych sporov, neopomínajúc hmotnoprávne aspekty tejto jej

činnosti, a to za cenu úmyselne nepravdivo deklarovaných skutočností, tak ako to vyjadril aj

krajský súd: „Je všeobecne známou skutočnosťou, že navrhovateľ zastúpený spoločnosťou

Fridrich Paľka, s, r. o, podal hromadné žaloby proti Slovenskej republike na súdoch v celej

Slovenskej republike. Z hadiska počtu týchto podaní, ktoré dosahujú niekoľko tisíc žalôb, je

potom trvanie klienta na osobnej účasti splnomocneného advokáta bez možnosti substitúcie

šikanózne, vedúce k procesným obštrukciám a brániace vydaniu meritórneho rozhodnutia.

Z hľadiska počtu podaných žalôb je nemysliteľné, aby sa splnomocnený advokát mohol

osobne, bez možnosti substitúcie zúčastniť všetkých nariadených pojednávaní, ktoré sú

denne nariaďované na súdoch v celej Slovenskej republike. Akceptovanie žiadosti

navrhovateľa by zablokovalo rozhodovaciu činnosť súdov v celej Slovenskej republike

a viedlo by k prieťahom v súdnom konaní Z uvedených dôvodov krajský súd došiel k záveru,

že okresný súd správne neakceptoval žiadosť účastníka o odročenie pojednávania, ktorá

nebola využitá v súlade so zmyslom a účelom ust. “

25. Nad rámec už uvedeného a v súvislosti so sťažovateľkou predostretým názorom,

podľa ktorého napadnuté rozhodnutie/rozhodnutia krajského súdu je/sú „rozhodnutím

absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých rozhodnutí krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby

len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutia krajského súdu hodnotiť ako ústavne

neakceptovateľné a neudržateľné.

26. Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (m. m. ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je možné

vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

27. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnené.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí

krajského súdu a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014