Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 484/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Lacovou,

Pražská 4, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 16. júla 2010 u súdnej

exekútorky návrh na vykonanie exekúcie proti povinným – a

(ďalej len „povinní“) o vymoženie sumy 73 000 € s príslušenstvom.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie z 23. septembra 2010 podali povinní

11. októbra 2010 námietky, sťažovateľka sa k námietkam vyjadrila 21. októbra 2010.

O námietkach rozhodol okresný súd uznesením z 21. decembra 2010.

Proti uzneseniu okresného súdu podali povinní odvolanie 14. januára 2011.

K odvolaniu sa sťažovateľka vyjadrila 10. marca 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

«Sťažovateľka listami zo dňa 13. 07. 2011 a 26. 10. 2011 požiadala konajúci súd

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne o rozhodnutie o veci, na ktoré súd žiadnym

spôsobom nereagoval. Dňa 08. 11. 2011 podala vo veci sťažnosť pre porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k rukám predsedu Okresného súdu Košice I.

Sťažnosť bola predsedom Okresného súdu Košice I vyhodnotená ako dôvodná, o čom

sťažovateľka bola vyrozumená listom zo dňa 12. 2. 2011...

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -84 zo dňa 31. 01. 2012

vec vrátil prvostupňovému súdu ako predčasne predloženú. Sťažovateľka dňa 30. 04. 2012

podala predsedovi Okresného súdu Košice I opätovnú sťažnosť pre porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd vo svojom oznámení o výsledku

prešetrenia sťažnosti zo dňa 14. 05. 2012 nekonštatoval ani porušenie ani neporušenie

práva sťažovateľky, ale obmedzil sa na vyjadrenie, že o odvolaní súd rozhodne do 30 dní.

Okresný súd Košice I o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. -89 zo dňa

28. 05. 2012. Voči uzneseniu Okresného súdu Košice I sp. zn. -89 zo dňa

28. 05. 2012 podali povinní odvolanie zo dňa 27. 06. 2012, ku ktorému sťažovateľka podala

vyjadrenie podaním zo dňa 15. 08. 2012. O odvolaní bolo Krajským súdom v Košiciach

rozhodnuté uznesením sp. zn. -110 zo dňa 31. 01. 2013...

Dňa 13. 05. 2013 doručili povinní konajúcemu súdu návrh na zastavenie

exekúcie a návrh na odklad exekúcie, k návrhom sa sťažovateľka vyjadrila podaniami

2

zo dňa 12. 06. 2013. Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. -152

zo dňa 06. 09. 2013 súd odklad exekúcie nepovolil. Uznesením Okresného súdu Košice I

sp. zn. -148 zo dňa 06. 09. 2013 súd návrhu povinných na zastavenie

exekúcie nevyhovel. Povinní proti uzneseniu podali odvolanie 24. 09. 2013, ku ktorému

sa sťažovateľka vyjadrila podaním zo dňa 08. 11. 2013.

Sťažovateľka dňa 13. 08. 2013 podala predsedovi Okresného súdu Košice I vo veci

sťažnosť pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a oznámením

o výsledku prešetrenia zo dňa 16. 09. 2013 bola sťažnosť predsedom súdu hodnotená ako

dôvodná. Sťažovateľka podala dňa 15. 05. 2014 opätovnú sťažnosť a Predsedom Okresného

súdu Košice I listom zo dňa 30. 07. 2014 jej bolo oznámené, že vec sa nachádza

na Krajskom súde v Košiciach.

Dňa 30. 08. 2014 podala sťažnosť pre porušenie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov k rukám predsedu Krajského súdu v Košiciach, na ktorý

nedostala odpoveď, ale listom zo dňa 05. 09. 2014 jej bolo doručené „ospravedlnenie“, z

ktorého nie je možné usúdiť výsledok šetrenia. Obsahom ospravedlnenie je vyjadrenie, že sa

súdu „k dnešnému dňu nepodarilo zabezpečiť riadne podklady pre jeho prešetrenie a že

správu o výsledku šetrenia obdŕži v neskoršom termíne. Do dnešného dňa sťažovateľka

nebola o výsledku šetrenia vyrozumená, ani vo veci nebolo Krajským súdom rozhodnuté a

ani jej nebolo umožnené Krajským súdom v Košiciach nahliadnuť do súdneho spisu

prostredníctvom informačnej kancelárie...

Z vyššie uvedených listín je zrejmé, že Predsedom Okresného súdu Košice I bolo

viackrát konštatované, že sťažnosť sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov bola dôvodná. Sťažnosť predsedovi Krajského súdu pre porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nebola predsedom Krajského súdu

v zákonnej lehote ani len vybavená. Dôvody ktoré sú v ospravedlnení uvedené sťažovateľke

nie sú známe a javia sa jej ako nanajvýš neštandardné a vágne. No vo veci nebolo doposiaľ

rozhodnuté aj napriek tomu, že od podania odvolania uplynula dlhšia ako ročná lehota...

Podľa názoru sťažovateľky vyššie uvedené skutočnosti preukazované pripojenými

listinnými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať aj oboznámením sa s obsahom súdneho spisu

Okresného súdu Košice I. sp. zn. a Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

preukazujú porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez

zbytočných prieťahov.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým vysloví „porušenie práva sťažovateľky... na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR, postupom Okresného súdu Košice I

vo veci sp. zn. a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške

15.000.- € a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. a priznal finančné

zadosťučinenie vo výške 15.000.- € a... uložil Okresnému súdu Košice I a Krajskému súdu

v Košiciach uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 1.148,- €... od doručenia tohto

nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.“.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka osobitne

neodôvodňuje.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

4

ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) ako zjavne neopodstatnenej

je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (,

, ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu

byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty (m. m. , , , ).

Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (a tiež práva podľa

dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. , ).

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti v tejto časti je preskúmanie

opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa

.

Na účely predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdny spis

okresného súdu, z ktorého zistil tento priebeh napadnutého konania:

Dňa 21. júla 2010 doručila súdna exekútorka okresnému súdu žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd 14. septembra 2010 vydal poverenie súdnej

exekútorke na vymoženie uloženej povinnosti 73 000 € s príslušenstvom.

Dňa 15. októbra 2010 doručila súdna exekútorka okresnému súdu námietky

povinných a ich návrh na zastavenie exekúcie. Dňa 27. októbra 2010 sťažovateľka doručila

svoje vyjadrenie k návrhu a námietkam povinných. Dňa 14. decembra 2010 okresný súd

6

žiadal Okresný súd Košice II o pripojenie spisu sp. zn. na účely rozhodnutia

o námietkach povinných. Vyžiadaný súdny spis bol okresnému súdu doručený 20. decembra

2010. Následne okresný súd rozhodol 21. decembra 2010 tak, že námietky povinných proti

exekúcii zamietol, a 23. decembra 2010 tak, že povinným uložil povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za námietky proti exekúcii.

Dňa 20. januára 2011 povinní doručili okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu z 21. decembra 2010. Sťažovateľka doručila vyjadrenie k odvolaniu

povinných 14. marca 2011.

Sťažovateľka doručila 16. novembra 2011 okresnému súdu podanie, v ktorom

navrhla zmenu súdneho exekútora.

Okresný súd odoslal súdny spis krajskému súdu 12. decembra 2011 na rozhodnutie

o odvolaní povinných. Krajský súd rozhodol uznesením z 31. januára 2012 tak, že vec vrátil

okresnému súdu ako nedôvodne predloženú. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že

proti uzneseniu o zamietnutí námietok proti exekúcii nie je prípustné odvolanie. Vzhľadom

na to, že o námietkach rozhodol vyšší súdny úradník, podaním odvolania bolo jeho

uznesenie zo zákona zrušené, preto mal o námietkach povinných rozhodnúť sudca. Krajský

súd tiež rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým tento zaviazal

povinných zaplatením súdneho poplatku za námietky proti exekúcii.

Po rozhodnutí krajského súdu bol súdny spis 1. marca 2012 vrátený okresnému súdu,

ktorý následne 15. marca 2012 doručoval uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Sudca okresného súdu rozhodol 28. mája 2012 uznesením tak, že námietky

povinných proti exekúcii zamietol.

Uznesením z 29. mája 2012 okresný súd rozhodol tak, že žiadosti

sťažovateľky o zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora

.

Dňa 6. júla 2012 doručili povinní okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

z 28. mája 2012.

Dňa 25. júla 2012 okresný súd odoslal súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní.

Dňa 30. júla 2012 krajský súd doručoval odvolanie povinných sťažovateľke. Dňa

17. augusta 2012 doručila sťažovateľka vyjadrenie k odvolaniu povinných. Následne

krajský súd rozhodol 31. januára 2013 tak, že odvolanie povinných odmietol.

Po rozhodnutí krajského súdu bol 5. marca 2013 súdny spis vrátený okresnému súdu,

ktorý následne doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

Dňa 13. mája 2013 povinní doručili okresnému súdu návrh na odklad exekúcie

a návrh na zastavenie exekúcie.

Dňa 23. mája 2013 bol okresnému súdu doručený prípis Okresnej prokuratúry

Košice I, v ktorom žiadala o predložene súdneho spisu z dôvodu, že povinní dali podnet na

podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu okresného súdu z 28. mája 2012.

Dňa 3. júla 2013 bol súdny spis vrátený okresnému súdu Generálnou prokuratúrou

Slovenskej republiky.

Okresný súd rozhodol 6. septembra 2013 tak, že nevyhovel návrhu povinných

na zastavenie exekúcie a odklad exekúcie nepovolil.

Dňa 30. septembra 2013 doručili povinní okresnému súdu odvolanie, ktoré následne

okresný súd 22. októbra 2013 doručoval sťažovateľke.

8

Dňa 7. novembra 2013 doručila sťažovateľka návrh na opravu uznesenia okresného

súdu, ktorým nebol povolený odklad exekúcie tak, aby bol doplnený dátum vydania tohto

uznesenia.

Dňa 8. novembra 2013 doručila sťažovateľka vyjadrenie k odvolaniu povinných.

Dňa 8. novembra 2013 vyzval okresný súd účastníkov konania na vrátenie uznesenia

na účely vykonania opravy – doplnenia dátumu vydania tohto uznesenia.

Po vrátení predmetného uznesenia účastníkmi v priebehu novembra 2013 okresný

súd 2. decembra 2013 opakovane doručil uznesenie s vykonanou opravou. Následne

okresný súd odoslal súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní povinných.

Krajský súd rozhodol 30. septembra 2014 tak, že zrušil uznesenie okresného súdu

zo 6. septembra 2013, ktorým tento nevyhovel návrhu povinných na zastavenie exekúcie,

a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Po rozhodnutí o odvolaní bol súdny spis doručený 19. novembra 2014 okresnému

súdu, ktorý následne doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom.

Dňa 3. decembra 2014 požiadala sťažovateľka o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 12. decembra 2014 doručili povinní návrh na zastavenie exekúcie.

Dňa 23. decembra 2014 doručila sťažovateľka dovolanie proti uzneseniu krajského

súdu z 30. septembra 2014, ktoré následne okresný súd 19. januára 2015 doručoval

povinným na vyjadrenie.

Vyjadrenie povinných k dovolaniu sťažovateľky bolo doručené 13. februára 2015,

ktoré následne okresný súd 18. marca 2015 zaslal sťažovateľke.

Dňa 26. marca 2015 sťažovateľka doručila späťvzatie dovolania a návrh

na zastavenie exekúcie.

Dňa 7. mája 2015 okresný súd zaslal súdny spis Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o dovolaní.

Najvyšší súd rozhodol 16. decembra 2015 tak, že dovolacie konanie zastavil

z dôvodu späťvzatia dovolania.

Dňa 12. januára 2016 bol súdny spis vrátený okresnému súdu, ktorý následne

doručoval uznesenie najvyššieho súdu účastníkom.

Dňa 14. marca 2016 rozhodol okresný súd tak, že exekúciu zastavil. Uznesenie

okresného súdu o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť 8. apríla 2016.

V odôvodnení tohto uznesenia okresný súd poukázal na uznesenie krajského súdu č. k.

-209 z 30. septembra 2014, ktorým tento zrušil uznesenie okresného súdu

o zamietnutí návrhu povinných na zastavenie exekúcie zo 6. septembra 2013, pričom

uviedol:

„Odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci je jeho

rozhodnutie nepreskúmateľné nakoľko sa súd nedostatočne zaoberal námietkou povinných,

že už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o odporovateľnosti právneho úkonu

rozsudkom zo dňa 30. 4. 2009 pod sp. zn. -142 neboli vlastníkmi

nehnuteľnosti, ktorá mala byť predmetom odporovateľného právneho úkonu.

Vyčítal súdu prvého stupňa, že v dôvodoch napadnutého uznesenia iba uviedol,

že veriteľ sa môže domáhať zaplatenia náhrady voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Ak nehnuteľnosť bola medzičasom prevedená na inú osobu a oprávnená sa v rámci exekúcie

nemôže uspokojiť jej predajom, bez toho aby sa zaoberal otázkou kedy skutočne došlo

k prevodu predmetu odporovateľného právneho úkonu. Pre rozhodnutie o návrhu

povinných na zastavenie exekúcie bude preto rozhodujúci časový okamih kedy došlo k

prevodu predmetu odporovateľného právneho úkonu povinnými na inú osobu.

10

Odvolací súd ďalej vo svojom odôvodnení zrušovaného uznesenia uviedol, že je toho

názoru, že ak by sa tvrdenie povinných preukázalo ako pravdivé, to je, že už v čase

rozhodovania súdu prvého stupňa odporovateľností právneho úkonu neboli vlastníkmi

nehnuteľnosti ktorá bola predmetom odporovateľného právneho úkonu rozsudok súdu

zo dňa 30. 4. 2009 sp. zn. -142 by za takej situácie nebol spôsobilým

podkladom k tomu, aby sa oprávnená ako veriteľ mohla na základe exekučného titulu

ktorým bola notárska zápisnica domáhať uskutočnenia exekúcie, pretože je zrejmé,

že nadobudnutý majetok dlžníka už povinným nepatril a nemohla preto byť ani nariadená

exekúcia na základe exekučného titulu proti dlžníkovi a v takom prípade by bol dôvod

na zastavenie exekúcie.

Ak však k prevodu predmetného odporovateľného právneho úkonu zo strany

povinných došlo až po tom, čo bola súdom dôvodne určená odporovateľnosť právneho

úkonu, exekúciu treba považovať za dôvodnú, pretože v takom prípade nebolo by možné

súhlasiť s názorom povinných, že na uskutočnenie exekúcie je potrebný ďalší exekučný titul,

pretože oprávnená by mala priamo zo zákona právo na náhradu vo vzťahu k povinným

na základe exekučného titulu − notárskej zápisnice proti dlžníkovi. Z toho dôvodu súd

sa dôsledne oboznámil s rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. -142 zo dňa

30. 4. 2009 ako aj rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. -174 zo dňa

5. 5. 2010 ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. 6. 2010. Zo spisového

materiálu z ako aj zo samotného vyjadrenia oprávnenej ktoré

doložila do spisu súd mal za preukázané, že predmetný byt na ktorý sa vedie

exekúcia bol zmluvou zo dňa 29. 5. 2006 prevedený na pána a následne

kúpnou zmluvou dňa 21. 6. 2007 bol položkou výkazu zmien č. V-3950/2007 v prospech

pána t. j. k prevodu predmetu odporovateľného úkonu... To znamená,

že v čase vyhlásenia rozsudku sp. zn. ktorý bol vyhlásený dňa 30. 4. 2009

povinný v I. a II. rade neboli vlastníkmi predmetného bytu. V tom čase, bol vlastníkom

predmetného bytu pán s manželkou...

Dňa 26. 3. 2015 oprávnená doručila tunajšiemu súdu návrh na zastavenie exekúcie.

Ako dôvod zastavenia exekúcie uviedla, že oprávnená bola úspešná v konaní vedenom pred

Okresným súdom Košice II sp. zn. v ktorej viedla proti žalovanej

na základe ust. § 109 Exekučného poriadku, a

ako žalovaná uhradila pohľadávku oprávnenej v plnej výške preto oprávnená

v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku navrhuje exekúciu zastaviť...

Povinní dňa 28. 4. 2015 prostredníctvom svojho práv. zást. doručili tunajšiemu súdu

vyjadrenie v ktorom uviedli, že dôvodom návrhu na zastavenie exekúcie nemôže byť

skutočnosť, že oprávnená bola úspešná proti žalovanej , na základe ust.

§ 109 Exekučného poriadku...

S právnym názorom odvolacieho súdu ako aj oprávnenej so zastavením exekúcie

je potrebné súhlasiť, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že existujú tu dôvody

pre zastavenie exekúcie ako neprípustnej, avšak iba potiaľ pokiaľ by oprávnená nedoručila

súdu návrh na zastavenie exekúcie, čím využila svoje dispozičné právo v zmysle ust. § 57

ods. 1 písm. c Exekučného poriadku. Podľa názoru súdu nie je rozhodujúce aký dôvod

zastavenia oprávnená uviedla. Súd podotýka, že v danom prípade nedošlo k späťvzatiu

návrhu v zmysle ust. , kde zákon umožňuje v ods. 2 konanie nezastaviť

v prípade nesúhlasu odporcu z vážnych dôvodov. Exekučný poriadok také ustanovenie

neobsahuje.

Z toho dôvodu súd exekúciu zastavil v zmysle ust. 57, ods. 1, pís. c Exekučného

poriadku, na základe ktorého súd exekúciu zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto

navrhol jej vykonanie. Pričom je irelevantné aké dôvody ho k tomuto jeho dispozičnému

právu viedli.“

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že napadnuté konanie trvalo takmer šesť rokov

s tým, že v rámci tohto konania rozhodoval opakovane aj krajský súd ako odvolací súd

a tiež najvyšší súd ako dovolací súd s tým, že na týchto stupňoch konanie trvalo celkovo

dva roky a päť mesiacov. Okresný súd takto v napadnutom konaní konal približne tri roky

a sedem mesiacov.

Možno tiež konštatovať, že okresný súd v prerokúvanej veci konal v zásade plynulo,

vyskytlo sa jedno obdobie nečinnosti v rozsahu deväť mesiacov – od 14. marca 2011,

kedy sťažovateľka doručila svoje vyjadrenie k odvolaniu povinných, pričom okresný súd

odoslal súdny spis krajskému súdu až 12. decembra 2011. Čo sa týka neefektívnosti

konania, tá sa vyskytla v postupe okresného súdu podľa názoru ústavného súdu v zásade len

12

v tom, že okresný súd nesprávne vyhodnotil zákonný dôsledok podania odvolania proti

uzneseniu o zamietnutí námietok proti exekúcii vydanému vyšším súdnym úradníkom.

Nezohľadnil, že toto uznesenie bolo zo zákona zrušené podaním odvolania, a vec

bezdôvodne predložil krajskému súdu, čím spôsobil prieťah v trvaní predmetného

odvolacieho konania, t. j. približne dva a pol mesiaca.

Celkovú dĺžku napadnutého konania ovplyvnila podľa názoru ústavného súdu

procesná aktivita jednak povinných − opakovane podali námietky proti exekúcii, návrhy

na zastavenie exekúcie, prípadne návrh na odklad exekúcie a tiež odvolania proti

rozhodnutiam okresného súdu o týchto procesných návrhoch a podnet na podanie

mimoriadneho dovolania, ako aj procesná aktivita sťažovateľky – ktorá podala návrh

na zmenu exekútora a dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. septembra 2014, ktoré

následne vzala späť. V súvislosti s touto procesnou aktivitou účastníkov konania ústavný

súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných

práv účastníkom konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť

za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu

konajúcemu vo veci (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa tiež vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade

s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

).

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za relevantné, že v čase rozhodovania

o sťažnosti sťažovateľky bolo napadnuté konanie právoplatne skončené, preto

sa sťažovateľka už nenachádzala v stave právnej neistoty, ktorý je spojený s prebiehajúcim

súdnym konaním, pričom k zastaveniu napadnutého konania došlo na základe

dispozitívneho úkonu samotnej sťažovateľky. Navyše sa javí, že v napadnutom konaní

existoval dôvod na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť, ktorým sa nakoniec okresný

súd nezaoberal práve s prihliadnutím na návrh na zastavenie exekúcie podaný

sťažovateľkou.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní pochybenia

okresného súdu nemali takú intenzitu, aby bolo možné konštatovať porušenie základného

práva podľa . Ústavný súd v rámci tohto hodnotenia prihliadol na to, že

k celkovej dĺžke napadnutého konania prispela procesná aktivita povinných, ako aj

sťažovateľky, a tiež na to, že v priebehu konania o sťažnosti sťažovateľky skončil stav

právnej neistoty, keďže napadnuté konanie bolo právoplatne zastavené na základe

dispozitívneho úkonu sťažovateľky. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25

ods. 2 odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v napadnutom konaní

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať

14

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto

práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania sťažnosti v tejto

časti je preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. malo dôjsť k porušeniu

jej základného práva podľa .

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v napadnutom konaní rozhodoval

o odvolaní povinných proti uzneseniu okresného súdu zo 6. septembra 2013, ktorým tento

nevyhovel ich návrhu na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie. O tomto odvolaní

rozhodol krajský súd uznesením z 30. septembra 2014 tak, že uznesenie okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka namieta

porušenie svojho základného práva podľa postupom krajského súdu

v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. novembra 2014, t. j.

v čase, keď krajský súd už rozhodol o odvolaní povinných proti uzneseniu okresného súdu

zo 6. septembra 2013. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému

porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva podľa v čase podania

sťažnosti postupom krajského súdu v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať, a preto

sťažnosť v súlade s odmietol v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi v nej

uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016

16