Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 256/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. až sp. zn. a sp. zn. vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2013,

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho rozsudkami

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. zo 7. októbra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn. z 24. septembra 2013,

sp. zn. zo 14. októbra 2013, sp. zn. z 25. septembra 2013,

sp. zn. zo 7. októbra 2013, sp. zn. , sp. zn.

zo 14. októbra 2013 a sp. zn. zo 7. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

boli 18. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Nitre v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej spolu len „krajské súdy“)

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho rozsudkami

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. zo 7. októbra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn. z 24. septembra 2013,

sp. zn. zo 14. októbra 2013, sp. zn. z 25. septembra 2013,

sp. zn. zo 7. októbra 2013, sp. zn. , sp. zn.

zo 14. októbra 2013 a sp. zn. zo 7. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté

rozsudky krajských súdov“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným

súdom Komárno, Okresným súdom Dolný Kubín a Okresným súdom Ružomberok (ďalej

spolu len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke

uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žalobu v celom rozsahu

zamietli a zároveň zamietli i návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Proti rozsudkom

súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajské súdy svojimi napadnutými

rozsudkami potvrdili rozhodnutia okresných súdov.

Podľa názoru sťažovateľky krajské súdy „spôsobili porušenie základných práv

sťažovateľa, osobitne:

- základného práva zaručeného (práva

na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

„... Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho

prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych

argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie vo svoj prospech...

... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej

veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

Sťažovateľka formuluje výhrady aj proti odmietnutiu jej odvolaní napadnutými

rozsudkami odvolacích súdov v časti smerujúcej proti výrokom napadnutých rozhodnutí

súdov prvého stupňa o zamietnutí jej návrhov na prerušenie predmetných súdnych konaní.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

zo 17. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2013

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a jeho rozsudkami sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. zo 7. októbra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 24. septembra 2013, sp. zn.

zo 14. októbra 2013, sp. zn. z 25. septembra 2013, sp. zn.

zo 7. októbra 2013, sp. zn. , sp. zn. zo 14. októbra 2013

a sp. zn. zo 7. októbra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné konania a rozsudky

krajských súdov“) bolo porušené jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené rozsudky krajských súdov zruší a veci vráti krajským

súdom na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí

krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

v spojení s , tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými rozsudkami krajských

súdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili rozsudky súdov prvého stupňa

o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu

na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,

že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod

29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti možno zhrnúť do týchto okruhov:

1. vo veci rozhodoval vylúčený sudca,

2. napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené,

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaním sťažovateľky proti výroku o zamietnutí

prerušenia súdneho konania.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajské súdy v súvislosti

s námietkami sťažovateľky uviedli:

„Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko

v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,

naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité

vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Odvolací súd tak poukazuje

na námietku navrhovateľa, že okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny

súdny proces. Uvedené tvrdenie navrhovateľa neobstojí, nakoľko navrhovateľ mal možnosť

oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim

s cieľom ovplyvniť súdne konanie. Ak navrhovateľ tvrdí, že pred vynesením rozsudku nebol

oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu a uvedené vyjadrenie mu bolo

doručené so samotným rozsudkom vo veci samej (bod 2. odvolania navrhovateľa), uvedené

tvrdenie navrhovateľa nie je pravdivé. Z obsah spisu mal odvolací súd za preukázané,

že vyjadrenie odporcu k návrhu navrhovateľa zo dňa 01. 02. 2013 (č. 1. 31 a nasl. spisu

spisu) bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručované spolu s predvolaním súdu

na pojednávanie, ktoré bolo okresným súdom vytýčené na deň 26. 03. 2013 o 09.30 hod.

(viď prípis + doručenka na č. I. 43 a 44 spisu). Keďže uvedené vyjadrenie odporcu k návrhu

navrhovateľa bolo navrhovateľovi doručené v zmysle vyššie pripojenej doručenky

dňa 07. 03. 2013 a termín pojednávania, na ktorý bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný, bol vytýčený na deň 26. 03. 2013 je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný čas

na prípravu pojednávania, zároveň možnosť oboznámil' sa so všetkými listinnými dôkazmi

nachádzajúcimi sa v spise, vrátane exekučných spisov Okresného súdu..., nakoľko už v tom

čase bolo z obsahu pripojených exekučných spisov tamojšieho súdu zrejmé, že okresný súd

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol,

a to v zákonnej 15 dňovej lehote od doručenia žiadosti súdneho exekútora, keď proti tomuto

uzneseniu navrhovateľ (v exekučnom konaní oprávnený), odvolanie nepodal.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore

s vyššie uvedenými skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré

bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Na uvedené pojednávanie sa napriek tomu

navrhovateľ nedostavil. Z neúčasti na pojednávaní sa neospravedlnil a ani neuviedol žiadny

dôležitý dôvod, pre ktorý sa nemohol na pojednávanie dostaviť. Okresný súd dôvodne

skúmal podmienky predpokladané v ustanovení §-u 101 ods. 2 , podľa ktorého súd

pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní a ak sa riadne predvolaný účastník

nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ

vykonané dôkazy. Okresný súd preto dôvodne v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p, pojednával

v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Bez ohľadu na skutočnosť, že

navrhovateľ podal návrh na „zrušenie" nariadeného pojednávania a návrh na prerušenie

konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej

sťažností, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného

sudcu a práva na nestranný súd, bolo nielen právom, ale aj povinnosťou navrhovateľa

dostaviť sa na súdne pojednávanie. Ak sa navrhovateľ dobrovoľne vzdal tohto práva,

nemôže byť prejednanie veci na pojednávaní, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný, považované za postup súdu, ktorým by bola odňatá možnosť účastníkovi

konania, teda navrhovateľovi, vyjadriť sa k vykonanými listinným dôkazom vrátane

listinných dôkazov, ktoré boli súčasťou exekučných spisov, pripadne mal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľovi nebolo žiadnym postupom okresného

súdu odňaté právo zúčastniť sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom

spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami odporcu, a pod. (viď aj ustanovenie §-u 44 ods. 1

). Naopak, zo správania navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, je zrejmá

účelovosť konania spočívajúca v marení postupu súdu prejednať vec v primeranej lehote

bez prieťahov, ak už v písomnej výzve okresného súdu bol navrhovateľ upovedomený o tom,

že jeho nárok sa súdu javí ako nedôvodný, pretože k vydaniu rozhodnutí, voči ktorým

navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup, došlo v zákonnej lehote. Na uvedené

upovedomenie zo stany súdu mal navrhovateľ možnosť v dostatočnom čase a dostatočným

spôsobom ( ) reagovať, teda uplatniť svoje procesné práva za účelom

vyjadrenia k tejto skutočnosti, k dôkazom a ovplyvniť tak súdne konanie. Odvolací súd preto

opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by navrhovateľ využil svoje právo zúčastniť sa

pojednávania, príp. nahliadnuť do spisu, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedenými

exekučnými spismi, ako aj písomnými podaniami odporcu a adekvátne na ne včas reagovať

pred rozhodnutím vo veci samej. V tejto súvislosti, teda, odvolací súd poznamenáva, že

vo veci bolo rozhodnuté na riadne nariadenom pojednávaní bez toho, aby bolo porušené

právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces a navrhovateľovi bol zo strany súdu

daný dostatočný priestor, aby sa zoznámil s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal,

a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadril sa k nim, ako aj aby prípadne

navrhol iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení“.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky spočívajúcej v jej tvrdení, že vo veci samej

konal nezákonný sudca, krajské súdy uviedli: «... rozhodovanie veci zákonným sudcom je

základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu. Okresný súd

správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uznal, že nie je oprávnený riešiť otázku, či sú

sudcovia Okresného súdu... vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a o tejto otázke

musí rozhodnúť krajský súd, ktorý už v danej veci rozhodol a okresný súd je jeho

rozhodnutím viazaný. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC/71/20I2

zo dňa 08. 10. 2012 nebola zákonná sudkyňa... vylúčená z prejednávania a rozhodovania

v rozhodnutí uvedených vecí vedených na Okresnom súde..., pretože nebola zákonnou

sudkyňou v predmetných exekučných veciach tamojšieho súdu. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ,

v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje

z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu

v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda. Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť

Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala

týkať práve uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici..., napriek tomu otázku, čí vo veci

rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom

postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd

v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR

v skutkovo a právne totožnej veci napr. sp. zn. zo dňa 06. 02. 2013,

zo dňa 13. 02, 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými

rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania

vecí a návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej,

republiky na ich prerokovanie a ich rozhodnutie. Okresný súd teda dospel k správnemu

názoru, že neexistoval dôvod na prerušenie konania podľa

a ani podľa , pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by

sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. K tejto otázke v skutkovo

a právne totožnej veci vyslovil právny názor Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 11. 03. 2013

(sp. zn. ), podľa ktorého „dôvod na vylúčenie sudcu ( )

nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je

súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo.“ Takýmto dôvodom na vylúčenie sudcu nie

je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia

navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil

zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle

Keďže odvolací súd má za to, že okresný súd dôvodne zamietol návrh navrhovateľa

na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu

a na nestranný súd, s tým, že súčasne navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté

právo konať pred súdom. resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces, prejednal

následne odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci samej.»

Krajské súdy vo vzťahu k meritu veci v odôvodnení rozsudkov okrem iného uviedli:

«Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup

vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu

štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí

s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj

bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako

konanie (činnosť) štátneho orgánu, lak aj jeho nekonanie (nečinnosť) alebo opomenutie,

(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Je nepochybné, že exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 vymedzuje lehotu,

v ktorej má exekučný súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Jednoznačne konštatuje, že ak exekučný súd nezistí rozpor uvedenej

žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, potom

do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby exekúciu vykonal. Naopak,

ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. I keď pri negatívnom

vymedzení zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom nie je

uvedená lehota, v zmysle ustálenej súdnej praxe sa aj na rozhodnutie, ktorým exekučný súd

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne, vzťahuje lehota 15-dňová.

Skutočnosť, či uvedená lehota bola dodržaná, bola konštatovaná v odôvodnení rozhodnutia

okresného súdu na str. 2 posledný odsek, keď okresný súd jednoznačne v každej exekučnej

veci konštatoval, kedy bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie doručená Okresnému súdu... a kedy uvedený okresný súd - exekučný súd o tejto

žiadosti rozhodol. Vo všetkých prípadoch bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá, a to

v zákonnej 15-dňovej lehote. S uvedenými listinnými dôkazmi mal možnosť sa navrhovateľ,

resp. jeho právny zástupca oboznámiť priamo na pojednávaní, príp. spôsobom, ktorý

upravuje , napr. nahliadnutím do spisu, ak mal na uvedené

dostatočný čas pred prejednaním veci samej. K vykonanému dokazovaniu zo strany

okresného súdu preto nemožno nič vyčítať, tento zistil skutkový stav správne a preto

následne nemohol vyvodiť iný právny záver ako ten, že ak okresný súd rozhodol v súlade

s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zákonom danej 15-dňovej lehote, nemohlo dôjsť

z jeho strany k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mu v návrhu navrhovateľ vytýkal,

teda, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom

stanovenej doby. Ak navrhovateľ v odvolaní namieta, že je nevyhnutné skúmať aj moment,

kedy poverenie, resp. rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bolo doručené príslušnému súdnemu exekútorovi, táto povinnosť z Exekučného poriadku

súdu nevyplýva. Exekučný poriadok v tomto prípade upravuje lehotu pre rozhodnutie súdu

a nie pre jeho doručenie príslušnému súdnemu exekútorovi a ani lehotu na jeho odoslanie.

Napriek tomu v každej exekučnej veci, v ktorej bol nesprávny úradný postup namietaný,

bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora uvedenému súdnemu exekútorovi

doručené v rozpätí 10-tich až 20-tich dní, teda, bola zachovaná v každej jednotlivej

exekučnej veci aj primeraná lehota na odoslanie (§ 158 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2

). V namietaných exekučných konaniach sa nevyskytol nesprávny úradný postup.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom, je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného

systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným

zákonom, ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný

nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie

všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to

nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku, škody ako

majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovedností

za škodu, a to nesprávny úradný postup, nebol v konaní zistený, preukázaný, a naopak,

vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach

postupoval v súlade so zákonom, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by

prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj s dôkazom na hospodárnosť konania

ďalšie predpoklady neskúmal.

Na záver odvolací súd uvádza, že Okresný súd... nepostupoval v rozpore

s Exekučným poriadkom, jeho konanie nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu

v zmysle , a prvostupňový súd správne právne odôvodnil, prečo návrhu

nevyhovel, keď neboli naplnené súčasne všetky zákonom určené podmienky, na základe

ktorých dochádza k vzniku zodpovednosti štátu na náhradu škody titulom nesprávneho

úradného postupu.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd

prvého stupňa, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto

rozhodnutí, odvolací súd podľa rozhodnutie súdu prvého stupňa ako

vecne správne potvrdil...»

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutie krajského súdu je

„rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky [(ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám], keď mu

okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ).

Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,

že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej

základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých

rozsudkoch zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a preto predmetné rozsudky

okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté rozsudky krajských súdov

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani

za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa a právom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa ako

zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014