Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 682/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., zastúpeného advokátom

JUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom, Krížna 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp.

zn. z 29. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014

doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

a sp. zn. z 29. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že od 1. júla 2005, kedy bol sťažovateľ

zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „advokátska

komora“), vykonával advokáciu samostatne (samostatne zárobkovo činná osoba), a to až

do 29. marca 2010, kedy zmenil spôsob výkonu advokácie tak, že ju vykonával už ako

konateľ spoločnosti Advokátska kancelária... (ďalej len „advokátska kancelária“), pričom

o tejto skutočnosti advokátska komora vydala sťažovateľovi potvrdenie o spôsobe výkonu

advokácie č..., v zmysle ktorého bol sťažovateľ oprávnený vykonávať advokáciu len v mene

a na účet označenej advokátskej kancelárie. Z uvedených dôvodov sťažovateľ adresoval

Sociálnej poisťovni, pobočke Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) odhlášku

zo sociálneho poistenia, ktorá jej bola doručená 30. apríla 2010, avšak napriek tejto

skutočnosti Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 700-0213732410-GC04/10 zo 6. septembra

2010 (ďalej len „prvé rozhodnutie“) vyrúbila sťažovateľovi ako samostatne zárobkovej

činnej osobe poistné za obdobie apríl 2010 – júl 2010 v sume 3 144,06 € a rozhodnutím

č. 700-0211755111-GC04/11 z 19. marca 2011 (ďalej len „druhé rozhodnutie“) Sociálna

poisťovňa vyrúbila sťažovateľovi poistné ako samostatne zárobkovo činnej osobe aj

za obdobie august 2010 – december 2010 v sume 4 116 €. Na základe sťažovateľom

podaných odvolaní Sociálna poisťovňa prvé rozhodnutie potvrdila rozhodnutím

č. 21125- 2/2012-BA z 13. apríla 2012 a druhé rozhodnutie potvrdila rozhodnutím

č. 42585-2/2011-BA z 21. júla 2011, ktoré sťažovateľ napadol žalobami o preskúmanie ich

zákonnosti podľa druhej hlavy V. časti .

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím rozhodnutím

sp. zn. z 12. júla 2012 žalobu sťažovateľa o preskúmanie prvého

rozhodnutia Sociálnej poisťovne zamietol a rozhodnutím sp. zn.

z 19. októbra 2012 krajský súd zamietol aj žalobu sťažovateľa smerujúcu proti druhému

rozhodnutiu Sociálnej poisťovne.

O odvolaniach sťažovateľa proti označeným rozhodnutiam krajského súdu rozhodol

najvyšší súd napádanými rozsudkami sp. zn. a sp. zn.

z 29. januára 2014, ktorými označené rozhodnutia krajského súdu potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že najvyšší súd

neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ v rozhodnom období, za ktoré mu Sociálna

poisťovňa vyrúbila poistenie, nemal oprávnenie samostatne vykonávať advokátsku činnosť,

a v tej spojitosti ani na svoj vlastný účet dosahovať zisk, t. j. nemal postavenie samostatne

zárobkovo činnej osoby, pričom podľa sťažovateľa „Jediným argumentom Sociálnej

poisťovne pritom bol pretrvávajúci zápis sťažovateľa v zozname advokátov Slovenskej

advokátskej komory, bez akéhokoľvek zohľadnenia spôsobu, ktorým bol sťažovateľ

v uvedenom období oprávnený vykonávať advokáciu.“ Podľa sťažovateľa skutočnosť, že

v rozhodnom čase bol naďalej vedený v zozname advokátskej komory ako advokát, nemôže

mať vplyv na jeho povinnosť platiť poistné ako samostatne zárobkovo činná osoba, pretože

zápis v tomto zozname je iba jednou zo základných podmienok, resp. predpokladov, aby

mohol vykonávať advokátsku činnosť vôbec, pričom v tomto smere je nevyhnutné

prihliadať na spôsob výkonu tejto činnosti, t. j. či je vykonávaná samostatne alebo v mene

advokátskej kancelárie.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:

„Základným argumentom konajúcich všeobecných súdov pre zamietnutie podaných

žalôb bolo to, že v prípade sťažovateľa nedošlo k zániku sociálneho poistenia sťažovateľa

v zmysle cit. ust. § 21 ods. 4 písm. b) Zákona o sociálnom poistení, nakoľko sťažovateľ bol

aj po 29.3.2010 naďalej zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory,

v dôsledku čoho ho súdy (a predtým aj Sociálna poisťovňa) naďalej považovali

za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle cit. ust. § 5 písm. c) Zákona o sociálnom

poistení. ...

... Súdy nijako nevysvetlili logický rozpor spočívajúci v tom, že samostatne zárobkovo

činná osoba [podľa ich výkladu cit. ust. § 5 písm. c) Zákona o sociálnom poistení] má byť

osoba, ktorá nie je oprávnená samostatne vykonávať žiadnu podnikateľskú činnosť, čo je aj

prípad sťažovateľa. Z vyššie uvedeného je pritom zrejmé, že nemožno stotožňovať zápis

osoby do zoznamu advokátov s jej oprávnením vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť,

nakoľko neplatí, že každá osoba zapísaná do zoznamu advokátov je zároveň oprávnená

vykonávať advokáciu samostatne, vo vlastnom mene a na vlastný účet, čo nevyhnutne musí

byť základný atribút samostatne zárobkovo činnej osoby. ...

Sťažovateľ je preto presvedčený, že posúdenie otázky, či vo vyššie uvedenom období

bol samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely sociálneho poistenia, nebolo zo strany

Sociálnej poisťovne a následne aj konajúcich súdov správne a preto konečnými rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9 a č. 9 , ktorými

nebola v tejto veci vykonaná náprava, došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa ... .

Vzťah medzi Zákonom o advokácii a Zákonom o sociálnom poistení pri posudzovaní

toho, či určitý advokát je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou osobou na účely

sociálneho poistenia je vzťahom špeciálneho zákona k všeobecnému zákonu, medzi ktorými

platí, že špeciálny zákon má prednosť pred všeobecným (lex specialis derogat legi

generali). Ak má mať Sociálna poisťovňa všeobecnú právomoc rozhodovať o tom, kto je

samostatne zárobkovo činnou osobou pre oblasť sociálneho poistenia, vo vzťahu k

advokátom ako špeciálnej skupine osôb už túto právomoc nemôže mať, nakoľko

zákonodarca ju cit. ust. § 71 ods. 2 písm. k) Zákona o advokácii zveril do kompetencie

predsedníctva Slovenskej advokátskej komory.

Je teda zrejmé, že pokiaľ existuje potvrdenie o tom, že advokát nie je samostatne

zárobkovo činnou osobou, ktoré bolo vydané na základe špeciálneho zákona (Zákona

o advokácii), nemožno na základe ustanovení všeobecného zákona (Zákona o sociálnom

poistení) tvrdiť opak, nakoľko špeciálny zákon má v takomto prípade prednosť. Túto

skutočnosť však Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval a bez akéhokoľvek dôvodu

priznal prednosť Zákonu o sociálnom poistení pred Zákonom o advokácii, hoci ide

o predpisy rovnakej právnej sily, pričom negoval zákonné oprávnenia predsedníctva

Slovenskej advokátskej komory s poukazom, že ide len o rozhodnutie samosprávnej

stavovskej organizácie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. H. na súdnu ochranu podľa ust. a 2

Slovenskej republiky a ust. čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9

zo dňa 29.1.2014 a č. 9 zo dňa 29.1.2014 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. 9 zo dňa 29.1.2014 a č. 9 zo dňa 29.1.2014 a veci

vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť P. H. na účet jeho právneho

zástupcu trovy konania vo výške 340,90 €, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie

základného práva zaručeného a 2 a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny v príčinnej

súvislosti s rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

z 29. januára 2014.

V súvislosti so sťažovateľom namietanými rozsudkami najvyššieho súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v

prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k

porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

().

Keďže vzhľadom na identickosť podstaty predmetu obidvoch napádaných konaní

(preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo veci vyrúbenia poistného samostatne

zárobkovo činnej osobe – advokátovi za dve rôzne obdobia, pozn.), je aj právna

argumentácia najvyššieho súdu v obidvoch napádaných rozsudkoch založená na identických

právnych záveroch (v obidvoch veciach bolo rozhodnuté v ten istý deň a vo veci konala

a rozhodovala identická zákonná sudkyňa najvyššieho súdu, pozn.), preto postačuje

na tomto mieste uviesť odôvodnenie najvyššieho súdu iba z jedného z nich, a to konkrétne

najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn. z 29. januára 2014 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací... preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania v medziach žaloby... a dospel k záveru, že

odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli

v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.

Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj súd prvého stupňa sa

s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu

považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd podrobne

odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 29. marca 2010 vykonáva činnosť advokáta ako

spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske

služby podľa § 15 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo dostatočne

zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného sociálneho

poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie

jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO

na účely tohto zákona a upravuje tak aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie

na vykonávanie advokátskej činnosti. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona

o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, je odvodené od samotného

oprávnenia vykonávať advokáciu ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia nemôže byť

právnická osoba, môže ním byť výlučne advokát ako fyzická osoba - len on je zapísaný

v zozname advokátov, hoci zákon mu následne umožňuje, aby právne služby poskytoval

napríklad aj prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno oprávnenie

na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi, a to bez ohľadu na formu

výkonu advokácie. Práve od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo udelené,

teda nie od konkrétnej formy výkonu advokácie, sa v zmysle § 5 písm. c) zákona o

sociálnom poistení odvíja postavenie SZČO. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie

advokácie v dôsledku zmeny formy jej výkonu nezaniklo. Je len osobitným zákonom

limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil,

že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s.r.o. Žalobcovi po celý čas status

advokáta zostáva, je zapísaný v zozname advokátov, ktorý SAK vedie, svoje profesijné

označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby

poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej

spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno

združenia alebo obchodné meno spoločnosti. Žalobca sa preto mylne domnieva, že ako

konateľ „advokátskej" spoločnosti nie je už SZČO a že v dôsledku nemožnosti súčasného

výkonu advokácie ako fyzická osoba, došlo aj k zániku jeho oprávnenia.

Rovnako ako žalobcovi napriek zmene formy výkonu advokácie zostal zachovaný

status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO pre účely

zákona o sociálnom poistení. Tak ako mu ako SZČO povinné nemocenské poistenie

a povinné dôchodkové poistenie zo zákona vzniklo od 01.07. kalendárneho roka

nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho

základu podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, zanikne mu zo zákona

30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý tento jeho príjem

nebude prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu. V danej právnej veci bol

pre určenie vymeriavacieho základu žalobcu ako povinne nemocensky a dôchodkovo

poistenej SZČO rozhodujúcim obdobím rok 2008, za ktorý žalobca vykázal v daňovom

priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti, a preto

mu v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniklo za obdobie

od 1. júla 2009 do 30. júna 2010, povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.

Pokiaľ žalobca namietal, že z titulu výkonu advokácie je zúčastnený na sociálnom

poistení duplicitne tak ako konateľ s.r.o. ako aj SZČO, také tvrdenie nie je dôvodné. Účasť

konateľa spoločnosti s ručením obmedzením na poistení totiž do 31. decembra 2010

zo zákona o sociálnom poistení nevyplýva.

Námietku žalobcu, že ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii je nutné

chápať ako zákonné zverenie právomoci predsedníctvu SAK rozhodovať aj o skutočnosti,

ktorá osoba zo špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb, a to advokátov, je alebo nie je

SZČO v zmysle zákona o sociálnom poistení, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

Rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch totiž

zákon výslovne zveruje do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom

na uvedené, potvrdenie SAK ako samosprávnej stavovskej organizácie, nemá vplyv na zánik

oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne a tým ani na zánik povinného

nemocenského a dôchodkového poistenia.

Odvolací súd nemohol akceptovať námietku žalobcu, že žalovaná ho diskriminuje

v oblasti sociálneho zabezpečenia z dôvodu jeho postavenia ako advokáta, ktorý musí byť

bez ohľadu na spôsob výkonu advokácie zapísaný v zozname SAK, lebo sa s ním

nezaobchádzalo inak ako s inými poistencami, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Aj napriek

tomu, že krajský súd sa konkrétne k tejto námietke žalobcu vo svojom rozhodnutí nevyjadril,

odvolací súd toto opomenutie nepovažoval za vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia a s poukazom na vyššie uvedené rozsudok krajského súdu podľa

a ako vecne správny potvrdil.“

Vzhľadom na názorové stotožnenie sa najvyššieho súdu v podstatnej časti

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. júla 2012, ako aj vzhľadom na to, že

prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie z odvolacieho konania je nevyhnutné ponímať ako

jeden celok, na dokreslenie podstaty názorovej zhody obidvoch súdov je účelné na tomto

mieste zmieniť v podstatnej časti aj odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu:

„Z vyššie citovaných ustanovení nesporne vyplýva, že zákon za samostatne

zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá má oprávnenie na vykonávanie

činnosti podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie zákona teda upravuje aj postavenie

advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia

advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname

advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol

vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za samostatne

zárobkovo činnú osobu, pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je

povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený

podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené

v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť podľa názoru súdu nemôže ovplyvniť

právna úprava obsiahnutá v § 12 o advokácii, ktorý upravuje len formu, ktorou môže

advokát vykonávať svoju funkciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je

vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.

Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu

advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Práve vymedzenie SZČO podľa

je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto

činnosť.

Navyše ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky,

za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r.o. Účasť advokáta

v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych

služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti a ktorých

účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou

oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Sociálna poisťovňa,

pobočka Bratislava preto podľa názoru súdu postupovala správne, keď prvostupňovým

rozhodnutím predpísala žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe poistné za dlžné

obdobie apríl 2010 - júl 2010. Zmenou formy výkonu advokácie podľa názoru súdu

žalobcovi nezaniklo postavenie advokáta ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom

poistení a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21

ods. 4 písm. d) zákona o sociálnom poistení z dôvodu, že žalobcovi nezaniklo oprávnenie na

výkon činnosti a žalobcu je aj preto naďalej potrebné považovať za SZČO. Advokát a aj

konateľ spoločnosti s.r.o. poskytujúcej advokátske služby zapísané v zozname vedenom

Slovenskou advokátskou komorou je aj naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený

poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je v danom

prípade spol. s r.o. Táto spoločnosť ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou,

za ktorú koná advokát ako konateľ, ktorý aj naďalej je ale nositeľom oprávnenia na

poskytovanie advokátskych služieb a disponuje tiež oprávnením na vykonávanie samostatnej

zárobkovej činnosti podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Aj za takýchto

okolností advokát, ktorý za spoločnosť koná, je aj naďalej zapísaný v zozname advokátov,

nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne a to ani v prípade, keď sa tohto práva vzdal v

prospech spoločnosti, akou je advokátska kancelária s.r.o. Aj v tejto spoločnosti totiž jeho

oprávnenie zastupovať spoločnosť ako konateľ, nemá za následok vyškrtnutie advokáta zo

zoznamu advokátov. Navyše v zákone o sociálnom poistení naďalej zostáva zachovaná

povinnosť advokáta platiť poistné ako samostatne zárobkovo činnej osobe a to po celý čas,

počas ktorého je advokátom. Miesto výkonu advokátskej činnosti na tejto skutočnosti

nemôže mať následok zánik advokátskeho oprávnenia.

Podľa názoru krajského súdu existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie

advokátskej činnosti podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby

zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa §

14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik

tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené § 21.

K námietke žalobcu ohľadom neakceptácie potvrdenia vydaného Slovenskou

advokátskou komorou podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, súd uvádza, že v tomto

prípade ide podľa jeho názoru len o potvrdenie, ktorým sa deklaruje, akým spôsobom,

vykonáva žalobca svoje právne služby, to znamená, či advokát vykonáva advokáciu

samostatne, alebo poskytuje právne služby v združení spolu s inými advokátmi, či ako

spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo v tomto prípade ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným. Takáto konštatácia Slovenskej advokátskej komory podľa názoru

súdu v žiadnom prípade nemôže byť posudzovaná ako záväzný výklad, ktorý by mohol meniť

výklad zákona o sociálnom poistení.“

Podľa o sociálnom poistení (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“) v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. k 6. septembru 2010, kedy

Sociálna poisťovňa vydala prvostupňové správne rozhodnutie, ktoré bolo následne

predmetom prieskumu, pozn.) „Samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je

fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu

okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať

oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ .

Podľa § 14 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase

„Povinne nemocensky poistení sú samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem

z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo

výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako

12 násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.“.

Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom

v rozhodnom čase „Povinne dôchodkovo poistení sú samostatne zárobkovo činná osoba,

ktorá je povinne nemocensky poistená.“.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení upravujúceho vznik a zánik

povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne

zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) „Povinné nemocenské poistenie a povinné

dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho

roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej

samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci

s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok

vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka

nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou

samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu

uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.“.

Podľa § 120 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom

čase „Sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa. Sociálna poisťovňa je

verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia.“.

Z citovaných rozhodnutí tak najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu (s ktorým sa

najvyšší súd plne stotožnil) vyplýva, že svoje východiská založili na konštatácii

o špecifickom postavení Sociálnej poisťovne ako jediného orgánu kompetentného

rozhodovať o otázkach sociálneho poistenia v súlade s ustanoveniami zákona o sociálnom

poistení, čím v konečnom dôsledku vyvrátili tvrdenia sťažovateľa o oprávnení advokátskej

komory rozhodovať vo veciach sociálneho poistenia advokátov. Označené súdy ustálili, že

na účely zákona o sociálnom poistení ma advokát postavenie SZČO podľa definície

ustanovenej zákonom o sociálnom poistení, na modifikáciu ktorej na účely sociálneho

poistenia nemajú vplyv ani ustanovenia o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), ktorý v tomto smere nie je možné

považovať za lex specialis k zákonu o sociálnom poistení. V tejto súvislosti označené súdy

uzavreli, že podľa definície SZČO, tak ako ju vymedzuje zákon o sociálnom poistení,

sa advokát za takú osobu považuje počas celej doby, kedy je vedený v zozname advokátov

vedenom advokátskou komorou, bez ohľadu na spôsob výkonu advokátskej praxe,

a contrario až výmazom z tohto zoznamu advokátov stráca advokát status SZČO na účely

sociálneho poistenia vykonávaného výhradne podľa zákona o sociálnom poistení.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že z ustanovení zákona o sociálnom

poistení v znení účinnom v rozhodnej dobe nevyplývalo, že by čo sa týka spôsobu a rozsahu

výkonu sociálneho poistenia odkazoval na podpornú aplikáciu ustanovení aj iného zákona

(napr. zákona o advokácii), túto súvislosť, resp. súvzťažnosť zákona o sociálnom poistení

a zákona o advokácii vykonštruoval iba sťažovateľ bez konkretizácie zákonnej opory

v zákone o sociálnom poistení, ktorý je kmeňovým, resp. pilierovým zákonom upravujúcim

otázky sociálneho poistenia. Zákonodarca v zákone o sociálnom poistení (v rozhodnom

čase) pre účely sociálneho poistenia kogentne (kategoricky), bez aplikácie dispozitívnej

normy alebo blanketovej normy determinoval nielen definíciu SZČO, ale aj dôvody vzniku

a zániku sociálneho poistenia SZČO, pričom medzi tieto dôvody zániku sociálneho

poistenia nezakomponoval, resp. nezahrnul aj predloženie potvrdenia vydaného príslušnou

samosprávnou stavovskou organizáciou (v danom prípade advokátskou komorou, pozn.)

o zmene spôsobu výkonu činnosti, na vykonávanie ktorej je potrebné oprávnenie podľa

osobitného predpisu (v danom prípade podľa zákona o advokácii), tak ako to tvrdí

sťažovateľ. V tomto smere tak ani podľa ústavného súdu nebolo možné potvrdeniu

vydanému advokátkou komorou o zmene spôsobu výkonu advokátskej praxe pripísať

vo vzťahu k podmienkam zániku sociálneho poistenia advokáta ako SZČO určeným

zákonom o sociálnom poistení žiadnu právnu relevanciu.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Ústavný súd sumarizujúc už uvedené konštatuje, že dôvody, na ktorých sú

založené rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

z 29. januára 2014, sú z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia označených práv

ústavne udržateľné, nemožno ich považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani

odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem, pričom ústavný súd v tejto

súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ ide o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 21. februára 2013,

na ktoré sťažovateľ na podporu svojej argumentácie v sťažnosti v celom rozsahu poukazuje

a na neho sa odvoláva, ústavný súd podotýka, že k ojedinelosti vybočenia ústavného súdu

v tomto označenom rozhodnutí z jeho ustálenej judikatúry v obdobných veciach

(, , , , ,

, , , , ) už

ústavný súd zaujal stanovisko vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo 4. júna 2014.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol

( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých

rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014