Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 610/2014
PDF · 178.74 KB
No categories available
I. ÚS 610/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. U., zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Uhrínom,
Hviezdoslavova 7, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 až
čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
23 C 12/2003, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 7/2008, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2014 doručená sťažnosť A. U. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a bližšie nešpecifikovaných práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 12/2003, postupom Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 7/2008, ako aj
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom
postavení žalovanej v konaní vedenom na návrh Českej poisťovne a. s. (ďalej len „žalobca“)
pred okresným súdom o zaplatenie sumy 36 220 Sk z titulu neuhradeného poistného
na základe poistnej zmluvy, predmetom ktorej bolo poistenie motorového vozidla
sťažovateľky, ktoré však po vyporiadaní bezpodielového vlastníctva manželov užíval jej
manžel. Počas konania pred súdom sťažovateľka vzniesla námietku nedostatku pasívnej
legitimácie, pričom uvádzala, že predmetnú poistnú zmluvu neuzatvárala, nepodpísala ani
nedojednávala poistné podmienky, a súčasne tvrdila, že motorové vozidlo bolo majetkom
lízingovej spoločnosti a ona bola len jeho lízingovou užívateľkou. Napriek uvedenému
všeobecné súdy konali so sťažovateľkou ako s účastníkom konania a túto rozhodujúcu
skutočnosť nevzali vôbec do úvahy. Predmetné motorové vozidlo sťažovateľka v roku 2002
po dohode s jeho užívateľom a so súhlasom lízingovej spoločnosti predala J. H., čo
oznámila žalobcovi písomne v deň podpisovania kúpnej zmluvy. Okresný súd vo veci
rozhodol rozsudkom sp. zn. 23 C 12/2003 z 30. júna 2005, ktorým zaviazal sťažovateľku
zaplatiť žalobcovi sumu 36 220 Sk s príslušenstvom. Okresný súd takto rozhodol
na pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu napriek tomu, že títo
svoju neprítomnosť riadne ospravedlnili.
Rozsudok okresného súdu z 30. júna 2005 sťažovateľka napadla odvolaním,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 433/2005 zo 7. apríla 2006 tak, že
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Po vrátení veci okresnému súdu tento vykonal dokazovanie a opakovane dospel
rozsudkom zo 6. septembra 2007 k záveru, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi
sumu 36 220 Sk s príslušenstvom.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 Co 7/2008
z 27. novembra 2008 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Okresný súd, ako aj krajský súd v právnej veci sťažovateľky napriek sťažovateľkou
uvádzaným tvrdeniam postupovali nesprávne, čo bolo dôvodom na podanie dovolania, ktoré
bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietnuté.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania
generálnej prokuratúre 19. októbra 2009, ktorý bol vedený pod sp. zn. VI/2Pz 288/10.
Právny zástupca sťažovateľky bol 11. marca 2010 vyzvaný generálnou prokuratúrou
na doplnenie návrhu o splnomocnenie na zastupovanie, ktoré bolo 18. marca 2010
generálnej prokuratúre zaslané. O vybavení podnetu bola sťažovateľka vyrozumená
17. mája 2010 Krajskou prokuratúrou v Košiciach tak, že mimoriadne dovolanie podané byť
nemôže z dôvodu uplynutia lehoty na jeho podanie 14. januára 2010.
Sťažovateľka následne požiadala generálnu prokuratúru o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nečinnosťou orgánu štátu pri výkone verejnej moci
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“), keďže v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu musela zaplatiť dlžnú
sumu. Generálna prokuratúra sťažovateľku informovala listom doručeným 4. októbra 2010,
že jej nároku nie je možné vyhovieť, keďže zo strany generálnej prokuratúry nedošlo
k takému pochybeniu, ktoré by požadované odškodnenie odôvodňovalo.
Na základe uvedeného podala sťažovateľka 6. decembra 2010 na Okresnom súde
Bratislava I návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súdne konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod
sp. zn. 7 C 49/2011 a neskôr na Krajskom súde v Bratislave v rámci odvolacieho konania
vedeného pod sp. zn. 9 Co 196/2013 bolo ukončené zamietnutím jej žaloby z dôvodu, že
k podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nebola pripojená plná moc udelená
advokátovi. V tejto súvislosti sťažovateľka úplne poprela tvrdenia generálnej prokuratúry,
že k doplneniu podnetu bola vyzvaná už 12. novembra 2009, jediná výzva bola doručená jej
právnemu zástupcovi až 11. marca 2010.
Nesúhlasiac s daným stavom vo veci podala sťažovateľka podnet na podanie
mimoriadneho dovolania generálnej prokuratúre. Prostredníctvom Krajskej prokuratúry
v Bratislave bolo sťažovateľke doručené upovedomenie o spôsobe vybavenia jej podnetu
listom sp. zn. Kc 173/14/1100 z 12. augusta 2014 s tým, že jej podanie bolo odložené.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že „konaním
Okresného súdu Košice I. v konaní pod sp. zn.: 23 C/12/03 a Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Co/7/2008 bol voči právam sťažovateľky porušený princíp
práva na spravodlivý súdny proces a konaním Generálnej prokuratúry SR bolo porušené
právo na vydanie zákonného rozhodnutia a týmito konaniami bol vo vzťahu k právam
sťažovateľky boli porušené ustanovenia čl. 46 – 50 Základných ľudských práv a slobôd
daných jednak Ústavou SR a jednak Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, následkom ktorého konania bola sťažovateľke spôsobená majetková ujma vo výške
3.421,74 euro, ktorú škodu sú povinní rukou spoločnou a nerozdielnou uhradiť označení
porušovatelia a taktiež sú títo povinní uhradiť sťažovateľke sankčný úrok vo výške 10 %
zo sumy 3.421,74 euro od 26. 05. 2009 do zaplatenia a uhradiť trovy konania a právneho
zastúpenia vo veci“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom okresného
súdu a postupom krajského súdu
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 12/2003 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 7/2008.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 7/2008
z 27. novembra 2008 nadobudol právoplatnosť 14. januára 2009, avšak sťažnosť bola
ústavnému súdu podaná sťažovateľkou osobne 16. septembra 2014, teda zjavne po uplynutí
zákonnej lehoty dvoch mesiacov.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú
ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a jeho vlastnú judikatúru, podľa ktorej lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu je v prípadoch
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú, s výnimkou prípadov,
keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54 a tiež napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09 a I. ÚS 358/09). Zo sťažnosti, z jej príloh
a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 3 Co 7/2008 z 27. novembra 2008 bolo odmietnuté ako procesne neprípustné
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 189/2009 z 13. júla 2009, teda tiež dávno pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného
porušenia označených práv sťažovateľky postupom okresného súdu a postupom krajského
súdu bola podaná oneskorene, v dôsledku čoho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom generálnej
prokuratúry
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh ústavný súd konštatuje, že
táto sťažnosť v časti namietajúcej postup generálnej prokuratúry napriek tomu, že
sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom, nespĺňa
všetky zákonom predpokladané náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj
na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje,
že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch,
v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené
advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na
návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia
sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu
smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľkou predložený návrh
rozhodnutia vo veci samej (v časti namietaného postupu generálnej prokuratúry) nie je
vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci
Jedným zo závažných obsahových nedostatkov petitu brániacich meritórnemu
preskúmaniu sťažnosti je absencia dostatočného označenia práv alebo slobôd sťažovateľky,
ktoré mali byť porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná,
petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať
nielen označenie ustanovenia, ktorým je zaručené právo, ktoré malo byť porušené, ale aj
slovné vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom rozpore. Uvedené je
nevyhnutné pre vymedzenie hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať ústavný
prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi
(obdobne III. ÚS 74/2013). Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti len všeobecne uvádza,
že konaním generálnej prokuratúry boli porušené jej práva zaručené v čl. 46 až čl. 50
ústavy, ako aj bližšie nešpecifikované práva garantované dohovorom, tieto však v sťažnosti
bližšie neodôvodňuje.
Ďalším nedostatkom petitu sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľka neuvádza,
v dôsledku ktorého postupu generálnej prokuratúry došlo k porušeniu takto označených
práv, keď tento neoznačila/neidentifikovala žiadnou spisovou značkou. Z odôvodnenia
sťažnosti navyše vyplýva, že sťažovateľka v danej veci opakovane podávala generálnej
prokuratúre podnety na podanie mimoriadneho dovolania, pričom jej posledný podnet bol
z poverenia generálnej prokuratúry vybavený Krajskou prokuratúrou v Bratislave, ktorej
postup sťažovateľka v petite sťažnosti preskúmať nežiadala.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti vykazuje
také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci
len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014