Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6ec/393636.6b2255.pdf
PDF · 209.05 KB
No categories available
7Cdo/196/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 196/2013
Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Oľgy Trnkovej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Ladislava
Górásza, v právnej veci ţalobcu J. K., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. Mikulášom
Pavlikom, advokátom, so sídlom v Michalovciach, Špitálska č. 6, proti ţalovanej Allianz –
Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00 151 700,
o zaplatenie 140 714,- €, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 7 C 138/2006,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16. apríla 2013, sp. zn. 5
Co 29/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 26. novembra 2008, č. k. 7 C 138/2006-177
uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 166 700,- Sk (38 727,34 €) do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu
utrpeného pri dopravnej nehode. V zostávajúcej časti ţalobu zamietol. Ţalovanej uloţil
povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania 110 481,- Sk (3 667,29 €) do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu 1 954,- Sk
(64,86 €) na účet Okresného súdu Michalovce do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu 1 954,- Sk (64,86 €) na účet Okresného súdu
Michalovce do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania
zistil, ţe ţalobca dňa 5. septembra 2003, pri dopravnej nehode utrpel jednotlivé zranenia (dve
rezné ranky pravej strany tváre a reznú ranu koreňa nosa, pomliaţdenie, trţne zmliaţdenú
ranu, odreninu ľavého lakťa, podvrtnutie pravého lakťa s odreninami, odtrhnutie dlhej hlavy
dvojhlavého svalu pravého ramena, trţne zmliaţdenú ranu ľavého kolena, zlomeninu oboch
kostí ľavého predkolenia na rozhraní strednej a hornej tretiny s posunom úlomkov
a odreninami). Utrpenú škodu na zdraví je povinná ţalovaná odškodniť v zmysle § 4 ods. 2
písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení. Spôsobená škoda spočíva
v odškodnení bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia, ktoré súdny znalec MUDr.
Peter Valdman v znaleckom posudku č. 063/07 z 20. mája 2007 vyčíslil, bolestné na 710,25
bodov (pri hodnote 1 bodu 60,- Sk je to suma 42 630,- Sk), a sťaţenie spoločenského
uplatnenia na 505 bodov (pri hodnote jedného bodu 60,- Sk je to suma 30 300,- Sk). Súd mal
dostatočne preukázané, ţe následky dopravnej nehody boli zvlášť u ţalobcu nepriaznivé;
tento bol totiţ v čase dopravnej nehody v produktívnom veku X. rokov, uţ nemôţe vykonávať
jednotlivé úkony beţného ţivota, pokiaľ ide o jeho pohybovú stránku, premiestňovanie
z miesta na miesto, vykonávanie domácich prác, prípadne prác v záhrade, ako aj zúčastňovaní
sa spoločenských podujatí vzhľadom na svoju obmedzenú pohyblivosť. Je teda evidentné, ţe
ţalobca preţíva strádanie z obmedzenia pohybu, sťaţenie jeho zdravotnej pohody, z čoho
vyplýva následná nemoţnosť uplatnenia sa v rodinnom, športovom i kultúrnom ţivote.
Vychádzajúc z uvedeného ide o prípad hodný osobitného zreteľa, a preto súd ţalobcovi
priznal odškodnenie i nad výšku stanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení
zmien a doplnkov (tieţ vyhláška), za primerané povaţoval zvýšenie na 40 násobok
základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, t. j. 1 212 000,- Sk
(40 231,02 €), čo po odpočítaní uţ vyplatenej sumy 45 300,- Sk (1 503,68 €) predstavuje
1 166 700,- Sk (38 727,34 €). Nárok na náhradu bolestného v zmysle § 106 Občianskeho
zákonníka súd povaţoval za premlčaný, z dôvodu námietky premlčania vznesenej ţalovanou.
Vychádzal z toho, ţe 24. marca 2004 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota
(§ 106 ods.1 Občianskeho zákonníka), a to vypracovaním lekárskeho posudku o bolestnom,
ktorým sa ţalobca dozvedel o spôsobenej mu škode. O tom, kto za túto škodu zodpovedá sa
dozvedel na základe rozhodnutia Okresného úradu justičnej polície Michalovce
zo 4. novembra 2003, č. k. ČV-OUJP 815/20, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie vedené
vo veci dopravnej nehody vzhľadom na smrť účastníčky dopravnej nehody, ktorá nehodu
zavinila. Vzhľadom na uvedené ţalobu v časti nároku na náhradu bolestného a v časti
uplatneného nároku prevyšujúceho 40 násobok základného bodového ohodnotenia sťaţenia
spoločenského uplatnenia, zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
a ţalobcovi priznal ich náhradu 110 493,- Sk. O povinnosti ţalobcu a ţalovanej nahradiť
trovy štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 16. septembra 2009,
sp. zn. 5 Co 96/2009 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu z titulu
zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v časti prevyšujúcej (nad) sumu 257 000,- Sk
(t. j. vo výške 30 173,27 €) zamietol; ţalovanú zaviazal na náhradu trov štátu vo výške
64,86 € na účet súdu prvého stupňa; ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a vyslovil, ţe
ţalovaná nemala právo na ich náhradu.
Na dovolanie ţalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 4. mája 2010,
sp. zn. 5 Cdo 23/2010 rozsudok krajského súdu v jeho zmeňujúcom výroku o zamietnutí
ţaloby vo výške 30 173,27 €, vo výroku o náhrade trov konania medzi ţalobcom a ţalovanou
a vo výroku o náhrade trov štátu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach (v poradí druhým) rozsudkom z 27. októbra 2010, sp. zn.
5 Co 129/2010 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu z titulu sťaţenia
spoločenského uplatnenia prevyšujúcu (nad) sumu 8 854,07 € (t. j. vo výške 30 173,27 €)
zamietol; ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 64,86 € na účet súdu
prvého stupňa; ţalovanej tieţ uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania v sume
2 330,19 €.
Na dovolanie ţalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 19. januára
2012, sp. zn. 7 Cdo 26/2011 rozsudok krajského súdu v jeho zmeňujúcom výroku
o zamietnutí ţaloby vo výške 30 173,27 €, vo výroku o náhrade trov konania medzi
ţalobcom a ţalovanou a vo výroku o náhrade trov štátu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach (v poradí tretím) rozsudkom zo 16. apríla 2013, sp. zn.
5 Co 29/2012 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol (nad sumu
8 554,07 €, t. j. vo výške 30 173,27 € z titulu sťaţenia spoločenského uplatnenia prevyšujúcu
- poznámka dovolacieho súdu) zamietol; vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vychádzal z opakovaného (znaleckým
posudkom č. 063/07 vypracovaným MUDr. Valdmanom) i doplneného (kontrolného)
znaleckého dokazovania znaleckým posudkom č. 200/2012, vypracovaným Inštitútom
forenzných medicínskych expertíz, s.r.o. a zistil, ţe u ţalobcu nejde o taký prípad hodný
osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval zvýšenie základného bodového ohodnotenia
sťaţenia spoločenského uplatnenia na 40 násobok. Poškodenie zdravia ţalobcu má
preukázateľne nepriaznivé dôsledky na jeho rodinný, osobný, intímny ţivot, jeho ţivotné
úkony, ako i na uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb, avšak hoci sa mu
v dôsledku zhoršenia zdravia moţnosti jeho uplatnenia vo všetkých sférach ţivota podstatne
zúţili, nie je zo ţivota vyradený v mimoriadnom rozsahu a jeho moţnosti uplatnenia
nezanikli, len v podstatnej miere sa mu sťaţili moţnosti výkonu celej škály činností, ktoré
pred poškodením zdravia vykonával. Pri posudzovaní primeranosti zvýšenia bolo vzaté
do úvahy, ţe poškodenie zdravia má trvalé a výrazne nepriaznivejšie následky na ţivotné
úkony ţalobcu a na uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb, avšak nebolo
preukázané (a ostatne ani tvrdené), ţe by úroveň kultúrnych, športových, či iných jeho aktivít
v dobe pred vznikom škody, bola vysoká a mimoriadna, preto ani nemohlo dôjsť k veľmi
výraznému obmedzeniu alebo úplnej strate jeho moţností v uvedených oblastiach.
Do pozornosti dal aj súdnu prax Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn.
22 Cdo 1330/2011, ktorá zdôrazňuje, ţe “...výrazné zvýšenie náhrady za SSU (pribliţne okolo
10 násobku) je vyhradené predovšetkým prípadom, kedy je poškodený na následky úrazu
takmer úplne vyradený zo ţivota a kedy jeho predpoklady pre uplatnenie v spoločnosti sú
takmer alebo úplne stratené, nie je schopný sa sám obslúţiť, či dokonca upadne do stavu
prostého vegetatívneho preţívania ... .“ Uzavrel, ţe: „Žalobca nie je upútaný na lôžko alebo
invalidný vozík, nie je odkázaný na pomoc druhej osoby, môže sa voľne – i keď s miernym
obmedzením – pohybovať, nie je obmedzený v samoobsluhe, ani v starostlivosti o hygienu,
môže byť obmedzený v práci a v niektorých aktivitách súkromného života (predúrazové
tanečné zábavy, futbal, záhrada, návšteva kultúrnych podujatí a pod.), že každý úraz zanechá
určité následky, ktoré v určitej miere zhoršia kvalitu života a v prípade žalobcu došlo
k miernemu zhoršeniu kvality života, že je zrejmé, že zlomenina ľavého predkolenia je plne
zhojená, hybnosť v kolennom a členkovom kĺbe je ľahko znížená v dôsledku ich ľahkej
poúrazovej artrózy, čo môže spôsobovať minimálne problémy pri chôdzi do schodov
a spôsobovať slabé bolesti kolenného a členkového kĺbu, že chronickú žilovú nedostatočnosť
kompenzuje žalobca nosením elastickej pančuchy, čo spolu s užívaním liekov na rozšírenie
ciev je plne postačujúce na jej elimináciu, že v dôsledku týchto ťažkostí môže občas byť
nútený používať podporu barly, že podvrtnutie pravého lakťa mohlo zanechať občasné bolesti
a obmedzenie sily zohnutia v lakti, ale v bežnom živote sa tieto ťažkosti môžu prejavovať
minimálne, že vo všeobecnosti môže byť v súčasnosti pracovne obmedzený nemožnosťou
plného zaťaženia ľavej dolnej a pravej hornej končatiny, čo ho môže obmedziť pri zdvíhaním
ťažkých predmetov, pri činnosti vyžadujúcej zohnutie ľavej dolnej končatiny a pravej hornej
končatiny, silu zohnutia pravej hornej končatiny v lakti, avšak nutnosť nosenia elastickej
pančuchy na ľavej dolnej končatine mu dovoľuje chôdzu i státie, že podvrtnutie pravého lakťa
mohlo zanechať občasné bolesti a obmedzenie sily zohnutia v lakti, ale v bežnom živote sa
tieto ťažkosti môžu prejavovať minimálne, že popísané trvalé následky ho môžu čiastočne
obmedzovať pri pracovnej činnosti zvárača, ale v žiadnom prípade nie je vylúčené
vykonávanie žiadnej fyzickej práce, len tej – ktorej činnosti, avšak v bežných činnostiach
denného života, ktoré vykonával aj predtým (samoobsluha, starostlivosť o hygienu,
upratovanie, prevádzka domácnosti) obmedzený nie je a že v súvislosti s úrazom, resp. jeho
následkami nie je odkázaný na francúzske barly (nanajvýš ich môže použiť občas pri chôdzi
do schodov, pri zmene počasia, pri dlhšej chôdzi a pod.).“ Tieto skutočnosti viedli odvolací
súd k záveru, ţe poţadované zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov,
ktorým bolo sťaţenie spoločenského uplatnenia ohodnotené súdom prvého stupňa na 40
násobok v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je neprimerané, a preto ţalobu zamietol
(o 30 173,27 €). O trovách konania a o trovách štátu odvolací súd rozhodol podľa § 151 ods. 3
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý ho navrhol
zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa názoru dovolateľa v danom prípade
sú u neho dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie sťaţenia spoločenského
uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čo preukazujú skutkové zistenia
odvolacieho súdu (viď str. 13 štvrtý odsek rozsudku). Záver, ţe sa nejedná o prípad hodný
osobitného zreteľa pre zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, odvolací súd v rozhodnutí
neodôvodnil a bliţšie ho nerozviedol. Odvolaciemu súdu všeobecne vyčítal, ţe nevzal
do úvahy všetky tvrdenia, ktoré doposiaľ v konaní prezentoval. Neprihliadal na súdne
rozhodnutia v obdobných veciach (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5 Co 284/2007, sp. zn. 5 Co 216/2011).
Ţalovaná k dovolaniu ţalobcu uviedla, ţe podľa jej názoru nie sú dané dôvody
pre ďalšie zvýšenie odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, rozhodnutie odvolacieho
súdu povaţuje, aj vzhľadom na závery znaleckého dokazovania, za vecne a skutkovo správne,
preto dovolanie navrhuje zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je
opodstatnené.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i dôvodmi
uplatnenými v dovolaní. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ, tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú, tzv. zmätočnosť, skúmal dovolací súd najskôr, či
konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je postihnuté
niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. a dospel k záveru, ţe konanie
pred odvolacím súdom nie je takouto vadou postihnuté.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktoré nie sú len
vecného charakteru (dotýkajúce sa správnosti právneho posúdenia veci), ale vo svojej
podstate spochybňujú presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
(nedostatočne zdôvodnený záver, ţe sa nejdená o prípad hodný osobitného zreteľa
pre zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, pri ktorom sa neprihliadalo na doterajšie
tvrdenia ţalobcu, ani na súdne rozhodnutia v obdobných veciach, napr. rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 284/2007, sp. zn. 5 Co 216/2011), dovolací súd pristúpil
k posúdeniu argumentačnej „udrţateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či
napĺňa záruky, ktoré garantujú, ţe výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny
(svojvoľný), teda takého práva účastníka konania na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je
imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu, riešiac z tohto
hľadiska i otázkou, či dovolateľovi prípadne nebola v konaní odňatá moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Právo na spravodlivý proces (i súdnu ochranu) je totiţ naplnené práve tým, ţe
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo ţe boli
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.
Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd v danom prípade k záveru, ţe právo ţalobcu
na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu vychádza z ústavnej konformnosti výkladu noriem spojených s uplatnením práva
na súdnu ochranu, zjavnej správnosti deklarovaných premís a z nich dôvodiacich právnych
záverov, čo má dopad na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, na spravodlivé usporiadanie
vzťahov.
Podľa dovolacieho súdu koncipované rozhodnutie odvolacieho súdu (jeho podstatné
dôvody sú citované v úvodnej časti tohto rozhodnutia –viď vyššie) je určité a zrozumiteľné,
bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní (t. j.
či sú tu dôvody hodné osobitné zreteľa pre zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia
v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Podľa názoru dovolacieho súdu takého
rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudrţateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo
slobody. V zmysle judikatúry povaţuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Dovolací súd pri preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, ţe
odvolací súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou ţalobcu, zákonne ustálil skutkový
stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu,
účelu ani zmyslu. Nezistil ani také skutočnosti, na základe ktorých by bolo moţné toto
rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
s ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy). O svojvôli
pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne
poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych
okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru dovolacieho súdu nestalo. Z uvedeného dôvodu
podľa názoru dovolacieho súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi označenými právami
ţalobcu a postupom odvolacieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umoţňovala
vysloviť záver o porušení ţalobcových práv. Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu
obsahuje podľa názoru dovolacieho súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
dovolací súd nezistil, ţe by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a
nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, ţe ţalobca sa s názorom
odvolacieho súdu nestotoţňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemoţno právo na spravodlivé súdne konanie stotoţňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, ţe súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel
od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej
dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú
v tom, ţe „inou vadou konania“ sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho
konanie od začiatku aţ do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností
podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov,
nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne
vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to
nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení.
Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo kauzálne
pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len
abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania zaloţiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.
Zistenie skutkového stavu veci bolo dotknuté procesom dokazovania vykonaným
pred odvolacím súdom v súlade s § 213 ods. 3 a 4 O.s.p. (najmä znaleckým) a následne
i vyhodnotené.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania
a z jeho charakteru vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.),
preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha hodnotiť, resp. prehodnocovať dôkazy vykonané
súdmi niţších stupňov. Dovolací súd na tomto mieste uvádza, ţe do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).
Či uţ teda výsledky dokazovania (ktoré bolo na súde prvého stupňa a na odvolacom
súde vykonané znaleckým posudkom MUDr. Petrom Valdmanom a Inštitútom forenzných
medicínskych expertíz, s.r.o.) boli súdmi vyhodnotené rovnako alebo odlišne, podľa názoru
ţalobcu správne alebo nesprávne, nemá to za následok inú vadu v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. Je totiţ v právomoci súdov oboch niţších stupňov po vykonaní dôkazu tento
i vyhodnotiť. Pokiaľ dovolateľ za inú vadu konania povaţuje aj nesprávnosť, resp. neúplnosť
zistení skutkového stavu veci odvolacím súdom, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.
Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení súdom, ani prieskumu vykonaného dokazovania.
V danom prípade odvolací súd vyhodnotil výsledky dokazovania po jeho opakovaní
i doplnení, čím odôvodnil svoje právne závery. Z uvedeného hľadiska preto nemoţno
prisvedčiť názoru dovolateľa, ţe odvolací súd oproti súdu prvého stupňa nesprávne
vyhodnotil výsledky znaleckého dokazovania. Pokiaľ pri rozhodovaní súdy vychádzali
z iných vykonaných dôkazov v tom, či podľa ich názoru (ne)boli splnené podmienky
pre priznanie mimoriadneho odškodnenia, ide o odlišnosť v samotnom právnom posúdení
veci konajúcimi súdmi, čo je dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd nezistil, ţe by konanie súdov bolo postihnuté
inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
V dovolaní je uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ţalobca
tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, ţe
odvolací súd správne na danú vec, pri určení výšky náhrady za sťaţenie spoločenského
uplatnenia, aplikoval vyhlášku č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia
spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 1 vyhlášky sa bolesti a sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom,
chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví odškodňujú jednorazove. V zmysle
§ 4 ods. 1 vyhlášky sa sťaţenie spoločenského uplatnenia odškodňuje, ak poškodenie
na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivotné úkony poškodeného,
pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho
spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia musí byť primerané
povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené
moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a spoločnosti.
Podľa § 4 ods. 3 vyhlášky odškodnením za sťaţenie spoločenského uplatnenia sa
neodškodňujú straty na zárobku. Pri odškodňovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia sa
vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaţenie ohodnotené v lekárskom
posudku (§ 6 ods. 1 vyhlášky).
Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky sa suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému
lekárom primerane zvýši aţ na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku,
v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v ţivote a v spoločnosti a ktoré sú
v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä
moţnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote, ďalej moţnosť
voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muţa alebo
ţenu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 vyhlášky.
Náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu bodov
určeného v lekárskom posudku predstavuje jednorazové odškodnenie. Pre správne určenie
výšky odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké
mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v ţivote a v spoločnosti pred vznikom
škody, a aké predpoklady má po vzniku škodlivej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov
moţno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúţené alebo stratené
moţnosti uplatnenia sa v ţivote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského
uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé
dôsledky pre ţivot a ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných
a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťaţením spoločenského
uplatnenia je preto potrebné rozumieť, jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného
na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote,
jednak sťaţenie či dokonca priamo znemoţnenie výkonu či voľby povolania, voľbu ţivotného
partnera, prípadne moţnosti ďalšieho sebavzdelávania. V prípadoch hodných osobitného
zreteľa (§ 7 ods. 3 vyhlášky) môţe súd sumy odškodnenie primerane zvýšiť nad stanovené
najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia.
Odvolací súd v zmysle uvedených zásad postupoval. V danom prípade k okolnostiam
významným pre stanovenie výšky náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia súvisiacimi
s úrazom ţalobcu pri dopravnej nehode prihliadol, a dôvodne posúdil daný prípad ako hodný
osobitného zreteľa, ktorý pripúšťa zvýšenie náhrady aj nad najvyššie výmery odškodnenia
stanovené v § 7 ods. 2 vyhlášky, konkrétne o 10 násobok základného bodového ohodnotenia.
Správne zhodnotil intenzitu (stupeň) a rozsah obmedzenia alebo straty predpokladov
pre uplatnenie ţalobcu v ţivote a v spoločnosti, s prihliadnutím na konkrétne poškodenie
zdravia ţalobcu s dosahom na jeho osobný, intímny ţivot, jeho ţivotné úkony, ako i
na uspokojenie jeho osobnostných a spoločenských potrieb, t. j. uplatnenie vo všetkých
sférach jeho ţivota sa podstatne zúţilo, avšak nie je zo ţivota vyradený v mimoriadnom
rozsahu a jeho moţnosti uplatnenia nezanikli, len sa v podstatnej miere sťaţili moţnosti
výkonu celej škály činností, ktoré pred poškodením vykonával.
Dôvod zasiahnuť do úvahy súdu o výške zvýšenia odškodnenia za sťaţenie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky dovolacím súdom, by mohol byť daný
len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Preskúmaním veci však dovolací súd
dospel k záveru, ţe táto zásada pri posudzovaní primeranosti zvýšenia odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípade ţalobcu porušená
nebola. Ţalobcovi uţ bolo v tomto konaní súdom priznané 10 násobné zvýšenie odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia (10 057,75 €; viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo 16. septembra 2009, sp. zn. 5 Co 96/2009). Poţadované 40 násobné zvýšenie odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia je vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu
a vykonanému znaleckému dokazovaniu neprimerané. Ţalobcovi sa nepodarilo preukázať, ţe
by v danej veci išlo o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by boli odôvodnené
odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia aţ na 40 násobok zvýšenia základného
bodového ohodnotenia. Odvolací súd svoj právny záver náleţitým spôsobom,
zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnil; jeho rozhodnutie je preto určité,
zrozumiteľné a preskúmateľné.
Odvolaciemu súdu, ktorý dospel k záveru, ţe ţalobcovi nepatrí podľa § 7 ods. 3
vyhlášky 40 násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia odškodnenia za sťaţenie
spoločenského uplatnenia, nemoţno vyčítať tento záver a úvahy o tom, akú mieru zvýšenia
k sťaţeniu spoločenského uplatnenia povaţoval za primeranú. S jeho závermi, ktoré
nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom (§ 132 O.s.p. v spojení s § 7 ods. 3
vyhlášky), sa moţno stotoţniť.
Dovolací súd preto dovolanie ţalobcu smerujúce proti správnemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
K tej časti dovolania, v ktorej ţalobca poukazuje na rozhodnutia vydané v „obdobných
veciach“, dovolací súd poznamenáva, ţe súdy sú vţdy povinné vychádzať z konkrétnych
okolností tej - ktorej prejednávanej veci, čo znamená, ţe pri svojom rozhodovaní zohľadňujú
individuálne okolnosti kaţdého prípadu osobitne, čo predurčuje ale i determinuje výsledok
súdneho konania. Bez ďalšieho spravidla nemoţno úspešne argumentovať len všeobecným
odkazom na beţné uverejnené rozhodnutia v iných – i keď druhovo rovnakých veciach
- bez toho, aby takáto argumentácia nevychádzala z náleţite konkretizovaných skutkových
okolností, a na ich základe prijatých právnych záverov, ktoré by v súhrne boli svojou
povahovou tak podobné, ţe by ich bolo moţno označiť za identické s iným konaním, a teda
i „pouţiteľné“. Z dovolania ţalobcu a z jeho vyjadrení v konaní však takáto „argumentačná
podobnosť“ nevyplýva. Miera sťaţenia spoločenského uplatnenia a výška jeho odškodnenia je
individualizovaná osobitosťami kaţdého prípadu zvlášť; identickosť prípadov je skôr vzácnou
výnimkou.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalobca neopodstatnene napadol rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré
by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,
Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy tohto
konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. augusta 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M. Poliačiková