Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 27/2017
PDF · 210.35 KB
No categories available
II. ÚS 27/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 1505/2015, Rvp 1506/2015,
Rvp 1507/2015, Rvp 1508/2015, Rvp 1509/2015 a Rvp 1510/2015 vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 683/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1505/2015), sp. zn.
8 Co 653/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1506/2015), sp. zn. 9 Co 848/2014 z 9. októbra
2014 (Rvp 1507/2015), sp. zn. 7 Co 757/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 1508/2015),
sp. zn. 5 Co 787/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 1509/2015) a sp. zn. 5 Co 783/2014
z 27. novembra 2014 (Rvp 1510/2015) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 1505/2015, Rvp 1506/2015, Rvp 1507/2015, Rvp 1508/2015,
Rvp 1509/2015 a Rvp 1510/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 1505/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
9. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktoré sú uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu
ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa
v konaniach vedených Okresným súdom Námestovo, Okresným súdom Žilina a Okresným
súdom Martin (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie
o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
jej mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom
okresných súdov, t. j. súdov, ktoré jej uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu
zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom
okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými
rozsudkami rozhodnutia okresných súdov potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky „odvolacie súdy spôsobili porušenie jej základných práv,
osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na
súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako
sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú
všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.
Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami,
ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15
OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje
vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského
súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší,
veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
Podľa prvej vety § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na
spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa
týkajú tých istých strán.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 166 ods. 1 CSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter
rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 166 ods. 1 CSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky prvostupňových súdov
o zamietnutí jej žalôb o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu
na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažností sťažovateľky ústavný súd
poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho
štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu
základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na
uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred
orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní,
ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv
a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného
práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že
orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu
takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť
nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická
osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,
ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje aj na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými;
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí
návrhu na prerušenie súdneho konania.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov krajského súdu zistil, že
v relevantnej časti ich odôvodnení krajský súd ako odvolací súd zhodne konštatuje, že
sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)
z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa krajský súd v napadnutých
rozsudkoch osobitne zaoberá skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov
v namietaných exekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak
daný základ na priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako
sa krajský súd v predmetných rozsudkoch zaoberá aj uplatnenou námietkou sťažovateľky,
podľa ktorej vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ako aj s námietkou týkajúcou sa odňatia jej
možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto
predmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia
odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších predpisov (účinného do 30. 6. 2016, pozn.). Napadnuté rozsudky
krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené
a ani za arbitrárne, t. j. za také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú „rozhodnutím
absolútne prekvapivým“, ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp.
jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.
I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania
účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému
všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje
svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie
základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých rozsudkov
prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto
rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažností považuje za potrebné
tiež uviesť, že s ústavnou udržateľnosťou právnych záverov krajských súdov ako odvolacích
súdov vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, ktoré formuluje vo svojich obsahovo i právnou
argumentáciou takmer identických sťažnostiach paušálne, t. j. bez ohľadu na konkrétne
okolnosti prípadu, sa už podrobne zaoberal v celom rade svojich predchádzajúcich
rozhodnutí (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), s ktorými sa
v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na nich (uplatňujúc zásadu hospodárnosti
svojho postupu) odkazuje.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými
rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017