Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 224/2012
PDF · 221.36 KB
No categories available
IV. ÚS 224/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti M. V. a S. V., obaja bytom ..., zastúpených JUDr. M. P.,
advokátka, s. r. o., Ž., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. J. L.,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000, za účasti Okresného súdu Čadca,
takto
rozhodol:
1. Základné právo M. V. a S. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e , aby vo veci sp. zn. 6 C 580/2000 konal
bez zbytočných prieťahov.
3. M. V. a S. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému po 4 000 € (slovom
štyritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť M. V. a S. V. trovy konania v sume
341,81 € (slovom tristoštyridsaťjeden eur a osemdesiatjeden centov) na účet ich právnej
zástupkyne JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2012 doručená sťažnosť M. V. a S. V., obaja bytom ... (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. Ing. J. L., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 580/2000.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že sťažovatelia
podali 8. novembra 2000 okresnému súdu žalobu proti odporcom Š. Š. (ďalej len „odporca
v 1. rade“) a H. Š. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“, spolu len „odporcovia“), ktorou sa
domáhali zaplatenia sumy 200 000 Sk z titulu doplatku kúpnej ceny za predaj
nehnuteľnosti. Konanie je vedené pod sp. zn. 6 C 580/2000 a do dňa rozhodovania
ústavného súdu o sťažnosti nebolo právoplatne skončené.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
„Dňa 8. 11. 2000 sme podali na Okresný súd v Čadci návrh na zaplatenie sumy
200.000,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 3. 11. 2000 až do zaplatenia voči
žalovaným v rade 1./ (Š. Š.) a v rade 2./ (H. Š.).
Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 10. 6. 2003 č. k. 6 C 580/2000 našu žalobu
zamietol.
Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie a Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa
3. 12. 2003, č. k. 6 Co 384/2003 napadnutý I. stupňový rozsudok zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.
Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 20. 4. 2004, č. k. 6 C 580/2000 uložil
žalovaným v rade 1./ a 2./ zaplatiť nám − žalobcom sumu 175.000,- Sk spolu so 17,6 %
úrokom z omeškania od 3. 11. 2000 až do zaplatenia.
Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 31. 1. 2007, č. k. 8 Co 140/2006 predmetný
rozsudok opäť zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.
Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 14. 6. 2007, č. k. 6 C 580/2000 (v poradí
tretí), uložil žalovanej v rade 2./ povinnosť zaplatiť nám - žalobcom sumu 175.000,- Sk
spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 3. 11. 2000 až do zaplatenia.
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 9. 4. 2008, č. k. 7 Co 221/2007 napadnutý
rozsudok vo veci samej potvrdil.
Na základe podnetu žalovanej v rade 2./ napadol rozsudok Okresného súdu v Čadci
zo dňa 14. 6. 2007 č. k. 6 C 580/2000 vo výroku o povinnosti žalovanej rade 2./ v spojení
s potvrdzujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 9. 4. 2008,
č. k. 7 Co 221/2007 mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor SR, pričom Najvyšší súd
mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a uznesením zo dňa 30. 6. 2011, č. k. 3 M Cdo 13/2009
predmetné rozsudky zrušil.
Predmetné konanie sa vedie na Okresnom súde v Čadci pod č. k. 6 C 580/2000.
Od podania návrhu v roku 2000 až do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté
a to napriek tomu, že ide o 11 rokov trvajúci spor.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v
Čadci postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 porušené bolo.
Základné právo S. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v
Čadci postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 porušené bolo.
Okresnému súdu v Čadci prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 konať
bez zbytočných prieťahov.
M. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 11.000,- € (slovom
jedenásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
S. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 11.000,- € (slovom
jedenásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Čadca je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
advokátskej kancelárii JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., vo výške 476,00 € na účet č.: ...“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 224/2012-17
z 3. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd
vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či
trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný
súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda
okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 399/2012 z 21. marca 2012, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 26. marca 2012, bez podrobnejšej analýzy konštatoval, že
„Vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľov v rekcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu
z 21. marca 2012 uviedla, že „... samotný súd konštatoval prieťahy v konaní“.
II.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil tento nasledovný priebeh namietaného
konania:
1. Žaloba sťažovateľov, ktorou sa domáhali proti odporcom zaplatenia doplatku
kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti v sume 200 000 Sk, bola okresnému súdu doručená
15. novembra 2000 a zaevidovaná pod sp. zn. 6 C 580/2000.
2. Okresný súd po vykonaní úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania (doplatenie
súdneho poplatku za podaný návrh, vyjadrenie k návrhu, predloženie navrhnutých dôkazov)
nariadil 25. marca 2003 termín pojednávania na 10. jún 2003, na ktorom v poradí prvým
rozsudkom vo veci rozhodol tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.
3. Proti rozsudku z 10. júna 2003 podali sťažovatelia odvolanie; spis bol
na rozhodnutie o odvolaní doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
19. septembra 2003.
4. Krajský súd o odvolaní rozhodol 3. decembra 2003 tak, že odvolaním napadnutý
rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený
15. marca 2004.
5. Dňa 16. marca 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. apríl 2004,
na ktorom v poradí druhým rozsudkom vo veci rozhodol tak, že zaviazal odporcov
na zaplatenie sumy 175 000 Sk; rozsudok bol účastníkom konania doručený 1. júla 2004,
resp. 2. júla 2004.
6. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal 23. júla 2004 odporca
v 1. rade odvolanie a zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov; sťažovatelia sa
k odvolaniu vyjadrili podaním doručeným okresnému súdu 16. septembra 2004.
7. Po zistení majetkových pomerov odporcu v 1. rade mu okresný súd uznesením
z 28. októbra 2004 priznal čiastočne oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto
rozhodnutiu podal odvolanie odporca v 1. rade, o ktorom krajský súd rozhodol
31. decembra 2004 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
8. Spis na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku z 20. apríla 2004 bol krajskému
súdu doručený 22. marca 2005. Krajský súd spis vrátil okresnému súdu na účely odstránenia
nedostatkov; okresný súd ho krajskému súdu opätovne predložil 9. marca 2006.
9. Krajský súd uznesením z 31. januára 2007 aj v poradí druhý rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol vrátený okresnému súdu 26. apríla
2007.
9. Okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. jún 2007, ktoré bolo na žiadosť
odporkyne v 2. rade odročené na 12. jún 2007 a následne 14. jún 2007.
10. Na pojednávaní konanom 14. júna 2007 okresný súd opätovne o veci rozhodol
rozsudkom tak, že uložil odporkyni v 2. rade uhradiť sťažovateľom 175 000 Sk s 17,6 %
úrokom z omeškania a vo vzťahu k odporcovi v 1. rade žalobu zamietol; účastníkom
konania bol rozsudok doručený 17. júla 2007. Proti rozsudku podali odvolanie sťažovatelia
a odporkyňa v 2. rade. Krajský súd v poradí tretí rozsudok okresného súdu na pojednávaní
konanom 9. apríla 2008 potvrdil.
11. Na podnet odporkyne v 2. rade podal 14. júla 2009 generálny prokurátor
Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti výroku rozsudku okresného súdu
o uložení povinnosti odporkyni v 2. rade zaplatiť sťažovateľom predmetnú sumu v spojení
s potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu.
12. O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 M Cdo 13/2009 z 30. júna 2011, ktorým zrušil
dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu, ako aj dovolaním
napadnutý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola odporkyni v 2. rade uložená
povinnosť zaplatiť sťažovateľom sumu 175 000 Sk s úrokom z omeškania. V rozsahu
zrušenia najvyšší súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
13. Dňa 31. októbra 2011 doručili sťažovatelia okresnému súdu návrh na vydanie
predbežného opatrenia týkajúceho sa trov konania; o tomto návrhu rozhodol okresný súd
uznesením zo 7. decembra 2011 tak, že predbežné opatrenie nariadil. Proti nariadeniu
predbežného opatrenia podala odporkyňa v 2. rade odvolanie.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1
dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Predmetom konania, v ktorom sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, je
rozhodovanie o ich žalobe, ktorou sa domáhajú proti odporcom zaplatenia sumy 200 000 Sk
z titulu doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti. Ústavný súd z obsahu spisu ani
z vyjadrení sťažovateľov nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné
kvalifikovať namietané konanie ako právne či skutkovo zložité.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho
konania. Zo spisu vyplýva, že sťažovatelia sa zúčastňovali pojednávaní nariadených
okresným súdom, na výzvy súdu reagovali v súdom určených lehotách prostredníctvom
kvalifikovaného právneho zástupcu. Sťažovatelia sa prostredníctvom sťažnosti na prieťahy
v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu domáhali urýchlenia priebehu
namietaného konania. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že neexistuje žiadna
skutočnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či
a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v namietanom konaní.
V tejto súvislosti poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej zbytočné
prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu,
ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Ústavný súd dospel k názoru, že postup okresného súdu bol poznamenaný
predovšetkým neefektívnou a nesústredenou činnosťou. Okresný súd vo veci trikrát
rozhodol, pričom v jeho poradí prvý rozsudok z 10. júna 2003 krajský súd zrušil
predovšetkým z dôvodu, že „sa riadne nezaoberal návrhom a tvrdením navrhovateľov 1/
a 2/. Neskúmal návrh navrhovateľov 1/ a 2/ v podstate, keď neskúmal, že sa jedná
o neoprávnené obohatenie...“. V poradí druhý rozsudok okresného súdu z 20. apríla 2004
krajský súd opätovne zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V poradí tretí
rozsudok okresného súdu zo 14. júna 2007 vychádzal zo záväzného právneho názoru
odvolacieho súdu vysloveného v jeho predošlom zrušujúcom uznesení, preto ho krajský súd
potvrdil. Tento rozsudok vo výroku o uložení povinnosti odporkyni v 2. rade zaplatiť
sťažovateľom sumu 175 000 Sk s úrokom z omeškania v spojení s potvrdzujúcim rozsudku
odvolacieho súdu bol ale na základe mimoriadneho dovolania uznesením najvyššieho súdu
z 30. júna 2011 v dovolaním napadnutej časti zrušený a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie. Za týchto okolností nie je vec sťažovateľov ani
po 12 rokoch od začatia konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného
hľadiska neakceptovateľné. Ústavný súd poznamenáva, že aj okresný súd vo svojom
vyjadrení akceptoval, že v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom.
Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že predovšetkým neefektívnou
a nesústredenou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj ich práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...
Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania o sťažnosti nebolo namietané
konanie ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu konať v ďalšom období bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto
nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
každému po 11 000 €, čo odôvodnili takto: „Právna neistota, v ktorej sa dlhodobo
nachádzame, nám spôsobuje nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Neustále
dochádza k nášmu finančnému poškodzovaniu z dôvodu neustáleho platenia súdnych
poplatkov, trov právneho zastupovania ako aj exekučných trov, pričom bezdôvodné
obohatenie vo výške 175.000,- Sk, ktoré je predmetom sporu, nám do dnešného dňa nikto
nevrátil.
Vzhľadom k tomu, že predmet sporu je pre nás − sťažovateľov vzhľadom na našu
sociálnu a rodinnú situáciu a vzhľadom na zdravotný stav veľmi podstatný, žiadame priznať
nám podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia
našich práv primerané finančné zadosťučinenie...“
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc na jednej strane predovšetkým doterajšiu dĺžku namietaného konania,
intenzitu neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu a správanie sťažovateľov ako
účastníkov konania a na druhej strane predmet sporu (žaloba o zaplatenie sumy 200 000 Sk
s príslušenstvom) ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia v sume po 4 000 € každému zo sťažovateľov primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania za dva úkony právnej služby
uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v zmysle § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 pre dvoch sťažovateľov
patrí odmena v sume 127,16 € (aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2
vyhlášky), ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (2 x 7,63 €), čo spolu predstavuje
sumu 142,42 € za jeden úkon právnej služby (porovnaj I. ÚS 417/2010, II. ÚS 25/2011,
III. ÚS 354/2010, IV. ÚS 475/2010). Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2 x
142,42 €, t. j. v sume 284,84 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (právny zástupca
sťažovateľov je platcom DPH), t. j. o 56,97 €. Ústavný súd tak priznal trovy konania
v celkovej sume 341,81 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012