Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-346-2013.pdf
PDF · 87.24 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/346/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Romana Tichého v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/233/2012-60 zo dňa 7. mája 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 16602/2010. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu prvej zákonnej podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, a to, že nepreukázal existenciu takéhoto postupu ani rozhodnutia. Konštatoval, že žiadosť o vydanie poverenia bola zo dňa 22.12.2010 a súd poverenie vydal dňa 12.01.2011. Napriek tomu, že nebola dodržaná zákonom stanovená 15 dňová lehota, nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Poukázal na to, že na uvedený prípad je potrebné aplikovať Exekučný poriadok v znení účinnom od 01.06.2010 a podľa jeho ust. § 44 ods. 2 účinného od tohto dátumu, lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, ktorým v zmysle tohto ustanovenia je aj rozsudok rozhodcovského súdu. Ďalej poukázal na to, že všeobecný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Posúdiť existenciu prieťahov možno v rámci vybavenia sťažností na prieťahy, pri disciplinárnom konaní, môže o nich rozhodnúť Európsky súd pre ľudské právo, ako aj Ústavný súd SR. Navrhovateľ však takéto skutočnosti netvrdil a ani nepreukázal. Okrem nedostatku existencie nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia, podľa názoru prvostupňového súdu navrhovateľ nepreukázal ani vznik a existenciu škody, ktorá mu mala byť ním tvrdeným porušením spôsobená. Nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa jej nemôže domôcť pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Ním vyúčtované režijné náklady nemožno považovať za faktickú škodu, pretože sú
vynakladané na jeho podnikateľskú činnosť a v príčinnej súvislosti s ňou. Rovnako nemal prvostupňový súd preukázanú ani existenciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vychádzal len z predpokladov a na preukázanie svojich tvrdení neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia a ani nepredložil dôkazy z ktorých by existencia nemajetkovej ujmy bola zrejmá. Ak navrhovateľovi nejaká škoda vznikla, túto si spôsobil výlučne svojím zavinením. Uzatváral spotrebiteľské zmluvy s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi, návratnosť úveru si nepreveroval. V čase uzavretia úverového vzťahu, ktorý mal byť predmetom exekúcie bol už povinný zadlžený u viacerých subjektov, vrátane navrhovateľa. Povinný prestal splácať dlh hneď po uzavretí úverovej zmluvy a nie až po rozhodnutí súdu o zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia. Navrhovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky, pre zodpovednosť štátu za ním uplatnenú škodu, a to vznik a existenciu uplatňovanej škody. Na záver okresný súd konštatoval, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi navrhovateľom tvrdeným porušením právnych povinností a uplatnenou škodou.
Okresný súd v napadnutom rozhodnutí zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania v súdenej veci do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu a nestranne konajúci súd. Konštatoval, že pre takýto procesný postup nie sú splnené zákonné predpoklady, ani v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/, § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci nie je podľa neho v rozpore s ústavou, zákonom, ani medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak robí opakovane, má právo, aby sa o jeho námietke rozhodlo. Navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca, odmietol zaplatiť za takúto námietku súdny poplatok. Vec preto nebola predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím tohto súdu nemohlo byť porušené. Rovnako sa vo veci vedenej pred Ústavným súdom nerieši taká otázka, ktorá by mala vplyv na meritórne rozhodnutie vo veci a ktorú by si nemohol rozhodnúť prvostupňový súd. Prerušenie konania by bolo v rozpore s účelom žaloby a došlo by tam len k opätovným zbytočným prieťahom v prejednávanej veci.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani ich vznik nezistil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že okresný súd nepostupoval správne pokiaľ vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. napriek tomu, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol preto dôležité dôvody. Ďalej poukázal na to, že v prvostupňovom konaní o veci rozhodol zaujatý sudca, a to napriek tomu, že okresný súd upovedomil o tomu nasvedčujúcich skutočnostiach. Okolnosť, že krajský súd v nich nevzhliadol dôvod pre vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach, ako aj v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na právne názory vyslovené v obdobných veciach odvolacími súdmi, a to Krajským súdom v Trnave, Nitre a Prešove. Zároveň uviedol, že rovnaký názor vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ďalej namietal, že súd nemohol v rovnakom rozhodnutí zamietnuť jeho návrh na prerušenie konania a zároveň aj vydať konečné meritórne rozhodnutie vo veci. Vydaním meritórneho rozhodnutia predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu. Nedostatočne sa oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Tým mu znemožnil možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a vyjadriť sa k dôkazom na ktorých svoje rozhodnutie založil. Uviedol, že „v konkrétnostiach napríklad“ sa súd dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Pokiaľ okresný súd konštatoval, že nepreukázal existenciu majetkovej škody, úplne ignoroval všetky ním uvádzané tvrdenia, ktoré sa tejto škody týkali. Tým zaťažil odôvodnenie rozhodnutia nepreskúmateľnosťou, nakoľko sa s týmito tvrdeniami nevysporiadal a ich ignorovanie nevysvetlil. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), v konaní hodlal predložiť pred súdom na pojednávaní dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie sám zabezpečil. Rozhodnutie súdu označil za vnútorne rozporné, kedy napriek tomu, že zistil porušenie
práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Jeho rozhodnutie tak je v právnom štáte neudržateľné. Za irelevantné označil úvahy prvostupňového súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolil o podstate a rozsahu podnikateľského rizika u jeho osoby.
Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.), napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p.
Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti však predvída najmä procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie ich procesných práv je pojednávanie. Navrhovateľ bol riadne a včas na pojednávanie pred okresným súdom predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredne naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený o predbežnom právnom posúdení veci v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti sú potom ďalšie jeho tvrdenia i námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.
Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj jeho námietku o tom, že termín na pojednávanie nariadený okresným súdom mal byť zrušený vzhľadom na ním podané ospravedlnenie a žiadosť na zrušenie pojednávania. Termín pojednávania na deň 07.05.2013 bol navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi riadne doručený, právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo zároveň doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline, ako nadriadeného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení zákonnej sudkyne Mgr. Zlatice Vysockej z prejednávania a rozhodovania súdenej veci, ako aj o tom, že ostatní sudcovia Okresného súdu Čadca nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Napriek tomu navrhovateľ opätovne požiadal o odročenie nariadeného pojednávania z úplne identického dôvodu - zaujatosť zákonného sudcu, hoci mu rozhodnutie nadriadeného súdu k takejto námietke už bolo známe. Okresný súd preto správne vyhodnotil uplatnený dôvod na odročenie ako nie dôležitý a vec prejednal a rozhodol. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom a nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93). Zodpovedá stavu veci, že zákonná sudkyňa správne postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Navrhovateľ v žiadosti o odročenie pojednávania a ani v predmetnom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. V tejto súvislosti bola o nevylúčení rešpektovaná aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013), ako aj výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 zo 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.
Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacieho dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že „súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod zaoberať sa predmetnom odvolacom námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Naopak okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že zákonná 15 dňová lehota
na vydanie poverenia v exekučnej veci v súvislosti s ktorou sa navrhovateľ domáha uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy nemusela byť dodržaná. V exekučnej veci sa aplikovalo znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinné od 01.06.2010, ktoré neukladalo vydanie poverenia súdneho exekútora v 15 dňovej lehote, v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Tieto závery okresného súdu odvolateľ pri formulovaní odvolacích dôvodov nenamietal a ich správnosť žiadnym konkrétnym spôsobom nespochybňoval. Je výlučne na ťarche odvolateľa, že k tomuto argumentu na ktorom okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek protiargumentáciu.
Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal nesprávnosť záverov okresného súdu o nepreukázaní ním uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc však zo skutočnosti, že správnosť záverov okresného súdu o neexistencii nesprávneho úradného postupu odvolateľ nenamietal je nadbytočné zaoberať sa ďalej jeho námietkami týkajúcimi sa nesprávnosti tejto časti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ by aj tieto námietky boli dôvodné (čo však už odvolací súd neskúmal) nič by to nemenilo na závere, že okresný súd ustálil, že k nesprávnemu úradnému postupu na strane odporcu nedošlo. Tým nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup. Na záver krajský súd opätovne zdôrazňuje, že viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania, tieto nepovažoval za opodstatnené a zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu na ktoré je povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.