Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (276)I. ÚS 88/2013
PDF · 212.83 KB
No categories available
I. ÚS 88/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 15045/2012 až sp. zn. Rvp 15047/2012
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 NcC 60/2012 z 12.
októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 100/2012 z 15. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 135/2012 zo 17.
októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15045/2012 až sp. zn.
Rvp 15047/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
15045/2012.
2 . Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 NcC 60/2012 z 12. októbra 2012, sp. zn. 3
NcC 100/2012 z 15. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 135/2012 zo 17. októbra 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) a im predchádzajúcim postupom.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava V doručila žaloby,
ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení smerujúce proti Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo
podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené okresným súdom
pod sp. zn. 6 C 175/2012, sp. zn. 12 C 163/2012 a sp. zn. 14 C 161/2012.
Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom,
v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v
úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava V sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005,
sp. zn. III. ÚS 71/97, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález
sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo
z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005
atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia
nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená
tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. §22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V sporoch vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné
„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu
nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto
posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním
škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti
okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Bratislava V a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Bratislava V, aby
tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava V
a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany
v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona
č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude
uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú
náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol
v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho
kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky
vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie
požiadavky nestrannosti.“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby a náhradu
škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých rozhodnutiach dostatočne
nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania
predmetných veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 15045/2012 až sp. zn. Rvp 15047/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že
napadnutými rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu
z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si
sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom toho istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”
(I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”
(I. ÚS 24/00).
Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je
možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie
dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal
a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom mala právo podať
proti nim mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Ustanovenie § 237 písm. g) OSP
zakladá totiž prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj
skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tomto prípade v predmetných
konaniach teda opätovne existoval „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) ako súd dovolací povolaný na poskytnutie ochrany základným právam
sťažovateľky. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie
sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým
rozhodnutiam krajského súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľovej veci, môže sa sťažovateľka
ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhať
vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne prostredníctvom opravných
prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp.
§ 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej:
„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju
posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta
1997).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013