Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 27/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: , ,

Rvp 1507/2015, , a vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 29. októbra 2014 (), sp. zn.

z 31. októbra 2014 (), sp. zn. z 9. októbra

2014 (), sp. zn. z 26. novembra 2014 (),

sp. zn. z 27. novembra 2014 () a sp. zn.

z 27. novembra 2014 () a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 1509/2015 a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

9. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktoré sú uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu

ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa

v konaniach vedených Okresným súdom Námestovo, Okresným súdom Žilina a Okresným

súdom Martin (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie

o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá

jej mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom

okresných súdov, t. j. súdov, ktoré jej uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu

zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom

okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými

rozsudkami rozhodnutia okresných súdov potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „odvolacie súdy spôsobili porušenie jej základných práv,

osobitne:

- základného práva zaručeného (práva na

súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho

prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako

sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú

všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.

Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami,

ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15

. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje

vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych

argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie vo svoj prospech...

4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu

v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho

konania.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými rozsudkami krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší,

veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „“).

Podľa prvej vety v záujme hospodárnosti konania súd spojí na

spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa

týkajú tých istých strán.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter

rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

aplikujúc v spojení s , tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky prvostupňových súdov

o zamietnutí jej žalôb o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu

na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažností sťažovateľky ústavný súd

poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho

štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu

základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na

uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred

orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní,

ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv

a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného

práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že

orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu

takého postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť

nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická

osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)

stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,

ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje aj na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými;

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí

návrhu na prerušenie súdneho konania.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov krajského súdu zistil, že

v relevantnej časti ich odôvodnení krajský súd ako odvolací súd zhodne konštatuje, že

sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa krajský súd v napadnutých

rozsudkoch osobitne zaoberá skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov

v namietaných exekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak

daný základ na priznanie práva na náhradu škody podľa Rovnako

sa krajský súd v predmetných rozsudkoch zaoberá aj uplatnenou námietkou sťažovateľky,

podľa ktorej vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ako aj s námietkou týkajúcou sa odňatia jej

možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto

predmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia

odôvodnil v súlade s

v znení neskorších predpisov (účinného do 30. 6. 2016, pozn.). Napadnuté rozsudky

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené

a ani za arbitrárne, t. j. za také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení , a zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú „rozhodnutím

absolútne prekvapivým“, ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp.

jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.

, ). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania

účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému

všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkov

prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto

rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažností považuje za potrebné

tiež uviesť, že s ústavnou udržateľnosťou právnych záverov krajských súdov ako odvolacích

súdov vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje vo svojich obsahovo i právnou

argumentáciou takmer identických sťažnostiach paušálne, t. j. bez ohľadu na konkrétne

okolnosti prípadu, sa už podrobne zaoberal v celom rade svojich predchádzajúcich

rozhodnutí (napr. , , ), s ktorými sa

v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na nich (uplatňujúc zásadu hospodárnosti

svojho postupu) odkazuje.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným

právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky

podľa ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017