Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
067/382845.294a89.pdf
PDF · 143.92 KB
No categories available
7Cdo/26/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 26/2011
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. K., bývajúceho v M.,
zastúpeného JUDr. M. P., advokátom so sídlom v M., proti ţalovanej A., a.s., so sídlom v B.,
IČO X., o zaplatenie 140 714 €, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 7 C
138/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. októbra 2010
sp. zn. 5 Co 129/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
27. októbra 2010 sp. zn. 5 Co 129/2010 v jeho zmeňujúcom výroku o zamietnutí ţaloby vo
výške 30 173,27 €, vo výroku o náhrade trov konania medzi ţalobcom a ţalovanou a vo
výroku o náhrade trov štátu z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 26. novembra 2008 č.k. 7 C 138/2006-177
uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 166 700 Sk do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu
utrpeného pri dopravnej nehode; v zostávajúcej časti ţalobu zamietol; ţalovanej uloţil
povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania 110 481 Sk do troch dní od právoplatnosti
rozsudku; ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu 1 954 Sk na účet Okresného súdu
Michalovce do troch dní od právoplatnosti rozsudku; ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť
trovy štátu 1 954 Sk na účet Okresného súdu Michalovce do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania zistil, ţe ţalobca dňa 5. septembra 2003
pri dopravnej nehode utrpel jednotlivé zranenia (dve rezné ranky pravej strany tváre a reznú
ranu koreňa nosa, pomliaţdenie, trţne zmliaţdenú ranu, odreninu ľavého lakťa, podvrtnutie
pravého lakťa s odreninami, odtrhnutie dlhej hlavy dvojhlavého svalu pravého ramena, trţne
2
zmliaţdenú ranu ľavého kolena, zlomeninu oboch kostí ľavého predkolenia na rozhraní
strednej a hornej tretiny s posunom úlomkov a odreninami). Utrpenú škodu na zdraví je
povinná ţalovaná odškodniť v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení. Spôsobená škoda spočíva v odškodnení bolestného
a sťaţenia spoločenského uplatnenia, ktoré súdny znalec MUDr. P. V. v znaleckom posudku
č. 063/07 z 20. mája 2007 vyčíslil bolestné na 710,25 bodu (pri hodnote 1 bodu 60,- Sk je to
suma 42 630 Sk) a sťaţenie spoločenského uplatnenia 505 bodov (pri hodnote jedného bodu
60 Sk je to suma 30 300 Sk). Súd mal dostatočne preukázané, ţe následky dopravnej nehody
boli zvlášť nepriaznivé u ţalobcu; tento bol totiţ v čase dopravnej nehody v produktívnom
veku X. rokov, uţ nemôţe vykonávať jednotlivé úkony beţného ţivota, pokiaľ ide o jeho
pohybovú stránku, premiestňovanie z miesta na miesto, vykonávanie domácich prác, prípadne
prác v záhrade, ako aj zúčastňovaní sa spoločenských podujatí vzhľadom na svoju obmedzenú
pohyblivosť. Je teda evidentné, ţe ţalobca preţíva strádanie z obmedzenia pohybu, sťaţenie
jeho zdravotnej pohody, z čoho vyplýva následná nemoţnosť uplatnenia sa v rodinnom,
športovom i kultúrnom ţivote. Vychádzajúc z uvedeného ide o prípad hodný osobitného
zreteľa, a preto súd ţalobcovi priznal odškodnenie i nad výšku stanovenú v § 7 ods. 1 a 2
vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení zmien a doplnkov (tieţ vyhláška). Za primerané povaţoval
zvýšenie na 40 násobok základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského
uplatnenia, t.j. 1 212 000 Sk, čo po odpočítaní uţ vyplatenej sumy 45 300 Sk predstavuje 1
166 700 Sk. Nárok na náhradu bolestného v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka súd
povaţoval za premlčaný z dôvodu námietky premlčania vznesenej ţalovanou. Vychádzal
z toho, ţe 24. marca 2004 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota (§ 106 ods.1
Občianskeho zákonníka), a to vypracovaním lekárskeho posudku o bolestnom, ktorým sa
ţalobca dozvedel o škode, ktorá mu bola spôsobená. O tom, kto za túto škodu zodpovedá sa
dozvedel ešte na základe rozhodnutia Okresného úradu justičnej polície Michalovce z 4.
novembra 2003 č.k. ČV-OUJP 815/20, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie vedené vo veci
dopravnej nehody vzhľadom na smrť účastníčky dopravnej nehody, ktorá nehodu zavinila.
Vzhľadom na uvedené ţalobu v časti nároku na náhradu bolestného a v časti uplatneného
nároku prevyšujúceho 40 násobok základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského
uplatnenia, zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a ţalobcovi
priznal ich náhradu 110 493 Sk. O povinnosti ţalobcu a ţalovanej nahradiť trovy štátu
rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
3
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 16. septembra 2009
sp. zn. 5 Co 96/2009 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu z titulu
sťaţenia spoločenského uplatnenia v časti prevyšujúcej (nad) sumu 257 000 Sk (t.j. vo výške
30 173,27€) zamietol; ţalovanú zaviazal na náhradu trov štátu vo výške 64,86 € na účet súdu
prvého stupňa; ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a vyslovil, ţe ţalovaná nemala právo
na ich náhradu.
Na dovolanie ţalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 4. mája 2010
sp. zn. 5 Cdo 23/2010 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 16. septembra 2009 sp. zn.
5 Co 96/2009 v jeho zmeňujúcom výroku o zamietnutí ţaloby vo výške 30 173,27 €, vo
výroku o náhrade trov konania medzi ţalobcom a ţalovanou a vo výroku o náhrade trov štátu
zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
V odôvodnení uviedol, ţe ak odvolací súd mení súdom priznanú výšku odškodnenia
z dôvodu, ţe za „primeranú“ povaţuje náhradu v inej výške, musí v odôvodnení zmeňujúceho
rozhodnutia vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k zmene náhľadu, musí poukázať na určité
skutkové alebo právne významné okolnosti a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých
dôvodov dospel k záveru, ţe primeranou nie je náhrada, ktorú určil súd prvého stupňa, ale
náhrada iná. Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia (§ 220 O.s.p.) nahradzuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné
a výstiţné odôvodnenie zahŕňajúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti
a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné
(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Bez ďalšieho nepostačuje záver, ktorý
všeobecne poukazuje na to, ţe odvolacím súdom priznaná výška odškodnenia „dostatočne
zohľadňuje nepriaznivé dôsledky“. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v tomto smere
v plnom rozsahu nepovaţoval za preskúmateľný, lebo neobsahoval postačujúce vysvetlenie
dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel (na rozdiel od súdu prvého stupňa) k odlišným
záverom v otázke, aký násobok základného bodového ohodnotenia vyjadruje „primeranosť“
náhrady sťaţenia spoločenského uplatnenia. Bez bliţšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov,
pre ktoré odvolací súd v podstatnej miere zníţil násobok bodového ohodnotenia priznaného
odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia ţalobcovi (zo 40 násobku na 10 násobok),
nemal Najvyšší súd Slovenskej republiky moţnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť
zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom (a teda, či napadnutý rozsudok spočíva
na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci).
4
Krajský súd v Košiciach rozsudkom (v poradí druhým) z 27. októbra 2010 sp. zn.
5 Co 129/2010 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu z titulu sťaţenia
spoločenského uplatnenia prevyšujúcu (nad) sumu 8 854,07 € (t.j. vo výške 30 173,27€)
zamietol; ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 64,86 € na účet súdu
prvého stupňa; ţalovanej tieţ uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania v sume
2 330,19 € na účet JUDr. M. P., advokáta, M., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal z toho, ţe súd prvého stupňa „opomenul významné skutočnosti, ktoré boli
preukázané ZP a vec sčasti nesprávne právne posúdil, lebo na zistený skutkový stav pouţil
správny právny predpis, ale tento nesprávne vyloţil.“ Uviedol, ţe postup podľa § 7 ods. 3
vyhlášky 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia je svojou
povahou výnimočný, lebo kvalitatívne predstavuje zmenu podmienok vyjadrenú pojmom
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými môţu byť, napr. zmarenie alebo podstatné sťaţenie
dosiahnutia celoţivotného cieľa alebo snaţenia, prípadne prínosu poškodeného v oblasti
spoločenského, kultúrneho, politického, športového ţivota alebo podstatné obmedzenie
uspokojovania ţivotných potrieb. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú v právnych
predpisoch definované a nie sú ani taxatívne, ani demonštratívne uvedené, ide o neurčitý
pojem, ktorý bliţšie nie je obsahovo vymedzený, jeho obsah i rozsah sa môţe meniť
v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, a preto rozhodnutie súdu o aplikácii tohto
právneho výrazu, ktorý sa kvalitatívne i kvantitatívne premietne do pouţitia ustanovenia
zákona, musí byť vţdy výsledkom jeho cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy. Súd musí vţdy
skúmať aké mal poškodený predpoklady pre ţivotné a spoločenské uplatnenie pred
vzniknutou ujmou na zdraví a vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe
sumu zodpovedajúcu základnému počtu bodov, ktorým bolo sťaţenie spoločenského
uplatnenia hodnotené v lekárskom posudku primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby
odškodnenia, a to bez akéhokoľvek obmedzenia, najmä bez ohľadu na základný počet bodov
zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy, s prihliadnutím na
mimoriadnu povahu a okolnosti konkrétneho prípadu, keď moţnosti poškodeného sú výrazne
obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho
kultúrnych, športových či iných aktivít v dobe pred vznikom škody. Zo znaleckého posudku
(č.l. 80, 84-85 spisu) vyplýva, ţe ţalobca nie je pripútaný na lôţko alebo invalidný vozík, nie
je odkázaný na pomoc druhej osoby, môţe sa voľne – i keď s miestnym obmedzením –
pohybovať, nie je obmedzeným v samoobsluhe, ani v starostlivosti o hygienu, môţe byť
obmedzený v práci a v niektorých oblastiach súkromného ţivota (napríklad tanečné zábavy,
5
futbal, záhrada, návšteva kultúrnych podujatí a pod.). Kaţdý úraz zanechá následky, ktoré
v určitej miere zhoršia kvalitu ţivota a v prípade ţalobcu došlo k miernemu zhoršeniu kvality
ţivota; je zrejmé, ţe zlomenina ľavého predkolenia je plne zhojená, hybnosť v kolennom
a členkovom kĺbe je ľahko zníţená v dôsledku ich ľahkej poúrazovej artrózy, čo môţe
spôsobovať minimálne problémy pri chôdzi do schodov a spôsobovať slabé bolesti kolenného
a členkového kĺbu; chronickú ţilovú nedostatočnosť kompenzuje ţalobca nosením elastickej
pančuchy, čo spolu s uţívaním liekov na rozšírenie ciev je plne postačujúce na jej elimináciu;
v dôsledku týchto ťaţkostí môţe občas byť nútený pouţívať podporu barly; podvrtnutie
pravého lakťa mohlo zanechať občasné bolesti a obmedzenie sily zohnutia v lakti, ale
v beţnom ţivote sa tieto ťaţkosti môţu prejavovať minimálne; vo všeobecnosti môţe byť
v súčasnosti pracovne obmedzený nemoţnosťou plného zaťaţenia ľavej dolnej a pravej hornej
končatiny, čo ho môţe obmedziť pri zdvíhaní ťaţkých predmetov, pri činnosti vyţadujúcej
zohnutie ľavej dolnej a pravej hornej končatiny, silu zohnutia pravej hornej končatiny v lakti,
avšak nutnosť nosenia elastickej pančuchy na ľavej dolnej končatine mu dovoľuje chôdzu
i státie; podvrtnutie pravého lakťa mohlo zanechať občasné bolesti a obmedzenie sily
zohnutia v lakti, ale v beţnom ţivote sa tieto ťaţkosti môţu prejavovať minimálne. Opísané
trvalé následky ţalobcu môţu čiastočne obmedzovať pri pracovnej činnosti zvárača, ale
v ţiadnom prípade nie je vylúčené vykonávanie akejkoľvek fyzickej práce. Vychádzajúc
z uvedených zásad a so zreteľom na skutočnosti preukázané znaleckým posudkom odvolací
súd uzavrel, ţe u ţalobcu ide o prípad hodný osobitného zreteľa a preto je odôvodnené
zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov, ktorým bolo sťaţenie
spoločenského uplatnenia ohodnotené (1 005,77 €) na 10 násobok, t.j. na 10 057,75 €. Pri
posudzovaní primeranosti zvýšenia vzal do úvahy, ţe poškodenie zdravia má trvalé a výrazne
nepriaznivejšie následky na ţivotné úkony ţalobcu a na uspokojovanie jeho ţivotných
a spoločenských potrieb, avšak nebolo preukázané (a ostatne ani tvrdené), ţeby úroveň
kultúrnych, športových či iných jeho aktivít v dobe pred vznikom škody bola vysoká
i mimoriadna, preto ani nemohlo dôjsť k veľmi výraznému obmedzeniu alebo úplnej strate
jeho moţností v uvedených oblastiach. Tieto skutočnosti viedli odvolací súd k záveru, ţe
poţadované zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov, ktorým bolo sťaţenie
spoločenského uplatnenia ohodnotené na 40 násobok je neprimerané a preto v prevyšujúcej
časti bola ţaloba o zvýšenie odškodnenia náhrady sťaţenia spoločenského uplatnenia
zamietnutá. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Trovy štátu
odvolací súd písomne neodôvodnil.
6
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bola ţaloba zamietnutá podal
dovolanie ţalobca, ktorý ho navrhol v tejto časti zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď (podľa názoru dovolateľa) odvolací súd sa neriadil právnym
názorom vysloveným v tejto veci dovolacím súdom a preto jeho rozhodnutie nie je úplné a
výstiţné zahŕňajúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti. Tomu
nasvedčuje i skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doplnené len o konštatáciu
znaleckého posudku (str. 10 posledný odsek a str. 11 tretí odsek), ktoré ho viedli k zmene
rozsudku súdu prvého stupňa. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z toho, ţe ţalobca neţiadal
o kontrolný znalecký posudok (strana 11 ods. 2 odôvodnenia), tento jeho záver nezodpovedá
podaniu ţalobcu zo 4. septembra 2007 v ktorom sa uvádza: ... „navrhujeme ... preskúmať
a doplniť znalecký posudok znalca MUDr. P. V. kontrolným znaleckým posudkom a to
Ústavom Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Lekárska fakulta Košice, nakoľko sme toho
názoru, ţe tento znalecký posudok je pre toto konanie nepouţiteľný.“ Dovolateľ povaţoval za
nesprávny záver odvolacieho súdu pri úvahách o zvýšení odškodnenia pokiaľ tento vychádzal
z toho, ţe v konaní nebolo preukázané (a ostane ani tvrdené), ţe by úroveň kultúrnych,
športových či iných jeho aktivít v dobe pred vznikom škody bola vysoká a mimoriadna, preto
nemohlo dôjsť k veľmi významnému obmedzeniu alebo úplnej strate jeho moţnosti
v uvedených oblastiach; uvedené konštatovanie povaţoval za rozporné s rozhodnutím NS SR
sp.zn. 2 Cdo 160/2008 a diskriminačné vzhľadom na rozhodnutie v obdobnej veci
odvolacieho senátu pod sp.zn. 5 Co 462/2005 z 19. júna 2006 (str. 2 posledný odsek
rozhodnutia uvádza : Pokiaľ ide o ďalšie skutočností uvádzané vedľajšou účastníčkou, ako
napr. prínos poškodeného v oblasti spoločenského, kultúrneho, politického, športového ţivota
alebo podstatne uspokojovanie ţivotných potrieb a pod., je potrebné poznamenať, ţe podľa
súdnej praxe ide len o jedno z hľadísk, na ktoré sa má brať zreteľ pri úvahe o tom, či sú
splnené podmienky pre aplikáciu § 7 ods. 3 vyhlášky). K dopravnej nehode došlo
5. septembra 2003, keď mal ţalobca 41 rokov, v tejto súvislosti mu vznikol nárok na
invalidný dôchodok 5. októbra 2004 s mierou funkčnej poruchy 50%. V rozhodnutí Sociálnej
poisťovne z 8. marca 2006 bola konštatovaná miera poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť od 6. mája 2005 na 70%.
Ţalovaná k dovolaniu ţalobcu uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za
vecne a skutkovo správne, presvedčivé a riadne odôvodnené, preto dovolanie ţalobcu
navrhuje zamietnuť. Úvaha súdu o zvýšení odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia je
7
výsledkom rozhodovacej činnosti v konkrétnej veci, nie je správne, aby bola posudzovaná
s právnymi prípadmi, ktoré sa dotýkajú iných poškodených. Zvýšenie odškodnenia sťaţenia
spoločenského uplatnenia (o 10 násobok) je primerané a zodpovedá rozsahu a závaţnosti
nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia ţalobcu pre jeho ţivotné úkony, uspokojenie
a plnenie jeho ţivotných a spoločenských úloh i potrieb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§243a ods. 1
O.s.p.) rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, ţe dovolanie je
opodstatnené.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i dôvodmi
uplatnenými v dovolaní. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
8
So zreteľom na obsah dovolania a na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, skúmal
najskôr dovolací súd, či konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu, nie je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. a dospel
k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľ nepovaţuje za správne zmeňujúce
rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ tento vychádzal (ako z rozhodujúcich) len z okolností
v znaleckom posudku spochybňovaných i ţalobcom.
Odvolací súd v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia konštatoval naplnenie
odvolacích dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/, keď súdu prvého stupňa vyčítal
nesprávne zistenie skutkového stavu veci – v opomenutí skutočností preukázaných
v znaleckom posudku a čiastočne i nesprávne právne posúdenie – v dôsledku nesprávneho
výkladu inak správne aplikovanej právnej normy. Uvedené zakladá záver, ţe zmeňujúce
rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z iného skutkového stavu veci, neţ ktorý bol zistený
súdom prvého stupňa, na základe ktorého odvolací súd i vec odlišne právne posúdil.
Dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/
odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ skutočnosť, ţe odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Pod
odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu,
ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu
Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Vady
zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom
v rozpore so zákonom, spravidla vţdy účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať pred
súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré občiansky súdny poriadok
priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
9
základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn.
III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch (...).
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný
súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá
povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96).
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr.
Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl.
46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
10
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto
dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana
tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom
musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu
ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť
logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní
musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,
určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný
postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone,
je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni
riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov
konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom
konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má
podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na
súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo
v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu,
dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu
a spravodlivý proces.
Teba zdôrazniť, ţe konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania
spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany
priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj
právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie
a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Medzi základné práva
účastníka konania patrí aj právo účastníka konania na predvídateľné rozhodnutie, ktorému
zodpovedá predvídateľný zákonu zodpovedajúci spravodlivý proces.
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
11
Ak odvolací súd má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje
dôleţitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). V ostatných prípadoch moţno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa týmito
zákonnými ustanoveniami dôsledne neriadil.
V zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom (zisteniam)
a následne i k nesprávnym právnym záverom, je opakovanie dokazovania v potrebnom
rozsahu odvolacím súdom. Pod opakovaním dôkazov sa rozumie opakovanie dôkazov uţ
vykonaných súdom prvého stupňa, o výsledkoch správnosti ktorých ma odvolací pochybnosti.
Pre opakovanie dôkazov platia tie isté procesné postupy ako pri vykonávaní pôvodného
dôkazu (§ 122 O.s.p. a násl.). Pokiaľ ide o prejednávanú vec je potrebné uviesť, ţe v tejto súd
prvého stupňa (m.i.) nariadil znalecké dokazovanie vypracovaním písomného znaleckého
posudku (uznesením z 8. marca 2007 č.k. 7 C 138/2006-62) i výsluchom znalca MUDr. P. V.
(č.l. 136 -141spisu).
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, ţe odvolací súd na základe
znaleckého posudku, a to listiny (jej strany 14 a 18) dospel k svojím skutkovým zisteniam, na
podklade ktorých uzavrel, ţe zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia o 40 násobok
základného odškodnenia je neprimerané a za primerané je potrebné povaţovať jeho 10
násobné zvýšenie. Aţ z tohto dôkazu získal teda poznatky potrebné pre rozhodnutie, ktoré
pred ním nezískal súd prvého stupňa (čo podľa odvolacieho súdu zakladá opodstatnenosť
odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. ods. 2 písm. d/ O.s.p. s konštatovaním o opomenutí
12
významných skutočností vyplývajúcich zo znaleckého posudku súdom prvého stupňa). To
znamená, ţe odvolací súd zisťoval skutkové okolnosti prípadu vedúce k zmene skutkového
stavu veci bez toho, aby to zodpovedalo zákonu predvídateľnému postupu - po nariadenom
a vykonanom dokazovaní (resp. opakovaní dokazovania) na súdnom pojednávaní tak, aby
bola ţalobcovi vytvorená procesná moţnosť zúčastniť sa pojednávania a bez toho, aby mu
bolo umoţnené vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, zhrnúť jeho návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Odvolací súd ale pojednávanie – v rozpore s § 214
ods. 1 písm. a/ O.s.p. – nenariadil a ţalobcovi (ako účastníkovi konania) neumoţnil realizáciu
s tým spojených procesných práv – najmä vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.),
zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).
Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na
základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3
O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti
a ústnosti civilného procesu. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým
zisteniam vedúcim k záveru o nedôvodnosti návrhu dospel len na základe prehodnotenia
dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.
Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad pri vydanení zmeňujúceho rozhodnutia
nepostupoval, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. (viď
č. l. 237 – 240 spisu) i keď pre uvedený postup neboli splnené zákonné podmienky.
V dôsledku toho bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Dovolací súd preto
dospel k záveru, ţe konanie pred odvolacím je postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Rozhodnutie, ktorému predchádzala niektorá z vád uvedená v § 237 O.s.p., nemôţe byť
povaţované za vecne správne a v tejto situácii ho moţno označiť i za predčasné. Prax
dovolacieho súdu je jednotná v tom, ţe pokiaľ sa v dovolacom konaní zistí (vyjde najavo)
procesná vada uvedená v § 237 O.s.p., dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší bez toho,
aby posudzoval opodstatnenosť uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ a c/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 186/2009, 2 Cdo 76/2009, 3 Cdo 34/2009, 4 Cdo 142/2009, 5 Cdo 146/2009).
Vzhľadom na uvedené dovolaciemu súdu neprislúchalo zaoberať sa vecnou správnosťou
13
dovolaním napadnutého rozhodnutia, ďalšími dovolacími dôvodmi a uplatnenými dovolacími
námietkami.
Procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. zakladá vţdy prípustnosť dovolania a je zároveň
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie
bez ďalšieho zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 243b O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako
od zrušovaného rozhodnutia závislé (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) zrušil tieţ výroky rozsudku
odvolacieho súdu o náhrade trov konania a o náhrade trov štátu.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 19. januára 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta