Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c85/370743.5bbae1.pdf
PDF · 108.72 KB
No categories available
5Cdo/189/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 189/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Č. P. - S. a.s. B.,
zastúpeného JUDr. J. B., advokátom v P., proti žalovanej A. U., bývajúcej v K., zastúpenej
JUDr. J. U., advokátom v K., o zaplatenie 36 220 Sk s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 23 C 12/2003, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3 Co 7/2008 z 27. novembra 2008, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 6. septembra 2007, č.k. 23 C 12/2003 - 153 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 36 220 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania
od 15.9.2002 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobcovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu v sume 12 187 Sk, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá platná poistná
zmluva a to v mene žalovanej jej právnym zástupcom. Boli platené aj leasingové splátky
za motorové vozidlo, pričom z tohto dôvodu má žalobca právo na zaplatenie poistného
štvrťročne tak, ako bolo medzi účastníkmi dohodnuté. Z prehľadu, ktorý žalovaná nevyvrátila
vyplýva, že splátka splatná 14.9.2002 nebola uhradená. Pre nezaplatenie splátky listom
z 18.11.2002 žalobca oznámil žalovanej zánik poistného 14.12.2002. Dôvody zániku poistnej
zmluvy na strane žalovanej nenastali skôr ako dôvody na strane žalobcu, t.j. pre nezaplatenie
poistného. Vzhľadom k tomu s poukazom na ustanovenie § 801 Občianskeho zákonníka
v platnom znení v roku 2002, poistenie zaniklo v lehote do 6 mesiacov, keďže splátka
poistného splatná dňa 14.9.2002 nebola zaplatená a k zániku poistenia došlo do 6 mesiacov,
teda 14. marca 2002. K zániku poistenia nemohlo dôjsť z dôvodov na strane žalovanej,
vzhľadom na všeobecné poistené podmienky, pretože nebolo preukázané, že došlo k zániku
poistenia alebo skončenia užívania poistenej veci. Z uvedeného dôvodu má potom žalobca
právo na zaplatenie poistného do zániku poistenia. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 27. novembra 2008,
sp.zn. 3 Co 7/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Skonštatoval správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia, vrátane toho, že žalovaná je v spore pasívne legitimovaná.
V tejto súvislosti poukázal aj na ďalšie prednesy ako aj písomné vyjadrenia žalovanej,
z ktorých vyplýva, že táto uznala, že leasingovú zmluvu podpísala, teda uznala, že zoberie
auto na leasing na svoje meno s tým, že užívať ho bude jej bývalý manžel a zástupca v tomto
konaní. Zástupca žalovanej naopak uznal, že v mene žalovanej podpísal poistnú zmluvu.
Poukázal aj na „odpor“ podaný žalovanou dňa 12.5.2003, z ktorého je zrejmé, že žalovaná
mala so žalobcom uzavretú poistnú zmluvu zo 14.3.2001, ktorou bolo poistené motorové
vozidlo EVČ K..
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, podala s poukazom na ustanovenie § 237
a § 238 O.s.p. dovolanie žalovaná. Namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho,
ako aj rozhodnutia súdu prvého stupňa. Dovolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia spochybnil jej tvrdenia, ako i tvrdenia jej právneho
zástupcu, prednesených v priebehu konania, pričom takéto tvrdenia súdu sú nehoráznym
prekrúcaním výpovedí účastníkov konania. Okrem toho namietala, že napriek námietke
zaujatosti vznesenej voči konajúcej sudkyni, ktorú nadriadený súd vrátil ako bezdôvodne
predloženú, v predmetnej veci táto sudkyňa ďalej konala, zjavne nie nestranne. Napriek
pokynom odvolacieho súdu, s ktorými sa mal súd prvého stupňa v konaní riadiť, tento ani len
z časti neodstránil tie námietky a zistenia krajského súdu, pre ktoré odvolací súd zrušil
pôvodné rozhodnutie súdu prvého stupňa pre jeho nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť
a opätovne rozhodol tak a za použitia tých istých argumentov, ako tomu bolo v rámci
pôvodného konania a nevykonal ani výsluch žalobcom označených a navrhovaných svedkov.
V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový a právny stav veci tak, ako ho uvádzala v konaní
pred súdmi. Navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci doposiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. Dovolací súd sa preto
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom
na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom
bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených
procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo
k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie
je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Žalovaná existenciu procesných vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. netvrdila
a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané
nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne
zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanej realizáciu jej procesných práv.
Z obsahu dovolania žalovanej možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať
pred súdom malo dôjsť predovšetkým nevykonaním ňou navrhovaného dokazovania (výsluch
označených svedkov), ďalej spochybnením tvrdení ňou a jej právnym zástupcom
prednesených v priebehu konania, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie
vo veci.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd
nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.),
a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd
v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať
pred súdom. Dovolací súd aj v prejednávanej veci zastáva názor, že nevykonaním
dovolateľkou navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať
pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu.
So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd tiež
zameral aj na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že v prejednávanej veci
rozhodovala vylúčená sudkyňa (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s uznesením Krajského súdu v Košiciach
z 9. októbra 2006 sp.zn. 3 NcC 1/2006, ktorým vec vrátil súdu prvého stupňa ako bezdôvodne
predloženú z dôvodov, že námietka zaujatosti vznesená žalovanou dňa 19. septembra 2006
nebola podaná v lehote podľa ustanovenia § 15a ods. 2 O.s.p. a táto smeruje iba
k okolnostiam spočívajúcim v postupe sudcu o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3, § 15 ods. 5
a § 15a ods. 2 O.s.p.), kedy sa nevyžaduje, aby sa vec predložila nadriadenému súdu (§ 15a
ods. 5 a § 15a ods. 2 O.s.p.).
Potrebné je poukázať aj na tú skutočnosť, že žalovaná v dovolacom konaní žiadne
nové okolnosti zaujatosti JUDr. D. B. neuvádzala.
Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecné záväzné právne
predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2
ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení zmien a doplnkov a je povinný prejednať a rozhodnúť
všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce. Obsah tohto práva
a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len
z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade splnené.
Odôvodnenú pochybnosť o zaujatosti sudkyne JUDr. D. B. nie je možné v danom prípade
vyvodiť.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť
dovolania žalovanej proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nemožno vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 13. júla 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková