Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 765/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o.,

Drobného 22, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Arendackým,

Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na ochranu vlastníctva podľa , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. októbra 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o., Drobného 22,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Arendackým,

Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na ochranu vlastníctva podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. júna 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení oprávnenej

účastníčkou exekučného konania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. a ním povereným súdnym exekútorom proti

povinnému S. Okresný súd uznesením z 29. júna 2010 povolil odklad exekúcie predajom

spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch „parc. č... v spoluvlastníckom podiele

1841375/2647529“ do právoplatného skončenia o výroku uznesenia označených súdnych

konaní vedených okresným súdom.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie

okresného súdu o povolení odkladu exekúcie tak, že povolil odklad exekúcie do zániku

alebo zrušenia predbežných opatrení vo výroku uznesenia označených konaniach vedených

okresným súdom, pričom vo výroku svojho uznesenia krajský súd označil totožné súdne

konania ako okresný súd vo svojom uznesení, okrem vypustenia niektorých súdnych

konaní.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné. Najvyšší

súd svoje uznesenie odôvodnil jednak tým, že „hoci formálne išlo o zmeňujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu, z hľadiska obsahu ho za také nemožno považovať a teda dovolanie podľa

nie je prípustné. Zároveň, dovolací súd preskúmal namietanú

vadu nepreskúmateľnosti odvolacieho rozhodnutia a skonštatoval, že rozhodnutie nie je

nedostatočne odôvodnené, neodníma sa ním sťažovateľovi právo konať pred súdom a teda

dovolanie nie je prípustné ani v zmysle “.

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, namieta porušenie označených práv z dôvodu, že

podľa nej najvyšší súd učinil nesprávne závery, keď sťažovateľkou tvrdené nedostatočné

odôvodnenie uznesenia krajského súdu neposúdil ako vadu spočívajúcu v odňatí možnosti

konať pred súdom, t. j. ako vadu v zmysle (ďalej len

„OSP“) zakladajúcu aj prípustnosť dovolania. V tejto časti svojej sťažnostnej argumentácie

sťažovateľka uviedla:

«Z ustálenej judikatúry plynie, že nedostatočne odôvodnené rozhodnutie je takou

vadou konania, ktorá znamená odňatie možnosti konať pred súdom. Napriek uvedenému,

Najvyšší súd SR dovolanie sťažovateľa proti nepreskúmateľnému uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave odmietol, čím sám odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, súd v jeho odôvodnení síce

poukazuje na skutkové zistenia, ktoré mal zo spisu za preukázané, taktiež odkazuje na

jednotlivé ustanovenia právnych predpisov, nikde však neuvádza, ako tieto predpisy na

zistený skutkový stav aplikoval. ... odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nikde

neuvádza, že by sa stotožňoval správnymi závermi prvostupňového súdu. Myšlienkový

postup súdu pri rozhodovaní je tak objektívne úplne neodhaliteľný. ...

Podľa § 56 ods. 2 exekučného poriadku (ďalej len „EP“), ktorým prvostupňový súd

odôvodnil povolenie odkladu exekúcie, „aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak

možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57)“.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ nemožno očakávať zastavenie

exekúcie, nemožno ani povoliť jej odklad. Aj v tejto súvislosti sú rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu nepreskúmateľné, pretože neuvádzajú jediný dôvod,

pre ktorý je možné očakávať zastavenie exekúcie. Dôvod pre zastavenie exekúcie uvedené

rozhodnutia súdov napokon ani nemôžu obsahovať, pretože taký dôvod neexistuje. ...

Sťažovateľ má za to, že nie je pravdepodobná ani jedna z okolností, ktorá je

dôvodom pre zastavenie exekúcie. Nakoľko však súdy, ako už bolo vyššie spomínané, si

nesplnili zákonnú povinnosť a riadne neodôvodnili svoje rozhodnutia v tom zmysle, aby

poukázali na potenciálny dôvod zastavenia exekúcie, ktorého vznik možno očakávať, nemá

sťažovateľ možnosť riadne sa nesprávnej aplikácii z ich strany brániť.

Pokiaľ napriek uvedeným nedostatkom rozhodnutia odvolacieho súdu Najvyšší súd

SR dovolanie odmietol, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom rovnako ako

odvolací súd.

V súvislosti s uvedeným dávam do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

č.k. zo dňa 25.2.2014 (v prílohe spolu s uznesením odvolacieho súdu

a dovolaním v danej veci), ktorý naopak totožné dovolanie proti prakticky totožnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu pripustil a vyhodnotil ako dôvodné. Je pozoruhodné, že

o 4 mesiace Najvyšší súd SR prezentoval iný názor. Navyše, Najvyšší súd SR nielen že

rozhodol v rozpore so svojím predchádzajúcim rozhodnutím, ale s týmto skorším

rozhodnutím sa nijako nevysporiadal. Už tento postup je v zmysle rozhodnutia ESĽP „Brian

proti Rumunsku“ porušením základných práv sťažovateľa, keď „Najvyšší súd namiesto

toho, aby stanovil rozhodujúcu interpretáciu zákona, sa sám stal zdrojom právnej neistoty,

podkopávajúc tak dôveru verejnosti v súdny systém“. Sťažovateľ rovnako poukazuje na

obdobné rozhodnutie Ústavného súdu SR, nález vo veci č.k. III. Ú S 192/06, v ktorom

Ústavný súd SR výslovne uviedol, že „podľa názoru ústavného súdu pokiaľ súd rieši právnu

otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným

spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,

nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle a môže tým porušiť

aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa “.»

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu namieta porušenie označených

práv okrem jeho nedostatočného odôvodnenia aj z dôvodu arbitrárnosti samotných záverov

krajského súdu, k čomu v sťažnosti uvádza:

«Okrem samotnej vyššie uvedenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,

musí sťažovateľ namietať porušenie svojich práv na spravodlivý proces v dôsledku

arbitrárnej aplikácie právnych predpisov ako aj porušenie práva na pokojné užívanie

majetku, keď nezákonným rozhodnutím je mu znemožňované uspokojiť svoje judikované

pohľadávky z jediného majetku dlžníka - povinného.

Keďže všeobecné súdy nijako nezdôvodnili, ktorý zo zákonných dôvodov by mohol

byť podkladom pre zastavenie exekúcie bude sa sťažovateľ pri poukázaní na arbitrabilitu

rozhodnutia odvolacieho súdu zaoberať iba troma dôvodmi na zastavenie exekúcie

(a v konečnom dôsledku aj na povolenie jej odkladu), ktoré by vzhľadom na text

odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov mohli prichádzať do úvahy.

1/ Jednou z alternatív, ktoré naznačuje text odôvodnenia rozhodnutia súdu, v ktorom

odkazuje na konania o určenie vlastníckeho práva a v ňom vydané predbežné opatrenia, je

dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. d) EP. K uvedenému možno len

krátko uviesť, že veci vylúčené z exekúcie sú iba také veci, o ktorých to výslovne uvádza

niektorý právny predpis z dôvodu, že táto vec má určité vlastnosti, ktoré sú trváce, resp.

nepredpokladá sa ich automatický zánik. Predmetné nehnuteľnosti nevykazujú takéto

vlastnosti, pričom ňou nemôže byť ani existencia predbežných opatrení, pretože tieto

nemôžu byť nikdy trváce a zákon sám predpokladá ich zánik. Okolnosť, ktorá ani

potenciálne nemôže brániť exekúcii navždy, nemôže byť dôvodom na jej zastavenie.

2/ Druhým dôvodom, pre ktorý možno súd povolil odklad exekúcie, môže byť

domnienka, že bude právoplatne rozhodnuté o tom, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má

niekto právo nepripúšťajúce exekúciu. Ani takýto záver však skutkové okolnosti prípadu

nepripúšťajú.

Predovšetkým, predbežné opatrenie, ktoré spomína súd na prvom mieste (vydané

uznesením OS BA II zo dňa 4.10.2006, č.k. ), bolo vydané v konaní, v ktorom

sa navrhovateľ domáha zaplatenia istiny, nie vlastníckeho práva k pozemkom. V tomto

konaní teda nebude o práve, ktoré by bránilo exekúcii s určitosťou rozhodnuté.

V ďalších súdom spomínaných konaniach, hoci v nich ide o určenie vlastníckeho

práva k podielom na predmetných pozemkoch, takisto nemôže prísť k rozhodnutiu o práve,

ktoré by zakladalo právo brániace exekúcii. V tejto súvislosti je možné pripomenúť, že

v týchto konaniach súd ani nemôže určiť, že právo, o ktorom ešte len rozhoduje bráni

vykonaniu exekúcie a teda, že vec je z exekúcie vylúčená (§ 55 EP). Pritom možnosť

samotného vydania rozhodnutia o existencii takéhoto práva ešte neznamená, že bude

rozhodnuté (a vôbec, že bude taký návrh podaný) o vylúčení veci z exekúcie v zmysle § 55

EP.

Napriek uvedenému, sťažovateľ považuje za potrebné bližšie sa zaoberať aj otázkou

potenciálnych vlastníckych práv, o ktorých sa rozhoduje v súdom uvádzaných konaniach.

Z hľadiska prebiehajúceho exekučného konania je najdôležitejšia tá okolnosť

týkajúca sa prebiehajúcich konaní o určenie vlastníckych práv k podielom na exekvovaných

pozemkoch, že na pozemky bolo zriadené exekučné záložné právo, a to ešte v čase, kedy boli

v celosti vo vlastníctve povinného.

Podľa § 169 EP „pre pohľadávky, pre ktoré bolo zriadené exekučné záložné právo,

možno vykonať exekúciu predajom nehnuteľnosti priamo aj proti neskoršiemu

nadobúdateľovi nehnuteľnosti“.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ exekučné záložné právo bolo zriadené

na nehnuteľnosti, ktorá v tom čase bola vo výlučnom vlastníctve povinného, akákoľvek

zmena (bez ohľadu na dobromyseľnosť nadobúdateľa) vlastníckeho práva nie je z hľadiska

možnosti viesť na založený majetok exekúciu podstatná. Súdny exekútor môže totiž

v exekučnom konaní predať predmetné pozemky aj v prípade, že súd k nim založí vlastnícke

právo v prospech iných osôb.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na žalobné návrhy, ktoré boli podané

v jednotlivých sporoch o určenie vlastníctva, z ktorých nevyplývajú nijaké zákonné

skutočnosti, na základe ktorých by súd mohol deklarovať vlastnícke právo žalobcov už

k dátumu pred zriadením exekučného záložného práva. Naopak, v zmysle ust. § 132 ods. 2

môže potom súd, pokiaľ by tak vôbec urobil, rozhodnutím založiť vlastnícke právo

navrhovateľov k jednotlivým podielom na pozemkoch iba ku dňu právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Zmena vlastníctva nehnuteľnosti, na ktorej viazne záložné exekučné právo

ale ako už bolo vyššie uvedené, nemá na možnosť vedenia exekúcie predajom nehnuteľnosti

žiadny vplyv.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ poukazuje na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 28.6.2011, č. k. , v ktorom súd posudzoval práve žalobu

o vylúčenie jedného z takýchto podielov z exekučných konaní vedených oprávneným.

V uvedenom uznesení (v prílohe) súd jasne konštatuje, že na základe deklaratórneho

rozsudku vo veci určenia vlastníckeho práva k jednotlivým podielom nemôžu žalobcovia

nadobudnúť žalované vlastnícke právo ku skoršiemu dňu, ako boli na pozemok zriadené

exekučné záložné práva v prospech oprávneného. Preto nemôže byť úspešná ani žaloba

o vylúčenie veci z exekúcie.

3/ Posledným dôvodom, ktorý zrejme ako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

prichádza do úvahy, je argumentácia ustanovením § 57 ods. 2 EP a existencia

odôvodneného očakávania, že exekúcia bude zastavená práve z dôvodov, pri ktorých

pripúšťa zastavenie exekúcie Exekučný poriadok alebo osobitný zákon. Súdy však

v odôvodnení svojich rozhodnutí neuvádzajú žiadne zákonné ustanovenie, na základe

ktorého by mohlo dôjsť v danom prípade k zastaveniu exekúcie.

Súdy síce v odôvodnení citujú (bez bližšej aplikácie na skutkový stav) ustanovenie

§ 134 ods. 2 EP, avšak toto ustanovenie nedáva súdu oprávnenie zastaviť exekúciu. Podľa

uvedeného ustanovenia „exekúciu predajom nehnuteľnosti nemožno vykonať, ak je

povinnému v konaní o určenie vlastníctva podľa osobitného predpisu, vykonateľným

predbežným opatrením uložená povinnosť zdržať sa prevodu vlastníckeho práva k nej“.

Z citovaného textu celkom jednoznačne vyplýva, že predmetné ustanovenie neobsahuje

zmocnenie súdu exekúciu zastaviť, ako je to v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje ust. § 57

ods. 2 EP (napr. § 80 EP). Navyše, z citovaného ustanovenia je zrejmé, že sa vzťahuje iba

na možnosť vykonania exekúcie, t.j. realizácie samotného predaja nehnuteľnosti, nie otázky

vedenia exekúcie. Rovnako tak vyplýva zo samotnej povahy predbežného opatrenia, že ide

iba o dočasné, nie trvalé, opatrenie súdu. Z uvedených dôvodov, preto nemožno kvôli

existencii predbežného opatrenia ani v zmysle ust. § 134 ods. 2 EP exekúciu zastaviť.

Pokiaľ však nemožno v zmysle citovaného ustanovenia exekúciu zastaviť, nemožno ho

použiť ani ako dôvod pre povolenie odkladu exekúcie.

4/ Záverom považuje sťažovateľ za vhodné poukázať aj na skutočnosť, že s výnimkou

prípadného nezákonného rozhodnutia, nemôžu jednotliví domnelí vlastníci podielov

na pozemkoch pri svojich vlastníckych žalobách uspieť.

Skôr než sťažovateľ uvedie svoje argumenty na podporu uvedeného záveru, považuje

za vhodné svoje tvrdenie o nezákonnosti už vydaných no nezrušených rozsudkov vo veciach

určenia vlastníckeho práva k jednotlivým podielom na pozemkoch ako aj k prípadne

v budúcnosti vydaným vyhovujúcim rozsudkom, podoprieť citáciou z uznesenia Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 28.6.2011, č.k. , ktorý absolútnu nezákonnosť

podaných žalobných návrhov jasne rozpoznal a ktorý v tomto uznesení aj výslovne uviedol:

„Odvolací súd nie je oprávnený posudzovať správnosť uvedeného rozsudku

Okresného súdu Bratislava 77“ (rozsudku, ktorým bolo priznané vlastnícke právo

k jednému zo spoluvlastníckych podielov - pozn. oprávneného) „Treba však uviesť, že

v čase jeho vyhlásenia nebolo vlastnícke právo žalobkyne k spornému podielu na

predmetných pozemkoch vložené do katastra nehnuteľností a žalobkyňa preto v tom čase

nebola jeho vlastníckou (§ 133 ods. 2 Obč. zák.). Preto mal Okresný súd Bratislava II

žalobu vo veci sp. zn. zamietnuť.“ (str. 4 uznesenia)

Aj z citovaného uznesenia Krajského súdu v Bratislave je zrejmé, že nadobúdať

vlastnícke právo môžu jednotlivé subjekty iba spôsobmi, ktoré právne predpisy pripúšťajú.

prípade nehnuteľností sú v záujme právnej istoty možnosti nadobudnutia (resp. prevodu)

vlastníckeho práva ešte podstatne zredukované a formalizovane.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva (t. j. jeho

konštituovanie), toto môže byť súdom vydané iba v osobitných prípadoch, v ktorých na

vydanie takéhoto rozhodnutia je súd výslovne splnomocnený zákonnými ustanoveniami

(napr. ). Ani jedno z týchto splnomocňujúcich ustanovení nemožno na

predmetné prípady aplikovať.

Pokiaľ ide o deklaratórne rozhodnutie súdu o vlastníckom práve, musí pred

rozhodnutím súdu nastať skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik (resp. prevod) vlastníckeho

práva (v prípade zmluvy musí ísť o skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik vecnoprávnych

účinkov tejto zmluvy). V predmetných prípadoch navrhovatelia vlastnícke práva nezdedili,

ani nevydržali a svoje domnelé právo dovodzujú zo zmluvy o prevode vlastníckeho práva.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti (zapísanej v katastri nehnuteľností) však nikdy nemožno

nadobudnúť zmluvou, ale iba povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností na základe takejto zmluvy. K povoleniu vkladu vlastníckeho práva

navrhovateľov do katastra nehnuteľností doposiaľ nedošlo. Súd pri posudzovaní vlastníctva

síce nemusí rešpektovať údaje zapísané v katastri nehnuteľností, nemôže však nahrádzať

rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastru

nehnuteľností, pretože táto právomoc je zákonom zverená a rezervovaná pre iný štátny

orgán ( ). Naopak, pokiaľ správa katastra pri výkone svojej právomoci

pochybí, môže na návrh účastníka konania súd jej postup podrobiť preskúmaniu a jej

rozhodnutie zrušiť ( a ). Nemôže však svojím rozhodnutím

nahradiť rozhodnutie správy katastra ako iného štátneho orgánu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd nemá právomoc priznať navrhovateľom

vlastnícke právo vlastným rozhodnutím a založiť tak vecnoprávne účinky zmluvy o prevode

vlastníckeho práva. Potom je ale celkom zrejmé, že žalobným návrhom v predmetných

konaniach súd nemôže vyhovieť. Rovnako je nepochybné, že ani predbežné opatrenia

vydané v týchto konaniach súdmi nemajú zákonné opodstatnenie a musia byť po

oboznámení sa súdu so skutkovým stavom bez zbytočného odkladu zrušené.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „vydal nález o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle a

Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR zo dňa 26.6.2014, č. k. ako aj rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 30.11.2011, č. k. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na ochranu vlastníctva podľa , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu (ktorým bolo podľa vecného

obsahu zmeňujúceho výroku potvrdené uznesenie okresného súdu o povolení odkladu

exekúcie) a uznesením najvyššieho súdu (ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky

proti uzneseniu krajského súdu).

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť

považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa. Pritom

lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním sťažovateľky

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na označenú judikatúru ústavný súd považoval lehotu na podanie

sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu za zachovanú a predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj v časti smerujúcej

proti uzneseniu krajského súdu a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2

, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu o absencii

vady konania v zmysle , t. j. odňatie možnosti konať pred súdom,

spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu, ktorá by zakladala

prípustnosť dovolania proti nemu.

Sťažovateľka taktiež zhodne so svojimi dovolacími námietkami proti uzneseniu

krajského súdu v sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie uznesenia krajského súdu,

ako aj nesprávne a podľa sťažovateľky arbitrárne závery v uznesení krajského súdu

o dôvodnosti povolenia odkladu exekúcie.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( a listiny), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či

sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany

ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo

dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka

konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu

sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení uznesenia

krajského súdu, uvedenú dovolaciu a následne sťažnostnú námietku vyčerpávajúcim

spôsobom preskúmal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa ústavný

súd v celom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd sa podrobne a dôsledne vysporiadal

so sťažovateľkou namietaným nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu,

ktoré podľa sťažovateľky malo zakladať existenciu vady konania podľa ,

t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou ustálil,

že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu

konania podľa , avšak po prieskume dôvodov uznesenia krajského súdu

takúto vadu nezistil.

K sťažovateľkou namietanej vade konania v zmysle , ktorá podľa

nej spočívala v tom, že uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, najvyšší

súd uviedol:

„Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal zistený skutkový

stav, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej

republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a že

odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia, pričom zdôrazňuje, že ide o uznesenie. Pre rozhodnutia

vydané v tejto procesnej forme zákon stanovuje podstatne jednoduchšie formálne

náležitosti. Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd

v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata odvolacích

námietok oprávneného. Nedôvodná je dovolacia námietka, týkajúca sa neuvedenia žiadneho

dôvodu, pre ktorý je možné očakávať zastavenie exekúcie. Odvolací súd poukázal na

ustanovenie § 57 ods. 1 písm. e/ Exekučného poriadku.“

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné,

bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní.

Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne,

a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj )

sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových a právnych záverov v uznesení

krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu), ústavný súd po preskúmaní

uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by

krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri

ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Ústavný súd

nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či

nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami

sťažovateľky a učinil ústavne udržateľné závery, keď uviedol:

„Z obsahu exekučného spisu je nesporné, že oprávnený podal dňa 19.02.2008

na Exekútorský úrad návrh na vykonanie exekúcie a to vymoženie pohľadávky oprávneného

vo výške 47.023,- Sk s úrokom z omeškania 0,05 % denne od 08.04.2003 až do zaplatenia,

ako aj náhradu trov konania vo výške 27.352,- Sk, náhradu trov právneho zastúpenia

v exekučnom konaní vo výške 500,- Sk súdny poplatok a 3.010,70 Sk k rukám JUDr. Petra

Arendackého na základe exekučného titulu rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k.

(). Exekúciu navrhol vykonať predajom nehnuteľnosti parc. č...

Zároveň navrhol, aby na uvedené nehnuteľnosti bolo zriadené exekučné záložné právo

podľa § 167 EP. Okresný súd Bratislava II poverením č. 5102049407 poveril súdneho

exekútora JUDr. Borisa Sobolovského na vykonanie exekúcie.

Povinný podal návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 EP vedenej proti majetku

povinného parc. č... až do právoplatného rozhodnutia súdu o jednotlivých návrhoch o

určenie vlastníckeho práva k vyššie uvedeným pozemkom. Predmetné pozemky sa

nachádzajú pod stavbou P.

Tieto pozemky povinný ešte v roku 2005 viacerými zmluvami previedol spolu

s vlastníctvom jednotlivých bytov s tým, že vlastníkmi jednotlivých spoluvlastníckych

podielov k predmetným pozemkom sa mali stať vlastníci samotných bytov v tomto bytovom

dome pričom ich spoluvlastnícky podiel na týchto pozemkoch bol určený v zmysle zákona

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Nakoľko však Správa katastra do dnešného dňa nerozhodla o návrhoch na vklad

vlastníckeho práva k predmetným spoluvlastníckym podielom jednotlivých vlastníkov bytov,

títo podali na Okresnom súde Bratislava II, 29 návrhov na určenie vlastníckeho práva

k vyššie uvedeným pozemkom.

Povinný má za to, že vzhľadom k prebiehajúcim súdnym konaniam, ako aj v záujme

predchádzania eventuálnym škodám v prípade kladného rozhodnutia súdu o predmetných

vlastníckych žalobách dôjde následne k čiastočnému zastaveniu exekúcie v zmysle § 57

ods. 1 písm. e) EP.

Podľa § 56 ods. 2 EP, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno

očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odvolací súd má za to, že pri posudzovaní predpokladov na odklad exekúcie

predajom vo výroku identifikovateľných nehnuteľností posudzuje len pravdepodobnosť toho,

či v krátkej budúcnosti môže dôjsť k naplneniu niektorého z dôvodov uvedených v § 57 EP

na zastavenie exekúcie predajom týchto nehnuteľností. V čase rozhodovania o odklade teda

možno len dôvodne očakávať, že exekúcia bude zastavená, pričom prirodzene odklad

exekúcie má svoj dopad aj na činnosť exekútora, ktorý v dobe pokiaľ odklad trvá, môže

vykonávať iba exekučnú činnosť voči ostatnému majetku povinného.

Podľa § 134 ods. 2 EP, exekúciu predajom nehnuteľnosti nemožno vykonať, ak je

povinnému v konaní o určenie vlastníctva, podľa osobitného predpisu, vykonateľným

predbežným opatrením uložená povinnosť zdržať sa prevodu vlastníckeho práva k nej, ale i

k jej súčastiam a príslušenstvu.

Odvolací súd zistil z čiastočného výpisu z listu vlastníctva č..., že ako obmedzujúca

poznámka je uvedené predbežné opatrenie - zákaz predať, previesť v celosti, zriadiť záložné

právo zodpovedajúce vecnému bremenu na nehnuteľnosti: parc. č... podľa uznesenia

Okresného súdu Bratislava II pod č. -36 zo 04.10.2005. Taktiež bolo zistené,

že v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , 14C

60/2010, , , , , , ,

boli vydané pozitívne predbežné opatrenia.

Podľa , , , predbežné opatrenie zanikne ak - a) navrhovateľ

nepodal v súdom určenej lehote návrh na začatie konania, b) sa návrhu vo veci samej

nevyhovelo, c) sa návrhu vo veci samej vyhovelo a uplynulo 30 dní od vykonateľnosti

rozhodnutia o veci, d) uplynul určený čas, po ktorý malo trvať.

Predbežné opatrenie súd zruší ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Ak

predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo

veci samej vyhovelo, alebo pretože právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je

povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na

návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

v zmysle zmenil tak, že na rozdiel od odvolaním napadnutého rozhodnutia,

povolil odklad exekúcie predajom pozemku identifikovaného vo výroku tohto uznesenia do

zániku alebo zrušenia predbežných opatrení vydaných v konaniach vypísaných vo výroku

tohto uznesenia. Vo všetkých konaniach na ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvolával

prvostupňový súd, neboli vydané predbežné opatrenia na zákaz predať, previesť v celosti,

zriadiť záložné právo zodpovedajúce vecnému bremenu nehnuteľností a tieto konania preto

nemohli privodiť obmedzenie viesť exekúciu.“

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že ani úspešné určenie

vlastníckeho práva v súdnych konaniach, v ktorých boli vydané predbežné opatrenia

o zákaze povinného nakladať s nehnuteľnosťami, predajom ktorých navrhla sťažovateľka

vykonať exekúciu, nemôžu zakladať dôvod na zastavenie exekúcie, a preto nemôžu byť ani

dôvodom povolenia jej odkladu. Ústavný súd k tejto časti argumentácie osobitne poukazuje

na dôvody uznesenia krajského súdu, v ktorých krajský súd uvádza, že „pri posudzovaní

predpokladov na odklad exekúcie predajom vo výroku identifikovateľných nehnuteľností

posudzuje len pravdepodobnosť toho, či v krátkej budúcnosti môže dôjsť k naplneniu

niektorého z dôvodov uvedených v § 57 EP na zastavenie exekúcie predajom týchto

nehnuteľností. ... Podľa § 134 ods. 2 EP, exekúciu predajom nehnuteľnosti nemožno

vykonať, ak je povinnému v konaní o určenie vlastníctva, podľa osobitného predpisu,

vykonateľným predbežným opatrením uložená povinnosť zdržať sa prevodu vlastníckeho

práva k nej, ale i k jej súčastiam a príslušenstvu.“.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosť

porušenia , listiny ani dohovoru uznesením

najvyššieho súdu ani uznesením krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa

(ako aj dohovoru) uznesením najvyššieho súdu a uznesením

krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi

právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich

možného porušenia (rovnako ).

Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ani krajský súd sa pri aplikácii

hmotnoprávnych ustanovení nedopustili protiústavnosti a ich postup a uznesenia sú

založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd

preto odmieta podľa sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími

nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014