Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 610/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. U., zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Uhrínom,

Hviezdoslavova 7, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 až

, ako aj práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2014 doručená sťažnosť A. U. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa až (ďalej len

„ústava“) a bližšie nešpecifikovaných práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalovanej v konaní vedenom na návrh Českej poisťovne a. s. (ďalej len „žalobca“)

pred okresným súdom o zaplatenie sumy 36 220 Sk z titulu neuhradeného poistného

na základe poistnej zmluvy, predmetom ktorej bolo poistenie motorového vozidla

sťažovateľky, ktoré však po vyporiadaní bezpodielového vlastníctva manželov užíval jej

manžel. Počas konania pred súdom sťažovateľka vzniesla námietku nedostatku pasívnej

legitimácie, pričom uvádzala, že predmetnú poistnú zmluvu neuzatvárala, nepodpísala ani

nedojednávala poistné podmienky, a súčasne tvrdila, že motorové vozidlo bolo majetkom

lízingovej spoločnosti a ona bola len jeho lízingovou užívateľkou. Napriek uvedenému

všeobecné súdy konali so sťažovateľkou ako s účastníkom konania a túto rozhodujúcu

skutočnosť nevzali vôbec do úvahy. Predmetné motorové vozidlo sťažovateľka v roku 2002

po dohode s jeho užívateľom a so súhlasom lízingovej spoločnosti predala J. H., čo

oznámila žalobcovi písomne v deň podpisovania kúpnej zmluvy. Okresný súd vo veci

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2005, ktorým zaviazal sťažovateľku

zaplatiť žalobcovi sumu 36 220 Sk s príslušenstvom. Okresný súd takto rozhodol

na pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu napriek tomu, že títo

svoju neprítomnosť riadne ospravedlnili.

Rozsudok okresného súdu z 30. júna 2005 sťažovateľka napadla odvolaním,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. apríla 2006 tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci okresnému súdu tento vykonal dokazovanie a opakovane dospel

rozsudkom zo 6. septembra 2007 k záveru, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi

sumu 36 220 Sk s príslušenstvom.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2008 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd, ako aj krajský súd v právnej veci sťažovateľky napriek sťažovateľkou

uvádzaným tvrdeniam postupovali nesprávne, čo bolo dôvodom na podanie dovolania, ktoré

bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietnuté.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania

generálnej prokuratúre 19. októbra 2009, ktorý bol vedený pod sp. zn. .

Právny zástupca sťažovateľky bol 11. marca 2010 vyzvaný generálnou prokuratúrou

na doplnenie návrhu o splnomocnenie na zastupovanie, ktoré bolo 18. marca 2010

generálnej prokuratúre zaslané. O vybavení podnetu bola sťažovateľka vyrozumená

17. mája 2010 Krajskou prokuratúrou v Košiciach tak, že mimoriadne dovolanie podané byť

nemôže z dôvodu uplynutia lehoty na jeho podanie 14. januára 2010.

Sťažovateľka následne požiadala generálnu prokuratúru o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody spôsobenej nečinnosťou orgánu štátu pri výkone verejnej moci

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), keďže v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu musela zaplatiť dlžnú

sumu. Generálna prokuratúra sťažovateľku informovala listom doručeným 4. októbra 2010,

že jej nároku nie je možné vyhovieť, keďže zo strany generálnej prokuratúry nedošlo

k takému pochybeniu, ktoré by požadované odškodnenie odôvodňovalo.

Na základe uvedeného podala sťažovateľka 6. decembra 2010 na Okresnom súde

Bratislava I návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci

podľa Súdne konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod

sp. zn. a neskôr na Krajskom súde v Bratislave v rámci odvolacieho konania

vedeného pod sp. zn. bolo ukončené zamietnutím jej žaloby z dôvodu, že

k podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nebola pripojená plná moc udelená

advokátovi. V tejto súvislosti sťažovateľka úplne poprela tvrdenia generálnej prokuratúry,

že k doplneniu podnetu bola vyzvaná už 12. novembra 2009, jediná výzva bola doručená jej

právnemu zástupcovi až 11. marca 2010.

Nesúhlasiac s daným stavom vo veci podala sťažovateľka podnet na podanie

mimoriadneho dovolania generálnej prokuratúre. Prostredníctvom Krajskej prokuratúry

v Bratislave bolo sťažovateľke doručené upovedomenie o spôsobe vybavenia jej podnetu

listom sp. zn. Kc 173/14/1100 z 12. augusta 2014 s tým, že jej podanie bolo odložené.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že „konaním

Okresného súdu Košice I. v konaní pod sp. zn.: a Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn.: bol voči právam sťažovateľky porušený princíp

práva na spravodlivý súdny proces a konaním Generálnej prokuratúry SR bolo porušené

právo na vydanie zákonného rozhodnutia a týmito konaniami bol vo vzťahu k právam

sťažovateľky boli porušené ustanovenia čl. 46 – 50 Základných ľudských práv a slobôd

daných jednak SR a jednak Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, následkom ktorého konania bola sťažovateľke spôsobená majetková ujma vo výške

3.421,74 euro, ktorú škodu sú povinní rukou spoločnou a nerozdielnou uhradiť označení

porušovatelia a taktiež sú títo povinní uhradiť sťažovateľke sankčný úrok vo výške 10 %

zo sumy 3.421,74 euro od 26. 05. 2009 do zaplatenia a uhradiť trovy konania a právneho

zastúpenia vo veci“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom okresného

súdu a postupom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie lehoty podľa je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 27. novembra 2008 nadobudol právoplatnosť 14. januára 2009, avšak sťažnosť bola

ústavnému súdu podaná sťažovateľkou osobne 16. septembra 2014, teda zjavne po uplynutí

zákonnej lehoty dvoch mesiacov.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú

ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

a jeho vlastnú judikatúru, podľa ktorej lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu je v prípadoch

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú, s výnimkou prípadov,

keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54 a tiež napr. , a ). Zo sťažnosti, z jej príloh

a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 27. novembra 2008 bolo odmietnuté ako procesne neprípustné

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2009, teda tiež dávno pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného

porušenia označených práv sťažovateľky postupom okresného súdu a postupom krajského

súdu bola podaná oneskorene, v dôsledku čoho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa

z tohto dôvodu odmietnuť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom generálnej

prokuratúry

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh ústavný súd konštatuje, že

táto sťažnosť v časti namietajúcej postup generálnej prokuratúry napriek tomu, že

sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom, nespĺňa

všetky zákonom predpokladané náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

ustanovené v a a a .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Podľa ústavný súd je viazaný

návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ustanovenie sa v celom rozsahu vzťahuje aj

na sťažnosť podľa a nasl. . Ústavný súd výslovne zdôrazňuje,

že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch,

v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené

advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na

návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ).

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia

sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu

smeruje [písm. c)]. Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľkou predložený návrh

rozhodnutia vo veci samej (v časti namietaného postupu generálnej prokuratúry) nie je

vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci

Jedným zo závažných obsahových nedostatkov petitu brániacich meritórnemu

preskúmaniu sťažnosti je absencia dostatočného označenia práv alebo slobôd sťažovateľky,

ktoré mali byť porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná,

petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať

nielen označenie ustanovenia, ktorým je zaručené právo, ktoré malo byť porušené, ale aj

slovné vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom rozpore. Uvedené je

nevyhnutné pre vymedzenie hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať ústavný

prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi

(obdobne ). Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti len všeobecne uvádza,

že konaním generálnej prokuratúry boli porušené jej práva zaručené v čl. 46 až čl. 50

, ako aj bližšie nešpecifikované práva garantované dohovorom, tieto však v sťažnosti

bližšie neodôvodňuje.

Ďalším nedostatkom petitu sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľka neuvádza,

v dôsledku ktorého postupu generálnej prokuratúry došlo k porušeniu takto označených

práv, keď tento neoznačila/neidentifikovala žiadnou spisovou značkou. Z odôvodnenia

sťažnosti navyše vyplýva, že sťažovateľka v danej veci opakovane podávala generálnej

prokuratúre podnety na podanie mimoriadneho dovolania, pričom jej posledný podnet bol

z poverenia generálnej prokuratúry vybavený Krajskou prokuratúrou v Bratislave, ktorej

postup sťažovateľka v petite sťažnosti preskúmať nežiadala.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti vykazuje

také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci

len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014