Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)f24/384952.5309dd.pdf
PDF · 191.57 KB
No categories available
7Cdo/148/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 148/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. V. S., bývajúcej
v L., zastúpenej Mgr. V., advokátkou so sídlom v K., proti ţalovanej Z., so sídlom v R., IČO:
X., zastúpenej JUDr. L. advokátkou s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., o právach súvisiacich s
tvrdeným porušením zásady rovnakého zaobchádzania, vedenej na Okresnom súde
Revúca, pod sp.zn. 6 C 207/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 16. augusta 2011 sp.zn. 13 Co 187/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 16. augusta 2011 sp.zn. 13 Co 187/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Revúca rozsudkom z 28. marca 2011, č.k. 6 C 207/2010-129 zamietol
ţalobu, ktorou sa návrh ţalobkyňa domáhala od ţalovanej ospravedlnenia a náhrady
nemajetkovej ujmy 10 000 € podľa § 9 a nasl. zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých predpisov (antidiskriminačný zákon, ďalej „ADZ“). Ţalobkyni uloţil povinnosť
nahradiť ţalovanej trovy konania 508,76 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal z názoru, ţe ţaloba nie je dôvodná, lebo vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, ţe ţalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Pri rozhodovaní veci
vychádzal z ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom
záujme, § 41 ods. 8, § 13 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, § 62 zákona č. 5/2004 Z. z. o sluţbách
v zamestnanosti. Inšpirovaný antidiskriminačnou judikatúrou britského odvolacieho súdu,
v súlade s § 11 ods. 2 ADZ konštatoval, ţe došlo k presunu dôkazného bremena na ţalovanú
na základe tvrdenia ţalobkyne o jej znevýhodnení na etnickom princípe na základe horšej
kvalifikácie prijatého uchádzača, neţ mala ţalobkyňa. V ďalšom súd zisťoval, či ţalovaná
uniesla dôkazné bremeno, ţe k diskriminácii ţalobkyne nedošlo [(opierajúc sa tieţ o britskú
judikatúru: Barton v. Investec Securities Ltd. (2003); Network Rail Infrastructure Ltd v. Ms
A Griffiths – Henry (2006)]. Súd zisťoval najmä, či rozhodovanie zamestnávateľa (ţalovanej)
bolo zaloţené na dôvodoch, ktoré s diskrimináciou vôbec nesúvisia. Uviedol, ţe ţiaden
právny predpis zamestnávateľovi neukladá, aby na pracovné miesto s kvalifikačným
predpokladom stredoškolského vzdelania, bol povinný prijať osobu s vysokoškolským
vzdelaním. Rovnako ţiaden právny predpis zamestnávateľovi výslovne neprikazuje prijať
na pracovné miesto najvhodnejšieho uchádzača. Poukázal tieţ na to, ţe okrem ţalobkyne bolo
u ţalovanej evidovaných ďalších cca. 25 ţiadostí na rôzne miesta – učiteľa, asistenta,
všeobecného pracovníka, niektorí z nich mali tieţ vysokoškolské vzdelanie a dlhoročnú prax.
Zamestnávateľ mal voľnú pozíciu na asistenta učiteľa, ktorého primárnou činnosťou nie je
vyučovacia činnosť, ale iná, opísaná v Metodickom pokyne vydanom Ministerstvom školstva
Slovenskej republiky z 26.8.2002. Prijatú uchádzačku - p. M. G. poznal ako bývalú ţiačku, na
uvedenú pozíciu mala dostatočnú kvalifikáciu a bola ráznou osobou, ktorú potreboval
(pozíciu asistenta otvoril urýchlene v dôsledku násilného správania sa ťaţko zvládnuteľného
ţiaka).
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ţe by došlo k diskriminácii ţalobkyne
z dôvodu jej príslušnosti k rómskemu etniku, nakoľko v predchádzajúcich rokoch ţalovaná
zamestnávala na danú pracovnú pozíciu práve príslušníčky tohto etnika; nebolo preukázané
jej tvrdenie, ţe zamestnávateľ ţalobkyni radil správať sa ako ostatné ţeny jej etnika a rodiť
deti. Napokon súd poukázal na to, ţe obsadenie miesta asistenta učiteľa bolo právnou úpravou
zaradené do 7 (so stredoškolským vzdelaním) a 9 (s vysokoškolským vzdelaním) platobnej
triedy a pokiaľ mala ţalovaná určené finančné prostriedky na 7. platobnú triedu, nemoţno jej
vyčítať, ţe bol prijatý uchádzač s niţším vzdelaním. Okrem iného ustanovenie § 6 ods. 2
zákona o výkone práce vo verejnom záujme nepredpisuje výberové konanie. Z uvedených
dôvodov ţalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 16. augusta
2011 sp.zn. 13 Co 187/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti
ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.; vo výroku o náhrade trov konania zmenil
rozsudok tak, ţe ţalobkyni náhradu trov prvostupňového konania nepriznal; zároveň
ţalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a správne ho právne posúdil. Zdôraznil, ţe
v pracovnoprávnych vzťahoch sa predpokladá, ţe k diskriminácii došlo (§ 11 ods. 2 ADZ)
a ţalovaná je povinná preukázať, ţe neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. V tejto veci
– diskriminácia pri prístupe k zamestnaniu (§ 6 ods. 2 písm. a/ ADZ) pre príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine (§ 2 ods. 1 ADZ), nebola preukázaná „prima facie“
zásahu (pretoţe nestačí len tvrdenie ţalobkyne o poznámkach zamestnávateľa súvisiacich
s etnikom), a nepreukazuje ju ani ďalšie konanie ţalobkyne, na ktoré v podrobnostiach
okresný súd poukazuje. O náhrade trov odvolacieho aj prvostupňového konania rozhodol
podľa § 150 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na charakter konania - v pracovnoprávnych vzťahoch sa
predpokladá závislosť úspechu vţdy od konkrétneho prípadu a zohľadnenia okolností súdom.
Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalobkyňa podala dovolanie, jeho prípustnosť
odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola
odňatá moţnosť konať pred súdom; uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
dostatočne odôvodnené (v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.) a preto je nepreskúmateľné. Odvolací
súd sa vôbec nezaoberal jej odvolacími námietkami, tieto opomenul, jeho rozhodnutie je
arbitrárne. Uvedeným postupom došlo k porušeniu práv na spravodlivý súdny proces
zaručený čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej tieţ ústava) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tieţ
dohovor). Poukázala na to, ţe i keď sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil s odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa napriek tomu vo svojom odôvodnení uviedol, ţe ţalobkyňa
prima facie nepreukázala diskrimináciu pri prístupe k zamestnaniu pre príslušnosť k etnickej
skupine, ktorú však súd prvého stupňa povaţoval ţalobkyňou za preukázanú. Podľa názoru
dovolateľky súdy nesprávne aplikovali implementovanú legislatívu, túto nesprávne
interpretovali, čím jej neposkytli riadnu súdnu ochranu. Právo na ochranu pred diskrimináciou
vyplýva z čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie
(vyhláška č. 95/1974 Zb.), z čl. 2 písm. c/ Dohovoru o odstránení všetkých foriem
diskriminácie ţien (vyhláška č. 62/1987 Zb.) a zo smernice Rady 200/43/ES, ktorá
ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický
pôvod. Podľa názoru dovolateľky súdy reštriktívnym spôsobom vykladali relevantné právne
predpisy a preto neposkytli účinnú ochranu jej právam. Pokiaľ má odvolací súd o takomto jej
výklade práva pochybnosti, dovolateľka navrhuje, aby predmetné konanie prerušil a poţiadal
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie predbeţnej otázky v zmysle § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. Súdom napokon vyčítala i to, ţe na základe vykonaných dôkazov dospeli
k nesprávnym skutkovým zisteniam, k diskriminácii došlo a preto ţalobu nesprávne zamietli
(§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.). Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho aj
prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť z dôvodu, ţe
dôvody dovolania nie sú dané a rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
Ţalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
ţiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť jej dovolania preto z ustanovení § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
V kontexte so záverom dovolacieho súdu o procesnej neprípustnosti dovolania v tomto
prípade je vhodné uviesť, ţe mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných
prostriedkov sa prejavuje aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie
z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).
Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia
§ 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,
vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa
toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie
procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou
osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a samotné nesprávne právne posúdenie veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladajú prípustnosť dovolania, ide však
o relevantné dovolacie dôvody (len) v prípade procesne prípustného dovolania. Na existenciu
dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. nemôţe dovolací súd vziať
zreteľ ani v prípade, ak by bolo na ne v dovolaní poukázané, pokiaľ je dovolanie procesne
neprípustné tak, ako je tomu v tomto prípade. Z týchto dôvodov dovolací súd nemôţe
na prípadné dovolacie dôvody uplatnené dovolateľkou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O.s.p. prihliadať.
K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe
o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe
v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobkyne z týchto dôvodov nie
je daná.
1. K vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka vidí
v nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti) - neodôvodnenosti odvolacieho rozhodnutia zakladajúcej
porušenie jej práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces, dovolací súd uvádza:
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizáciu tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva.
Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba jej prisvedčiť v tom, ţe právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ
vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a §157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c.
Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie
je rámcovo upravená v §157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj
dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS
350/2009).
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok
všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez
akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako
treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie vyjadruje
vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným
pred súdom prvého stupňa. Z uvedeného tieţ plynie, ţe rozhodnutiu vydanému v odvolacom
konaní musí predchádzať náleţité konanie pred súdom prvého stupňa. Je tomu tak preto, ţe
postup súdu (povaţujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek
výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dodrţiavanie
povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť
rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu. Účelom odvolacieho konania je náprava skutkových
a právnych pochybení súdu prvého stupňa.
Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.) – tzv. skrátená forma odôvodnenia. Odvolací súd môţe podľa
tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky: a/ výrok odvolaním
napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, ţe tieto
podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôţe byť
spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba dodať, ţe aplikáciou
§ 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe napadnuté rozhodnutie a jeho
odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj
záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne
významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j.
jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.
Tomu musí zodpovedať i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.
Uvedené platí pre rozhodnutie vydané tzv. skrátenou formou odôvodnenia (§ 219 ods. 2
O.s.p.).
V dôvodovej správe k zákonu č. 384/2008 Z.z. – novele Občianskeho súdneho
poriadku účinnej od 15. októbra 2008 – sa uvádza, ţe ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje
na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy
odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.
V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý
rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti
napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje.
Rozsudok odvolacieho súdu obsahujúci tzv. skrátenú formu odôvodnenia podľa
názoru dovolacieho súdu uvedené hľadiska nespĺňa. Odvolací súd je vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie nepôsobí konzistentne,
nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, premisy zvolené v odvolacom
rozhodnutí nemoţno povaţovať vo všeobecnosti za prijateľné, presvedčivé, pretoţe uvádzané
argumenty nepodporujú v plnej miere príslušný záver potvrdzujúceho rozhodnutia. Pokiaľ
odvolací súd dospeje k záveru o správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa pre ktoré v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie potvrdí, čím
pristúpi k tzv. skrátenému vyhotoveniu odôvodnenia, nesmie uţ v odôvodnení toho
potvrdzujúceho rozhodnutia spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. V inom
prípade sa zakladá protichodný stav, keď popri jednoznačnom právnom závere o perfektnosti
preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva i ďalší (odlišný) názor, čo z logického
hľadiska popri sebe nemôţe obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho
rozhodovania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe došlo k preneseniu
dôkazného bremena na ţalovanú, ktorá uniesla dôkazné bremeno, ţe jej konaním
k diskriminácii ţalobkyne nedošlo. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa)
vychádzal z toho, ţe ţalobkyňa nepreukázala „prima facie“ zásah – diskrimináciu
pre príslušnosť k etnickej skupine (viď strana 3 odsek 5 a 6 odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu), čím spochybnil prenesenie dôkazného bremena na ţalovanú a jej
povinnosť dokazovať, ţe k diskriminácii nedošlo. Pokiaľ by ţalobkyňa nepreukázala
diskriminačný zásah prima facie, bez ďalšieho by to bol dôvod pre zamietnutie jej ţaloby.
Unesenie dôkazného bremena ţalovanou však bolo z pohľadu súdu prvého stupňa
rozhodujúce pre zamietnutie ţaloby. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (v ktorom sa
síce konštatuje celková zhoda s odôvodnením súdu prvého stupňa) tak nenadväzuje
na rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je s jeho odôvodnením súladné a preto sú dotknuté
(spochybnené) i závery o jeho vecnej správnosti – skutkovej i právnej stránky prejednávanej
veci ako kumulatívne podmienky pre vydanie potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacím súdom
formou tzv. skráteného odôvodnenia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá v danom
prípade vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Jej dôsledkom je vţdy (bez ďalšieho)
zrušenie rozhodnutia, ktoré ňou trpí.
2. Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, ţe
v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov
nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm. f/
O.s.p. a zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (k tomu viď bliţšie
rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993).
Pre prípad, ţe dovolateľka zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ
nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p.
odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu,
a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní najvyššieho súdu povaţované za
relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je zastávaný názor všetkými senátmi
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ţe nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo nesprávnym právnym posúdením veci súd
účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia
a neodníma mu moţnosť pred súdom konať (viď R 43/2003, obdobne rozhodnutia tohto súdu
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania ţalobkyne a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1, 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová