Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 382/2014
PDF · 307.39 KB
No categories available
I. ÚS 382/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť V. S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, postupom Krajského
súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 278/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014
doručená sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co
282/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 278/2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Vo veci vedenej na Okresnom súde v Trnave pod č. k.: 18 C 280/2000 v konečnom
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. marca 2014, sp. zn.:
4 Cdo 278/2013... bolo nespravodlivo rozhodnuté, a to po uplynutí takmer 14 rokov.
V priebehu uplynulých takmer 14 rokov súdy robili vo veci zbytočné súdne prieťahy
neefektívne konali, nekonali dostatočne s návrhmi, ktoré som podával a vôbec sa
nezaoberali so skutočnými predkladanými dôkazmi, ktoré som doručil súdu, ako napríklad:
zápisnice z konania jednotlivých členských schôdzí v príslušných rokoch, v ktorých boli
odsúhlasované, s použitím účelu spotreby, jednotlivé nakupované tovary a ďalšie náklady,
pri výkone funkcie predsedu členskej samosprávy v družstevnom dome na ul. Hospodárskej
86, 87 v Trnave.
Celé súdne konanie bolo nespravodlivo ovplyvnené tvrdením z podnetu ekonómky
BD..., nepravdivým, úmyselným obvinením, že okrádam...
Členovia družstva následkom uvedeného tvrdenia ekonómky družstva naďalej
ohovárali mňa aj celú rodinu, že rozkrádam. ...
Dôkazom fyzického napadnutia na členskej schôdzi... je v prílohe časť znaleckého
posudku č. 17/2002, ktorý vypracoval...
Odvolací súd... nespravodlivo rozhodol, že som mal zakúpené veci vrátiť po ukončení
funkcie predsedu členskej samosprávy, keď som tak nespravil som sa bezdôvodne obohatil.
Ako som mohol vrátiť spotrebované a odsúhlasené veci na členských schôdzach
samosprávy po ukončení funkcie predsedu členskej samosprávy, keď som ich nemal
k dispozícii, lebo už boli niektoré zabudované, niektoré používaním znehodnotené a niektoré
spotrebného druhu aj spotrebované. ...
Doterajšie súdy, ktoré vo veci konali nebrali v dostatočnej miere ohľad na moje
uvedené skutočnosti, prispôsobovali si rôzne ustanovenia § tak, aby ma nespravodlivo
odsúdili, pričom protiprávne zvyšujú trest aj tým, že mi prisúdili zaplatiť neprimerane
vysoké 17,5 % ročné úroky z omeškania, ktoré prevyšujú nespravodlivo vyčíslenú istinu:
1.550,04 eur, o celkovú sumu úrokov z omeškania, ku dňu zaplatenia vo výške 3.119,50 eur,
čo je okrem iného aj v rozpore s úrokovou sadzbou Európskej centrálnej banky a tiež nie je
to v súlade so sadzbou určenou Národnou bankou Slovenska, následkom čoho mi je takto
spôsobená neprimerane vysoká škoda, plus trovy exekúcie, o ktorých do dnešného dňa som
neobdržal žiadne právoplatné rozhodnutie, aj napriek tomu, že som podal predsedovi súdu
listom zo dňa 14.10.2013 sťažnosť na zbytočné súdne prieťahy vo veci vedenej pod sp. zn.:
16Er/753/2012-29 2112221893 EX 128/2012. ...
Okrem horeuvedeného nespravodlivého rozhodnutia a zároveň aj potrestania je mi
spôsobená ujma aj tým, že som nespravodlivo obvinený, že rozkrádam, následkom čoho je
poškodzované nielen moje meno, ale aj meno celej mojej rodiny. S touto skutočnosťou sa
súdy nezaoberali aj napriek tomu, že opakovane to uvádzam v súdnom spise, súdy to
nechali bez povšimnutia. ...
Okrem uvedeného, v rámci nepravdivého obvinenia, že rozkrádam spoločný majetok
členov družstva, týmto nespravodlivým rozhodnutím súdu je potvrdené moje krivé obvinenie
z rozkrádania, následkom čoho je takto okrem iného porušovaní Čl. 19 ods. (1), ods. (2),
ods. (3) ústavy. ...
Na základe skutočností uvedených v časti I. tejto sťažnosti je nesporné, že okresný
súd v Trnave svojim postupom vo veci vedenej pod sp. zn.: 18 C 280/2000, následne aj
Krajský súd v Trnave a taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky, porušili základné práva
a slobody upravené v: Čl. 12 ods.: 1 ods.: 2, ods.: 4 ústavy, Čl. 19 ods.: 1, ods. 2, ods. 3
ústavy, Čl. 48 ods. 2 ústavy, taktiež podľa dohovoru Čl. 6 ods. 1.
Súdy robili vo veci zbytočné súdne prieťahy takmer 14 rokov, neefektívne konali, keď
konali, tak nechávali bez povšimnutia moje prvotné dôkazy a to jednotlivé zápisnice
z členských schôdzí samosprávy napísané a overené overovateľmi v príslušných rokoch,
uprednostnili pred týmito mojimi dôkazmi dodatočne napísané zápisnice, ktoré boli
zmanipulované a ovplyvňované z údajného okrádania členov družstva. Pri rozhodovaní
súdy takto porušili: Čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ústavy, Čl. 48 ods. 2 ústavy a taktiež Čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Keď súdy neakceptovali moje dôkazy, a uprednostnili dodatočne spísané zápisnice,
ovplyvnené tvrdením z okrádania členov bytového družstva, pred zápisnicami z členských
schôdzí samosprávy, spísanými a overenými overovateľmi v príslušných rokoch, takýmto
postupom súdov sú porušované moje základné práva a slobody, v zmysle Čl. 19 ods. 1,
ods. 2, ods. 3 ústavy, Čl. 12 ods. 1, 2, 4 ústavy, ktoré sú neodňateľné, nescudziteľné,
nepremlčateľné a nezrušiteľné, ďalej taktiež porušili Čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pri rozhodovaní vo veci mali sa súdy zaoberať aj s mojim obvinením z okrádania,
na ktoré som sa v súdnom spise odvolával, keď v tejto veci nekonali porušili takto Čl. 19
ods. 1, ods. 2, ods. 3 ústavy.
Skutočnosť, že Okresný súd v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn.: 18 C 280/2000,
následne Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR nespravodlivo rozhodli až po uplynutí
takmer 14 rokov, čo vyvolávalo u mňa dlhodobý stav právnej neistoty. ...
Nespravodlivým rozhodnutím a nečinnosťou Okresného súdu v Trnave vo veci
vedenej pod sp. zn.: 18 C 280/2000, následne v tejto veci aj Krajským súdom v Trnave
a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, utrpel som finančnú ujmu (majetkovú a aj
nemajetkovú ujmu), ďalej som utrpel na ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na
ochrane mena a rodinného života, zneužitím údajov o mojej osobe.
Ak by súdy včas a najmä spravodlivo rozhodli, došlo by u mňa k podstatnému
zlepšeniu mojej zlej finančnej situácie, rodinného života, ľudskej dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti, keďže som poberateľom nízkeho starobného dôchodku a ako osoba
zdravotne ťažko postihnutá so sprievodcom nemám možnosť iného príjmu.
Dlhodobý stav právnej neistoty spôsobuje mi veľkú psychickú záťaž, ktorá vyústila
do duševnej poruchy a vyžaduje si opakovanú ambulantnú liečbu.
Vzhľadom na takmer 14 ročný odstup od podania návrhu na súd a primeranej lehoty,
v ktorej mal súd spravodlivo rozhodnúť s prihliadnutím aj na ochranu rodinného života, na
ochranu mena, ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, možno celkovú nemajetkovú
ujmu stanoviť na sumu: 150.000 eur.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Ústavný súd konštatuje, že vo veci u V. S... právoplatným rozhodnutím, vedenej
pod sp. zn.: 18 C 280/2000 na Okresnom súde v Trnave, následne na: Krajskom súde v
Trnave vedené pod sp. zn.: 24 Co/282/2011-650 a Najvyššom súde Slovenskej republiky pod
sp. zn.: 4 Cdo 278/2013 boli porušené základné práva alebo slobody podľa Ústavy
Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody podľa Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktoré sú zaručené nasledovne: základné práva a
slobody: Čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 - ústavy, Čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 - ústavy, Čl. 48
ods. 2 - ústavy.
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto ruší
horeuvedené právoplatné rozhodnutia.
2. Ústavný súd priznáva V. S... primerané finančné zadosťučinenie v sume: 150.000.-
eur, ktoré mu je Okresný súd v Trnava povinný zaplatiť do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť náhradu trov na účet advokáta pri
zastupovaný pred ústavným súdom, do jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Sťažovateľ súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho
pojednávania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4,
čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 278/2013.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011 a postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 278/2013
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ku ktorému malo dôjsť nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu, krajského
súdu a najvyššieho súdu.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej
stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu v nadväznosti na takto vymedzený účel označeného práva vyplýva, že ochranu
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48
ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná
v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu
verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07,
Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci
sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.
Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný
súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 18 C 280/2000-559 z 10. júna 2009. O odvolaní proti
tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co 282/2011-650 z 21. marca
2012. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší
súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 278/2013 z 26. marca 2014. Sťažnosť sťažovateľa namietajúca
porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu bola ústavnému súdu doručená až 26. júna 2014, teda
v čase, keď k porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu už nemohlo dochádzať, keďže všeobecné súdy vo veci sťažovateľa už
nekonali.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť
priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohli ani porušovať sťažovateľom
označené základné právo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade o veci sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom
č. k. 18 C 280/2000-559 z 10. júna 2009, proti ktorému bol sťažovateľ oprávnený podať
odvolanie, v ktorom mal možnosť namietať všetky skutočnosti, ktoré sú dôvodom jeho
sťažnosti, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom svojím rozsudkom
rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok
na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4
a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011
Sťažovateľ bol ako odporca účastníkom konania vedeného na okresnom súde
pod sp. zn 18 C 280/2009 o zaplatenie 1 550,04 € s príslušenstvom. Okresný súd o veci
rozhodol rozsudkom č. k. 18 C 280/2000-559 z 10. júna 2009 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť 1 550,04 € so 17,5 % ročným
úrokom z omeškania od 22. septembra 2000 do zaplatenia a trovy konania. O odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
24 Co 282/2011-650 z 21. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že
rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť sumu 1 550,04 €
so 17,5 % ročným úrokom z omeškania, potvrdil, vo zvyšku zrušil a vrátil okresnému súdu
na nové konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že všeobecné súdy neakceptovali
dôkazy, ktoré predložil, nezaoberali sa obvinením z okrádania a uložili mu povinnosť
zaplatiť úroky z omeškania v sume, ktorá je v rozpore s úrokovou sadzbou Európskej
centrálnej banky a Národnej banky Slovenska.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu
na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo... Nikoho nemožno z týchto
dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzalo, alebo samotnými
rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:
„Navrhovateľ sa podanou žalobou od odporcu domáhal zaplatenia 46.696,50 Sk
z titulu bezdôvodného obohatenia s poukazom na § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka
s odôvodnením, že odporca, ktorý bol v období od 13. 11. 1995 do 12. 2. 2000 predsedom
členskej samosprávy na družstevnom bytovom dome v Trnave na Hospodárskej 86 - 87
so súhlasom členskej samosprávy a správy bytového družstva, zakúpil materiál DHIM
a HIM, z ktorého len časť použil pri údržbe domu a zbytok v hodnote 62.321,50 Sk na tento
účel nepoužil a preto ho bol povinný vrátiť. Na výzvu navrhovateľa dodatočne z tejto sumy
vrátil veci v hodnote 15.625,- Sk.
Podaním zo dňa 7. 10. 2002 doručeným prvostupňovému súdu toho istého dňa
navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu zmenil návrh tak, že ho rozšíril
o úrok z omeškania a domáhal sa od odporcu zaplatenia sumy 46.696,50 Sk
so 17,5 % úrokom z omeškania odo dňa podania návrhu t. j. od 22. 9. 2000 až do zaplatenia
ako i náhrady trov konania. Uznesením na pojednávaní dňa 7. 10. 2002 prvostupňový súd
túto zmenu návrhu pripustil.
Navrhovateľ si pritom konkrétne uplatňoval náhradu za nasledovný tovar zakúpený
a výdavky vynaložené v uvedených rokoch za uvedené ceny..
Spolu v sume 62.321,50 Sk.
Keďže odporca pred podaním návrhu na súd zaplatil navrhovateľovi sumu 15.625,-
Sk, čo predstavuje úhradu za položky z roku 1999 č. 3, 10, 16 a 21, navrhovateľ sumu
za tieto položky v žalobe neuplatňoval.
V konaní bolo vykonanými dôkazmi preukázané a medzi účastníkmi nesporné, že
odporca v rokoch 1996 až 1999 za finančné prostriedky navrhovateľa zakúpil predmetné
veci - materiál - tovar, resp. zaplatil uvedené čiastky vo forme poplatkov, čo je možné
bezpochyby preukázať faktúrami resp. dokladmi, ktoré má navrhovateľ k dispozícii.
Rovnako bolo medzí účastníkmi nesporným, že navrhovateľ predmetné veci nevrátil, ani
navrhovateľovi nezaplatil sumy na ne vynaložené (s výnimkou položiek 3, 10, 16 a 21 z roku
1999).
V zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.
Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí
vydať tomu, na úkor koho sa získal.
V zmysle § 458 Občianskeho zákonníka sa pritom musí vydať všetko, čo sa
nadobudlo bezdôvodným obohatením, ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie
spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
Navrhovateľ tvrdí, že odporca veci uvedené v zozname pripojenom k žalobe (vyššie
uvedené) nepoužil a mnohé z nich ani nemal dôvod použiť pri údržbe resp. oprave
predmetného bytového domu. Odporca naopak tvrdí, že všetky veci, materiál a výdavky
uvedené v zozname na údržbu a opravu bytového domu použil a fakticky aj spotreboval.
Veci, ktoré neboli celkom spotrebované uschovával na svojej chalupe (s odôvodnením, že...
mu odmietol dať k dispozícii príručný sklad bloku), avšak na chalupe vznikol požiar od
elektrického skratu a následne mu boli uschované veci bližšie nekonkretizované ukradnuté.
Ako už odvolací súd uzavrel vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí 18 C/280/2000-
468 z 31. 1. 2005, znehodnotenie vecí požiarom, resp. odcudzenie vecí nachádzajúcich sa
na chate odporcu je bez relevancie a nezbavuje odporcu povinnosti tieto veci
navrhovateľovi vrátiť, resp. poskytnúť mu za ne finančnú náhradu.
V zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci.
Podľa § 153 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
V občianskom súdnom konaní každý účastník má nielen povinnosť tvrdenia, ale
i povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy (§ 120 O. s. p.). Dôkazné bremeno
preukázať svoje tvrdenia pritom spočíva na tom účastníkovi, ktorý určitú skutočnosť tvrdí
a ktorý z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivejšie dôsledky v konaní. Ak teda
odporca tvrdí, že predmetné nepochybne zakúpené veci pri údržbe bytového domu
spotreboval, jeho stíha dôkazné bremeno toto svoje tvrdenie i preukázať.
Odporca sa k jednotlivým položkám vyjadril čiastočne vo svojich výpovediach
na pojednávaniach, avšak vytrhávajúc o vo svojom písomnom podaní zo dňa 12. 1. 2007
(č. l. 284 a nasl. spisu). Na tieto tvrdenia odporcu reagoval navrhovateľ prostredníctvom
vlastníkov bytu v predmetných bytových domoch i ich vyjadrením v zápisnici z členskej
schôdze zo dňa 18. 1. 2007 (č. l. 409 a nasl. spisu). Vlastníci bytov vo svojom vyjadrení
rezolútne popreli použitie ktoréhokoľvek tovaru uvedeného v zozname navrhovateľa
pripojenému k žalobe odporcom v predmetnom bytovom dome. Vo všeobecnosti tvrdili, že
z predmetných vecí nik z nájomníkov (resp. vlastníkov) v dome použité, resp. zabudované
žiadne nevidel, prípadne vynaložené sumy na rôzne poštové poplatky, resp. dôvodnosť ich
použitia, odporca nepreukázal. Rovnaké jednotné stanovisko zaujali aj prvostupňovým
súdom opakovane vypočutí svedkovia... Odporca pritom žiadne dokazovanie
na preukázanie svojich opačných tvrdení nenavrhol. Vychádzajúc z uvedeného je
nevyhnutné konštatovať, že odporca neuniesol svoje dôkazné bremeno preukázať,
že predmetný zakúpený tovar spotreboval pri opravách a údržbe predmetného domu, resp.
že ho zabudoval a vynaložil na účel údržby bytového domu. Mnohé z týchto vecí dlhodobej
spotreby pritom ani nemohli byť v priebehu približne štyroch rokov správy predmetného
bytového domu ani spotrebované. Jedná sa napríklad o visiace zámky, batérie, vodovodné
batérie, čerpadlo, regulátor tlaku plynu, klampiarsku súpravu, nožnice, hadica, sekáč,
teskaler, elektrickú batériu, lopatu, sekáč na ľad, motyčku, gumené kladivo, kosu,
petrolejovú lampu, náhradnú hlavu a redukciu, expanzomat, vrtáky, lampa, kladivá,
zváračskú kuklu, zváračské rukavice a ďalšie.
Keďže teda v zmysle vyššie uvedeného v konaní nebolo preukázané, že odporca
vymenované veci a úhrady použil a používal na údržbu predmetného domu, v dôsledku čoho
ich nemohol pri tejto údržbe ani opotrebovať ani spotrebovať, ponechaním si týchto vecí
resp. ich nevrátením navrhovateľovi po ukončení funkcie predsedu členskej samosprávy
v predmetnom bytovom dome, vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie ako majetkový
prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Toto obohatenie je potom
odporca povinný vydať navrhovateľovi na úkor ktorého ho získal.
Listinnými dôkazmi v prvostupňovom konaní bolo preukázané, že čerpanie všetkých
finančných prostriedkov vynaložených odporcom, za obdobie od 13. 11. 1995 odkedy
odporca prevzal funkciu predsedu členskej samosprávy, bolo vždy na členských schôdzach
v bloku č. 86 a 87 na Hospodárskej ulici v Trnave schválené bez námietok - pripomienok.
Svedčia o tom zápisnice z členských schôdzí dňa 28. 5. 2006, 14. 8. 1997, 16. 8. 1998, 16. 4.
1999 i 2. 9. 1999. Z toho vyplýva záver, že odporca na zakúpenie daných vecí mal právny
dôvod a že k jeho bezdôvodnému obohateniu neprišlo už samotným zakúpením daných vecí
resp. vynaložením finančných prostriedkov, ale až nevrátením týchto vecí po ukončení
funkcie, z ktorej mu vyplývalo oprávnenie tieto veci nakupovať a držať. Bezdôvodné
obohatenie na strane odporcu, teda vzniklo až vtedy, keď v deň nasledujúci po ukončení
funkcie predsedu členskej samosprávy, nevrátil zakúpené veci navrhovateľovi. ...
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej, teda v časti, ktorou bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi 1.550,04 Eur s príslušenstvom, v časti, ktorou bolo konanie v časti
vzájomného návrhu v sume 1.787,89 Eur zastavené i v časti, ktorou bol vo zvyšku vzájomný
návrh odporcu zamietnutý, ako vo výroku vecne správny s použitím § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.“
Ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že k porušeniu ním označených práv
došlo tým, že krajský súd neakceptoval jeho dôkazy (zápisnice zo schôdzí členských
samospráv), odkazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej do obsahu
základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka
konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Zároveň ústavný súd konštatuje, že namietaným dôkazom sa krajský súd zaoberal,
čo je zrejmé z citovanej časti rozsudku krajského súdu, a vyvodil si z nich záver, že k
schváleniu nákupu týchto vecí došlo. Zároveň však krajský súd odkázal na iné dôkazy
(výpovede svedkov), ktorí už samotné použitie zakúpených vecí na schválený účel
nepotvrdili.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že krajský súd mu uložil
povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v sume, ktorá je v rozpore s úrokovou sadzbou
Európskej centrálnej banky a Národnej banky Slovenska, ústavný súd sa s týmto názorom
sťažovateľa nestotožňuje. Úrok z omeškania, ktorý bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť, bol už
okresným súdom správne určený v súlade s § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a to
s prihliadnutím na dobu, od ktorej bol úrok z omeškania priznaný. Ústavný súd zároveň
konštatuje, že sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu túto skutočnosť
nenamietal, a zároveň poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ sa v konaní domáhal svojho
nároku vzájomným návrhom, taktiež požadoval úroky z omeškania v rovnakej výške
17,5 % ročne.
Citované rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery,
ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej súvislosti
medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).
Sťažovateľ tiež namietal, že všeobecné súdy sa nezaoberali obvinením z okrádania,
a tým porušili jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy. Ústavný súd uvádza, že
predmetom konania vo veci sťažovateľa bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
a nie ochrana osobnosti sťažovateľa. Pokiaľ sa teda krajský súd nezaoberal obvinením
sťažovateľa z okrádania, nemohol porušiť sťažovateľom označené práva.
Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4
ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá nemajú
charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne
s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp.
medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.3 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 Co 282/2011
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 278/2013 z 26. marca 2014 odmietol
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 24 Co 282/2011-650 z 21. marca
2012, pričom uviedol: „... v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238
O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd sa s právnym názorom najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania,
ktorý je vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený, stotožňuje, pričom poukazuje na to, že ani
samotný sťažovateľ tento právny názor najvyššieho súdu nespochybnil a postup najvyššieho
súdu spočívajúci v odmietnutí dovolania pre neprípustnosť nenamietal.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že všeobecné súdy neakceptovali
dôkazy, ktoré predložil, nezaoberali sa obvinením z okrádania a uložili mu povinnosť
zaplatiť úroky z omeškania v sume, ktorá je v rozpore úrokovou sadzbou Európskej
centrálnej banky a Národnej banky Slovenska.
Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu
nezaoberal (teda sa ani nemohol zaoberať dôkazmi a skutočnosťami, na ktoré poukazoval
sťažovateľ), ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú
na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť
a preskúmať spojitosť medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu a namietaným
porušením označených práv.
Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje aj tým, že v exekučnom konaní, ktoré
je proti nemu vedené na základe exekučného titulu (rozsudku okresného súdu
č. k. 18 C 280/2000-559 z 10. júna 2009), dochádza k zbytočným prieťahom, ústavný súd
konštatuje, že medzi prípadným nesprávnym postupom okresného súdu v exekučnom
konaní, resp. namietanými zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní nemôže existovať
žiadna príčinná súvislosť. Vzhľadom na uvedené a tiež s poukazom na to, že sťažovateľ
porušenie svojich práv postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
16 Er 753/2012 v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nenamietal, ústavný súd
sa touto časťou sťažnosti ani nezaoberal.
V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom ústavný súd uvádza, že prijatím zákona č. 327/2005 Z. z. o
poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č.
586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.
(ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“) vytvorila Slovenská republika nový inštitucionálny a
funkčný systém slúžiaci na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi
prostredníctvom Centra právnej pomoci (ďalej aj „centrum“).
Novelou zákona č. 327/2005 Z. z., a to zákonom č. 332/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi
a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony, rozšíril zákonodarca s účinnosťou od 1. januára 2012
pôsobnosť centra aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy [§ 3 ods.
1 písm. a), c) a ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z.].
Tým istým právnym predpisom došlo zároveň s účinnosťou od 1. januára 2012
k zmene ustanovenia § 30 OSP, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie
advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd
odkáže na centrum.
Z uvedeného vyplýva, že o možnosti ustanovenia advokáta musí rozhodovať
centrum, ak sťažovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie jeho právnej pomoci. Vzhľadom na
uvedené ústavný súd sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014