Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/146/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. P., bytom P.,

zastúpenej JUDr. Mgr. Š. B., advokátom so sídlom v Ž. proti odporcom 1/ JUDr. P. H.,

správca konkurznej podstaty úpadcu P. S., a.s., v K., IČO: X., P., 2/ L., s.r.o., IČO: X., P.,

3/ P. H., bytom P., 4/ M. H., bytom P., všetci zastúpení JUDr. R. F., advokátom so sídlom

v P., o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica

pod sp.zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne z 30. októbra 2008, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 30. októbra

2008 sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Považskej Bystrici rozsudkom z 15. apríla 2008 č.k. -68

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy

uzavretej medzi odporcami 1/ a 2/ a kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcami 2/, 3/ a 4/.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením a

písm. c/ Z výsledkov vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by účelom

kúpnej zmluvy bolo niečo iné, než predaj a kúpa nehnuteľností. Uviedol, že samotná

skutočnosť, či má navrhovateľka právo byt užívať a jej tvrdenia, že jej nebola zabezpečená

adekvátna bytová náhrada, prípadne spísaná s ňou nájomná zmluva, nemôže byť podkladom

na záver o tom, že účel kúpnej zmluvy bol v rozpore so zákonom, zákon obchádzal alebo sa

priečil dobrým mravom. Konštatoval, že určením neplatnosti kúpnych zmlúv by sa právne

postavenie navrhovateľky nezmenilo. Vo vzťahu k navrhovateľke do práv a povinností

právneho predchodcu uzavretím kúpnej zmluvy vstúpili nadobúdatelia bytu. Povinnosť

zabezpečiť bytovú náhradu prešla na nadobúdateľov zo zákona a títo svoju povinnosť ani

nerozporovali. Dospel preto k záveru, že u navrhovateľky nie je daný naliehavý právny

záujem na požadovanom určení. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 30. októbra 2008

sp.zn. rozsudok okresného súdu ako vecne správny v zmysle

potvrdil. Odporcom 1/, 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal na to, že preukázanie naliehavého právneho záujmu podľa § 80

písm. c/ je procesným predpokladom určovacej žaloby. Z obsahu spisu považoval

za nepochybné, že právne postavenie navrhovateľky vyplýva z jej práva bývania

v predmetnom byte. Právo na bývanie je osobitným zákonným právnym vzťahom užívania

bytu, u navrhovateľky na dobu určitú - od privolenia súdu k výpovedi z nájmu bytu

do zabezpečenia bytovej náhrady. Právo na bývanie v takomto prípade spravidla zaniká

zabezpečením zodpovedajúcej bytovej náhrady. Tohto práva navrhovateľka nebola zbavená

ani odkúpením, ani následnými prevodmi vlastníctva bytu medzi odporcami 1/ a 2/

a následne medzi odporcami 2/ a 3/, 4/. Nadobúdatelia vlastníckych práv k predmetnému

bytu sú povinní trpieť výkon práva bývania navrhovateľky v byte. Odvolací súd sa preto

v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh

navrhovateľky zamietnutý z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu, z ktorého

dôvodu vyplýval aj nedostatok jej aktívnej legitimácie. Právne postavenie navrhovateľky,

vyplývajúce z jej práva bývania v predmetnom byte, sa totiž nijakým spôsobom nezmení

za stavu platnosti či neplatnosti zmluvy o prevode bytu uzavretej medzi odporcami a títo sú

oprávnení prevádzať svoje vlastnícke práva bez súhlasu navrhovateľky, ako osoby majúcej

k bytu právo bývania. Dokazovanie vedené za účelom zistenia, či zmluvy sú platné alebo nie

sú platné, preto v tomto konaní považoval za nadbytočné. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá ho

navrhla zrušiť z dôvodov uvedených v § 237 písm. f/ O.s.p v spojení s § 241 ods. 2 písm. c/

a podľa vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Dovolanie odôvodnila tým, že odvolací súd nevzal do úvahy ňou uvádzané

dôvody odvolania a vec nesprávne právne posúdil. V odôvodnení dovolania podrobne

rozoberala skutkový a právny stav veci. Poukázala aj na tú skutočnosť, že odvolací súd jej

odmietol možnosť konať pred súdom a porušil ako aj

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že po odročení

vytýčeného pojednávania dňa 16. októbra 2008 na neurčito, na ktoré sa ona a jej právny

zástupca ospravedlnili, rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania dňa 30. októbra 2008

bez toho, aby ju a jej právneho zástupcu o termíne verejného vyhlásenia rozsudku

upovedomil. Postup odvolacieho súdu považovala za neprípustný a neprofesionálny,

v rozpore s

Odporca 1/ sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril.

Odporcovia 2/, 3/, 4/ navrhli dovolanie navrhovateľky zamietnuť a zaviazať ju

na zaplatenie trov dovolacieho konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovali za vecne

správne, vydané v súlade s procesnými podmienkami upravenými v

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr to, či dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanovení § 237, § 238 a § 239

V ustanovení sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie

upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu

vydaným vo forme rozsudku.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ).

V preskúmanej veci navrhovateľka napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Rozhodnutiu

odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor

v tejto veci a nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil

prípustnosť dovolania, pretože by šlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho

významu (, ). Neboli teda splnené podmienky prípustnosti dovolania

podľa , ,

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád

uvedených v ustanovení , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale komplexne sa zaoberal aj otázkou, či konanie

nie je postihnuté niektorou z vád uvedených v až g/ (ide o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, o prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

o prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v konaní došlo k vade v zmysle

, zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania, t.j. že odvolací súd

svojim postupom odňal navrhovateľke možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať ( ) je treba podľa

ustálenej súdnej praxe rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,

oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej

päť dní pred jeho vyhlásením ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak,

pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( ).

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd po tom, ako odročil na neurčito pojednávanie

určené na 16. októbra 2008, rozhodol bez nariadenia pojednávania ( ) dňa

30. októbra 2008 a že došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku, ako to dokladá

zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku, ktorá je na č.l. 92 spisu. Obsahom súdneho spisu

a ani obsahom zberného spisu Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. , ktorý si

dovolací súd zadovážil, nie je však doložené, že odvolací súd dodržal postup stanovený

v citovanom ustanovení § 156 ods. 3 O.s.p o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu, ktoré ustanovenie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj

na odvolací súd ( ). V spise sa na č.l. 91 nachádza iba pokyn pre kanceláriu

zo dňa 16. októbra 2008 : „oznám verejné vyhlásenie rozsudku T : 30. októbra 2008 o 9.10

hod.“. V spise sa nenachádza prezentačná pečiatka kancelárie, ktorá mala uvedenú úpravu

sudcu realizovať a spis neobsahuje ani žiadnu úpravu ohľadom zachovania postupu podľa

, t.j. pokyn, aby sa oznámilo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, resp. záznam, že by

sa tak stalo. Ani v súdnom spise a ani v zbernom spise odvolacieho súdu sa teda nenachádza

doklad (úprava, záznam alebo oznámenie), ktorý by osvedčil, že uvedený zákonom stanovený

postup o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu na úradnej

tabuli súdu bol dodržaný. Za tohto stavu veci dospel dovolací súd k záveru, že došlo

k neoznámeniu miesta a času verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Keď napriek skutočnosti, že nebol zachovaný postup podľa , odvolací súd

vyhlásil predmetný rozsudok, zaťažil ho vadou podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že požiadavka na verejné

vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 vychádza

z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, preto jej podstata

a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv, napr.

Európskym súdom pre ľudské práva.

zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto

požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má

verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby

pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom

vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť

v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj druhá veta Slovenskej

republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),

nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.

Vyplýva to z doslovného znenia (ďalej len

„ústava“), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s upravujú podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí

s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade

dodržaním postupu podľa ). Účastník konania má právo byť prítomný

na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní

alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania

v intenciách článku 142 ods. 3 . Iný postup súdu znamená porušenie ústavnosti

v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania

zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „Dohovor“) v spojení s článkom 142 ods. 3 .

Dovolací súd v tejto spojitosti poukazuje, že už spomenuté ustanovenie čl. 142 ods. 3

, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu

pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné

tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že všeobecné súdy ako

štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní pred nimi, ktoré

postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho

odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave

a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ochrana účastníkov

konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa tým aj

transparentný výkon spravodlivosti a tým sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného

článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Predpokladom prítomnosti navrhovateľky (jej právneho zástupcu) na verejnom

vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste

a čase verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle

v spojení s . Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom

stanovený postup oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však

podľa obsahu základného spisu a zberného spisu odvolacieho súdu nedošlo. To malo

za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti navrhovateľky na verejnom

vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako rozhodol (aké konkrétne

výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu mal

pre navrhovateľku ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle, že odvolací súd jej

nevytvoril procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku, ktorý jej bol doručený

v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne vyhlásenými výrokmi

rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa je totiž

súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže zmeniť, i keby si neskôr

uvedomil, že rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným chybným procesným

postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle cit. § 156 ods. 3

) nevytvoril navrhovateľke zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti

na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku.

Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata

má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením

rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania

procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového,

miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska

vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané

podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva

smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva

zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia

účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie

preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej

vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi

výrokmi – je viazaný). Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či

súd vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne

a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť),

v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti

najmä ) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné). Procesný nedostatok

odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto úkonu (nenaplnenie ustanovenia ),

v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného vyhlásenia rozsudku (keďže sa

neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je z procesného hľadiska nenapraviteľný (nedá sa

nijako konvalidovať). Nedodržanie postupu oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku

odvolacieho súdu znamená z pohľadu spomenutých kontrolných a ochranných oprávnení

účastníka toľko, že korekciu porušených procesných práv účastníka možno v dovolacom

konaní docieliť len zrušením takéhoto rozsudku ako rozsudku zaťaženého vadou podľa § 237

písm. f/

Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej

právnej veci inak, ako mu to stanovil v v spojení

s § 211 ods. 2, a tým znemožnil navrhovateľke realizáciu jej procesných práv, ktoré jej

pri vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva

na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle Výskyt niektorej

z procesných vád uvedených v je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto vadou postihnutom.

Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (vrátane súvisiaceho rozhodnutia o trovách konania) vždy zrušiť, pretože rozhodnutie

vydané v takom konaní nemôže byť považované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to rozsudok odvolacieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. augusta 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková

10