Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 304/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka (sudca spravodajca) o sťažnosti Š. Š., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Ing. Martin Chlapík s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Ing. Martina Chlapíka, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ), takto

rozhodol:

1. Základné právo Š. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Š. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť Š. Š. trovy konania v sume 284,08 €

(slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Advokátskej kancelárie

JUDr. Ing. Martin Chlapík s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. apríla 2014 doručená (a následne doplnená 5. a 24. júna 2014) sťažnosť Š. Š. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ; ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že predmetom napadnutého

konania je rozhodovanie o žalobe M. V. a S. V. (ďalej len „žalobcovia“) o zaplatenie sumy

200 000 Sk (neskôr upravenej na 175 000 Sk) z 15. novembra 2000 voči sťažovateľovi

ako žalovanému v 1. rade a H. Š. ako žalovanej v 2. rade (ďalej aj „žalovaní v 1. a 2. rade“).

3. Okresný súd rozhodol o žalobe žalobcov rozsudkom z 10. júna 2003 tak, že žalobu

zamietol. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 3. decembra 2003

tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Následne okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -76 z 20. apríla 2004

tak, že zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade solidárne zaplatiť žalobcom 175 000 Sk

s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v odvolacom konaní

rozhodol uznesením sp. zn. z 31. januára 2007 tak, že rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom č. k. -183

zo 14. júna 2007 tak, že zaviazal žalovanú v 2. rade zaplatiť žalobcom 175 000 Sk

s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh proti sťažovateľovi zamietol.

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 2008

rozsudok okresného súdu potvrdil.

6. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej

republiky podaného na podnet žalovanej v 2. rade rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 30. júna 2011

tak, že zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola

žalovanej v 2. rade uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 175 000 Sk s príslušenstvom,

a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Veci bola pridelená

sp. zn. .

7. Po vrátení veci nariadil okresný súd 7. decembra 2011 predbežné opatrenie,

ktorým určil, že žalobcovia nie sú povinní vrátiť žalovanej v 2. rade 3 700 € (sumu

zaplatenú na základe rozsudkov konajúcich súdov, pozn.), až do právoplatnosti rozhodnutia

súdu vo veci samej. Na základe odvolania žalovanej v 2. rade krajský súd predmetné

uznesenie okresného súdu zrušil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

8. Na základe sťažnosti žalobcov podľa rozhodol ústavný súd

nálezom č. k. -29 z 3. júla 2012 tak, že ich základné práva podľa čl. 48

ods. 2 a podľa listiny a právo podľa dohovoru boli postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené, prikázal okresnému

súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, a žalobcom priznal finančné zadosťučinenie

po 4 000 €.

9. Okresný súd nariadil pojednávanie na 16. október 2012, ktoré muselo byť

odročené bez prerokovania veci pre procesnú chybu súdu týkajúcu sa právneho

zastupovania sťažovateľa. Sťažovateľ predložil 23. októbra 2012 okresnému súdu

splnomocnenie pre právneho zástupcu na zastupovanie v konaní.

10. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo uskutočnené 28. mája 2013, na ktorom boli

uskutočnené záverečné prednesy účastníkov. Na tomto pojednávaní právny zástupca

sťažovateľa uviedol, že voči nemu už existuje právoplatné rozhodnutie okresného súdu

v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktoré nebolo napadnuté mimoriadnym opravným

prostriedkom a nebolo zrušené rozhodnutím nadriadeného súdu.

11. Okresný súd na pojednávaní 11. júna 2013 vyhlásil v poradí už štvrtý rozsudok,

ktorým rozhodol tak, že žalobný návrh voči odporkyni v 2. rade zamietol a sťažovateľa

zaviazal na zaplatenie istiny 5 808,93 € (175 000 Sk) s úrokmi z omeškania. Zároveň

zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy konania navrhovateľom i odporkyni v 2. rade.

12. Proti rozsudku podal sťažovateľ 23. júna 2013 odvolanie z dôvodu, že o nároku

navrhovateľov voči nemu bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom okresného súdu

č. k. -183 zo 14. júna 2007 (v poradí tretím rozsudkom) potvrdeným

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. apríla 2008, tieto rozsudky zostali

zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu v tejto časti nedotknuté. Krajský súd uznesením

sp. zn. z 29. novembra 2013 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

13. Sťažovateľ podal 1. júla 2013 na ústavnom súde sťažnosť, v ktorej namietal

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom

okresného súdu. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 22. októbra 2013

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú pre nevyčerpanie sťažnosti na prieťahy

v konaní predsedovi okresného súdu podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažnosť na prieťahy v konaní

podal sťažovateľ okresnému súdu 12. marca 2014, ktorá do dňa podania novej sťažnosti

ústavnému súdu (17. apríla 2014) nebola vybavená.

14. Sťažovateľ sa na základe už uvedených skutočností domáhal, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho práv podľa ,

ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže okresnému súdu vo veci konať, prizná mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

15. Ústavný súd listom č. k. -23 z 20. júna 2014 vyzval

predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu

listom č. Spr 1269/14 z 27. júna 2014 ústavnému súdu oznámila, že žiadosti nemôže

vyhovieť z dôvodu, že spis okresného súdu bol po podaných odvolaniach navrhovateľov

i odporcov predložený na rozhodnutie krajskému súdu. Následne listom tej istej značky

z 8. septembra 2014 doručila ústavnému súdu spolu so spisom sp. zn.

vyjadrenie k prijatej sťažnosti s prehľadom vo veci vykonaných úkonov, v ktorom

konštatovala, že vo veci došlo k prieťahom v konaní.

16. Sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Jánovi

Lubymu, ktorý bol členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý po jej predbežnom prerokovaní

uznesením č. k. -14 z 23. mája 2014 rozhodol o jej prijatí na ďalšie

konanie. V zmysle dodatku č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci pôvodne

pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi

Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, ktoré neboli

do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo

príslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona

o ústavnom súde, boli s účinnosťou od 14. júla 2014 pridelené ostatným sudcom ústavného

súdu. Predmetná sťažnosť bola pridelená sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi, ktorý

je v súlade s dodatkom k rozvrhu práce členom I. senátu, a z tohto dôvodu túto vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu.

17. Sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Vzhľadom na oznámenie sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

18. Ústavný súd v spise okresného súdu sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) overil, že priebeh napadnutého konania od jeho začatia

v novembri 2000 zahŕňal úkony tak, ako boli podrobne uvedené v nálezoch ústavného súdu

sp. zn. z 3. júla 2012 (sťažnosť navrhovateľov v konaní) a následne

sp. zn. z 28. apríla 2014 (sťažnosť žalovanej v 2. rade).

19. Okresný súd na pojednávaní 11. marca 2014 (v poradí 5. rozsudkom) vo veci

rozhodol tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, sťažovateľovi a žalovanej

v 2. rade nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu vo veci samej

podali odvolanie žalobcovia, proti uzneseniu o trovách konania podali odvolanie žalovaní

v 1. a 2. rade. Krajský súd o podaných odvolaniach rozhodol tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil.

III.

20. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v a listiny osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , ).

21. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o

dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha

prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

22.1 Predmetom napadnutého konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné

prieťahy a v nadväznosti na to porušenie svojich práv, je rozhodovanie o žalobe žalobcov,

ktorou sa domáhajú proti sťažovateľovi a žalovanej v 2. rade zaplatenia sumy 200 000 Sk,

resp. sumy 175 000 Sk (z titulu doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti). Ústavný súd

z obsahu spisu ani z vyjadrení sťažovateľa nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej

by bolo možné kvalifikovať napadnuté konanie ako právne či skutkovo zložité a ktorá

by odôvodňovala doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

22.2 Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého

konania. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľ sa zúčastňoval pojednávaní nariadených okresným

súdom, na výzvy súdu reagoval v súdom určených lehotách. Po zistení, že svoje práva

na okresnom súde nedokáže sám náležite obhajovať, zvolil si na zastupovanie v konaní

kvalifikovaného právneho zástupcu. Sťažovateľ sa prostredníctvom sťažnosti na prieťahy

v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu domáhal urýchlenia priebehu napadnutého

konania. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá

by mohla byť pripísaná na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či svojím správaním

negatívne prispel k doterajšej neodôvodnene dlhej dobe napadnutého konania.

22.3 Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní.

V tejto súvislosti poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej zbytočné

prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu,

ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. , ,

). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (a tiež práva podľa

dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje závery, ktoré vyslovil v náleze

č. k. -29 z 3. júla 2012, ako aj v náleze č. k. -41

z 28. apríla 2014, v ktorých už hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní

na základe sťažnosti žalobcov a žalovanej v 2. rade. V uvedených nálezoch ústavný súd

uviedol, že postup okresného súdu bol poznamenaný predovšetkým neefektívnou

a nesústredenou činnosťou. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa pochybil okresný súd aj

nerešpektovaním právnych názorov vyšších súdov a ignoranciou právoplatného

rozhodnutia.

Okresným súdom bol vo veci vydaný prvý rozsudok 10. júna 2003, ktorým bola

žaloba žalobcov zamietnutá. Krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil z dôvodu, že

okresný súd sa náležite nezaoberal návrhom a tvrdeniami navrhovateľov. Druhým

rozsudkom z 20. apríla 2004 okresný súd rozhodol o povinnosti žalovaných žalovanú

pohľadávku uhradiť. Krajský súd uvedený rozsudok zrušil z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci. Tretí rozsudok vo veci bol vyhlásený 14. júna 2007. Okresný súd ním uložil

žalovanej v 2. rade uhradiť žalobcom 175 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania

a vo vzťahu k sťažovateľovi žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podali

odvolanie žalobcovia a žalovaná v 2. rade. Krajský súd v poradí tretí rozsudok okresného

súdu potvrdil, v dôsledku čoho sa stal právoplatným. Na jeho podklade konanie vo vzťahu

k sťažovateľovi bolo právoplatne ukončené.

Rozsudok okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu

preskúmal najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky na podnet žalovanej v 2. rade. Najvyšší súd rozsudok

okresného súdu uznesením z 30. júna 2011 v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Po doručení nálezu ústavného súdu z 3. júla 2012 predsedníčka okresného súdu

nariadila vo veci dohľad s povinnosťou podávať mesačné správy o stave konania. Táto

skutočnosť však nemala vplyv na rýchlosť a ani správnosť ukončenia predmetného konania

vo vzťahu k sťažovateľovi. Okresný súd s ním ako s účastníkom konania konal ďalej aj

napriek námietke jeho právneho zástupcu, že vo vzťahu k nemu už vo veci nemá konať,

keďže existuje právoplatné rozhodnutie, a 11. júna 2013 vydal v poradí štvrtý rozsudok

vo veci, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcom 5 808,93 €. Krajský súd

uznesením z 29. novembra 2013 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal predovšetkým na skutočnosť, že účastníkom

predmetného konania už nemal byť žalovaný v 1. rade – sťažovateľ, a to vzhľadom

na existenciu právoplatného rozhodnutia, a za nepreskúmateľné a zmätočné označil aj

odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v časti náhrady trov konania. Po vrátení veci

okresný súd v poradí piatym rozsudkom rozhodol tak, že žalobu proti žalovanej v 2. rade

zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

Krajský súd uznesením z 5. augusta 2014 rozsudok okresného súdu potvrdil.

23. Napadnuté konanie bolo právoplatne ukončené takmer po 14 rokoch od jeho

začatia. Vo vzťahu k sťažovateľovi samotnému bolo vo veci právoplatne rozhodnuté už

9. apríla 2008, okresný súd však túto skutočnosť neakceptoval a so sťažovateľom konal

napriek jeho námietkam a upozorneniam právneho zástupcu ďalej, t. j. viac ako 6 rokov ho

predvolával na pojednávania, nútil podávať odvolania voči rozhodnutiam, ktoré voči nemu

nemali byť vôbec vydané. Sťažovateľ podal 12. marca 2014 sťažnosť predsedníčke

okresného súdu, ktorá v odpovedi č. Spr 43/14 z 21. mája 2014 uviedla prehľad úkonov

vykonaných po náleze ústavného súdu sp. zn. z 3. júla 2012 so záverom,

že sťažnosť považuje za opodstatnenú.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen nečinnosť

ale aj neefektívna a nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd uzavrel, že pretrvávajúcou neefektívnou a nesústredenou činnosťou

okresného súdu a tiež jeho nerešpektovaním právnych názorov vyšších súdov

a predovšetkým právoplatného rozhodnutia vo vzťahu k sťažovateľovi došlo v napadnutom

konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

24. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práva alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na existenciu nálezov č. k. -29 z 3. júla 2012

a č. k. -41 z 28. apríla 2014, ako aj skutočnosť, že vo veci už bolo

právoplatne rozhodnuté, ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

25. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

8 000 €. Poukazuje pritom na to, že je onkologickým pacientom s dlhodobo nepriaznivým

zdravotným stavom, v dôsledku čoho je na invalidnom dôchodku, ktorý predstavuje

305,90 € mesačne. Právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, mu spôsobuje materiálnu

ujmu, ale aj psychickú traumu. V čase, keď sťažovateľ oprávnene predpokladal, že konanie

vo vzťahu k jeho osobe je už ukončené, okresný súd túto skutočnosť neakceptoval a ďalej

viedol konanie aj vo vzťahu k nemu, zaväzoval ho na plnenie, platenie súdnych poplatkov,

trov právneho zastúpenia, čím ho značne traumatizoval a prehĺbil už aj tak jeho nepriaznivú

finančnú situáciu, čo viedlo k materiálnej aj psychickej ujme nielen sťažovateľa samotného,

ale aj jeho najbližšej rodiny.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil doterajšiu dĺžku

napadnutého konania, intenzitu neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu

a predovšetkým skutočnosť, že so sťažovateľom ako žalovaným v 1. rade konal aj v období,

keď už voči nemu existovalo právoplatné rozhodnutie vo veci. Ústavný súd zobral do úvahy

aj zdravotný stav sťažovateľa a jeho sociálnu situáciu a dospel k záveru, že v danom prípade

bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € primerané konkrétnym

okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

26. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za dva úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, ktorú bolo

potrebné zvýšiť o režijný paušál (8,04 €), čo spolu predstavuje sumu 142,04 € za jeden úkon

právnej služby. Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2-krát po 142,04 €, t. j.

v sume 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

27. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

28. Na základe uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014