Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 447/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., zastúpeného JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, Ulica

Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 1 ods. 2,

čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2

, ako aj práv podľa a 3, a 2,

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra 2013

v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 37/2013 z 19. novembra

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. januára 2014 doručená a 5. marca 2014 a 6. marca 2014 doplnená sťažnosť Š. S. (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práv podľa čl. 1 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl.

19 ods. 2, , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“) v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný

súd“) sp. zn. 37/2013 z 19. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

špecializovaného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej

polície, expozitúry Stred v Banskej Bystrici, , (ďalej len „národná kriminálna agentúra“)

pod ČVS: PPZ-475/NKA-FP-ST-2013 z 15. mája 2013 vznesené obvinenie pre pokus

obzvlášť závažného zločinu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 14

ods. 1, a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ bol uznesením sudcu

pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. 37/2013 zo 17. mája 2013 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2013 vzatý do väzby

z dôvodu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor úradu

špeciálnej prokuratúry“) predložil špecializovanému súdu 13. novembra 2013 návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa o sedem mesiacov, teda do 14. júla 2013.

Špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. 37/2013 z 19. novembra 2013 rozhodol

o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 19. januára 2014. Najvyšší súd svojím

uznesením sp. zn. z 28. novembra 2013 rozhodol o zrušení napadnutého

rozhodnutia špecializovaného súdu a lehotu trvania väzby sťažovateľovi predĺžil

do 31. marca 2014. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.1 Sťažovateľ po podrobnom rozbore dôkaznej situácie v jeho trestnej veci

konštatuje svoju nevinu, resp. poukazuje na to, že sa žiadnej trestnej činnosti, ktorá je mu

kladená za vinu a predstavuje materiálnu podmienku jeho väzby, nedopustil. Ako sám

hodnotí, „... zo žiadnej... svedeckej výpovede či iného dôkazu nevyplýva, že by sa...

protizákonným spôsobom domáhal pripísania uvedenej sumy v prospech akéhokoľvek účtu.

Celé obvinenie, konkrétne celý popis skutku, ktorého sa mal... údajne dopustiť je absolútne

nereálny a dokazuje, že OČTK, ani súdy nemajú vedomosť o tom, čo je to systém SWIFT

a ako tento systém funguje. Je nemysliteľné, aby porušovatelia akceptovali znenie a obsah

obvinenia..., tak ako je v uzneseniach popísané, bez špecifickej znalosti v oblasti SWIFT

systému a tiež európskej judikatúry, konkrétne napr. rozsudku Súdneho dvora EU vo veci

C - 540/09, ktorý sa už s takýmito otázkami odborne a záväzne vysporiadal.

Zo žiadneho dôkazu v celom konaní nevyplýva, že by sa... akokoľvek nezákonne

snažil pracovníkov banky či už podplácať alebo, že by ich či už pomocou nejakého fyzického

alebo psychického násilia k spolupráci nútil. Jediné, čo ... vo veci vykonal bolo, že rokoval

s bankou pri podpise zmluvy, pričom pracovníčka banky dobrovoľne a v rámci svojich

oprávnení podpísala zmluvu, tzv. Memorandum o porozumení zo dňa 23.03.2013. Neskôr sa

už... len pýtal v banke na stav bankového účtu spoločnosti, ktorej bol konateľom.

Nedomáhal sa žiadneho pripísania peňažných prostriedkov na účet spoločnosti. Pýtať sa

na stav účtu, ku ktorému má daná osoba dispozičné oprávnenie, vôľa otvoriť si účet

v J&T banke, ako aj mať pripravené vypísané platobné príkazy, nie sú protizákonným

konaním a teda ani trestným činom, sú to úkony vykonávané v rámci bežného života či

pri výkone podnikania a plne v súlade so právnymi predpismi.“. Poukázal taktiež na to, že

„... v danej veci nie sú ani naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Nie

sú naplnené jednak z dôvodu absencie protiprávneho konania sťažovateľa ako obvineného,

jednak z dôvodu, že z vyššie uvedených okolností je zrejmé, že banka nemohla byť v tejto

veci uvedená do omylu a teda ani nemohla banke vzniknúť škoda a tiež z dôvodu, že tu

absentuje príčinná súvislosť medzi konaním sťažovateľa a akýmkoľvek prípadným vznikom

škody.“. Postupu vo veci konajúcim súdom vytkol predovšetkým to, že „Súdy a OČTK sa

pri rozhodovaní v súvislosti s trestným stíhaním a s väzbou vôbec neriadili podstatou

príčinnej súvislosti a judikatúrou k nej a ani otázkou zavinenia (pozri najmä r. č. 46/1963

a r. č. 37/1975). Nezaoberali sa ani možným zánikom trestnosti činu - pozri najmä

r. č. 44/1989. 14/1964 a 76/2002.

Súdy sa nezaoberajú istým a jednoznačným zistením škody, resp. reálnosťou vzniku

škody, ich úvahy sú len vágne a všeobecné, možnosť vzniku škody tu nebola ani preukázaná

ani konkrétne špecifikovaná, a toto je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s Trestným

zákonom a judikatúrou (r. č. 21/2002, r. č. 3/1962). Zo spisu vyplýva, že spôsobenie škody

aktivitami, ktoré uskutočňoval sťažovateľ nie je ani len teoreticky možné.“.

3.2 K dôvodom preventívnej väzby argumentuje tým, že „V danej veci neexistuje

dôvodná obava z toho, že by sťažovateľ mohol pokračovať v trestnej činnosti či dokonať

trestný čin, pre ktorý je proti nemu vedené trestné stíhanie. Jednak celé konanie, tak ako je

opísané v uznesení o vznesení obvinenia, nie je reálne možné, nie je možné teda v ňom ani

pokračovať, či dokonať ho. Dokonca nikde nie je presne špecifikované, v čom by malo

dokonanie činu spočívať. Preto je nepochopiteľné, ako mohli porušovatelia (súdy)

akceptovať takéto tvrdenia a na základe nich rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby.

Dokonanie či pokračovanie v trestnej činnosti nebolo v čase rozhodovania súdov

o predĺžení lehoty väzby možné ani z toho dôvodu, že v danom čase už neexistovali v ČSOB

účty spoločností, v mene ktorých sťažovateľ konal. Tieto boli zrušené a v inej banke než

ČSOB nemohlo dôjsť k obdobnej transakcii z dôvodu absencie zmluvy s bankou, na základe

ktorej by bola finančná transakcia vykonaná. Teda s inou bankou nebola uzavretá zmluva,

na základe ktorej by mohlo dôjsť k prevodu peňažných prostriedkov.

Základnou premisou pokračovania v trestnom čine je, že páchateľ čiastkovými

útokmi uskutoční ten istý čin, čo v tomto prípade nebolo doposiaľ preukázané.

Na pokračovanie či dokonanie TC nestačí uviesť, že sťažovateľ mal účty aj v inej banke

(Sberbank) a že by sa tam mohol dopustiť podobného konania, keď s touto či inou bankou

nebola uzavretá zmluva obdobná Memorandu o porozumení zo dňa 23.03.2013, ktorá by

na vykonanie peňažnej transakcie (prevodu peňazí) subjekty oprávňovala. V tejto súvislosti

poukazujeme aj na judikát r. č. 22/1990.“. V závere svojej argumentácie poukázal aj

na pomalý postup orgánov činných v trestnom konaní pri vykonávaní predovšetkým

znaleckého dokazovania: „Celý návrh prokurátora na predĺženie väzby je nedôvodný

a úkony, pre ktoré žiadal predĺženie väzby mohli byť dávno urobené, preto porušovatelia

výrazne pochybili, ak takémuto návrhu čo i len z časti vyhoveli.“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 1 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19

ods. 2, , , a SR, ako aj v a 3,

čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Špecializovaného trestného súdu. pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.

37/2013 z 19.11.2013 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

28.11.2013 porušené boli.

2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu. pracovisko Banská Bystrica,

sp. zn. 37/2013 z 19.11.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 28.11.2013 sa v plnom rozsahu zrušujú a sťažovateľ (obvinený) musí byť

prepustený na slobodu.

3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR

(slovom: dvestoosemdesiatštyri eur a osem eurocentov), ktoré sú porušovatelia povinní

zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám advokátky JUDr. Ing. Lindy Kovandovej do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

podľa a nasl. vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5

ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

9. Dohovor v a v sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody

jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru

výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo

takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej

slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na

základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS

271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

13. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca

pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že:

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas. Podľa základná lehota väzby v prípravnom konaní je

sedem mesiacov, prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr

v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím

obžalobu... alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Podľa § 76

ods. 3 súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo

o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, že aby v prípade

podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu

najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený

súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo

lehoty, ktorá sa má predĺžiť... Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa

odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných

dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty

väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie

presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

17. Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní

spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá

na prípravné konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

18. Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia... .

19. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa čl. 1

ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49 a čl. 50

ods. 2 , ako aj a 3, a 2, a dohovoru

došlo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2013 v spojení

s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 37/2013 z 19. novembra 2013.

II.A

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 49

a a a 3, a 2, a dohovoru

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu

podľa ústavný súd poznamenáva, že vo svojej judikatúre už opakovane

konštatoval (, , ), že ide o všeobecné ustanovenie,

ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,

a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich

ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú

rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni

čl. 5 dohovoru (rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67,

§ 71 ‒ 77 etc.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces, azásadne sa

teda nevzťahuje na konanie o väzbe pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky

poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá

v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. ).

24. Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie

o prvotnom vzatí do väzby a jeho účelom je ochrana jednotlivca proti svojvoľnému

zadržaniu, ktorá je zaručená podrobením aktu pozbavenia slobody nezávislej

súdnej kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania

z 3. októbra 2006, § 34, pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry

a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 250),

zatiaľ čo účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody

[okrem iných prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru] iniciovať konanie s cieľom dosiahnuť preskúmanie zákonnosti

pozbavenia slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia

osobnej slobody (väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku

z 31. mája 2011, § 165). Ústavný súd sa nemohol zaoberať namietaným porušením

sťažovateľom označeného práva podľa čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, pretože týmto rozhodnutím

v sťažnostnom konaní rozhodol najvyšší súd o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom

konaní, a teda preskúmaval podmienky ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v čase, keď sa

tento už vo väzbe nachádzal. Pokiaľ sťažovateľ mienil v predmetnej veci namietať postup

všeobecných súdov, ktoré rozhodli o predĺžení lehoty jeho väzby v prípravnom konaní

prostredníctvom dohovoru, mal tak učiniť cez namietanie porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru,

podľa ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

25. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,

čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach

sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2013 v spojení s uznesením

špecializovaného súdu sp. zn. 37/2013 z 19. novembra 2013 len vo vzťahu

k namietanému porušeniu a 5 .

26. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17

ods. 2 a 5 (ako aj dohovoru, pozn.), v ktorých sú implicitne obsiahnuté

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej

súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné

špeciálne ustanovenia a 5 (ako aj dohovoru, pozn.).

V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2013 v spojení

s uznesením špecializovaného súdu sp. zn. 37/2013 z 19. novembra 2013 len vo vzťahu

k namietanému porušeniu a 5 .

II.B

K namietanému porušeniu práv podľa a

27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 47 ods. 2

z dôvodu, že „... súd nerešpektoval práva obvineného v zmysle Viedenského

dohovoru a neumožnil mu hovoriť so zastupiteľstvom SRN pri jeho zadržaní a tiež tým, že sa

nezaoberal návrhom obvineného na náhradu väzby dohľadom domovského štátu podľa § 80

ods. 1 písm. c , ktorá vyplýva práve z pravidiel a zmlúv medzinárodného práva“.

28. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ). Z uvedeného

je zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd

(napr. , ).

29. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že väzba

sťažovateľa začala plynúť od 14. mája 2013 od 15.00 h a predchádzalo jej zadržanie

sťažovateľa. Po jeho zadržaní rozhodol špecializovaný súd svojím uznesením

sp. zn. 37/2013 zo 17. mája 2013 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. mája 2013 o jeho vzatí do väzby. Z uvedeného je zrejmé,

že sťažovateľom uplatnená námietka je ústavnému súdu predložená dávno po uplynutí

2-mesačnej lehoty, v rámci ktorej je možné v konaní pred ústavným súdom namietať

porušenie základných práv a slobôd. Z tohto dôvodu a vo vzťahu k tejto námietke

a namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa a podľa

ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti podľa zákona

o ústavnom súde z dôvodu oneskorenosti.

30. K sťažovateľom prednesenej námietke spočívajúcej v tom, že všeobecné súdy

nerozhodli, resp. sa nezaoberali možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa odovzdaním

dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného

predpisu podľa , ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity v zmysle a limitujúceho

vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade

konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv

a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne

v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval

právomocou na posúdenie takejto argumentácie (,

a ). Z príloh podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ pri svojom vypočutí

pred sudcom špecializovaného súdu 19. novembra 2013 nežiadal, aby súd rozhodol o tomto

prostriedku nahradenia väzby a sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu špecializovaného

súdu podal iba prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry. Z uvedeného je zrejmé, že

argumentáciu, ktorú sťažovateľ predkladá ústavnému súdu, neuplatnil v konaní

pred všeobecným súdom, a tento nedostatok zakladá nutnosť odmietnutia sťažovateľom

podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu.

II.C

K namietanému porušeniu práv podľa a 5 napadnutým

rozhodnutím špecializovaného súdu

31. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

32. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu, ústavný súd

vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné

podať sťažnosť podľa a nasl. ako riadny opravný prostriedok,

a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

II.D

K namietanému porušeniu práv podľa a 5 napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

33. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

34. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 28. novembra 2013

v podstatnom uviedol:

«Ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, celková lehota väzby

v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 48 mesiacov

( ), pričom z uvedenej lehoty v zmysle

pripadá na prípravné konanie najviac 25 mesiacov.

Čo sa týka posudzovaného prípadu tu sudca pre prípravné konanie príslušného súdu

( s odkazom na ) v prvom rade správne zistil, že návrh bol

podaný v dostatočnom časovom predstihu, a teda viac ako dvadsať pracovných dní

pred uplynutím základnej lehoty väzby.

Správny a v súlade s obsahom predloženého spisového materiálu je potom tiež ten

záver súdu prvého stupňa, že vo veci dosiaľ nazhromaždené dôkazy i naďalej dostatočným

spôsobom odôvodňujú podozrenie, že obvinený sa mal dopustiť vyššie uvedeného skutku (aj

spolu s ďalšími t. č. neustálenými osobami), vykazujúceho znaky trestného činu, za ktorý mu

bolo vznesené obvinenie. Pokiaľ ide pritom o podrobnejšie ozrejmenie pretrvávajúcej

dôvodnosti trestného stíhania ako základnej materiálnej podmienky väzby, tak v tomto

smere treba odkázať na tomu zodpovedajúcu časť zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia

(súd tu poukazuje na obsah najvýznamnejších výpovedí, či niektoré relevantné listinné

dôkazy), s ktorou sa tunajší súd stotožňuje a nepovažuje preto z toho dôvodu za účelné tam

zmienenú argumentáciu opakovať.

Zároveň je však ale potrebné na tomto mieste podotknúť tú skutočnosť, že v danom

štádiu konania súdy nerozhodujú o vine obvineného, v dôsledku čoho nie je ani nevyhnutné,

aby táto bola z doposiaľ zadovážených dôkazov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností

preukázaná. Stačí existencia odôvodneného podozrenia zo spáchania stíhaného skutku,

napĺňajúceho znaky trestného činu. Požiadavka úplnej istoty sa vyžaduje až v štádiu

meritórneho rozhodovania vo veci.

Vo vzťahu k ustálenému väzobnému dôvodu v zmysle

potom najvyšší súd poznamenáva, že tento taktiež podľa jeho názoru u obvineného aj

naďalej trvá v nezmenenom rozsahu, čo o. i. znamená, že sú aktuálne i všetky tie konkrétne

skutočnosti, na ktoré bolo poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach. Dôvod

preventívnej väzby je v danom prípade opodstatnený predovšetkým samotným charakterom

konania obvineného, keď sa tento snažil sám resp. aj za pomoci ďalších nestotožnených

osôb nelegálnou cestou dosiahnuť pripísanie 1 mld. eur na účet spoločnosti Faned

Partners, s. r. o., vedený v ČSOB, využijúc pritom neštandardné prostriedky a postupy

(za tým účelom boli predkladané aj rôzne falzifikáty). Opakovane je nevyhnutné zdôrazniť

tiež to, že obvinený mal vypísaných - či už s dátumom vystavenia alebo bez neho –

a pripravených ďalších 21 tuzemských platobných príkazov na úhradu a 10 cezhraničných

platobných príkazov, ktoré sa rovnako týkali veľkého obnosu peňazí.

V predmetnom prípade existujú teda také konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva

dôvodná obava z možného spávania obvineného tak, ako to predpokladá ust. § 71 ods. 1

písm. c/ , keď opätovne nedá tunajšiemu súdu neupozorniť najmä na spôsob, akým

sa obvinený pokúšal dostať k veľkému množstvu finančných prostriedkov, a ktorý je zrejmý

už zo skôr citovanej skutkovej vety.

A napokon v súvislosti so splnením ďalších zákonných podmienok potrebných

na kladné rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby ( ), či otázkou

samotnej navrhovanej lehoty, o ktorú má byť väzba obvineného predĺžená, upozorňuje

najvyšší súd na nasledovné:

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Špecializovaný trestný súd sa

rozhodol nevyhovieť návrhu prokurátora v celom rozsahu (ten žiadal predĺžiť lehotu trvania

väzby do 14. júla 2014) z toho dôvodu, že: aj napriek tomu, že sa vo veci koná, navrhované

úkony bolo možné vykonať už dávno; znalecké organizácie boli do konania pribraté neskoro

a rovnako oneskorene boli zasielané aj dožiadania o právnu pomoc, keď tieto navyše ani

neboli doposiaľ vzhľadom na existujúcu väzbu a dĺžku konania urgované; z návrhu nie je

zrejmé, prečo sa žiada o predĺžené väzby až na tak dlhú dobu, pričom za argumentáciu

nemožno považovať iba všeobecné, vágne a nič nehovoriace nekonkrétne skutočnosti, ktorý

úkon a dokedy bude vykonaný a prečo to nie je možné vykonať v kratšej lehote. Menovaný

súd tiež ďalej uviedol, že hoci má za to, že prepustenie na slobodu obvineného by

znamenalo možné ohrozenie dosiahnutia účelu trestného konania, v danom prípade nejde

až o tak obtiažnu vec, aby ju nebolo zo strany orgánov prípravného konania ukončiť v

lehote do 19. januára 2014.

Najvyšší súd sa plne stotožňuje iba s tým názorom, že prepustenie obvineného

na slobodu by znamenalo hrozbu z pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania,

v ostatnom však dospel po preštudovaní predloženého spisu k inému záveru.

V prvom rade má za to, že daná trestná vec je nielen dôkazne ako i skutkovo pomerne

náročná, keď obtiažnosť veci je daná už samotným charakterom stíhaného skutku, z ktorého

napokon vyplýva aj časová náročnosť dokazovania. Vyšetrovanie potom i s poukazom

na uvedené prebieha plynule a plánovite, pričom v postupe orgánov činných v trestnom

konaní nebola zistená žiadna neprípustná nečinnosť.

Obe v danej veci zasielané dožiadania o právnu pomoc (do Spolkovej republiky

Nemecko a Rakúskej republiky) boli obsahovo rozsiahle a pred ich vypracovaním bolo

nevyhnutné z dôvodu ich dobrého naformulovania vykonať viaceré úkony. Tiež ako

poznamenal prokurátor, zahraničné justičné orgány realizujú dožiadania až po tom, keď

majú potvrdenú vyššiu mieru pravdepodobnosti o spáchaní trestného činu (viď zápisnica

o výsluchu obvineného z 19. novembra 2013). A keďže na prvej strane dožiadaní je veľkým

napísané „URGENTNÉ VÄZOBNÁ VEC“, nemá opodstatnenie ani tá výhrada

prvostupňového súdu, že predmetné dožiadania neboli dosiaľ vzhľadom na väzobné stíhanie

obvineného vôbec urgované.

Čo sa týka pribratia znaleckých organizácií, tu rovnako k ich pribratiu nemohlo

dôjsť hneď po začatí trestného stíhania, resp. vznesenia obvinenia, ale museli tomu

predchádzať úkony dôležité z pohľadu následného kvalifikovaného položenia jednotlivých

otázok. Tu ale na rozdiel od dožiadaní upozorňuje tunajší súd na potrebu urgovania ich

urýchleného vypracovania.

Pokiaľ ide potom o tvrdenie súdu prvého stupňa o všeobecnej, vágnej a nič

nehovoriacej argumentácii prokurátora ohľadne plánových úkonov, v tomto smere odkazuje

tunajší na stranu 3 návrhu na predĺženie lehoty väzby, z ktorej sú zrejmé všetky tie

konkrétne úkony, ktoré sa ešte plánujú v rámci prípravného konania vykonať. Po analýze

listinných dôkazov (rozsiahlej e-mailovej komunikácie, ktorej časť treba preložiť; údajov

o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke), výsledkov znaleckého skúmania (po podaní

znaleckých posudkov), ako aj výsledkov dožiadaní o právnu pomoc, ktoré bude treba

preložiť (tu treba poznamenať, že ako vyplýva z obsahu podanej sťažnosti, dožiadanie

zo strany Spolkovej republiky Nemecko už malo byť vybavené), bude treba opätovne

vypočuť obvineného, svedkyňu Macákovú, vykonať medzi nimi konfrontáciu, tiež

konfrontáciu medzi svedkyňou Macákovou a Miroslavom Tomčíkom, a vypočuť i ďalších

svedkov tam bližšie uvedených.

S prihliadnutím na zmienený rozsah predpokladaných úkonov však ani najvyšší súd

nepovažuje navrhované predĺženie lehoty väzby u obvineného o celých 7 mesiacov

za primerané. Takéto predĺženie lehoty trvania väzby nie je v súlade s tým, že väzba má

trvať len nevyhnutný čas, a že orgány činné v trestnom konaní musia postupovať

vo väzobnej veci urýchlene. Najvyšší súd sa ale nestotožnil ani s predĺžením väzby

do 19. januára 2014 tak, ako o tom rozhodol prvostupňový súd, ktoré naopak považuje

za neprimerane krátke.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu považuje najvyšší súd po zvážení všetkých

skôr uvedených skutočností za primeranú lehotu do konca marca 2014, a preto rozhodol

tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.»

35. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. novembra 2013 s uznesením špecializovaného súdu

sp. zn. 37/2013 z 19. novembra 2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj

podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu:

„Zo spisu zistené skutočností nasvedčujú podľa názoru sudcu pre prípravné konanie,

že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu,

pre ktorý bolo vznesené obvinenie a sú aj v tomto štádiu trestného konania dané dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený Š. S.. Predovšetkým z výpovedí vypočutých

svedkýň M., R. a D., ďalej svedkov T., K. a získaných listinných dôkazov vyplýva dôvodné

podozrenie, že práve obvinený Š. S. je tou osobou, ktorá jednak sama a jednak

prostredníctvom iných osôb konala spôsobom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia

o vznesení obvinenia. Existuje tak dôvodné podozrenie, že obvinený Š. S. sa popísaným

konaním dopustil pokusu vyššie uvedeného trestného činu.

Pokiaľ ide o dôvod väzby v zmysle , teda o dôvod

tzv. pokračujúcej väzby, aj tu je potrebné konštatovať, že tento dôvod väzby naďalej

u obvineného pretrváva a má konkrétny charakter a konkrétny základ, spočívajúci

v konkrétnych skutočnostiach, o ktoré sú opreté dôvodné obavy z eventualít spôsobov

správania sa popísaných v , tak ako boli

špecifikované v predchádzajúcom uznesení sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu a tiež v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda že v prípade

prepustenia obvineného na slobodu existuje dôvodná obava, že obvinený Š. S. bude

pokračovať v trestnej činnosti, resp. dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil a tento záver bol

ustálený po tom, ako obvinený v snahe získať vysoké sumy finančných prostriedkov,

realizujúc buď sám, alebo za pomoci ďalších doposiaľ nestotožnených osôb neštandardné

postupy a prostriedky uvedené vo výpovediach svedkýň R., D. a M., mal už vypísaných a to

aj s dátumom a aj bez dátumu vystavenia ďalších 21 tuzemských platobných príkazov

na úhradu a 10 cezhraničných platobných príkazov na úhradu. Obvinený si mienil otvoriť

účty aj v J&T banke (výpoveď svedka T.) a na preukázanie serióznosti tomuto predložil

falzifikát listu generálneho riaditeľa ČSOB potvrdzujúci pripísanie sumy 1 mld. Eur na účet

spoločnosti Faned Partners, s. r. o. dňa 05. 05. 2013 s tým, že s nimi môže disponovať

od 06. 05. 2013. Na základe uvedeného tak existuje dôvodná obava, že po prepustení

obvineného na slobodu by sa tento správal spôsobom, ktorý predpokladá ustanovenie § 71

ods. 1 písm. c) v snahe zabezpečiť si finančné prostriedky. Obava

z pokračovania protiprávnej činnosti je tak opretá o konkrétne skutočnosti zakladajúce

dôvodnú obavu existencie väzobného dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1písm. c)

. Hrozba pokračovania protiprávnej činnosti nie je len hypotetickou

úvahou a sú dané konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodnú obavu z takéhoto

pokračovania.

Ako konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom poslednom

rozhodnutí, v posudzovanej veci uvádzané konkrétne skutočnosti zakladajúce u obvineného

S. dôvody preventívnej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá mu je

kladená za vinu.

Pokiaľ ide o posudzovanie toho, či prepustením obvineného na slobodu hrozí alebo

nehrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, tu sudca

pre prípravné konanie poukazuje na všetky v predchádzajúcej časti odôvodnenia uvedené

dôvody, na základe ktorých je konštatované, že trestné stíhanie v tomto prípade musí byť

vedené väzobne. Nič nenasvedčuje tomu, že by vyššie uvádzané argumenty v tomto štádiu

trestného stíhania boli akýmkoľvek spôsobom oslabené a naďalej reálne hrozí, že

prepustením obvineného na slobodu by mohlo dôjsť k pokračovaniu páchania

protispoločenských konaní.

Pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané v návrhu prokurátora, že sa koná bez prieťahov

dospel sudca pre prípravné konanie k záveru, že vo veci sa koná, ale podľa jeho názoru

bolo možné navrhované úkony vykonať už dávno. Je nesporné, že je potrebné vo veci

znalecké dokazovanie, ale v návrhu prokurátor ničím neodôvodnil za akého dôvodu boli

znalecké organizácie pribraté do konania až 12. 8. 2013 resp. 25. 10. 2013 a rovnako tak

boli dožiadania o právnu pomoc zaslané až v dňoch 11. 7. 2013 resp. 18. 9. 2013, pričom

rovnako tak zo spisu nebolo zistené, že by vzhľadom na existujúcu väzbu a dĺžku konania

boli doteraz vôbec urgované. Rovnako tak z obsahu návrhu nie je zrejmé, prečo sa žiada

o predĺženie väzby až na tak dlhú dobu, pričom za argumentáciu nemožno považovať iba

všeobecné, vágne a nič nehovoriace nekonkrétne skutočnosti, ktorý úkon a dokedy bude

vykonaný a prečo nie je možné tento úkon vykonať v lehote kratšej ako v dobe nasledujúcich

sedem mesiacov, na ktorú dobu sa má väzba predĺžiť. Pokiaľ ide o vyjadrenie prokurátora

prečo boli znalecké organizácie priberané tak neskoro, tak tieto považuje sudca

pre prípravné konanie za nenáležité a nedôvodné pre žiadanie predĺženia väzby na ďalších

sedem mesiacov a tiež prokurátor neodôvodnil, z akého dôvodu nebolo možné navrhovaný

konkrétny úkon vykonať už skôr.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súdy sú

povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.

Uvedeným zákonným ustanovením sa orgány prípravného konania v predmetnej veci,

podľa názoru sudcu pre prípravné konanie, dôsledne neriadili, keď pribrali do konania

znalecké organizácie a doteraz nevykonali úkony, ktoré vykonané mohli byť, pričom

oneskorené vykonanie resp. nevykonanie týchto úkonov náležíte zdôvodnené nebolo. Nebolo

ani náležité zdôvodnené prečo sa žiada o predĺženie väzby o sedem mesiacov a prečo nie je

možné ukončiť vyšetrovanie v lehote kratšej.

Nesporný je fakt, že prepustením obvineného na slobodu hrozí pokračovanie

v páchaní trestnej činnosti z jeho strany a ukončeniu vyšetrovania v podstate bráni len

vypracovanie znaleckých posudkov, výsluch svedkov, a zaslanie dožiadaní od dožiadaných

subjektov, ktoré úkony podľa názoru sudcu pre prípravné konanie je možné vykonať

v podstatne kratšej dobe a to zintenzívnením postupov orgánov prípravného konania tak,

aby tento postup zodpovedal zákonnému postupu danému ust.

a teda za primeranú dobu považuje sudca pre prípravné konanie lehotu najneskôr

do 19. januára 2014, kedy je zároveň možné aj realizovať ďalšie príslušné úkony zo strany

orgánov činných v trestnom konaní za účelom meritórneho rozhodnutia vo veci.

Z uvedených dôvodov potom návrhu prokurátora vyhovené bolo a väzba bola

predĺžená do 19. januára 2014, pričom považuje sudca pre prípravné konanie za potrebné

uviesť, že vzhľadom na charakter uvedenej trestnej veci, ktorá z pohľadu sudcu

pre prípravné konanie nie je ani skutkovo ani právne obtiažna ani náročná, je doba

predĺženej väzby do 19. januára 2014 hraničná z pohľadu len nevyhnutnosti dĺžky trvania

väzby ako najvýraznejšiemu zásahu do SR a medzinárodno-právnymi dokumentmi

garantovaných práv a slobôd fyzických osôb.“

36. Z a 2 možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako

aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.

obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 (). Osoba vo väzbe má právo na preskúmanie hmotných

a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka

preskúmania hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace

pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody

opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú

(rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými slovami, je výsostným právom, ale aj

povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach

o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

37. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného

v postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia

jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný

postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných

právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného

poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1

majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv

a slobôd.

38. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba

chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,

aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné

náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú

nad právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom

ustanovená ako maximálna, už podľa nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

39. Sťažovateľ voči napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v spojení s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu namietal, že „Porušovatelia (súdy) sa

nevysporiadali s argumentmi sťažovateľa (obvineného) pri rozhodovaní o návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty väzby dňa 19. 11. 2013.“.

40. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia špecializovaného súdu, na ktorého

dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj najvyšší súd, pozn.) konštatuje, že z ich

odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa

vo výkone väzby z dôvodu jej predĺženia do 31. marca 2014 nevyplýva nič, čo by

signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy

vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na osobnú slobodu podľa

s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným

zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší

súd pri predlžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 31. marca 2014 v nadväznosti

na materiálne podmienky jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení ,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd, ako aj špecializovaný súd

(v príslušnej časti odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, pozn.) dostatočne

podrobne skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen

z hľadiska relevantných zákonných ustanovení , ale aj z hľadiska

rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ; pričom

potrebu predĺženia lehoty trvania jeho väzby odôvodnila poukazom na konkrétne

skutočnosti vyplývajúce z hľadiska nielen materiálnej interpretácie podmienok preventívnej

väzby, ale aj potrebou vykonania rozsiahlejšieho vyšetrovania vrátane znaleckého

dokazovania. Závery najvyššieho súdu nachádzajú oporu aj v skutkových okolnostiach

sťažovateľovej trestnej veci a už vykonanom dokazovaní, ktoré s prihliadnutím

na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, a rozsiahlosť vedeného vyšetrovania

opodstatňujú jej ďalšie trvanie, a to aj v rovine dĺžky jej trvania, ktorá v čase podania

ústavnej sťažnosti trvala v podstate pol roka, čím nebola v rozpore s § 76 ods. 7 Trestného

poriadku. Ústavný súd teda konštatuje, že všetky sťažovateľom prednesené argumenty,

ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie, boli prítomné aj v rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu, ktorý sa s nimi vo svojom napadnutom rozhodnutí vysporiadal aj

s ohľadom na zákonom predpokladané ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo výkone tzv.

„preventívnej väzby“ a jej predĺženie podporili zmysluplnou argumentáciou a potrebou

vykonania konkrétnych dôkazov. Podľa názoru ústavného súdu tak skutkové zistenia

podporené vykonávaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené závery najvyššieho súdu

vychádzajúce zo záverov špecializovaného súdu sú na základe týmito súdmi

prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené a dávajú

odpovede na všetky pre záver o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa podľa § 71 ods.

1 písm. c) podstatné skutkové a právne otázky. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd vníma sťažovateľom predostreté námietky ako zjavne neopodstatnené, čo podľa

zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Napokon ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

dôkazom primeraného zhodnotenia dĺžky trvania väzby sťažovateľa vo veci konajúcimi

orgánmi činnými v trestnom konaní je aj samotná skutočnosť, že sťažovateľ bol príkazom

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. z 29. mája 2014

prepustený z väzby na slobodu.

41. Sťažovateľ namietal taktiež porušenie svojho práva na prezumpciu neviny

podľa a dohovoru, porušenie ktorých vidí v tom, že

„... z napadnutých uznesení porušovateľov vyplýva, že napriek nereálnosti celého obvinenia

a nedôvodnosti väzby sťažovateľa, porušovateľom je zrejmé, že k činu došlo, že sa jedná

o trestný čin a že ho spáchal obvinený, čo však v rámci celého konania doposiaľ nebolo

preukázané a zakladá to obavu, či porušovatelia naozaj... postupujú vo veci nestranne

a nezaujato.“. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal aj porušenie , ktoré videl

v tom, že „... konanie sťažovateľa nemožno vôbec považovať za protiprávne konanie a teda

ani za trestný čin a že k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu v predmetnej

veci ani nemohlo reálne dôjsť, rovnako nemohlo dôjsť k uvedeniu banky do omylu.“.

42. Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia

vo svojej judikatúre uviedol, že (ako zákon, na ktorý poukazuje

vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému.

Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal

skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto

súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej

miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť

vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve

dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa rátajú

s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. ,

).

43. Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby

ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,

že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk

každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá

existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok

o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy

od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell

a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990). Inými slovami, bolo by nelogické predpokladať,

že pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný,

keďže práve toto je cieľom následného vyšetrovania, ako aj prípadného súdneho

rozhodnutia. Dôvodnosť postavenia obvineného pred súd (dôvodnosť súdneho štádia

trestného konania) vyžaduje podstatne vyššiu mieru podozrenia proti obvinenému

v porovnaní s intenzitou dôvodného podozrenia pri vznesení obvinenia, pretože obžaloba

obvineného musí byť založená na dôkazmi podložených skutkových zisteniach orgánov

prípravného konania zodpovedajúcich požiadavke náležitého zistenia skutkového stavu veci

v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu. V dôsledku uvedených úvah, ako aj zo zistení

ústavného súdu vyplýva, že materiálnou podmienkou sťažovateľovej väzby bolo práve

dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, ktoré bolo v počiatočných

fázach prípravného konania primerane podporené aj dôkaznými prostriedkami, v dôsledku

čoho považuje ústavný súd sťažovateľom prednesené námietky týkajúce sa porušenia práv

podľa a dohovoru za zjavne neopodstatnené.

44. K dôvodnosti vzneseného obvinenia v okolnostiach namietaného porušenia práva

podľa ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru (,

), z ktorej vyplýva, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho

potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát

prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol

trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto

vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie ochrana

individuálnych práv a slobôd. V širších okolnostiach ústavný súd odkazuje aj na to, že právo

na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie osoby na základe podaného trestného oznámenia

alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom alebo iného rozhodnutia v prípravnom

konaní nie je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa

(napr. , , ). Posúdenie, či je dôvod na začatie

trestného stíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej

právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu

orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ

namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva

alebo slobody.

45. Vo vzťahu k sťažovateľom predostretej námietke spočívajúcej v porušení jeho

práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, v dôsledku toho, že „... nemal

v tomto konaní k dispozícii taký opravný prostriedok, ktorý by bol aj reálne účinný“,

ústavný súd konštatuje, že okrem sťažnosti podľa a nasl. proti

prvostupňovému rozhodnutiu všeobecného súdu právny poriadok Slovenskej republiky

nepozná žiadny iný účinný prostriedok nápravy v prípade rozhodovania všeobecných súdov

vo väzobných veciach. Navyše, sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu

špecializovaného súdu tento účinný prostriedok nápravy nevyužil, keďže sťažnosť podal

prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry žiadajúci o predĺženie lehoty trvania väzby.

Podľa názoru ústavného súdu nie je na mieste, aby sťažovateľ vôbec namietal neexistenciu

opravného prostriedku, ktorý by mu mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie v jeho veci,

ak sám takýto prostriedok nevyužije. Navyše, z pohľadu ústavného súdu medzi

inštitucionálne záruky spravodlivého rozhodovania o väzbe patrí predovšetkým právo

obvineného predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj jeho právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ). Taktiež ESĽP vo svojej judikatúre

konštatoval, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania

„princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie („fundamental

guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches ‒Reisse c. Švajčiarsko,

rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Vždy musia byť zaručené

kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. 3. 1999 vo veci

Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť

predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Konanie

pred všeobecnými súdmi v tejto sťažovateľovej veci spĺňalo všetky už uvedené požiadavky,

v dôsledku čoho jeho námietku týkajúcu sa nemožnosti použitia „opravného prostriedku,

ktorý by bol aj reálne účinný“, hodnotí ústavný súd ako účelovú, a tým aj ako zjavne

neopodstatnenú.

46. K ostatným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho práv

podľa a podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ

videl v tom, že „Nezákonnou väzbou a jej nezákonným predlžovaním došlo okrem iného aj

k porušeniu práva na ochranu súkromného a rodinného života, nakoľko sťažovateľ je otcom

6-ročného dieťaťa, ktorého matka zomrela a jeho väzba je v rozpore so zákonom výrazne

ovplyvnila aj jeho blízku rodinu“, ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil porušenie čl. 17

ods. 1 a 5 , nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto sťažovateľom označených práv,

ktoré sú zákonným dôsledkom jeho väzby, v dôsledku čoho ústavný súd považuje aj

uvedenú námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

47. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej

možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol v tejto jej častiach (bod 41 až 46, pozn.) z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd

nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie

o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014