Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 363/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:

, , , , ,

Rvp 23399/2013, , , , ,

Rvp 23404/2013, , a , ktorými namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. a rozsudkom

zo 17. septembra 2013, sp. zn. a rozsudkom z 24. septembra 2013,

sp. zn. a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn.

a rozsudkom zo 7. októbra 2013, sp. zn. a rozsudkom zo 7. októbra 2013,

sp. zn. a rozsudkom zo 17. septembra 2013, sp. zn.

a rozsudkom zo 6. augusta 2013, sp. zn. a rozsudkom zo 17. októbra 2013,

sp. zn. a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn. a rozsudkom

z 10. októbra 2013, sp. zn. a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn.

a rozsudkom zo 17. septembra 2013, sp. zn. a rozsudkom

z 10. októbra 2013 a sp. zn. a rozsudkom z 11. novembra 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 23398/2013, , , , ,

Rvp 23403/2013, , , a

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. decembra

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a rozsudkom zo 17. septembra 2013, sp. zn. a rozsudkom z 24. septembra

2013, sp. zn. a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn.

a rozsudkom zo 7. októbra 2013, sp. zn. a rozsudkom zo 7. októbra 2013,

sp. zn. a rozsudkom zo 17. septembra 2013, sp. zn.

a rozsudkom zo 6. augusta 2013, sp. zn. a rozsudkom zo 17. októbra 2013,

sp. zn. a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn. a rozsudkom

z 10. októbra 2013, sp. zn. a rozsudkom z 10. októbra 2013, sp. zn.

a rozsudkom zo 17. septembra 2013, sp. zn. a rozsudkom

z 10. októbra 2013 a sp. zn. a rozsudkom z 11. novembra 2013 (ďalej spolu

len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Ružomberok, Okresným

súdom Čadca, Okresným súdom Liptovský Mikuláš a Okresným súdom Žilina (ďalej len

„okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými

sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú súčasne

súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Príslušné okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom

rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní.

Proti rozsudkom okresných súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský

súd svojimi napadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia príslušných okresných súdov.

Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných

práv, „osobitne“:

- základného práva zaručeného (práva

na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

1. „Rozhodoval vylúčený sudca.

Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané

predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej

žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení

a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku

zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú,

pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. . Zásadnosť výhrad sťažovateľa

k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť

postúpenia veci inému súdu...“

2. „Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne

prekvapivým...“

3. „Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych

argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie vo svoj prospech...“

4. „... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu

v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho

konania.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu

zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter

rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

aplikujúc v spojení s , tak, ako

to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými rozsudkami krajského

súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdu prvého stupňa

o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu

na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,

že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická

osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)

stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,

ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,

že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia

sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,

len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí

prerušenia súdneho konania.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodne

konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu nesprávneho

úradného postupu.

V rozsudku sp. zn. zo 17. septembra 2013, ktorého odôvodnenie

sa v podstate zhoduje s odôvodneniami napadnutých rozsudkov sp. zn.

z 24. septembra 2013, sp. zn. zo 17. septembra 2013, sp. zn.

zo 6. augusta 2013 a sp. zn. zo 17. septembra 2013, krajský súd k odvolacím

námietkam sťažovateľky uviedol:

„Navrhovateľ v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal,

že mu nebolo doručené vyjadrenie odporcu k ním podanej žalobe, čím nedošlo len

k porušeniu základného právu navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces,

ale aj k priamemu porušeniu ust. , k čomu krajský súd uvádza,

že ust. ukladá súdu v rámci prípravy pojednávania povinnosť doručiť

odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk návrh na začatie konania (žalobu) spolu

s rovnopisom a prílohami návrhu. Povinnosťou súdu nie je doručovať navrhovateľovi

vyjadrenie odporcu k žalobe. Ak by sa aj dalo uvažovať o povinnosti doručiť takéto

vyjadrenie druhého účastníka, malo by k tomu dôjsť iba vtedy, pokiaľ vyjadrenie

má zásadný vplyv na rozhodnutie súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka

oboznámiť sa s vyjadrením procesnej proti strany, by mohol v praxi znamenať neustály,

opakujúci sa a nikdy nekončiaci proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k

vyjadreniu druhého účastníka konania, pričom možnosť spoznať obsah príslušného

vyjadrenia je zabezpečené aj právom účastníka konania na nahliadnutie do súdneho spisu.

V prejednávanej veci prvostupňový súd nariadil vo veci pojednávanie. Na vytýčený

termín pojednávania navrhovateľa a jeho právneho zástupcu riadne predvolal

a to, že sa navrhovateľ na nariadený termín pojednávania nedostavil pojednávanie žiadal

odročiť z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, správne

okresný súd vyhodnotil podľa ust. V danom prípade totiž táto námietka

navrhovateľa nebola akceptovateľná vzhľadom na skutočnosť, že sám na výzvu súdu

uviedol, že námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu nepodal a otázka zákonného

sudcu bola vyriešená priamo sudkyňou, ktorá sa vyjadrila, že nie je dôvod pochybovať

o jej nezaujatosti.

Ďalšia námietka navrhovateľa uvádzaná v podanom odvolaní o tom, že súd sám určil

rozsah dokazovania, navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku

oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť k týmto dôkazom a tvrdeniam

sa vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Je potrebné

uviesť, že navrhovateľ sám sa tohto svojho práva vzdal, keď sa na vytýčený termín

pojednávania, na ktorý bol riadne predvolaný, nedostavil. Pokiaľ by žiadal pojednávanie

odročiť z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu vzhľadom

na rozhodovaciu činnosť a prax nadriadeného súdu Okresnému súdu... o vylúčení,

resp. nevylúčení sudcov okresného súdu v jednotlivých obdobných veciach, nemal dôvod

spoliehať sa na to, že okresný súd jeho žiadosti o odročenie pojednávania vyhovie

a v konaní nebude ďalej pokračovať. Okresný súd v rámci dokazovania oboznámil exekučný

spis, oboznámenie, ktorého ako dôkaz bolo navrhnuté samotným navrhovateľom. Pokiaľ

sa týkalo ďalších námietok navrhovateľa v podanom odvolaní o tom, že súd sa dopustil

viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané a nevysporiadal sa so všetkými vytýkanými zložkami

nesprávneho úradného postupu, jednalo sa o všeobecne námietky, ktoré navrhovateľ bližšie

nezdôvodnil ani nepodložil.

Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Preto odvolací

súd preskúmal vec iba v rozsahu odvolacích dôvodov vymedzených navrhovateľom a dospel

k záveru, že konajúci súd postupoval procesne správne a to nielen v otázke vymedzenia

a ustálenia zákonného sudcu, ale i v otázke doručovania vyjadrenia odporcu k žalobe

navrhovateľa, ako i v otázke vykonania dokazovania.

Krajský súd sa stotožnil s postupom okresného súdu pokiaľ návrh navrhovateľa

ako nedôvodný zamietol. Stotožnil sa s dôvodmi zamietnutia návrhu, pričom v danom

prípade bolo jednoznačne preukázané, že v dobe po doručení žiadosti súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd

vykonával ďalšie úkony, zabezpečoval si podklady pre ďalší procesný postup. Oprávňovalo

ho k tomu priamo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v súvislosti s ust. § 45 ods. 1

zákona o rozhodcovskom konaní.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky považovať

za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vždy je potrebné

skúmať dôvody, pre ktoré k nedodržaniu lehoty došlo a od toho odvíjať i zodpovednosť

konajúceho subjektu. V exekučnej veci, na ktorú poukazuje navrhovateľ, skutočne exekučný

súd nedodržal zákonnú lehotu, neurobil to však svojvoľne tým, že by vo veci vôbec nekonal,

ale naopak, v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní a zabezpečoval si podklady pre ďalší procesný postup. Konal

v súlade so zákonom, keď žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovel

až po obdržaní a preskúmaní potrebných podkladov.“

V rozsudku sp. zn. z 10. októbra 2013 a sp. zn.

zo 17. októbra 2013 sa krajský súd vysporiadal s námietkou sťažovateľky o tom, že vo veci

rozhodoval nezákonný sudca, a s námietkou, že jej nebolo doručené vyjadrenie odporcu,

a následne uviedol:

„Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Odvolací súd

preskúmal vec iba v rozsahu odvolacích dôvodov, vymedzených navrhovateľom a dospel

k záveru, že konajúci súd postupoval procesne správne, a to nielen v otázke vymedzenia

a ustálenia zákonného sudcu, ale i v otázke doručovania vyjadrenia odporcu k žalobe

navrhovateľa, ako i v otázke vykonania dokazovania.“

V rozsudku sp. zn. z 10. októbra 2013 krajský súd k námietke

sťažovateľky o zbytočných prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní uviedol:

„V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že k navrhovateľom poukazovaným

prieťahom v exekučnom konaní nedošlo, keď súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil

okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia 9. 1. 2009 a okresný súd vydal poverenie

22. 1. 2009. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané ešte pred uplynutím zákonom

stanovenej 15-dňovej lehoty, ktorá uplynula až dňom 24. 1. 2009. Tvrdenie navrhovateľa

v návrhu na začatie konania, že v danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac

ako 193 dní, je nepravdivé. Tým, že v konaní nebola zistená existencia žiadnych prieťahov

a už vôbec nie zbytočných prieťahov v súdnom konaní, neboli splnené ani zákonné

predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej

moci, a to nesprávny úradný postup.“

V rozsudku sp. zn. zo 17. októbra 2013 k námietke sťažovateľky

o zbytočných prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní uviedol:

„Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky považovať

za porušenie práva na prerokovanie veci bez .zbytočných prieťahov. Vždy je potrebné

skúmať dôvody, pre ktoré k nedodržaniu lehoty došlo a od toho odvíjať i zodpovednosť

konajúceho subjektu. V poukazovanej exekučnej veci skutočne exekučný súd nedodržal

zákonom stanovenú lehotu. Neurobil to však svojvoľne tým, že by vo veci vôbec nekonal,

naopak v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona o rozhodcovskom

konaní zabezpečoval si podklady pre ďalší procesný postup. Konal v súlade so zákonom,

keď žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovel až po obdržaní a preskúmaní

potrebných podkladov. Naviac okresný súd v rámci dokazovania oboznámil exekučný spis,

oboznámenie ktorého ako dôkazu bolo navrhnuté samotným navrhovateľom. Pokiaľ

sa týkalo ďalších námietok navrhovateľa v podanom odvolaní o tom, že súd sa dopustil

viacerých, omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané a nevysporiadal sa so všetkými vytýkanými zložkami

nesprávneho úradného postupu, jednalo sa o všeobecné námietky, ktoré navrhovateľ bližšie

nezdôvodnil, ani nepodložil. Navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by skutočnosti

konštatované okresným súdom v odôvodnení jeho rozhodnutia spochybňovali resp. priamo

popierali. Podstatným je, že svoje nároky odvíjal od inej doby omeškania exekučného súdu

(5 mesiacov) ako bolo v skutočností preukázané (1 mesiac 18 dní). Naviac, omeškanie

nebolo spôsobené nečinnosťou exekučného súdu, ale tým, že mu SRS včas, na jeho výzvu

nezaslal požadované podklady.“

V rozsudku sp. zn. z 10. októbra 2013, ktorého odôvodnenie

sa zhoduje s odôvodneniami napadnutých rozsudkov sp. zn. z 10. októbra

2013, sp. zn. z 10. októbra 2013 a sp. zn. z 10. októbra 2013,

sa krajský súd vysporiadal s námietkou sťažovateľky o tom, že vo veci rozhodoval

nezákonný sudca, a následne uviedol:

«Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd

neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.

... Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. a na to, že súd

nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľky, odvolací

súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie

navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101

ods. 2 predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť,

že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie.

Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu

na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu

je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľka

mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod −

nestrannosť sudcu, súdu − nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod

ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie..., pričom navrhovateľka bola riadne

na toto pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila, i keď podala návrh

na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu

a sudcu... Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované,

navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali

možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva

na spravodlivé súdne konanie... Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva

vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle SR, k porušeniu

zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania,

teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach , v práve na spravodlivý

proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že ňou

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje,

že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť,

že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná a poverenie bolo

vydané cca po troch mesiacoch. Odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR,

podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno

vyvodzovať len zo skutočností, že štátny orgán dôsledne nepostupoval

v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn.

-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti

na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva

porušenie základného práva podľa , pretože aj v týchto prípadoch

sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku nemožno

preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (pozri napr. ). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol,

že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v (obdobne aj pojem

v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý

nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie

toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu ().»

Odôvodnenia rozsudkov sp. zn. zo 7. októbra 2013, sp. zn.

zo 7. októbra 2013 a sp. zn. z 11. novembra 2013

sú v podstatných častiach prakticky totožné. Krajský súd v nich uviedol:

„Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť

odňatá možnosť konať pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal

pojednávanie, hoci boli splnené podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil

ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil my byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany,

vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť

sa k tvrdeniam žalovaného.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania.

Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného

rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody

pre odročenie pojednávania. Podanie návrhu na prerušenie konania nie je spôsobilým

dôvodom pre odročenie pojednávania, keď o takomto návrhu možno rozhodnúť priamu

na pojednávaní, ako to okresný súd aj urobil. Predvolanie na nariadený termín

pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas, viac

ako 5 dní pred termínom pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní

sa realizuje na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu,

že sa pojednávania zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod

možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím

alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania

nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť realizovať

na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy,

vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle

ust. , ako aj v zmysle ust. , ktoré sa realizujú

spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný sud postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania

vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.

Tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania, je zmätočné, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.“

V rozsudku sp. zn. zo 7. októbra 2013 krajský súd tiež uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu, že v danom prípade

sa na danú situáciu nevzťahuje povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v 15-dňovej lehote

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže z gramatického a logického výkladu

vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota sa vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie vydá.

Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu už v rozhodnom čase bolo účinné ustanovenie

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní pre vydanie poverenia

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku tak,

ako tomu bolo v danom prípade. Tento názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu

č. , kde podľa čl. II, bod 2, rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom

podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého

ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým

výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať

určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom

sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Z tohto

dôvodu preto aj odvolací súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden

z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Odvolací súd má zato, že prvostupňový súd správne ustálil, že navrhovateľ

nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom alebo nezákonným rozhodnutím, keď nepreukázal nesprávny úradný postup

nezákonným rozhodnutím, bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších

podmienok, keďže súd musí návrh zamietnuť čo i len pri nesplnení jednej podmienky.“

V rozsudku sp. zn. z 11. novembra 2013 krajský súd uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ návrh na prerušeniu konania nepodal,

z ktorého dôvodu okresný súd ani o návrhu na prerušenie konania nerozhodoval.

Okresný súd konštatoval, že hoci došlo zo strany súdu k nedodržaniu zákonom

stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, a teda k nesprávnemu úradnému

postupu, nie sú splnené ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to vznik

škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Zároveň súd konštatoval, že nie sú splnene ani podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy,

keď konštatovanie porušenia práva je v danom prípade dostačujúce.

Odvolateľ v odvolaní spochybnil iba nesprávne posúdenie nedodržania zákonných

lehôt na vydanie rozhodnutia zo strany prvostupňového súdu, napriek tomu, že okresný súd

v napadnutom rozsudku dal navrhovateľovi za pravdu, že zákonná lehota dodržaná nebola.

Dôvodom zamietnutia návrhu bolo nesplnenie ostatných predpokladov zodpovednosti

za škodu, ako aj predpokladov vzniku práva na zaplatenie nemajetkovej ujmy, vo vzťahu

ku ktorým odvolateľ argumentáciu súdu nespochybnil žiadnou odvolacou námietkou.“

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu

sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,

že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,

keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery,

že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd

v prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky

okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlade

s . Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, Občianskeho

súdneho poriadku a o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014