Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5ee/370855.1bca37.pdf
PDF · 116.18 KB
No categories available
5Cdo/146/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 146/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. P., bytom P.,
zastúpenej JUDr. Mgr. Š. B., advokátom so sídlom v Ž. proti odporcom 1/ JUDr. P. H.,
správca konkurznej podstaty úpadcu P. S., a.s., v K., IČO: X., P., 2/ L., s.r.o., IČO: X., P.,
3/ P. H., bytom P., 4/ M. H., bytom P., všetci zastúpení JUDr. R. F., advokátom so sídlom
v P., o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica
pod sp.zn. 10 C 88/2007, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne z 30. októbra 2008, sp.zn. 19 Co 151/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 30. októbra
2008 sp.zn. 19 Co 151/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Považskej Bystrici rozsudkom z 15. apríla 2008 č.k. 10 C 88/2007-68
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy
uzavretej medzi odporcami 1/ a 2/ a kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcami 2/, 3/ a 4/.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka a § 80
písm. c/ O.s.p. Z výsledkov vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by účelom
kúpnej zmluvy bolo niečo iné, než predaj a kúpa nehnuteľností. Uviedol, že samotná
skutočnosť, či má navrhovateľka právo byt užívať a jej tvrdenia, že jej nebola zabezpečená
adekvátna bytová náhrada, prípadne spísaná s ňou nájomná zmluva, nemôže byť podkladom
na záver o tom, že účel kúpnej zmluvy bol v rozpore so zákonom, zákon obchádzal alebo sa
priečil dobrým mravom. Konštatoval, že určením neplatnosti kúpnych zmlúv by sa právne
postavenie navrhovateľky nezmenilo. Vo vzťahu k navrhovateľke do práv a povinností
právneho predchodcu uzavretím kúpnej zmluvy vstúpili nadobúdatelia bytu. Povinnosť
zabezpečiť bytovú náhradu prešla na nadobúdateľov zo zákona a títo svoju povinnosť ani
nerozporovali. Dospel preto k záveru, že u navrhovateľky nie je daný naliehavý právny
záujem na požadovanom určení. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 30. októbra 2008
sp.zn. 19 Co 151/2008 rozsudok okresného súdu ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.
potvrdil. Odporcom 1/, 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na to, že preukázanie naliehavého právneho záujmu podľa § 80
písm. c/ O.s.p. je procesným predpokladom určovacej žaloby. Z obsahu spisu považoval
za nepochybné, že právne postavenie navrhovateľky vyplýva z jej práva bývania
v predmetnom byte. Právo na bývanie je osobitným zákonným právnym vzťahom užívania
bytu, u navrhovateľky na dobu určitú - od privolenia súdu k výpovedi z nájmu bytu
do zabezpečenia bytovej náhrady. Právo na bývanie v takomto prípade spravidla zaniká
zabezpečením zodpovedajúcej bytovej náhrady. Tohto práva navrhovateľka nebola zbavená
ani odkúpením, ani následnými prevodmi vlastníctva bytu medzi odporcami 1/ a 2/
a následne medzi odporcami 2/ a 3/, 4/. Nadobúdatelia vlastníckych práv k predmetnému
bytu sú povinní trpieť výkon práva bývania navrhovateľky v byte. Odvolací súd sa preto
v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh
navrhovateľky zamietnutý z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu, z ktorého
dôvodu vyplýval aj nedostatok jej aktívnej legitimácie. Právne postavenie navrhovateľky,
vyplývajúce z jej práva bývania v predmetnom byte, sa totiž nijakým spôsobom nezmení
za stavu platnosti či neplatnosti zmluvy o prevode bytu uzavretej medzi odporcami a títo sú
oprávnení prevádzať svoje vlastnícke práva bez súhlasu navrhovateľky, ako osoby majúcej
k bytu právo bývania. Dokazovanie vedené za účelom zistenia, či zmluvy sú platné alebo nie
sú platné, preto v tomto konaní považoval za nadbytočné. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá ho
navrhla zrušiť z dôvodov uvedených v § 237 písm. f/ O.s.p v spojení s § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. a podľa § 243b ods. 1 O.s.p. vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Dovolanie odôvodnila tým, že odvolací súd nevzal do úvahy ňou uvádzané
dôvody odvolania a vec nesprávne právne posúdil. V odôvodnení dovolania podrobne
rozoberala skutkový a právny stav veci. Poukázala aj na tú skutočnosť, že odvolací súd jej
odmietol možnosť konať pred súdom a porušil čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky ako aj
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že po odročení
vytýčeného pojednávania dňa 16. októbra 2008 na neurčito, na ktoré sa ona a jej právny
zástupca ospravedlnili, rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania dňa 30. októbra 2008
bez toho, aby ju a jej právneho zástupcu o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
upovedomil. Postup odvolacieho súdu považovala za neprípustný a neprofesionálny,
v rozpore s O.s.p.
Odporca 1/ sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril.
Odporcovia 2/, 3/, 4/ navrhli dovolanie navrhovateľky zamietnuť a zaviazať ju
na zaplatenie trov dovolacieho konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovali za vecne
správne, vydané v súlade s procesnými podmienkami upravenými v O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr to, či dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanovení § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V preskúmanej veci navrhovateľka napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Rozhodnutiu
odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor
v tejto veci a nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil
prípustnosť dovolania, pretože by šlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho
významu (§ 238 ods. 2, 3 O.s.p.). Neboli teda splnené podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal aj otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (ide o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, o prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
o prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v konaní došlo k vade v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania, t.j. že odvolací súd
svojim postupom odňal navrhovateľke možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) je treba podľa
ustálenej súdnej praxe rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
Z ustanovenia § 211 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak,
pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd po tom, ako odročil na neurčito pojednávanie
určené na 16. októbra 2008, rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dňa
30. októbra 2008 a že došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku, ako to dokladá
zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku, ktorá je na č.l. 92 spisu. Obsahom súdneho spisu
a ani obsahom zberného spisu Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19 Co 151/2008, ktorý si
dovolací súd zadovážil, nie je však doložené, že odvolací súd dodržal postup stanovený
v citovanom ustanovení § 156 ods. 3 O.s.p o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu, ktoré ustanovenie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj
na odvolací súd (§ 211 ods. 2 O.s.p.). V spise sa na č.l. 91 nachádza iba pokyn pre kanceláriu
zo dňa 16. októbra 2008 : „oznám verejné vyhlásenie rozsudku T : 30. októbra 2008 o 9.10
hod.“. V spise sa nenachádza prezentačná pečiatka kancelárie, ktorá mala uvedenú úpravu
sudcu realizovať a spis neobsahuje ani žiadnu úpravu ohľadom zachovania postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p., t.j. pokyn, aby sa oznámilo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, resp. záznam, že by
sa tak stalo. Ani v súdnom spise a ani v zbernom spise odvolacieho súdu sa teda nenachádza
doklad (úprava, záznam alebo oznámenie), ktorý by osvedčil, že uvedený zákonom stanovený
postup o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu na úradnej
tabuli súdu bol dodržaný. Za tohto stavu veci dospel dovolací súd k záveru, že došlo
k neoznámeniu miesta a času verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Keď napriek skutočnosti, že nebol zachovaný postup podľa § 156 ods. 3 O.s.p., odvolací súd
vyhlásil predmetný rozsudok, zaťažil ho vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že požiadavka na verejné
vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vychádza
z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, preto jej podstata
a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv, napr.
Európskym súdom pre ľudské práva.
Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto
požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má
verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby
pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom
vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 5/02).
Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť
v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej
republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),
nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.
Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí
s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade
dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.). Účastník konania má právo byť prítomný
na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní
alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania
v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy. Iný postup súdu znamená porušenie ústavnosti
v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania
zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“) v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy.
Dovolací súd v tejto spojitosti poukazuje, že už spomenuté ustanovenie čl. 142 ods. 3
ústavy, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu
pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné
tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že všeobecné súdy ako
štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní pred nimi, ktoré
postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho
odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave
a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ochrana účastníkov
konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa tým aj
transparentný výkon spravodlivosti a tým sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného
článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Predpokladom prítomnosti navrhovateľky (jej právneho zástupcu) na verejnom
vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste
a čase verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom
stanovený postup oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však
podľa obsahu základného spisu a zberného spisu odvolacieho súdu nedošlo. To malo
za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti navrhovateľky na verejnom
vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako rozhodol (aké konkrétne
výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu mal
pre navrhovateľku ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle, že odvolací súd jej
nevytvoril procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku, ktorý jej bol doručený
v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne vyhlásenými výrokmi
rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa § 156 ods. 4 O.s.p. je totiž
súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže zmeniť, i keby si neskôr
uvedomil, že rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným chybným procesným
postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle cit. § 156 ods. 3
O.s.p.) nevytvoril navrhovateľke zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti
na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku.
Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata
má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením
rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania
procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového,
miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska
vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané
podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva
smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva
zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia
účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie
preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej
vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi
výrokmi – je viazaný). Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či
súd vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne
a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť),
v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti
najmä § 237 písm. g/ O.s.p.) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné). Procesný nedostatok
odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto úkonu (nenaplnenie ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.),
v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného vyhlásenia rozsudku (keďže sa
neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je z procesného hľadiska nenapraviteľný (nedá sa
nijako konvalidovať). Nedodržanie postupu oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu znamená z pohľadu spomenutých kontrolných a ochranných oprávnení
účastníka toľko, že korekciu porušených procesných práv účastníka možno v dovolacom
konaní docieliť len zrušením takéhoto rozsudku ako rozsudku zaťaženého vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej
právnej veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 156 ods. 3 v spojení
s § 211 ods. 2, a tým znemožnil navrhovateľke realizáciu jej procesných práv, ktoré jej
pri vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva
na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Výskyt niektorej
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto vadou postihnutom.
Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (vrátane súvisiaceho rozhodnutia o trovách konania) vždy zrušiť, pretože rozhodnutie
vydané v takom konaní nemôže byť považované za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods.1, 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. augusta 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková
10