Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 682/2014
PDF · 266.36 KB
No categories available
I. ÚS 682/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., zastúpeného advokátom
JUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom, Krížna 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 41/2012 a sp.
zn. 9 Sžso 49/2012 z 29. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014
doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 41/2012
a sp. zn. 9 Sžso 49/2012 z 29. januára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že od 1. júla 2005, kedy bol sťažovateľ
zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „advokátska
komora“), vykonával advokáciu samostatne (samostatne zárobkovo činná osoba), a to až
do 29. marca 2010, kedy zmenil spôsob výkonu advokácie tak, že ju vykonával už ako
konateľ spoločnosti Advokátska kancelária... (ďalej len „advokátska kancelária“), pričom
o tejto skutočnosti advokátska komora vydala sťažovateľovi potvrdenie o spôsobe výkonu
advokácie č..., v zmysle ktorého bol sťažovateľ oprávnený vykonávať advokáciu len v mene
a na účet označenej advokátskej kancelárie. Z uvedených dôvodov sťažovateľ adresoval
Sociálnej poisťovni, pobočke Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) odhlášku
zo sociálneho poistenia, ktorá jej bola doručená 30. apríla 2010, avšak napriek tejto
skutočnosti Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 700-0213732410-GC04/10 zo 6. septembra
2010 (ďalej len „prvé rozhodnutie“) vyrúbila sťažovateľovi ako samostatne zárobkovej
činnej osobe poistné za obdobie apríl 2010 – júl 2010 v sume 3 144,06 € a rozhodnutím
č. 700-0211755111-GC04/11 z 19. marca 2011 (ďalej len „druhé rozhodnutie“) Sociálna
poisťovňa vyrúbila sťažovateľovi poistné ako samostatne zárobkovo činnej osobe aj
za obdobie august 2010 – december 2010 v sume 4 116 €. Na základe sťažovateľom
podaných odvolaní Sociálna poisťovňa prvé rozhodnutie potvrdila rozhodnutím
č. 21125- 2/2012-BA z 13. apríla 2012 a druhé rozhodnutie potvrdila rozhodnutím
č. 42585-2/2011-BA z 21. júla 2011, ktoré sťažovateľ napadol žalobami o preskúmanie ich
zákonnosti podľa druhej hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím rozhodnutím
sp. zn. 1 S 118/2012 z 12. júla 2012 žalobu sťažovateľa o preskúmanie prvého
rozhodnutia Sociálnej poisťovne zamietol a rozhodnutím sp. zn. 4 S 205/2011
z 19. októbra 2012 krajský súd zamietol aj žalobu sťažovateľa smerujúcu proti druhému
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne.
O odvolaniach sťažovateľa proti označeným rozhodnutiam krajského súdu rozhodol
najvyšší súd napádanými rozsudkami sp. zn. 9 Sžso 41/2012 a sp. zn. 9 Sžso 49/2012
z 29. januára 2014, ktorými označené rozhodnutia krajského súdu potvrdil.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že najvyšší súd
neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ v rozhodnom období, za ktoré mu Sociálna
poisťovňa vyrúbila poistenie, nemal oprávnenie samostatne vykonávať advokátsku činnosť,
a v tej spojitosti ani na svoj vlastný účet dosahovať zisk, t. j. nemal postavenie samostatne
zárobkovo činnej osoby, pričom podľa sťažovateľa „Jediným argumentom Sociálnej
poisťovne pritom bol pretrvávajúci zápis sťažovateľa v zozname advokátov Slovenskej
advokátskej komory, bez akéhokoľvek zohľadnenia spôsobu, ktorým bol sťažovateľ
v uvedenom období oprávnený vykonávať advokáciu.“ Podľa sťažovateľa skutočnosť, že
v rozhodnom čase bol naďalej vedený v zozname advokátskej komory ako advokát, nemôže
mať vplyv na jeho povinnosť platiť poistné ako samostatne zárobkovo činná osoba, pretože
zápis v tomto zozname je iba jednou zo základných podmienok, resp. predpokladov, aby
mohol vykonávať advokátsku činnosť vôbec, pričom v tomto smere je nevyhnutné
prihliadať na spôsob výkonu tejto činnosti, t. j. či je vykonávaná samostatne alebo v mene
advokátskej kancelárie.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:
„Základným argumentom konajúcich všeobecných súdov pre zamietnutie podaných
žalôb bolo to, že v prípade sťažovateľa nedošlo k zániku sociálneho poistenia sťažovateľa
v zmysle cit. ust. § 21 ods. 4 písm. b) Zákona o sociálnom poistení, nakoľko sťažovateľ bol
aj po 29.3.2010 naďalej zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory,
v dôsledku čoho ho súdy (a predtým aj Sociálna poisťovňa) naďalej považovali
za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle cit. ust. § 5 písm. c) Zákona o sociálnom
poistení. ...
... Súdy nijako nevysvetlili logický rozpor spočívajúci v tom, že samostatne zárobkovo
činná osoba [podľa ich výkladu cit. ust. § 5 písm. c) Zákona o sociálnom poistení] má byť
osoba, ktorá nie je oprávnená samostatne vykonávať žiadnu podnikateľskú činnosť, čo je aj
prípad sťažovateľa. Z vyššie uvedeného je pritom zrejmé, že nemožno stotožňovať zápis
osoby do zoznamu advokátov s jej oprávnením vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť,
nakoľko neplatí, že každá osoba zapísaná do zoznamu advokátov je zároveň oprávnená
vykonávať advokáciu samostatne, vo vlastnom mene a na vlastný účet, čo nevyhnutne musí
byť základný atribút samostatne zárobkovo činnej osoby. ...
Sťažovateľ je preto presvedčený, že posúdenie otázky, či vo vyššie uvedenom období
bol samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely sociálneho poistenia, nebolo zo strany
Sociálnej poisťovne a následne aj konajúcich súdov správne a preto konečnými rozsudkami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9 Sžso/41/2012 a č. 9 Sžso/49/2012, ktorými
nebola v tejto veci vykonaná náprava, došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa ... .
Vzťah medzi Zákonom o advokácii a Zákonom o sociálnom poistení pri posudzovaní
toho, či určitý advokát je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou osobou na účely
sociálneho poistenia je vzťahom špeciálneho zákona k všeobecnému zákonu, medzi ktorými
platí, že špeciálny zákon má prednosť pred všeobecným (lex specialis derogat legi
generali). Ak má mať Sociálna poisťovňa všeobecnú právomoc rozhodovať o tom, kto je
samostatne zárobkovo činnou osobou pre oblasť sociálneho poistenia, vo vzťahu k
advokátom ako špeciálnej skupine osôb už túto právomoc nemôže mať, nakoľko
zákonodarca ju cit. ust. § 71 ods. 2 písm. k) Zákona o advokácii zveril do kompetencie
predsedníctva Slovenskej advokátskej komory.
Je teda zrejmé, že pokiaľ existuje potvrdenie o tom, že advokát nie je samostatne
zárobkovo činnou osobou, ktoré bolo vydané na základe špeciálneho zákona (Zákona
o advokácii), nemožno na základe ustanovení všeobecného zákona (Zákona o sociálnom
poistení) tvrdiť opak, nakoľko špeciálny zákon má v takomto prípade prednosť. Túto
skutočnosť však Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval a bez akéhokoľvek dôvodu
priznal prednosť Zákonu o sociálnom poistení pred Zákonom o advokácii, hoci ide
o predpisy rovnakej právnej sily, pričom negoval zákonné oprávnenia predsedníctva
Slovenskej advokátskej komory s poukazom, že ide len o rozhodnutie samosprávnej
stavovskej organizácie.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo P. H. na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a ust. čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9 Sžso/41/2012
zo dňa 29.1.2014 a č. 9 Sžso/49/2012 zo dňa 29.1.2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 9 Sžso/41/2012 zo dňa 29.1.2014 a č. 9 Sžso/49/2012 zo dňa 29.1.2014 a veci
vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť P. H. na účet jeho právneho
zástupcu trovy konania vo výške 340,90 €, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny v príčinnej
súvislosti s rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 41/2012 a sp. zn. 9 Sžso 49/2012
z 29. januára 2014.
V súvislosti so sťažovateľom namietanými rozsudkami najvyššieho súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v
prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k
porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00).
Keďže vzhľadom na identickosť podstaty predmetu obidvoch napádaných konaní
(preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo veci vyrúbenia poistného samostatne
zárobkovo činnej osobe – advokátovi za dve rôzne obdobia, pozn.), je aj právna
argumentácia najvyššieho súdu v obidvoch napádaných rozsudkoch založená na identických
právnych záveroch (v obidvoch veciach bolo rozhodnuté v ten istý deň a vo veci konala
a rozhodovala identická zákonná sudkyňa najvyššieho súdu, pozn.), preto postačuje
na tomto mieste uviesť odôvodnenie najvyššieho súdu iba z jedného z nich, a to konkrétne
najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn. 9 Sžso 41/2012 z 29. januára 2014 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací... preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania v medziach žaloby... a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli
v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.
Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj súd prvého stupňa sa
s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu
považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd podrobne
odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 29. marca 2010 vykonáva činnosť advokáta ako
spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske
služby podľa § 15 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo dostatočne
zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného sociálneho
poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie
jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO
na účely tohto zákona a upravuje tak aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie
na vykonávanie advokátskej činnosti. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, je odvodené od samotného
oprávnenia vykonávať advokáciu ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia nemôže byť
právnická osoba, môže ním byť výlučne advokát ako fyzická osoba - len on je zapísaný
v zozname advokátov, hoci zákon mu následne umožňuje, aby právne služby poskytoval
napríklad aj prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno oprávnenie
na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi, a to bez ohľadu na formu
výkonu advokácie. Práve od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo udelené,
teda nie od konkrétnej formy výkonu advokácie, sa v zmysle § 5 písm. c) zákona o
sociálnom poistení odvíja postavenie SZČO. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie
advokácie v dôsledku zmeny formy jej výkonu nezaniklo. Je len osobitným zákonom
limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil,
že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s.r.o. Žalobcovi po celý čas status
advokáta zostáva, je zapísaný v zozname advokátov, ktorý SAK vedie, svoje profesijné
označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby
poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej
spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno
združenia alebo obchodné meno spoločnosti. Žalobca sa preto mylne domnieva, že ako
konateľ „advokátskej" spoločnosti nie je už SZČO a že v dôsledku nemožnosti súčasného
výkonu advokácie ako fyzická osoba, došlo aj k zániku jeho oprávnenia.
Rovnako ako žalobcovi napriek zmene formy výkonu advokácie zostal zachovaný
status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO pre účely
zákona o sociálnom poistení. Tak ako mu ako SZČO povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie zo zákona vzniklo od 01.07. kalendárneho roka
nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, zanikne mu zo zákona
30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý tento jeho príjem
nebude prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu. V danej právnej veci bol
pre určenie vymeriavacieho základu žalobcu ako povinne nemocensky a dôchodkovo
poistenej SZČO rozhodujúcim obdobím rok 2008, za ktorý žalobca vykázal v daňovom
priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti, a preto
mu v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniklo za obdobie
od 1. júla 2009 do 30. júna 2010, povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.
Pokiaľ žalobca namietal, že z titulu výkonu advokácie je zúčastnený na sociálnom
poistení duplicitne tak ako konateľ s.r.o. ako aj SZČO, také tvrdenie nie je dôvodné. Účasť
konateľa spoločnosti s ručením obmedzením na poistení totiž do 31. decembra 2010
zo zákona o sociálnom poistení nevyplýva.
Námietku žalobcu, že ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii je nutné
chápať ako zákonné zverenie právomoci predsedníctvu SAK rozhodovať aj o skutočnosti,
ktorá osoba zo špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb, a to advokátov, je alebo nie je
SZČO v zmysle zákona o sociálnom poistení, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.
Rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch totiž
zákon výslovne zveruje do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom
na uvedené, potvrdenie SAK ako samosprávnej stavovskej organizácie, nemá vplyv na zánik
oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne a tým ani na zánik povinného
nemocenského a dôchodkového poistenia.
Odvolací súd nemohol akceptovať námietku žalobcu, že žalovaná ho diskriminuje
v oblasti sociálneho zabezpečenia z dôvodu jeho postavenia ako advokáta, ktorý musí byť
bez ohľadu na spôsob výkonu advokácie zapísaný v zozname SAK, lebo sa s ním
nezaobchádzalo inak ako s inými poistencami, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Aj napriek
tomu, že krajský súd sa konkrétne k tejto námietke žalobcu vo svojom rozhodnutí nevyjadril,
odvolací súd toto opomenutie nepovažoval za vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia a s poukazom na vyššie uvedené rozsudok krajského súdu podľa
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“
Vzhľadom na názorové stotožnenie sa najvyššieho súdu v podstatnej časti
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 118/2012 z 12. júla 2012, ako aj vzhľadom na to, že
prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie z odvolacieho konania je nevyhnutné ponímať ako
jeden celok, na dokreslenie podstaty názorovej zhody obidvoch súdov je účelné na tomto
mieste zmieniť v podstatnej časti aj odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu:
„Z vyššie citovaných ustanovení nesporne vyplýva, že zákon za samostatne
zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá má oprávnenie na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie zákona teda upravuje aj postavenie
advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia
advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol
vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu, pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je
povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený
podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené
v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť podľa názoru súdu nemôže ovplyvniť
právna úprava obsiahnutá v § 12 o advokácii, ktorý upravuje len formu, ktorou môže
advokát vykonávať svoju funkciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je
vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.
Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu
advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Práve vymedzenie SZČO podľa
§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto
činnosť.
Navyše ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky,
za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r.o. Účasť advokáta
v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych
služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti a ktorých
účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou
oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Sociálna poisťovňa,
pobočka Bratislava preto podľa názoru súdu postupovala správne, keď prvostupňovým
rozhodnutím predpísala žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe poistné za dlžné
obdobie apríl 2010 - júl 2010. Zmenou formy výkonu advokácie podľa názoru súdu
žalobcovi nezaniklo postavenie advokáta ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21
ods. 4 písm. d) zákona o sociálnom poistení z dôvodu, že žalobcovi nezaniklo oprávnenie na
výkon činnosti a žalobcu je aj preto naďalej potrebné považovať za SZČO. Advokát a aj
konateľ spoločnosti s.r.o. poskytujúcej advokátske služby zapísané v zozname vedenom
Slovenskou advokátskou komorou je aj naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený
poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je v danom
prípade spol. s r.o. Táto spoločnosť ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou,
za ktorú koná advokát ako konateľ, ktorý aj naďalej je ale nositeľom oprávnenia na
poskytovanie advokátskych služieb a disponuje tiež oprávnením na vykonávanie samostatnej
zárobkovej činnosti podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Aj za takýchto
okolností advokát, ktorý za spoločnosť koná, je aj naďalej zapísaný v zozname advokátov,
nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne a to ani v prípade, keď sa tohto práva vzdal v
prospech spoločnosti, akou je advokátska kancelária s.r.o. Aj v tejto spoločnosti totiž jeho
oprávnenie zastupovať spoločnosť ako konateľ, nemá za následok vyškrtnutie advokáta zo
zoznamu advokátov. Navyše v zákone o sociálnom poistení naďalej zostáva zachovaná
povinnosť advokáta platiť poistné ako samostatne zárobkovo činnej osobe a to po celý čas,
počas ktorého je advokátom. Miesto výkonu advokátskej činnosti na tejto skutočnosti
nemôže mať následok zánik advokátskeho oprávnenia.
Podľa názoru krajského súdu existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie
advokátskej činnosti podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou
advokátskou komorou má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby
zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa §
14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik
tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené § 21.
K námietke žalobcu ohľadom neakceptácie potvrdenia vydaného Slovenskou
advokátskou komorou podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, súd uvádza, že v tomto
prípade ide podľa jeho názoru len o potvrdenie, ktorým sa deklaruje, akým spôsobom,
vykonáva žalobca svoje právne služby, to znamená, či advokát vykonáva advokáciu
samostatne, alebo poskytuje právne služby v združení spolu s inými advokátmi, či ako
spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo v tomto prípade ako konateľ spoločnosti
s ručením obmedzeným. Takáto konštatácia Slovenskej advokátskej komory podľa názoru
súdu v žiadnom prípade nemôže byť posudzovaná ako záväzný výklad, ktorý by mohol meniť
výklad zákona o sociálnom poistení.“
Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“) v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. k 6. septembru 2010, kedy
Sociálna poisťovňa vydala prvostupňové správne rozhodnutie, ktoré bolo následne
predmetom prieskumu, pozn.) „Samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je
fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu
okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ .
Podľa § 14 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase
„Povinne nemocensky poistení sú samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo
výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako
12 násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.“.
Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom
v rozhodnom čase „Povinne dôchodkovo poistení sú samostatne zárobkovo činná osoba,
ktorá je povinne nemocensky poistená.“.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení upravujúceho vznik a zánik
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne
zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) „Povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho
roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok
vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka
nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu
uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.“.
Podľa § 120 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom
čase „Sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa. Sociálna poisťovňa je
verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia.“.
Z citovaných rozhodnutí tak najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu (s ktorým sa
najvyšší súd plne stotožnil) vyplýva, že svoje východiská založili na konštatácii
o špecifickom postavení Sociálnej poisťovne ako jediného orgánu kompetentného
rozhodovať o otázkach sociálneho poistenia v súlade s ustanoveniami zákona o sociálnom
poistení, čím v konečnom dôsledku vyvrátili tvrdenia sťažovateľa o oprávnení advokátskej
komory rozhodovať vo veciach sociálneho poistenia advokátov. Označené súdy ustálili, že
na účely zákona o sociálnom poistení ma advokát postavenie SZČO podľa definície
ustanovenej zákonom o sociálnom poistení, na modifikáciu ktorej na účely sociálneho
poistenia nemajú vplyv ani ustanovenia zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), ktorý v tomto smere nie je možné
považovať za lex specialis k zákonu o sociálnom poistení. V tejto súvislosti označené súdy
uzavreli, že podľa definície SZČO, tak ako ju vymedzuje zákon o sociálnom poistení,
sa advokát za takú osobu považuje počas celej doby, kedy je vedený v zozname advokátov
vedenom advokátskou komorou, bez ohľadu na spôsob výkonu advokátskej praxe,
a contrario až výmazom z tohto zoznamu advokátov stráca advokát status SZČO na účely
sociálneho poistenia vykonávaného výhradne podľa zákona o sociálnom poistení.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že z ustanovení zákona o sociálnom
poistení v znení účinnom v rozhodnej dobe nevyplývalo, že by čo sa týka spôsobu a rozsahu
výkonu sociálneho poistenia odkazoval na podpornú aplikáciu ustanovení aj iného zákona
(napr. zákona o advokácii), túto súvislosť, resp. súvzťažnosť zákona o sociálnom poistení
a zákona o advokácii vykonštruoval iba sťažovateľ bez konkretizácie zákonnej opory
v zákone o sociálnom poistení, ktorý je kmeňovým, resp. pilierovým zákonom upravujúcim
otázky sociálneho poistenia. Zákonodarca v zákone o sociálnom poistení (v rozhodnom
čase) pre účely sociálneho poistenia kogentne (kategoricky), bez aplikácie dispozitívnej
normy alebo blanketovej normy determinoval nielen definíciu SZČO, ale aj dôvody vzniku
a zániku sociálneho poistenia SZČO, pričom medzi tieto dôvody zániku sociálneho
poistenia nezakomponoval, resp. nezahrnul aj predloženie potvrdenia vydaného príslušnou
samosprávnou stavovskou organizáciou (v danom prípade advokátskou komorou, pozn.)
o zmene spôsobu výkonu činnosti, na vykonávanie ktorej je potrebné oprávnenie podľa
osobitného predpisu (v danom prípade podľa zákona o advokácii), tak ako to tvrdí
sťažovateľ. V tomto smere tak ani podľa ústavného súdu nebolo možné potvrdeniu
vydanému advokátkou komorou o zmene spôsobu výkonu advokátskej praxe pripísať
vo vzťahu k podmienkam zániku sociálneho poistenia advokáta ako SZČO určeným
zákonom o sociálnom poistení žiadnu právnu relevanciu.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Ústavný súd sumarizujúc už uvedené konštatuje, že dôvody, na ktorých sú
založené rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 41/2012 a sp. zn. 9 Sžso 49/2012
z 29. januára 2014, sú z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia označených práv
ústavne udržateľné, nemožno ich považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani
odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem, pričom ústavný súd v tejto
súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
Pokiaľ ide o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013,
na ktoré sťažovateľ na podporu svojej argumentácie v sťažnosti v celom rozsahu poukazuje
a na neho sa odvoláva, ústavný súd podotýka, že k ojedinelosti vybočenia ústavného súdu
v tomto označenom rozhodnutí z jeho ustálenej judikatúry v obdobných veciach
(I. ÚS 290/2010, IV. ÚS 342/2010, II. ÚS 508/2010, I. ÚS 64/2012, I. ÚS 93/2012,
IV. ÚS 103/2012, III. ÚS 118/2012, III. ÚS 426/2012, I. ÚS 570/2012, III. ÚS 386/2012) už
ústavný súd zaujal stanovisko vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 266/2014 zo 4. júna 2014.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých
rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2014