Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 335/2014
PDF · 321.2 KB
No categories available
IV. ÚS 335/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej
spoločnosti DKT SYSTEM, s. r. o., Dargovská 65, Bratislava, zastúpenej advokátkou
JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období po právoplatnosti
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010,
za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti DKT SYSTEM, s. r. o., na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období po právoplatnosti
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010
p o r u š e n é b o l i .
2. Obchodnej spoločnosti DKT SYSTEM, s. r. o., p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd
Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
DKT SYSTEM, s. r. o., trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur
a dvanásť centov) na účet advokátky JUDr. Evy Borovskej, Štefánikova 7, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DKT SYSTEM, s. r. o., Dargovská 65,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou
JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 9 C 208/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“) sa sťažovateľka
domáha od obchodnej spoločnosti Generali Poisťovňa, a. s., Lamačská cesta 3/A,
Bratislava (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „odporca“), zaplatenia určitej finančnej
čiastky z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla ako úhrady náhrady škody vzniknutej jej z poistnej udalosti.
Sťažovateľka sa v priebehu napadnutého konania viackrát obrátila so sťažnosťou
na prieťahy v konaní adresovanou príslušnému okresnému súdu a následne podala sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj ústavnému súdu. Predmetom posudzovania ústavného
súdu boli sťažnosti sťažovateľky z 10. marca 2010 a z 12. septembra 2012, ktorými
sa na podklade dôvodov v nich uvedených domáhala vyslovenia porušenia svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného
súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 157/2010-12 z 1. apríla 2010 sťažnosť
sťažovateľky z 10. marca 2010 v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 208/2004 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Následne ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta
2010 rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní
porušené bolo, okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov,
sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 € a tiež rozhodol o úhrade
trov právneho zastúpenia sťažovateľky.
Uznesením č. k. II. ÚS 202/2013-20 z 26. marca 2013 ústavný súd rozhodol
o sťažnosti sťažovateľky z 12. septembra 2013 tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú
odmietol, pričom poukázal na to, že v období po vydaní nálezu č. k. IV. ÚS 157/2010-31
z 26. augusta 2010 ústavný súd v skúmanom postupe okresného súdu nezistil žiadne
závažné obdobia nečinnosti, ktoré by boli dlhšie ako 3 mesiace a ktoré by mali za následok
porušenie práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že okresný súd „... dňa 15. 7. 20103...
po 9 rokov od začatia súdneho konania vyniesol rozhodnutie, avšak išlo len o medzitýmny
rozsudok, ktorým rozhodol, že nárok sťažovateľa na poistné plnenie od odporcu z poistnej
udalosti, ku ktorej došlo 25. 11. 2003 je opodstatnený. Súčasne rozhodol tak, že o výške
poistného plnenia a o trovách konania porušovateľ rozhodne v konečnom rozsudku
a to aj napriek tomu, že v ten istý deň porušovateľ uznesením vyhlásil dokazovanie
za skončené a v priebehu doterajšieho konania bola už aj výška plnenia opakovane
vyčíslovaná a motorové vozidlo bolo opravované v autorizovanom servise, ktorý o oprave
vydal riadnu faktúru, ktorú sťažovateľ uhradil.“.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľka odôvodňuje
sťažnosť takto:
„Porušovateľ, ktorý vyniesol medzitýmne rozhodnutie dňa 15. 07. 2013,
ho ani po 5 mesiacoch nevypracoval a teda ani účastníkom nedoručil, napriek tomu,
že sťažovateľ opakovane telefonicky urgoval súd a zisťoval, či rozhodnutie je vypracované,
pričom najprv bolo sťažovateľovi oznámené, že porušovateľ zákonnej sudkyni predĺžil
lehotu na vypracovanie rozsudku do 15. 9. 2013 a po tomto termíne bolo sťažovateľovi
opakovane oznamované len to, že rozsudok vypracovaný nie je.
Súd vydaním medzitýmneho rozsudku nielen vyvoláva prieťahy v konaní, ale aj umelo
predlžuje primeranú celkovú dĺžku konania, umelo navyšuje trovy tým, že koná
nehospodárne, nekoná požadovaným tempom, nekoná plynule... Toto konanie
porušovateľa... vyvoláva množstvo nadbytočných úkonov...
Porušovateľ prieťahy v konaní vyvoláva i tým, že... vydal medzitýmny rozsudok
v čase, kedy už dokazovanie uznesením vyhlásil za skončené... výška škody bola opakovane
v konaní vyčísľovaná a teda porušovateľ bol povinný rozhodnúť o celej veci vrátane trov
konania...
Uvedeným postupom porušovateľa dochádza nielen prieťahom v konaní,
ale aj ku konaniu nehospodárnemu, zaťažujúceho nielen účastníkov, ale aj samotné súdy,
pričom sťažovateľ nielen dnes, ale ani do budúcna nebude v stave veriť v súdnu ochranu,
alebo spravodlivosť. Neprimeraná dĺžka konania, pomalosť, a neefektívny postup súdu
u sťažovateľa na dlhý čas zanechá pocit, že veriť v súdnu ochranu, alebo v to, že súdy
postupujú v súčinnosti so všetkými účastníkmi tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná,
tak ako to ukladá ustanovenie § 6 O. s. p., je len veta na papieri.“
Podľa sťažovateľky aj napriek skutočnosti, že ústavný súd už v minulosti nálezom
č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010 konštatoval porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v označenom
konaní a okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov, okresný súd
naďalej koná v jej veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa prehlbuje stav jej právnej neistoty,
pretože napadnuté konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.
Sťažovateľka tiež žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €,
čo odôvodňuje s poukazom najmä na to, že namietaný postup okresného súdu v konaní
sp. zn. 9 C 208/2004 v nej vyvoláva nielen pocit krivdy, právnej neistoty, nedôvery
v rozhodovaciu činnosť súdov, ale popiera aj jej základné práva a slobody, pričom
sťažovateľka sa cíti súdmi opakovane klamaná a zavádzaná.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Porušovateľ − Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 208/2004 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a i ústavné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ktoré
je porušovateľ − Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. a) Porušovateľovi − Okresnému súdu Bratislava II sa zakazuje pokračovať
v prieťahoch v konaní a ukladá sa mu, aby vo veci sp. zn. 9 C 208/2004 konal.
b) Ak Ústavný súd dospeje k záveru, že uvádzané skutočnosti odôvodňujú
rozhodnutie porušovateľa za dňa 15. 07. 2013 zrušiť žiadame alternatívne rozhodnúť tak,
že Ústavný súd SR rozhodnutie porušovateľa zo dňa 15. 7. 2013 zrušuje a prikazuje
porušovateľovi rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
4. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 331,15 €...
k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 1. apríla 2014 oznámila,
že okresný súd jej 24. marca 2014 po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy
v napadnutom konaní z 13. decembra 2013 a 10. februára 2014 adresovaných predsedníčke
okresného súdu doručil písomné vyhotovenie medzitýmneho rozsudku, ktorý bol v jej veci
vyhlásený 15. júla 2013.
K spôsobu vybavenia predmetných sťažností sťažovateľka v označenom podaní
uviedla, že predsedníčka okresného súdu „...opakovane listom zo dňa 12. 03. 2014
ako aj listom zo dňa 22. 01. 2014 konštatovala prieťahy v konaní“.
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
a uznesením č. k. IV. ÚS 335/2014-11 z 5. júna 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období
po právoplatnosti nálezu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010. Vo zvyšnej časti
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. IV. ÚS 335/2014-20 z 8. júla 2014
doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. IV. ÚS 335/2014-11 z 5. júna 2014,
ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v období po právoplatnosti nálezu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010,
a vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň
oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr. 2123/2014 z 8. augusta 2014
doručenom ústavnému súdu 18. augusta 2014 uvádza toto:
„V období od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zn.
IV. ÚS 157/2010-31 zo dňa 26. 08. 2010 zákonná sudkyňa vo veci riadne konala
až do 15. 07. 2013, kedy bol vyhlásený medzitýmny rozsudok.
Je pravdou, že písomné vyhotovenie medzitýmneho rozsudku nebolo včas doručené
účastníkom konania a bolo doručené až po niekoľkonásobných urgenciách v marci 2014.
K uvedeného som sa písomne vyjadrovala sťažovateľovi dňa 22. 01. 2014, fotokópiu
odpovede zasielam v prílohe.
Zároveň si dovolím uviesť, že zákonná sudkyňa sa vzdala funkcie sudcu a táto
jej zanikla ku dňu 31. 01. 2014.
Po skompletizovaní spisov oddelenia 9 C vec prevzal v zmysle dodatku k Rozvrhu
práce na rok 2014 sudca JUDr. Karol Posluch, ktorý bol však Súdnou radou Slovenskej
republiky s účinnosťou od 01. 04. 2014 preložený na výkon funkcie sudcu na iný okresný
súd.
Súdnou radou Slovenskej republiky bola s účinnosťou od 01. 05. 2014 na výkon
funkcie sudcu preložená sudkyňa JUDr. Petra Priečinská, ktorá oddelenie 9 C v zmysle
k dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 prevzala.“
Prípisom č. k. IV. ÚS 335/2014-24 z 20. augusta 2014 ústavný súd vyzval právnu
zástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania,
a zároveň jej zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie okresného súdu
č. Spr. 2123/2014 z 8. augusta 2014. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom
ústavnému súdu 10. septembra 2014 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania, a k vyjadreniu okresného súdu v podstate zhrnula svoju predchádzajúcu
argumentáciu.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil
možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku
ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne
pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej
konal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Z obsahu sťažnosti, priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu
na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 208/2004 v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010:
Uznesením zo 4. októbra 2010 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie
súdnym znalcom z odboru cestnej dopravy, aby do 45 dní vypracoval znalecký posudok
týkajúci sa reálnosti vzniku škody, ktorá mala byť na motorovom vozidle patriacom
sťažovateľke spôsobená pri dopravnej nehode (v tejto časti uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 18. októbra 2010, pozn.), súčasne účastníkom konania uložil, aby zaplatili
preddavok na toto znalecké dokazovanie (v tejto časti uznesenie nadobudlo právoplatnosť
3. novembra 2010, pozn.). Dňa 27. októbra 2010 sťažovateľka oznámila zmenu adresy
svojho sídla a súčasne žalovaná zložila preddavok na znalecké dokazovanie. Okresný súd
15. novembra 2010 urgoval sťažovateľku na zaplatenie preddavku na znalecké dokazovanie.
Na účely znaleckého dokazovania bol spis 16. novembra 2010 zaslaný ustanovenému
znalcovi a 29. novembra 2010 sťažovateľka zložila preddavok na znalecké dokazovanie.
Dňa 18. januára 2011 okresný súd urgoval znalca na predloženie znaleckého posudku
a 3. februára 2011 ustanovený znalec žiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého
posudku do konca februára 2011. Okresný súd 15. februára 2011 telefonicky oznámil
ustanovenému súdnemu znalcovi, že mu lehotu na spracovanie znaleckého
posudku predlžuje do konca februára 2011. Právna zástupkyňa sťažovateľky
25. februára 2011 žiadala informáciu o stave znaleckého dokazovania, pričom okresný súd
jej v ten istý deň e-mailom podal požadovanú informáciu. Dňa 7. marca 2011 ustanovený
znalec opätovne z dôvodu choroby žiadal o predĺženie termínu na predloženie znaleckého
posudku do 20. marca 2011, pričom 22. marca 2011 okresný súd telefonicky zisťoval
u znalca stav znaleckého dokazovania a znalec prisľúbil, že posudok predloží v priebehu
týždňa. Okresnému súdu bol znalecký posudok predložený 31. marca 2011.
Okresný súd 6. apríla 2011 zaslal znalecký posudok na vyjadrenie účastníkom
konania a uznesením z 11. apríla 2011 rozhodol o znalečnom, súčasne mu bola vrátená
nedoručená zásielka adresovaná právnemu zástupcovi žalovanej so znaleckým posudkom
a s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Dňa 14. apríla 2011 okresný súd opätovne preposielal
právnemu zástupcovi žalovanej znalecký posudok s výzvou na vyjadrenie sa k nemu.
Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k znaleckému posudku vyjadrila 9. mája 2011 a právny
zástupca žalovanej sa k nemu vyjadril 24. mája 2011. Dňa 7. júla 2011 okresný súd zaslal
vyjadrenia účastníkov konania znalcovi, aby v zmysle ich pripomienok dopracoval znalecký
posudok, a súčasne zaslal tieto vyjadrenia protistranám na vedomie. Okresný súd
25. augusta 2011 urgoval znalca s predložením dopracovania znaleckého posudku, ktorý bol
okresnému súdu doručený 26. septembra 2011.
Dňa 4. januára 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. február 2012, avšak
22. februára 2012 zrušil nariadený termín pojednávania z dôvodu práceneschopnosti
zákonného sudcu. Okresný súd 4. júna 2012 nariadil pojednávanie na 25. júl 2012, ktoré
bolo po vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania odročené na 7. september 2012
s tým, že bude predvolaný znalec a tiež jeden svedok. Dňa 27. júla 2012 bola okresnému
súdu doručená žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľky, ktorá žiadala doplniť dokazovanie
vypočutím všetkých znalcov, ktorí v danej veci v minulosti robili znalecké posudky.
Dňa 3. septembra 2012 predvolaný znalec ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní
a 6. septembra 2012 okresný súd e-mailom oznámil právnym zástupcom účastníkov
zrušenie nariadeného termínu pojednávania z dôvodu ospravedlnenia sa predvolaného
znalca s tým, že o novom termíne pojednávania budú informovaní písomne.
Právna zástupkyňa sťažovateľky 11. októbra 2012 predložila do spisu listinný dôkaz
v zmysle záverov z posledného pojednávania a 27. novembra 2012 žiadala nariadiť vo veci
pojednávanie. Okresný súd 4. decembra 2012 nariadil pojednávanie na 21. január 2013.
Dňa 27. decembra 2012 predvolaný svedok, ktorý bol v danej veci v minulosti znalcom,
ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu jeho predvolania ako svedka
na Okresný súd Malacky v inej trestnej veci. Dňa 14. januára 2013 ďalší predvolaný svedok
e-mailom okresnému súdu oznámil, že žiada, aby bol vypočutý dožiadaným Okresným
súdom Nitra alebo aby mu okresný súd vopred oznámil, či bude súhlasiť s nahradením mu
cestovného, pretože inak sa pojednávania nezúčastní. Napokon sa 16. januára 2013
z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní aj ustanovený
znalec. Následne 18. januára 2013 okresný súd e-mailom oznámil svedkovi, že súhlasí, aby
na cestu na pojednávanie použil osobné motorové vozidlo. Dňa 21. januára 2013 sa konalo
pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí dvoch svedkov v prítomnosti právnych zástupcov
účastníkov konania odročené na 27. február 2013 na účely opätovného predvolania znalca.
Dňa 22. januára 2013 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok vypracovaný
znalcom (Č.), v ktorom sa vyjadroval k posudku vypracovanému v danej veci naposledy
ustanoveným znalcom (G.). Dňa 20. februára 2013 predvolaný súdny znalec (G.) z dôvodu
pracovnej zaneprázdnenosti ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní, ktoré
sa konalo 27. februára 2013 a ktoré bolo z dôvodu neprítomnosti znalca (právni zástupcovia
účastníkov boli prítomní, pozn.) odročené na 15. máj 2013.
Dňa 15. mája 2013 sa vo veci samej uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
po vypočutí znalca (G.) odročené na 24. jún 2013 s tým, že okresný súd zváži prípadné
ďalšie dokazovanie vo veci. Dňa 19. júna 2013 bolo okresnému súdu doručené písomné
vyjadrenie žalovanej vo veci samej, ktoré okresný súd doručil právnej zástupkyni
sťažovateľky krátkou cestou na pojednávaní konanom 24. júna 2013. Právna zástupkyňa
sťažovateľky následne požiadala, aby okresný súd odročil predmetné pojednávanie
na krátku dobu, tak aby mala dostatok času na prípadné zaujatie stanoviska k písomnému
vyjadreniu žalovanej. Okresný súd odročil predmetné pojednávanie na 3. júl 2013.
Dňa 2. júla 2013 právna zástupkyňa sťažovateľky prostredníctvom e-mailu doručila
okresnému súdu stanovisko k vyjadreniu žalovanej.
Dňa 3. júla 2013 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom účastníci
konania predniesli svoje záverečné vyjadrenia, uviedli, že nemajú žiadne ďalšie návrhy
na vykonanie dokazovania, a okresnému súdu zároveň oznámili, že nežiadajú,
aby oboznamoval obsah spisu, pretože v priebehu konania bol už viackrát oboznamovaný.
Okresný súd následne odročil pojednávanie na 15. júl 2013. Dňa 15. júla 2013 okresný súd
uskutočnil pojednávanie, na ktorom uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené
a následne napadnutým rozsudkom rozhodol o základe prerokúvanej veci tak, že nárok
sťažovateľky proti žalovanej na poistné plnenie z titulu náhrady škody vzniknutej
na jej motorovom vozidle je opodstatnený s tým, že o výške poistného plnenia
a o súvisiacom výroku o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku.
Následne zákonná sudkyňa písomne požiadala predsedníčku okresného súdu
o predĺženie zákonnej lehoty na vyhotovenie medzitýmneho rozsudku, čo odôvodnila svoju
pracovnou zaťaženosťou. Predsedníčka okresného súdu na uvedenú žiadosť zákonnej
sudkyne primeraným spôsobom nereagovala.
Dňa 19. decembra 2013 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila predsedníčke
okresného súdu sťažnosť, ktorou namietala prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 208/2004 v súvislosti s nevypracovaním medzitýmneho rozsudku okresného súdu.
Predsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr. 2156/2013 z 22. januára 2014 skonštatovala
prieťahy v označenom konaní súvisiace s nevypracovaním medzitýmneho rozsudku
okresného súdu a zároveň oznámila, že zákonná sudkyňa JUDr. Marcela Gandelová listom
z 21. januára 2014 oznámila prezidentovi Slovenskej republiky, že sa vzdáva výkonu
funkcie sudcu s tým, že výkon jej funkcie sa skončí 31. januára 2014 a do tej doby bude
predmetný rozsudok vypracovaný.
Dňa 12. februára 2014 sa právna zástupkyňa sťažovateľky opätovne písomne obrátila
na predsedníčku okresného súdu a žiadala o doručenie označeného rozsudku okresného
súdu alebo aby jej okresný súd oznámil prekážky, ktoré mu bránia predmetný rozsudok
doručiť účastníkom konania. Dňa 24. februára 2014 opatrením predsedníčky okresného
súdu č. Spr 3058/2014 boli v zmysle dodatku č. 2 rozvrhu práce na rok 2014 prikázané veci
registra 9 C a 9 Cpr na vybavenie sudcovi JUDr. Karolovi Posluchovi.
V priebehu mesiaca marec 2014 bolo účastníkom konania doručené písomné
vyhotovenie rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 208/2004-560 z 15. júla 2013.
Dňa 3. apríla 2014 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalovanej proti
rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 208/2004-560 z 15. júla 2013.
Dňa 2. mája 2014 opatrením predsedníčky okresného súdu č. Spr 3179/2014 boli
v zmysle dodatku č. 5 rozvrhu práce na rok 2014 prikázané veci registra 9 C a 9 Cpr
na vybavenie sudkyni JUDr. Petre Priečinskej, ktorá následne predsedníčke okresného súdu
listom zo 6. mája 2014 oznámila, že vzhľadom na počet jej pridelených vecí nebude
spôsobilá túto agendu vybavovať plynule a bez prieťahov.
Dňa 3. júla 2014 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené odvolanie žalovanej
proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 208/2004-560 z 15. júla 2013 spolu s výzvou,
aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrila.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom posudzovania ústavného súdu po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie
je tá časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 208/2004.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové
pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky, ktorým
sa domáha zaplatenia finančnej čiastky z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to z titulu náhrady škody vzniknutej
jej z poistnej udalosti. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy
okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra
všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska
za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 9 C 208/2004 v zásade nepotvrdzuje ani faktickú
zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie
v merite veci bolo potrebné najmä zistiť skutkové otázky, ktoré vyžadujú odborné
znalosti, a teda aj potrebu vykonať znalecké dokazovanie, čo bezpochyby zvyšuje
stupeň skutkovej náročnosti veci. Táto okolnosť však sama osebe nie je v zásade spôsobilá
odôvodniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania (m. m. IV. ÚS 41/07, IV. ÚS 40/09,
IV. ÚS 366/2011, III. ÚS 329/2011, rozsudok ESĽP Škodáková proti Českej republike
z 21. 12. 2004, rozsudok ESĽP Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004). Na tomto
základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno
ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky
ako účastníčky napadnutého konania, vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade
ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP
a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného
práva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný
postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu
súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných
skutočností.
Zo správania sťažovateľky v preskúmavanom konaní nevyplývajú také skutočnosti,
ktoré významne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku. Sťažovateľke preto nemožno pričítať
podiel na stave veci, v akom sa nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu
o jej sťažnosti.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 208/2004 zistil,
že doterajší postup okresného súdu je poznačený jeho dlhodobou nečinnosťou,
a to za obdobie od vyhlásenia rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 208/2004-560
z 15. júla 2013 do okamihu doručovania jeho písomného vyhotovenia právnym zástupcom
účastníkov konania (júl 2013 až marec 2014), keď nevykonal žiadny relevantný úkon
smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.
Napadnuté konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou okresného súdu, na vrub
ktorej možno čiastočne pripísať postup okresného súdu, ktorý ani po takmer 10 rokoch
konania nebol spôsobilý rozhodnúť o celom predmete konania aj napriek tomu,
že v priebehu konania vykonával dokazovanie aj v rozsahu potrebnom na vydanie
konečného rozhodnutia. Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný
súd aj odročenie pojednávania nariadeného na 3. júl 2013, keď okresný súd tak postupoval
bez toho, aby zároveň v zápisnici alebo v spise označil dôvod, ktorý bol príčinou tohto
postupu.
Ústavný súd neakceptoval argumentáciu okresného súdu uvedenú v prípise
č. Spr. 2123/2014 z 8. augusta 2014, ktorou reagoval na sťažnosť sťažovateľky, kde
vzniknuté prieťahy odôvodnil s poukazom na personálne problémy súvisiace so zmenou
zákonných sudcov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej
už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011),
že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu a zmeny zákonných sudcov)
a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len
dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali
včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdu
poznamenaného neefektívnou činnosťou a obdobím jeho dlhodobej nečinnosti, zohľadňujúc
pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania a jeho celkovú dĺžku) dospel
k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,
a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Ústavný súd síce rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu
v napadnutom konaní porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončená – okresný súd po doručení písomného vyhotovenia medzitýmneho
rozsudku účastníkom konania a po podaní odvolania zo strany žalovanej vykonáva procesné
úkony v odvolacom konaní súvisiace s predložením spisovej agendy odvolaciemu súdu
na rozhodnutie o podanom riadnom opravnom prostriedku, neprikázal mu však, aby vo veci
konal bez zbytočných prieťahov, pretože už tak urobil v náleze č. k. IV. ÚS 157/2010-31
z 26. augusta 2010 (bod 4 nálezu).
Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu
uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná
náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu
sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej
právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.
Tento návrh odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania
a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia
ústavný súd zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 157/2010-31 z 26. augusta 2010,
charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období, predmet sporu,
ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 1 500 € sťažovateľke
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola
781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
sumu 130,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,81 €
za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Keďže právna zástupkyňa
je platkyňou dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená
o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne
služby predstavuje sumu 331,12 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby
(stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu) ústavný súd úhradu nepriznal,
pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu
objasneniu veci.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2014