Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 447/2014
PDF · 476.34 KB
No categories available
I. ÚS 447/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., zastúpeného JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, Ulica
Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 1 ods. 2,
čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013
v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. januára 2014 doručená a 5. marca 2014 a 6. marca 2014 doplnená sťažnosť Š. S. (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práv podľa čl. 1 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl.
19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu“) v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný
súd“) sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
špecializovaného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej
polície, expozitúry Stred v Banskej Bystrici, , (ďalej len „národná kriminálna agentúra“)
pod ČVS: PPZ-475/NKA-FP-ST-2013 z 15. mája 2013 vznesené obvinenie pre pokus
obzvlášť závažného zločinu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 14
ods. 1, § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ bol uznesením sudcu
pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 37/2013 zo 17. mája 2013 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 1/2013 z 28. mája 2013 vzatý do väzby
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Prokurátor Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor úradu
špeciálnej prokuratúry“) predložil špecializovanému súdu 13. novembra 2013 návrh
na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa o sedem mesiacov, teda do 14. júla 2013.
Špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013 rozhodol
o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 19. januára 2014. Najvyšší súd svojím
uznesením sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 rozhodol o zrušení napadnutého
rozhodnutia špecializovaného súdu a lehotu trvania väzby sťažovateľovi predĺžil
do 31. marca 2014. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3.1 Sťažovateľ po podrobnom rozbore dôkaznej situácie v jeho trestnej veci
konštatuje svoju nevinu, resp. poukazuje na to, že sa žiadnej trestnej činnosti, ktorá je mu
kladená za vinu a predstavuje materiálnu podmienku jeho väzby, nedopustil. Ako sám
hodnotí, „... zo žiadnej... svedeckej výpovede či iného dôkazu nevyplýva, že by sa...
protizákonným spôsobom domáhal pripísania uvedenej sumy v prospech akéhokoľvek účtu.
Celé obvinenie, konkrétne celý popis skutku, ktorého sa mal... údajne dopustiť je absolútne
nereálny a dokazuje, že OČTK, ani súdy nemajú vedomosť o tom, čo je to systém SWIFT
a ako tento systém funguje. Je nemysliteľné, aby porušovatelia akceptovali znenie a obsah
obvinenia..., tak ako je v uzneseniach popísané, bez špecifickej znalosti v oblasti SWIFT
systému a tiež európskej judikatúry, konkrétne napr. rozsudku Súdneho dvora EU vo veci
C - 540/09, ktorý sa už s takýmito otázkami odborne a záväzne vysporiadal.
Zo žiadneho dôkazu v celom konaní nevyplýva, že by sa... akokoľvek nezákonne
snažil pracovníkov banky či už podplácať alebo, že by ich či už pomocou nejakého fyzického
alebo psychického násilia k spolupráci nútil. Jediné, čo ... vo veci vykonal bolo, že rokoval
s bankou pri podpise zmluvy, pričom pracovníčka banky dobrovoľne a v rámci svojich
oprávnení podpísala zmluvu, tzv. Memorandum o porozumení zo dňa 23.03.2013. Neskôr sa
už... len pýtal v banke na stav bankového účtu spoločnosti, ktorej bol konateľom.
Nedomáhal sa žiadneho pripísania peňažných prostriedkov na účet spoločnosti. Pýtať sa
na stav účtu, ku ktorému má daná osoba dispozičné oprávnenie, vôľa otvoriť si účet
v J&T banke, ako aj mať pripravené vypísané platobné príkazy, nie sú protizákonným
konaním a teda ani trestným činom, sú to úkony vykonávané v rámci bežného života či
pri výkone podnikania a plne v súlade so právnymi predpismi.“. Poukázal taktiež na to, že
„... v danej veci nie sú ani naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Nie
sú naplnené jednak z dôvodu absencie protiprávneho konania sťažovateľa ako obvineného,
jednak z dôvodu, že z vyššie uvedených okolností je zrejmé, že banka nemohla byť v tejto
veci uvedená do omylu a teda ani nemohla banke vzniknúť škoda a tiež z dôvodu, že tu
absentuje príčinná súvislosť medzi konaním sťažovateľa a akýmkoľvek prípadným vznikom
škody.“. Postupu vo veci konajúcim súdom vytkol predovšetkým to, že „Súdy a OČTK sa
pri rozhodovaní v súvislosti s trestným stíhaním a s väzbou vôbec neriadili podstatou
príčinnej súvislosti a judikatúrou k nej a ani otázkou zavinenia (pozri najmä r. č. 46/1963
a r. č. 37/1975). Nezaoberali sa ani možným zánikom trestnosti činu - pozri najmä
r. č. 44/1989. 14/1964 a 76/2002.
Súdy sa nezaoberajú istým a jednoznačným zistením škody, resp. reálnosťou vzniku
škody, ich úvahy sú len vágne a všeobecné, možnosť vzniku škody tu nebola ani preukázaná
ani konkrétne špecifikovaná, a toto je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s Trestným
zákonom a judikatúrou (r. č. 21/2002, r. č. 3/1962). Zo spisu vyplýva, že spôsobenie škody
aktivitami, ktoré uskutočňoval sťažovateľ nie je ani len teoreticky možné.“.
3.2 K dôvodom preventívnej väzby argumentuje tým, že „V danej veci neexistuje
dôvodná obava z toho, že by sťažovateľ mohol pokračovať v trestnej činnosti či dokonať
trestný čin, pre ktorý je proti nemu vedené trestné stíhanie. Jednak celé konanie, tak ako je
opísané v uznesení o vznesení obvinenia, nie je reálne možné, nie je možné teda v ňom ani
pokračovať, či dokonať ho. Dokonca nikde nie je presne špecifikované, v čom by malo
dokonanie činu spočívať. Preto je nepochopiteľné, ako mohli porušovatelia (súdy)
akceptovať takéto tvrdenia a na základe nich rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby.
Dokonanie či pokračovanie v trestnej činnosti nebolo v čase rozhodovania súdov
o predĺžení lehoty väzby možné ani z toho dôvodu, že v danom čase už neexistovali v ČSOB
účty spoločností, v mene ktorých sťažovateľ konal. Tieto boli zrušené a v inej banke než
ČSOB nemohlo dôjsť k obdobnej transakcii z dôvodu absencie zmluvy s bankou, na základe
ktorej by bola finančná transakcia vykonaná. Teda s inou bankou nebola uzavretá zmluva,
na základe ktorej by mohlo dôjsť k prevodu peňažných prostriedkov.
Základnou premisou pokračovania v trestnom čine je, že páchateľ čiastkovými
útokmi uskutoční ten istý čin, čo v tomto prípade nebolo doposiaľ preukázané.
Na pokračovanie či dokonanie TC nestačí uviesť, že sťažovateľ mal účty aj v inej banke
(Sberbank) a že by sa tam mohol dopustiť podobného konania, keď s touto či inou bankou
nebola uzavretá zmluva obdobná Memorandu o porozumení zo dňa 23.03.2013, ktorá by
na vykonanie peňažnej transakcie (prevodu peňazí) subjekty oprávňovala. V tejto súvislosti
poukazujeme aj na judikát r. č. 22/1990.“. V závere svojej argumentácie poukázal aj
na pomalý postup orgánov činných v trestnom konaní pri vykonávaní predovšetkým
znaleckého dokazovania: „Celý návrh prokurátora na predĺženie väzby je nedôvodný
a úkony, pre ktoré žiadal predĺženie väzby mohli byť dávno urobené, preto porušovatelia
výrazne pochybili, ak takémuto návrhu čo i len z časti vyhoveli.“
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 1 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v čl. 5 ods. 1 a 3,
čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Špecializovaného trestného súdu. pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp
37/2013 z 19.11.2013 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 36/2013 zo dňa
28.11.2013 porušené boli.
2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu. pracovisko Banská Bystrica,
sp. zn. Tp 37/2013 z 19.11.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 36/2013
zo dňa 28.11.2013 sa v plnom rozsahu zrušujú a sťažovateľ (obvinený) musí byť
prepustený na slobodu.
3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR
(slovom: dvestoosemdesiatštyri eur a osem eurocentov), ktoré sú porušovatelia povinní
zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám advokátky JUDr. Ing. Lindy Kovandovej do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom
na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade
s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu
alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo
byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody
jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru
výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy
takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej
slobody jednotlivca.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,
ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného
zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie
okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na
základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS
271/07).
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj
z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca
pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).
14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že:
- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch.
16. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je
sedem mesiacov, prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr
v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím
obžalobu... alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Podľa § 76
ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo
o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, že aby v prípade
podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu
najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby
v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený
súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo
lehoty, ktorá sa má predĺžiť... Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa
odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných
dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude
zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty
väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie
presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.
17. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní
spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá
na prípravné konanie najviac
a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
18. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia... .
19. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa čl. 1
ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50
ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
došlo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 v spojení
s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013.
II.A
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49
a čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že vo svojej judikatúre už opakovane
konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie,
ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,
a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne
obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane
práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna
ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných
súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich
ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú
rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni
čl. 5 dohovoru (rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67,
§ 71 ‒ 77 etc.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces, azásadne sa
teda nevzťahuje na konanie o väzbe pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky
poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá
v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).
24. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie
o prvotnom vzatí do väzby a jeho účelom je ochrana jednotlivca proti svojvoľnému
zadržaniu, ktorá je zaručená podrobením aktu pozbavenia slobody nezávislej
súdnej kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania
z 3. októbra 2006, § 34, pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry
a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 250),
zatiaľ čo účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody
[okrem iných prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru] iniciovať konanie s cieľom dosiahnuť preskúmanie zákonnosti
pozbavenia slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia
osobnej slobody (väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku
z 31. mája 2011, § 165). Ústavný súd sa nemohol zaoberať namietaným porušením
sťažovateľom označeného práva podľa čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru
vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, pretože týmto rozhodnutím
v sťažnostnom konaní rozhodol najvyšší súd o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom
konaní, a teda preskúmaval podmienky ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v čase, keď sa
tento už vo väzbe nachádzal. Pokiaľ sťažovateľ mienil v predmetnej veci namietať postup
všeobecných súdov, ktoré rozhodli o predĺžení lehoty jeho väzby v prípravnom konaní
prostredníctvom dohovoru, mal tak učiniť cez namietanie porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru,
podľa ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má
právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
25. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,
čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach
sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 v spojení s uznesením
špecializovaného súdu sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013 len vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy.
26. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy (ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, pozn.), v ktorých sú implicitne obsiahnuté
hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej
súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa
základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu
a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné
špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, pozn.).
V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 v spojení
s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013 len vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy.
II.B
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 1 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy
27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 47 ods. 2
ústavy z dôvodu, že „... súd nerešpektoval práva obvineného v zmysle Viedenského
dohovoru a neumožnil mu hovoriť so zastupiteľstvom SRN pri jeho zadržaní a tiež tým, že sa
nezaoberal návrhom obvineného na náhradu väzby dohľadom domovského štátu podľa § 80
ods. 1 písm. c TP, ktorá vyplýva práve z pravidiel a zmlúv medzinárodného práva“.
28. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného
je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať
za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd
(napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
29. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že väzba
sťažovateľa začala plynúť od 14. mája 2013 od 15.00 h a predchádzalo jej zadržanie
sťažovateľa. Po jeho zadržaní rozhodol špecializovaný súd svojím uznesením
sp. zn. Tp 37/2013 zo 17. mája 2013 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Tost 1/2013 z 28. mája 2013 o jeho vzatí do väzby. Z uvedeného je zrejmé,
že sťažovateľom uplatnená námietka je ústavnému súdu predložená dávno po uplynutí
2-mesačnej lehoty, v rámci ktorej je možné v konaní pred ústavným súdom namietať
porušenie základných práv a slobôd. Z tohto dôvodu a vo vzťahu k tejto námietke
a namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 2 ústavy a podľa čl. 47 ods. 2
ústavy ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu oneskorenosti.
30. K sťažovateľom prednesenej námietke spočívajúcej v tom, že všeobecné súdy
nerozhodli, resp. sa nezaoberali možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa odovzdaním
dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného
predpisu podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho
vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade
konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv
a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne
v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval
právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03
a III. ÚS 201/04). Z príloh podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ pri svojom vypočutí
pred sudcom špecializovaného súdu 19. novembra 2013 nežiadal, aby súd rozhodol o tomto
prostriedku nahradenia väzby a sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného
súdu podal iba prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry. Z uvedeného je zrejmé, že
argumentáciu, ktorú sťažovateľ predkladá ústavnému súdu, neuplatnil v konaní
pred všeobecným súdom, a tento nedostatok zakladá nutnosť odmietnutia sťažovateľom
podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu.
II.C
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy napadnutým
rozhodnutím špecializovaného súdu
31. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
32. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu, ústavný súd
vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné
podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok,
a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.D
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu
33. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
34. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013
v podstatnom uviedol:
«Ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, celková lehota väzby
v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 48 mesiacov
(§ 76 ods. 6 písm. c/ Tr. por.), pričom z uvedenej lehoty v zmysle § 76 ods. 7 písm. c/
Tr. por. pripadá na prípravné konanie najviac 25 mesiacov.
Čo sa týka posudzovaného prípadu tu sudca pre prípravné konanie príslušného súdu
(§ 24 ods. 1 Tr. por. s odkazom na § 14 Tr. por.) v prvom rade správne zistil, že návrh bol
podaný v dostatočnom časovom predstihu, a teda viac ako dvadsať pracovných dní
pred uplynutím základnej lehoty väzby.
Správny a v súlade s obsahom predloženého spisového materiálu je potom tiež ten
záver súdu prvého stupňa, že vo veci dosiaľ nazhromaždené dôkazy i naďalej dostatočným
spôsobom odôvodňujú podozrenie, že obvinený sa mal dopustiť vyššie uvedeného skutku (aj
spolu s ďalšími t. č. neustálenými osobami), vykazujúceho znaky trestného činu, za ktorý mu
bolo vznesené obvinenie. Pokiaľ ide pritom o podrobnejšie ozrejmenie pretrvávajúcej
dôvodnosti trestného stíhania ako základnej materiálnej podmienky väzby, tak v tomto
smere treba odkázať na tomu zodpovedajúcu časť zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia
(súd tu poukazuje na obsah najvýznamnejších výpovedí, či niektoré relevantné listinné
dôkazy), s ktorou sa tunajší súd stotožňuje a nepovažuje preto z toho dôvodu za účelné tam
zmienenú argumentáciu opakovať.
Zároveň je však ale potrebné na tomto mieste podotknúť tú skutočnosť, že v danom
štádiu konania súdy nerozhodujú o vine obvineného, v dôsledku čoho nie je ani nevyhnutné,
aby táto bola z doposiaľ zadovážených dôkazov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností
preukázaná. Stačí existencia odôvodneného podozrenia zo spáchania stíhaného skutku,
napĺňajúceho znaky trestného činu. Požiadavka úplnej istoty sa vyžaduje až v štádiu
meritórneho rozhodovania vo veci.
Vo vzťahu k ustálenému väzobnému dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
potom najvyšší súd poznamenáva, že tento taktiež podľa jeho názoru u obvineného aj
naďalej trvá v nezmenenom rozsahu, čo o. i. znamená, že sú aktuálne i všetky tie konkrétne
skutočnosti, na ktoré bolo poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach. Dôvod
preventívnej väzby je v danom prípade opodstatnený predovšetkým samotným charakterom
konania obvineného, keď sa tento snažil sám resp. aj za pomoci ďalších nestotožnených
osôb nelegálnou cestou dosiahnuť pripísanie 1 mld. eur na účet spoločnosti Faned
Partners, s. r. o., vedený v ČSOB, využijúc pritom neštandardné prostriedky a postupy
(za tým účelom boli predkladané aj rôzne falzifikáty). Opakovane je nevyhnutné zdôrazniť
tiež to, že obvinený mal vypísaných - či už s dátumom vystavenia alebo bez neho –
a pripravených ďalších 21 tuzemských platobných príkazov na úhradu a 10 cezhraničných
platobných príkazov, ktoré sa rovnako týkali veľkého obnosu peňazí.
V predmetnom prípade existujú teda také konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva
dôvodná obava z možného spávania obvineného tak, ako to predpokladá ust. § 71 ods. 1
písm. c/ Tr. por., keď opätovne nedá tunajšiemu súdu neupozorniť najmä na spôsob, akým
sa obvinený pokúšal dostať k veľkému množstvu finančných prostriedkov, a ktorý je zrejmý
už zo skôr citovanej skutkovej vety.
A napokon v súvislosti so splnením ďalších zákonných podmienok potrebných
na kladné rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby (§ 76 ods. 3 Tr. por.), či otázkou
samotnej navrhovanej lehoty, o ktorú má byť väzba obvineného predĺžená, upozorňuje
najvyšší súd na nasledovné:
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Špecializovaný trestný súd sa
rozhodol nevyhovieť návrhu prokurátora v celom rozsahu (ten žiadal predĺžiť lehotu trvania
väzby do 14. júla 2014) z toho dôvodu, že: aj napriek tomu, že sa vo veci koná, navrhované
úkony bolo možné vykonať už dávno; znalecké organizácie boli do konania pribraté neskoro
a rovnako oneskorene boli zasielané aj dožiadania o právnu pomoc, keď tieto navyše ani
neboli doposiaľ vzhľadom na existujúcu väzbu a dĺžku konania urgované; z návrhu nie je
zrejmé, prečo sa žiada o predĺžené väzby až na tak dlhú dobu, pričom za argumentáciu
nemožno považovať iba všeobecné, vágne a nič nehovoriace nekonkrétne skutočnosti, ktorý
úkon a dokedy bude vykonaný a prečo to nie je možné vykonať v kratšej lehote. Menovaný
súd tiež ďalej uviedol, že hoci má za to, že prepustenie na slobodu obvineného by
znamenalo možné ohrozenie dosiahnutia účelu trestného konania, v danom prípade nejde
až o tak obtiažnu vec, aby ju nebolo zo strany orgánov prípravného konania ukončiť v
lehote do 19. januára 2014.
Najvyšší súd sa plne stotožňuje iba s tým názorom, že prepustenie obvineného
na slobodu by znamenalo hrozbu z pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania,
v ostatnom však dospel po preštudovaní predloženého spisu k inému záveru.
V prvom rade má za to, že daná trestná vec je nielen dôkazne ako i skutkovo pomerne
náročná, keď obtiažnosť veci je daná už samotným charakterom stíhaného skutku, z ktorého
napokon vyplýva aj časová náročnosť dokazovania. Vyšetrovanie potom i s poukazom
na uvedené prebieha plynule a plánovite, pričom v postupe orgánov činných v trestnom
konaní nebola zistená žiadna neprípustná nečinnosť.
Obe v danej veci zasielané dožiadania o právnu pomoc (do Spolkovej republiky
Nemecko a Rakúskej republiky) boli obsahovo rozsiahle a pred ich vypracovaním bolo
nevyhnutné z dôvodu ich dobrého naformulovania vykonať viaceré úkony. Tiež ako
poznamenal prokurátor, zahraničné justičné orgány realizujú dožiadania až po tom, keď
majú potvrdenú vyššiu mieru pravdepodobnosti o spáchaní trestného činu (viď zápisnica
o výsluchu obvineného z 19. novembra 2013). A keďže na prvej strane dožiadaní je veľkým
napísané „URGENTNÉ VÄZOBNÁ VEC“, nemá opodstatnenie ani tá výhrada
prvostupňového súdu, že predmetné dožiadania neboli dosiaľ vzhľadom na väzobné stíhanie
obvineného vôbec urgované.
Čo sa týka pribratia znaleckých organizácií, tu rovnako k ich pribratiu nemohlo
dôjsť hneď po začatí trestného stíhania, resp. vznesenia obvinenia, ale museli tomu
predchádzať úkony dôležité z pohľadu následného kvalifikovaného položenia jednotlivých
otázok. Tu ale na rozdiel od dožiadaní upozorňuje tunajší súd na potrebu urgovania ich
urýchleného vypracovania.
Pokiaľ ide potom o tvrdenie súdu prvého stupňa o všeobecnej, vágnej a nič
nehovoriacej argumentácii prokurátora ohľadne plánových úkonov, v tomto smere odkazuje
tunajší na stranu 3 návrhu na predĺženie lehoty väzby, z ktorej sú zrejmé všetky tie
konkrétne úkony, ktoré sa ešte plánujú v rámci prípravného konania vykonať. Po analýze
listinných dôkazov (rozsiahlej e-mailovej komunikácie, ktorej časť treba preložiť; údajov
o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke), výsledkov znaleckého skúmania (po podaní
znaleckých posudkov), ako aj výsledkov dožiadaní o právnu pomoc, ktoré bude treba
preložiť (tu treba poznamenať, že ako vyplýva z obsahu podanej sťažnosti, dožiadanie
zo strany Spolkovej republiky Nemecko už malo byť vybavené), bude treba opätovne
vypočuť obvineného, svedkyňu Macákovú, vykonať medzi nimi konfrontáciu, tiež
konfrontáciu medzi svedkyňou Macákovou a Miroslavom Tomčíkom, a vypočuť i ďalších
svedkov tam bližšie uvedených.
S prihliadnutím na zmienený rozsah predpokladaných úkonov však ani najvyšší súd
nepovažuje navrhované predĺženie lehoty väzby u obvineného o celých 7 mesiacov
za primerané. Takéto predĺženie lehoty trvania väzby nie je v súlade s tým, že väzba má
trvať len nevyhnutný čas, a že orgány činné v trestnom konaní musia postupovať
vo väzobnej veci urýchlene. Najvyšší súd sa ale nestotožnil ani s predĺžením väzby
do 19. januára 2014 tak, ako o tom rozhodol prvostupňový súd, ktoré naopak považuje
za neprimerane krátke.
Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu považuje najvyšší súd po zvážení všetkých
skôr uvedených skutočností za primeranú lehotu do konca marca 2014, a preto rozhodol
tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.»
35. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Tost 36/2013 z 28. novembra 2013 s uznesením špecializovaného súdu
sp. zn. Tp 37/2013 z 19. novembra 2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj
podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:
„Zo spisu zistené skutočností nasvedčujú podľa názoru sudcu pre prípravné konanie,
že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu,
pre ktorý bolo vznesené obvinenie a sú aj v tomto štádiu trestného konania dané dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený Š. S.. Predovšetkým z výpovedí vypočutých
svedkýň M., R. a D., ďalej svedkov T., K. a získaných listinných dôkazov vyplýva dôvodné
podozrenie, že práve obvinený Š. S. je tou osobou, ktorá jednak sama a jednak
prostredníctvom iných osôb konala spôsobom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia
o vznesení obvinenia. Existuje tak dôvodné podozrenie, že obvinený Š. S. sa popísaným
konaním dopustil pokusu vyššie uvedeného trestného činu.
Pokiaľ ide o dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda o dôvod
tzv. pokračujúcej väzby, aj tu je potrebné konštatovať, že tento dôvod väzby naďalej
u obvineného pretrváva a má konkrétny charakter a konkrétny základ, spočívajúci
v konkrétnych skutočnostiach, o ktoré sú opreté dôvodné obavy z eventualít spôsobov
správania sa popísaných v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tak ako boli
špecifikované v predchádzajúcom uznesení sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného
trestného súdu a tiež v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda že v prípade
prepustenia obvineného na slobodu existuje dôvodná obava, že obvinený Š. S. bude
pokračovať v trestnej činnosti, resp. dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil a tento záver bol
ustálený po tom, ako obvinený v snahe získať vysoké sumy finančných prostriedkov,
realizujúc buď sám, alebo za pomoci ďalších doposiaľ nestotožnených osôb neštandardné
postupy a prostriedky uvedené vo výpovediach svedkýň R., D. a M., mal už vypísaných a to
aj s dátumom a aj bez dátumu vystavenia ďalších 21 tuzemských platobných príkazov
na úhradu a 10 cezhraničných platobných príkazov na úhradu. Obvinený si mienil otvoriť
účty aj v J&T banke (výpoveď svedka T.) a na preukázanie serióznosti tomuto predložil
falzifikát listu generálneho riaditeľa ČSOB potvrdzujúci pripísanie sumy 1 mld. Eur na účet
spoločnosti Faned Partners, s. r. o. dňa 05. 05. 2013 s tým, že s nimi môže disponovať
od 06. 05. 2013. Na základe uvedeného tak existuje dôvodná obava, že po prepustení
obvineného na slobodu by sa tento správal spôsobom, ktorý predpokladá ustanovenie § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v snahe zabezpečiť si finančné prostriedky. Obava
z pokračovania protiprávnej činnosti je tak opretá o konkrétne skutočnosti zakladajúce
dôvodnú obavu existencie väzobného dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1písm. c)
Trestného poriadku. Hrozba pokračovania protiprávnej činnosti nie je len hypotetickou
úvahou a sú dané konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodnú obavu z takéhoto
pokračovania.
Ako konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom poslednom
rozhodnutí, v posudzovanej veci uvádzané konkrétne skutočnosti zakladajúce u obvineného
S. dôvody preventívnej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá mu je
kladená za vinu.
Pokiaľ ide o posudzovanie toho, či prepustením obvineného na slobodu hrozí alebo
nehrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, tu sudca
pre prípravné konanie poukazuje na všetky v predchádzajúcej časti odôvodnenia uvedené
dôvody, na základe ktorých je konštatované, že trestné stíhanie v tomto prípade musí byť
vedené väzobne. Nič nenasvedčuje tomu, že by vyššie uvádzané argumenty v tomto štádiu
trestného stíhania boli akýmkoľvek spôsobom oslabené a naďalej reálne hrozí, že
prepustením obvineného na slobodu by mohlo dôjsť k pokračovaniu páchania
protispoločenských konaní.
Pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané v návrhu prokurátora, že sa koná bez prieťahov
dospel sudca pre prípravné konanie k záveru, že vo veci sa koná, ale podľa jeho názoru
bolo možné navrhované úkony vykonať už dávno. Je nesporné, že je potrebné vo veci
znalecké dokazovanie, ale v návrhu prokurátor ničím neodôvodnil za akého dôvodu boli
znalecké organizácie pribraté do konania až 12. 8. 2013 resp. 25. 10. 2013 a rovnako tak
boli dožiadania o právnu pomoc zaslané až v dňoch 11. 7. 2013 resp. 18. 9. 2013, pričom
rovnako tak zo spisu nebolo zistené, že by vzhľadom na existujúcu väzbu a dĺžku konania
boli doteraz vôbec urgované. Rovnako tak z obsahu návrhu nie je zrejmé, prečo sa žiada
o predĺženie väzby až na tak dlhú dobu, pričom za argumentáciu nemožno považovať iba
všeobecné, vágne a nič nehovoriace nekonkrétne skutočnosti, ktorý úkon a dokedy bude
vykonaný a prečo nie je možné tento úkon vykonať v lehote kratšej ako v dobe nasledujúcich
sedem mesiacov, na ktorú dobu sa má väzba predĺžiť. Pokiaľ ide o vyjadrenie prokurátora
prečo boli znalecké organizácie priberané tak neskoro, tak tieto považuje sudca
pre prípravné konanie za nenáležité a nedôvodné pre žiadanie predĺženia väzby na ďalších
sedem mesiacov a tiež prokurátor neodôvodnil, z akého dôvodu nebolo možné navrhovaný
konkrétny úkon vykonať už skôr.
Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy sú
povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.
Uvedeným zákonným ustanovením sa orgány prípravného konania v predmetnej veci,
podľa názoru sudcu pre prípravné konanie, dôsledne neriadili, keď pribrali do konania
znalecké organizácie a doteraz nevykonali úkony, ktoré vykonané mohli byť, pričom
oneskorené vykonanie resp. nevykonanie týchto úkonov náležíte zdôvodnené nebolo. Nebolo
ani náležité zdôvodnené prečo sa žiada o predĺženie väzby o sedem mesiacov a prečo nie je
možné ukončiť vyšetrovanie v lehote kratšej.
Nesporný je fakt, že prepustením obvineného na slobodu hrozí pokračovanie
v páchaní trestnej činnosti z jeho strany a ukončeniu vyšetrovania v podstate bráni len
vypracovanie znaleckých posudkov, výsluch svedkov, a zaslanie dožiadaní od dožiadaných
subjektov, ktoré úkony podľa názoru sudcu pre prípravné konanie je možné vykonať
v podstatne kratšej dobe a to zintenzívnením postupov orgánov prípravného konania tak,
aby tento postup zodpovedal zákonnému postupu danému ust. § 2 ods. 6 Trestného poriadku
a teda za primeranú dobu považuje sudca pre prípravné konanie lehotu najneskôr
do 19. januára 2014, kedy je zároveň možné aj realizovať ďalšie príslušné úkony zo strany
orgánov činných v trestnom konaní za účelom meritórneho rozhodnutia vo veci.
Z uvedených dôvodov potom návrhu prokurátora vyhovené bolo a väzba bola
predĺžená do 19. januára 2014, pričom považuje sudca pre prípravné konanie za potrebné
uviesť, že vzhľadom na charakter uvedenej trestnej veci, ktorá z pohľadu sudcu
pre prípravné konanie nie je ani skutkovo ani právne obtiažna ani náročná, je doba
predĺženej väzby do 19. januára 2014 hraničná z pohľadu len nevyhnutnosti dĺžky trvania
väzby ako najvýraznejšiemu zásahu do ústavou SR a medzinárodno-právnymi dokumentmi
garantovaných práv a slobôd fyzických osôb.“
36. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako
aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.
obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17
ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím
do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Osoba vo väzbe má právo na preskúmanie hmotných
a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka
preskúmania hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace
pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody
opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú
(rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými slovami, je výsostným právom, ale aj
povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť
existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu
neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach
o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).
37. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť
zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,
ale aj počas jej trvania. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného
v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia
jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný
postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných
právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného
poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy
majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv
a slobôd.
38. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba
chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania
v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho
použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu
ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,
aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.
Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné
náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú
nad právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom
ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.
39. Sťažovateľ voči napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v spojení s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu namietal, že „Porušovatelia (súdy) sa
nevysporiadali s argumentmi sťažovateľa (obvineného) pri rozhodovaní o návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty väzby dňa 19. 11. 2013.“.
40. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého
dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z ich
odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa
vo výkone väzby z dôvodu jej predĺženia do 31. marca 2014 nevyplýva nič, čo by
signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy
vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na osobnú slobodu podľa ústavy
s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným
zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie
veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší
súd pri predlžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 31. marca 2014 v nadväznosti
na materiálne podmienky jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom
nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd, ako aj špecializovaný súd
(v príslušnej časti odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, pozn.) dostatočne
podrobne skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen
z hľadiska relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska
rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou; pričom
potrebu predĺženia lehoty trvania jeho väzby odôvodnila poukazom na konkrétne
skutočnosti vyplývajúce z hľadiska nielen materiálnej interpretácie podmienok preventívnej
väzby, ale aj potrebou vykonania rozsiahlejšieho vyšetrovania vrátane znaleckého
dokazovania. Závery najvyššieho súdu nachádzajú oporu aj v skutkových okolnostiach
sťažovateľovej trestnej veci a už vykonanom dokazovaní, ktoré s prihliadnutím
na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, a rozsiahlosť vedeného vyšetrovania
opodstatňujú jej ďalšie trvanie, a to aj v rovine dĺžky jej trvania, ktorá v čase podania
ústavnej sťažnosti trvala v podstate pol roka, čím nebola v rozpore s § 76 ods. 7 Trestného
poriadku. Ústavný súd teda konštatuje, že všetky sťažovateľom prednesené argumenty,
ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie, boli prítomné aj v rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu, ktorý sa s nimi vo svojom napadnutom rozhodnutí vysporiadal aj
s ohľadom na zákonom predpokladané ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo výkone tzv.
„preventívnej väzby“ a jej predĺženie podporili zmysluplnou argumentáciou a potrebou
vykonania konkrétnych dôkazov. Podľa názoru ústavného súdu tak skutkové zistenia
podporené vykonávaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené závery najvyššieho súdu
vychádzajúce zo záverov špecializovaného súdu sú na základe týmito súdmi
prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené a dávajú
odpovede na všetky pre záver o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa podľa § 71 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku podstatné skutkové a právne otázky. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté námietky ako zjavne neopodstatnené, čo podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Napokon ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
dôkazom primeraného zhodnotenia dĺžky trvania väzby sťažovateľa vo veci konajúcimi
orgánmi činnými v trestnom konaní je aj samotná skutočnosť, že sťažovateľ bol príkazom
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2Gv 76/2013 z 29. mája 2014
prepustený z väzby na slobodu.
41. Sťažovateľ namietal taktiež porušenie svojho práva na prezumpciu neviny
podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, porušenie ktorých vidí v tom, že
„... z napadnutých uznesení porušovateľov vyplýva, že napriek nereálnosti celého obvinenia
a nedôvodnosti väzby sťažovateľa, porušovateľom je zrejmé, že k činu došlo, že sa jedná
o trestný čin a že ho spáchal obvinený, čo však v rámci celého konania doposiaľ nebolo
preukázané a zakladá to obavu, či porušovatelia naozaj... postupujú vo veci nestranne
a nezaujato.“. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 49 ústavy, ktoré videl
v tom, že „... konanie sťažovateľa nemožno vôbec považovať za protiprávne konanie a teda
ani za trestný čin a že k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu v predmetnej
veci ani nemohlo reálne dôjsť, rovnako nemohlo dôjsť k uvedeniu banky do omylu.“.
42. Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia
vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava
vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania
trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému.
Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal
skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto
súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej
miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť
vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve
dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú
s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. IV. ÚS 383/04,
43. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby
ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,
že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk
každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá
existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok
o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy
od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell
a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990). Inými slovami, bolo by nelogické predpokladať,
že pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný,
keďže práve toto je cieľom následného vyšetrovania, ako aj prípadného súdneho
rozhodnutia. Dôvodnosť postavenia obvineného pred súd (dôvodnosť súdneho štádia
trestného konania) vyžaduje podstatne vyššiu mieru podozrenia proti obvinenému
v porovnaní s intenzitou dôvodného podozrenia pri vznesení obvinenia, pretože obžaloba
obvineného musí byť založená na dôkazmi podložených skutkových zisteniach orgánov
prípravného konania zodpovedajúcich požiadavke náležitého zistenia skutkového stavu veci
v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu. V dôsledku uvedených úvah, ako aj zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že materiálnou podmienkou sťažovateľovej väzby bolo práve
dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, ktoré bolo v počiatočných
fázach prípravného konania primerane podporené aj dôkaznými prostriedkami, v dôsledku
čoho považuje ústavný súd sťažovateľom prednesené námietky týkajúce sa porušenia práv
podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru za zjavne neopodstatnené.
44. K dôvodnosti vzneseného obvinenia v okolnostiach namietaného porušenia práva
podľa čl. 49 ústavy ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 55/09,
IV. ÚS 180/09), z ktorej vyplýva, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho
potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát
prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol
trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto
vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie ochrana
individuálnych práv a slobôd. V širších okolnostiach ústavný súd odkazuje aj na to, že právo
na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie osoby na základe podaného trestného oznámenia
alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom alebo iného rozhodnutia v prípravnom
konaní nie je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Posúdenie, či je dôvod na začatie
trestného stíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej
právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu
orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ
namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva
alebo slobody.
45. Vo vzťahu k sťažovateľom predostretej námietke spočívajúcej v porušení jeho
práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, v dôsledku toho, že „... nemal
v tomto konaní k dispozícii taký opravný prostriedok, ktorý by bol aj reálne účinný“,
ústavný súd konštatuje, že okrem sťažnosti podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku proti
prvostupňovému rozhodnutiu všeobecného súdu právny poriadok Slovenskej republiky
nepozná žiadny iný účinný prostriedok nápravy v prípade rozhodovania všeobecných súdov
vo väzobných veciach. Navyše, sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu
špecializovaného súdu tento účinný prostriedok nápravy nevyužil, keďže sťažnosť podal
prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry žiadajúci o predĺženie lehoty trvania väzby.
Podľa názoru ústavného súdu nie je na mieste, aby sťažovateľ vôbec namietal neexistenciu
opravného prostriedku, ktorý by mu mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie v jeho veci,
ak sám takýto prostriedok nevyužije. Navyše, z pohľadu ústavného súdu medzi
inštitucionálne záruky spravodlivého rozhodovania o väzbe patrí predovšetkým právo
obvineného predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj jeho právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09). Taktiež ESĽP vo svojej judikatúre
konštatoval, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania
„princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie („fundamental
guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej
slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches ‒Reisse c. Švajčiarsko,
rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Vždy musia byť zaručené
kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. 3. 1999 vo veci
Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť
predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Konanie
pred všeobecnými súdmi v tejto sťažovateľovej veci spĺňalo všetky už uvedené požiadavky,
v dôsledku čoho jeho námietku týkajúcu sa nemožnosti použitia „opravného prostriedku,
ktorý by bol aj reálne účinný“, hodnotí ústavný súd ako účelovú, a tým aj ako zjavne
neopodstatnenú.
46. K ostatným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho práv
podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ
videl v tom, že „Nezákonnou väzbou a jej nezákonným predlžovaním došlo okrem iného aj
k porušeniu práva na ochranu súkromného a rodinného života, nakoľko sťažovateľ je otcom
6-ročného dieťaťa, ktorého matka zomrela a jeho väzba je v rozpore so zákonom výrazne
ovplyvnila aj jeho blízku rodinu“, ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil porušenie čl. 17
ods. 1 a 5 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto sťažovateľom označených práv,
ktoré sú zákonným dôsledkom jeho väzby, v dôsledku čoho ústavný súd považuje aj
uvedenú námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.
47. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej
možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02,
III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol v tejto jej častiach (bod 41 až 46, pozn.) z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd
nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie
o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014