Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Cob-49-2023.pdf
PDF · 158.29 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/49/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolacív senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Márie Kubincovej, PhD. v právnej veci žalobcu Moto veloci s.r.o., so sídlom Frýdecká 819/44,739 32 Vratimov, Česká republika, IČ: 041 27 960, v konaní zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, v mene ktorej advokáciu ako konateľ vykonáva advokát JUDr. Ján Segeč, proti žalovanému TLS Logistics, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 6014/29, 974 03 Banská Bystrica, IČO: 44 616 163, v konaní zast. Advokátska kancelária Krnáč s.r.o., so sídlom Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, v mene ktorej advokáciu ako konateľ vykonáva advokát JUDr. Ján Krnáč, o zaplatenie 1.500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 67Cb/123/2021-80 zo dňa 14. decembra 2022, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 67Cb/123/2021-80 zo dňa 14. decembra 2022 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.400,- Eur, úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 1.500,- Eur od 02.09.2020 do 11.09.2020, úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 1.400,- Eur od 12.09.2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo výroku II. prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zmietol. Vo výroku III. žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 86 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným v upomínacom konaní dňa 31.05.2021 si žalobca uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie istiny 1.500,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.500,- Eur od 02.09.2020 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur. Návrh odôvodnil tým, že medzi žalobcom ako prepravcom a žalovaným ako objednávateľom bola uzatvorená medzinárodná prepravná zmluva v zmysle Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej preprave (CMR), publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 11/1975 Zb. v platnom znení (ďalej aj len „Dohovor CMR“), na základe ktorej žalobca vykonal pre žalovaného požadovanú prepravu, ktorej cenu vyúčtoval faktúrou č. 2007011 zo dňa 03.07.2020 vo výške 1.500,- Eur s dátumom splatnosti dňa 01.09.2020. Žalovaný svoj dlh neuhradil ani z časti.
3. Žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu namietal, že mu nebol súdom doručený návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu, ale keďže žalovanému bola žalobcom e-mailom zo dňa 11.09.2020 zaslaná Upomienka č. sp. 629596/MZ na sumu totožnú s nárokom, ktorý si žalobca uplatňuje v konaní, žalovaný uviedol, že vystavil žalobcovi faktúru č. 20200951, ktorou fakturoval žalobcovi pokutu za omeškanie vykládky v Technoprima vo výške prepravy a refakturoval náklady za prepravu z Technoprima - Fiat v celkovej výške 1.600,- Eur a ktorou faktúrou si voči žalobcovi uplatnil náhradu žalobcom preukázane spôsobenej škody, ktorú si voči žalovanému uplatnil jeho zmluvný partner z dôvodu omeškania vykládky. Následne žalovaný započítal vzájomné pohľadávky medzi žalovaným a žalobcom, prostredníctvom Dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok zo dňa 24.07.2020, a teda žalovaný započítal svoj nárok vo výške 1.600,- Eur voči nároku žalobcu vyplývajúceho z faktúry č. 2007041 zo dňa 14.07.2020 znejúcej na sumu 200,- Eur a z faktúry č. 2007011 zo dňa 03.07.2020 znejúcej na sumu 1.500,- Eur, to znamená voči nároku žalobcu v celkovej výške 1.700,- Eur. Vzhľadom na to, že už dňa 24.07.2020 došlo k zániku pohľadávky žalobcu vo výške 1.500,- Eur, pričom žalovaný zvyšnú dlžnú sumu vo výške 100,- Eur žalobcovi uhradil, žalovaný uplatňovaný nárok žalobcu považuje za nedôvodný.
4. Žalobca ďalej v konaní uviedol, že žalovaný nárok na pokutu za omeškanie vo výške 1.600,- Eur bližšie nešpecifikoval, neuviedol, na základe akého právneho predpisu má na jej zaplatenie nárok a nepreukázal existenciu zmluvného dojednania medzi žalovaným a žalobcom o zmluvnej pokute a jej výške alebo o spôsobe určenia jej výšky, a teda žalovaný nepreukázal, že jeho pohľadávka proti žalobcovi, ktorú použil na započítanie, po práve existuje, pričom jednostranným zápočtom je možné započítať len také pohľadávky, ktoré existujú, sú vymáhateľné, splatné a nepremlčané. Navyše, netreba opomínať osobitnú úpravu podľa Dohovoru CMR, ktorý stanovuje limity, v rámci ktorých si môže objednávateľ uplatňovať svoje prípadné nároky voči dopravcovi pre porušenie jeho povinností.
5. Žalovaný po vyjadrení žalobcu k odporu uplatnil námietku nedostatku právomoci súdu, keďže v objednávke č. 2020/1154 vystavenej žalovaným je uvedené, že objednávka platí aj bez potvrdenia a jej prijatím vzniká zmluvný vzťah v zmysle Dohovoru CMR a taktiež sa v nej uvádza: „Pracujeme v zmysle Všeobecných zasielateľských podmienok Zväzu logistiky a zasielateľstva Slovenskej republiky“ a podľa čl. 14.5 bod 14.5.1 a bod 14.5.3 Všeobecných zasielateľských podmienok právomoc na rozhodnutie predmetného sporu má Rozhodcovský súd Slovenskej advokátskej komory so sídlom Kolárska 4, 813 42 Bratislava. Žalovaný ďalej uviedol, že objednávkou č. 2020/1154 si objednal u žalobcu prepravu tovaru s dátumom a časom nakládky dňa 01.07.2020 okolo dvanástej hodiny a dátumom a časom vykládky dňa 03.07.2020 do 8,00 hod. Žalobca vykonal prepravu v rozpore s objednávkou, keď tovar do miesta určenia dopravil dňa 03.07.2020 v čase 15,26 hod a na základe predložených listinných dôkazov je podľa žalovaného nesporné, že žalobca bez zavinenia žalovaného svojím konaním prekročil dodaciu lehotu prepravovaného tovaru. V dôsledku tejto skutočnosti si zmluvný partner žalovaného uplatnil voči žalovanému faktúrou č. 20200085 zo dňa 08.07.2020 spolu na sumu 2.030,- Eur náhradu žalobcom spôsobenej škody, ktorá vznikla z dôvodu omeškania vykládky, a to pokutu za omeškanie vykládky vo výške 350,- Eur a zároveň refakturoval žalovanému náklady na prepravu tovaru, ktorý z dôvodu oneskorenej vykládky musel realizovať na iné miesto určenia, spolu vo výške 1.680,- Eur. Žalovaný v súlade s čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR namietal prekročenie dodacej lehoty u žalobcu písomne prostredníctvom e-mailovej správy, ktorú adresoval žalobcovi dňa 06.07.2020 a následnou refakturáciou nákladov žalobcovi zo dňa 21.07.2020, a to pred uplynutím 21-dňovej prekluzívnej lehoty, a preto nárok žalovaného na náhradu škody, ktorá mu vznikla za prekročenie dodacej lehoty žalobcom, nemožno spochybňovať.
6. Súd prvej inštancie s poukazom na § 5 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) neprihliadal na námietku žalovaného, že spor sa má rozhodovať v rozhodcovskom konaní, keďže námietka nebola žalovaným uplatnená v odpore ako prvom procesnom úkone, ktorý žalovanému v konaní patril. Súd prvej inštancie nahliadnutím do spisu vedeného upomínacím súdom pod sp. zn. 11Up/763/2021 v elektronickej podobe zistil, že podľa odoslanej pošty bol žalovanému doručený spolu s platobným rozkazom aj návrh spolu s prílohami, s dátumom doručenia 22.06.2021, keď po otvorení všetkých odoslaných súborov v systéme programu Register zistil, že odoslané dokumenty žalovanému súhlasia s listinami, ktoré sú založené v súdnom spise súdu prvej inštancie vedeného aj v listinnej podobe a ktoré boli upomínaciemu súdu doručené žalobcom spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu, a teda zistenia súdu prvej inštancie nepreukazovali pravdivosť tvrdenia žalovaného, že včasnému vzneseniu námietky nedostatku právomoci civilného súdu bránila skutočnosť, že sa nemohol oboznámiť
s návrhom žalobcu a jeho prílohami. Súd prvej inštancie nemal za preukázané ani to, že by žalovaný nemal možnosť nahliadnuť do súdneho spisu upomínacieho súdu. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný mal možnosť uplatniť námietku nedostatku právomoci civilného súdu na prejednanie tohto sporu už v odpore proti platobnému rozkazu, čo však neučinil. Súd prvej inštancie pre úplnosť tiež dodal, že žalovaný nepreukázal ani to, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá rozhodcovská doložka alebo zmluva, ktorá by predpokladala, že rozhodcovský súd bude rozhodovať podľa Dohovoru CMR.
7. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovaným došlo pri ich podnikateľskej činnosti k uzavretiu zmluvy o preprave, a to v medzinárodnej cestnej preprave, keďže miesto prevzatia a dodania zásielky bolo v dvoch rôznych štátoch, teda vzťah medzi účastníkmi konania sa posudzuje podľa príslušných ustanovení Dohovoru CMR. Uzavretím zmluvy tak žalobcovi ako dopravcovi vznikol záväzok vykonať pre žalovaného prepravu tovaru s miestom nakládky v Slovenskej republike a miestom vykládky v Taliansku (a naopak) a žalovanému vznikol záväzok zaplatiť navrhovateľovi odplatu. V konaní nebolo sporné, že žalobca dohodnutú prepravu (prepravy) pre žalovaného vykonal, keď na preukázanie tejto skutočnosti predložil aj príslušné medzinárodné nákladné listy. Vykonaním prepravy vznikla povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi odplatu, ktorá bola stranami dohodnutá v sume 1.500,- Eur tak, ako bola uvádzaná v objednávke žalovaného č. 2020/1148, a preto súd prvej inštancie posúdil súd nárok žalobcu v časti o zaplatenie istiny 1.500,- Eur titulom úhrady dohodnutej odmeny (ceny) za prepravu ako dôvodný.
8. Súd prvej inštancie na podklade žalovaným predložených dôkazných prostriedkov považoval za zistené, že žalovaný zaslal žalobcovi dohodu o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, v ktorej určil, že na pohľadávku uplatnenú žalobcom v tomto súdnom konaní započítava svoju pohľadávku v sume 1.400,- Eur s tým, že zostatok v sume 100,- Eur žalobcovi uhradí a na podklade výpisu z účtu žalovaného súd prvej inštancie považoval za zistené, že v prospech žalobcu žalovaný uhradil dňa 11.09.2020 sumu 100,- Eur. Žalobca v konaní nenamietal, že by mu započítací prejav nebol doručený, teda že by nemal vedomosť o jeho obsahu a vôli žalovaného uhradiť sumu 100,- Eur na faktúru žalobcu č. 2007011, a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že úhradu sumy 100,- Eur je potrebné považovať za úhradu žalovanej pohľadávky, keď napokon aj žalobca na predmetný výpis z účtu žalovaného konštatoval, že na uhradení tejto sumy netrvá, pričom ale súd prvej inštancie tomuto prednesu žalobcu nepripísal účinky procesného úkonu čiastočného späťvzatia žaloby.
9. Súd prvej inštancie následne k obrane žalovaného, že pohľadávka žalobcu mala zaniknúť započítaním, zdôraznil, že z hľadiska procesného práva nestačí pohľadávku určenú na započítanie označiť, ale je potrebné uviesť podstatné skutkové tvrdenia v takom rozsahu, akoby táto pohľadávka bola samostatným predmetom sporu a bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o započítavanej pohľadávke je rovnaké, ako bremeno o žalovanej pohľadávke. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že Dohovor CMR obsahuje komplexnú úpravu zodpovednosti za škodu, stanovuje spôsob uplatnenia, výpočet a obmedzenia pri náhrade škody. V zmysle čl. 23 ods. 5 Dohovoru CMR, ak sa prekročí dodacia lehota a oprávnený preukáže, že škoda vznikla z tohto dôvodu, dopravca je povinný uhradiť škodu len do výšky dovozného. Vyššiu náhradu možno požadovať iba vtedy, ak bola podľa článku 24 a 26 Dohovoru CMR udaná cena zásielky alebo osobitný záujem na dodaní. Bolo potom povinnosťou žalovaného tvrdiť a zároveň preukázať, že mu v zmysle čl. 23 ods. 6 s poukazom na čl. 26 ods. 1, 2 Dohovoru CMR patrí právo požadovať vyššiu náhradu, ako je cena dovozného. Povinnosťou žalovaného bolo potom tvrdiť a preukázať, že bol podľa článku 26 Dohovoru CMR udaný osobitný záujem na dodaní a že potom udal v nákladnom liste sumu osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty, a teda že sa môže nezávisle od náhrady škody určenej v čl. 23 Dohovoru CMR požadovať náhrada ďalších preukázaných škôd až do sumy udaného záujmu na dodaní.
10. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nerozporoval tvrdenia žalovaného, že prekročil dodaciu lehotu pri preprave vykonanej na základe objednávky žalovaného č. 2020/1154 (čl. 17, čl. 19 Dohovoru CMR) a medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalovaný na túto skutočnosť žalobcu písomne upozornil emailom dňa 06.07.2020 v prekluzívnej lehote určenej v čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR, a preto súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal tým, či žalovaný preukázal vznik škody a rovnako skutočnosť, že táto škoda vznikla žalovanému ako nevyhnutný dôsledok porušenia jeho zmluvnej povinnosti dodržať lehotu dodania (čl. 23 ods. 5 Dohovoru CMR). Pretože na žalovaným predloženom medzinárodnom nákladnom liste č. 2543146 sa žiadne údaje o sume osobitného záujmu na dodaní zásielky neuvádzali,
súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj v prípade preukázania vzniku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalobcu vykonať prepravu v dohodnutej lehote, žalovanému by nepatrilo právo na náhradu vyššej škody, než je suma prepravného, a preto žalobcovi by mohla vzniknúť povinnosť uhradiť škodu len do výšky dovozného, t.j. v danom prípade v sume 200,- Eur. Vôľa žalovaného vyjadrená v kompenzačnom prejave a vyjadreniach žalovaného v tejto veci však poukazujú na to, že pohľadávku z titulu škody v sume 200,- Eur, t.j. v sume prepravného, si žalovaný započítal na faktúru žalobcu č. 2007041 zo dňa 14.07.2020, ktorou žalobca vyfakturoval žalovanému cenu prepravy na základe objednávky č. 2020/1154, pričom žalobca v konaní potvrdil a žalovaný toto jeho tvrdenie nenamietal, že si sumu 200,- Eur u žalovaného za túto (oneskorene vykonanú) prepravu ani neuplatňuje. Súd prvej inštancie potom posúdil kompenzačnú námietku žalovaného, a teda aj jeho obranu proti uplatnenému právu žalobcu, ako nedôvodnú, keď dospel k prejudiciálnemu záveru, že žalovanému sa existenciu svojej pohľadávky na náhradu škody spôsobilej na započítanie s pohľadávkou žalobcu na úhradu ceny vykonanej prepravy preukázať nepodarilo.
11. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené a vzhľadom na to, že omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi bez potreby osobitného upozornenia aj nárok na úrok z omeškania a na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.400,- Eur, úrok z omeškania 8% ročne zo sumy 1.500,- Eur od 02.09.2020 do 11.09.2020, úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 1.400,- Eur od 12.09.2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur a v prevyšujúcej časti (100,- Eur) žalobu žalobcu zamietol.
12. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 86%, keďže žalobca si proti žalovanému uplatnil právo na zaplatenie sumy 1.500,- Eur, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1.400,- Eur, čo predstavuje úspech v rozsahu 93%, oproti tomu úspech žalovaného predstavuje 100,- Eur, v ktorej časti bola žaloba žalobcu zamietnutá, čo predstavuje úspech v rozsahu 7%, a teda čistý procesný úspech žalobcu v tomto spore predstavoval 86 % (93% - 7%).
13. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žaloba sa zamieta a žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo alternatívne, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
14. Žalovaný v odvolaní uviedol, že v celom rozsahu spochybňuje právny názor súdu prvej inštancie vyjadrený v rozhodnutí a má za to, že rozhodnutie je nesprávne. Súd prvej inštancie nevenoval rozhodnutiu náležitú pozornosť, odôvodnenie je nepresvedčivé a zmätočné, preto nie je možné právny názor súdu prvej inštancie považovať za zdôvodnený riadnym a vyčerpávajúcim spôsobom. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené a ak súd svoje rozhodnutie nezdôvodní dostatočným spôsobom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Následne žalovaný citoval v odvolaní rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/07, sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28.02.2006, sp. zn. IV. ÚS/22/2018 zo dňa 18.01.2018, sp. zn. II. ÚS/210/2018 zo dňa 26.09.2018 a sp. zn. III. ÚS/274/2018 zo dňa 13.11.2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/148/2011 zo dňa 19.07.2012. Podľa žalovaného je na mieste konštatovanie, že vzhľadom na nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, vzhľadom na interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe, ako aj vzhľadom na rozporuplné hodnotenie dôkazov vykonaných zo strany súdu prvej inštancie bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery, je rozhodnutie súdu prvej inštancie arbitrárne.
15. Žalovaný v odvolaní trval na vznesenej námietke nedostatku právomoci súdu a navrhol, aby na jej základe odvolací súd konanie zastavil z dôvodu nedostatku právomoci konajúceho súdu a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Žalovaný uviedol, že riadne a včas vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu prvej inštancie a zároveň v priebehu konania poukázal na skutočnosť, že
prijatím objednávky č. 20/1148 žalobca a žalovaný deklarovali, že ich zmluvný vzťah sa bude spravovať Všeobecnými zasielateľskými podmienkami zväzu logistiky a zasielateľstva SR a v objednávke č. 2020/1154 je uvedené, že: „Objednávka platí aj bez potvrdenia a jej prijatím vzniká zmluvný vzťah v zmysle dohovoru CMR. Pracujeme v zmysle Všeobecných zasielateľských podmienok Zväzu logistiky a zasielateľstva SR.“, pričom žalovaný poukazuje čl. 14.5 bod 14.5.1 a bod 14.5.3 Všeobecných zasielateľských podmienok Zväzu logistiky a zasielateľstva SR. Žalovanému nebol doručený žalobný návrh spolu s prílohami, z tohto dôvodu súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného opätovne podaním zo dňa 14.11.2021 doručil opis návrhu žalobcu spolu s prílohami. Žalovaný poukazuje aj na to, že nie je povinnosťou žalovaného nahliadať do spisu za účelom, aby sa riadne a včas oboznámil s prílohami žalobného návrhu, pretože tento mu mal byť riadne doručený konajúcim súdom spolu so všetkými prílohami, čo sa však nestalo. Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne právne posúdil námietku nedostatku právomoci, ktorá bola žalovaným vznesená včas a bola právne dôvodná.
16. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v ods. 51 odôvodnenia, pretože nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani v osobitnej právnej úprave. Z vykonaného dokazovania vyplýva a medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný si Objednávkou objednal u žalobcu prepravu tovaru s dátumom a časom nakládky dňa 01.07.2020 okolo 12:00 hod. a dátumom a časom vykládky dňa 03.07.2020 do 08:00 hod.. Žalobca vykonal prepravu tovaru v rozpore s objednávkou, keď tovar do miesta určenia dopravil dňa 03.07.2020 v čase 15:26 hod.. Počas vykonávania prepravy žalobca žalovaného na omeškanie s vykládkou tovaru žiadnym spôsobom neupozornil a so žalovaným počas prepravy vôbec nekomunikoval. Z uvedeného dôvodu zmluvný partner žalovaného, aby zamedzil zastaveniu celého výrobného procesu, ktoré by mu nepochybne spôsobilo omnoho väčšiu škodu, bol nútený zabezpečiť dodávku z iného závodu, s čím mu nepochybne vznikli naviac náklady, za ktoré nepochybne je zodpovedný samotný žalobca, nakoľko tento v rozpore s objednávkou nezabezpečil dodanie tovaru riadne a včas. Žalovaný prejavil osobitný záujem na včasnom dodaní, čo vyplýva z písomnej objednávky, kde je kladený dôraz na dátum vykládky. O potrebe včasného dodania tovaru bol žalobca upovedomený už v rámci predchádzajúcej spolupráce žalobcu a žalovaného, nakoľko sa jedná o tovar určený do výroby, ktorý ak nie je doručený včas, je potrebné ho nahradiť inou zásielkou. Súd prvej inštancie však túto skutočnosť nesprávne právne posúdil, keď napriek predloženým podkladom a argumentácii žalovaného, ktorú žalobca nerozporoval, nevzhliadol osobitný záujem na včasnom dodaní tovaru. V rámci posudzovania predmetu sporu súd prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval znenie čl. 23 ods. 5, 6 a čl. 26 ods. 1, 2 Dohovoru CMR, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil.
17. Podľa žalovaného na podklade predložených listinných dôkazov bolo v konaní taktiež riadne preukázané, že v dôsledku prekročenia dodacej lehoty prepravovaného tovaru si zmluvný partner žalovaného, spoločnosť ITW Slovakia s.r.o., Bytča, IČO: 47 268 144 uplatnila voči žalovanému faktúrou č. 20200085 zo dňa 08.07.2020 náhradu žalobcom preukázane spôsobenej škody, ktorá vznikla z dôvodu omeškania vykládky, a to pokutu za omeškanie vykládky vo výške 350,- Eur a zároveň refakturovala žalovanému náklady na prepravu tovaru, ktoré musel z dôvodu oneskorenej vykládky realizovať na iné miesto určenia, spolu vo výške 1.680,- Eur. Vo vzťahu k zodpovednosti žalobcu ako dopravcu má žalovaný za to, že táto vyplýva z jeho záväzku uskutočniť dohodnutú prepravu z miesta odoslania do miesta určenia s odbornou starostlivosťou a v dohodnutej lehote a vydať zásielku príjemcovi v neporušenom stave. Žalovaný v súlade s čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR preukázateľne namietal prekročenie dodacej lehoty u žalobcu písomne prostredníctvom emailovej správy dňa 06.07.2020 a následnou refakturáciou nákladov zo dňa 21.07.2020, a to pred uplynutím 21-dňovej prekluzívnej lehoty. Z uvedeného dôvodu žalovaný má za to, že nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla za prekročenie dodacej lehoty žalobcom, nemožno spochybňovať. Žalovaný následne vykonal prejav smerujúci k započítaniu, to znamená, že už dňa 24.07.2020 došlo k zániku pohľadávky žalobcu vo výške 1.500,- Eur, a preto žalovaný uplatňovaný nárok žalobcu neuznáva a považuje ho za nedôvodný a právne nepodložený. Žalovaný vznik škody riadne preukázal a špecifikoval predloženými dokladmi, zároveň uviedol dostatok skutkových tvrdení preukazujúcich vznik príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalobcu a vznikom konkrétnej škody v konkrétnej výške a vzhľadom na preukázaný osobitný záujem na dodaní tovaru včas, s poukazom na čl. 23 ods. 6 Dohovoru CMR je žalobca ako dopravca povinný uhradiť žalovanému skutočnú škodu, bez ohľadu na výšku dovozného. Súd prvej inštancie však túto skutočnosť pri rozhodovaní nevzal do úvahy.
18. Podľa žalovaného rozhodnutie súdu prvej inštancie nezohľadňuje základné princípy medzinárodnej dopravy s poukazom na čl. 23 ods. 5, 6 a čl. 26 ods. 2 Dohovoru CMR, v rámci ktorej dopravca znáša škodu, ktorú zavinil porušením svojich povinností vykonať dopravu riadne a včas. Rozhodnutím v predmetnej veci tak súd prvej inštancie v rozpore s medzinárodným právom, ktoré na základe Dohovoru CMR platí v rámci uskutočňovania medzinárodnej prepravy, de facto odobril konanie prepravcu, t.j. žalobcu, ktorý napriek oneskoreniu dodávky tovaru, za svoje omeškanie neniesol žiadnu zodpovednosť a túto súd prvej inštancie nedôvodne preniesol na žalovaného, ktorý za omeškanie žalobcu v súdenej veci nemohol a nespravodlivo tým preniesol spôsobenú škodu na žalovaného, ktorý za jej spôsobenie neniesol zodpovednosť, keďže prepravu vykonával priamo žalobca. Súd prvej inštancie výrokom napadnutého rozhodnutia spochybnil platnosť Dohovoru CMR a vytvoril tak precedens, na ktorý by sa mohli dopravcovia v budúcnosti odvolávať a zneužívať ho vo svoj prospech, pretože podľa názoru vysloveného súdom prvej inštancie je Dohovor CMR potrebné vykladať tak, že dopravca nenesie zodpovednosť za uskutočnenie prepravy oneskorene, s čím však nemožno súhlasiť, pretože takýto výklad je v rozpore so znením Dohovoru CMR, taktiež v rozpore so zásadami, na ktorých spočíva, ako aj v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a v rozpore s dobrými mravmi. Nárok na náhradu škody spôsobenej omeškaním s dodávkou zásielky má oprávnený, t.j. žalovaný, popri nároku na náhradu škody vzniknutej na zásielke samotnej. Dopravca, t.j. žalobca, je povinný uhradiť nielen priame, ale tiež nepriame škody, pokiaľ budú tieto preukázateľné a pokiaľ ich je možné označiť za dôsledok omeškania s dodaním zásielky (napr. rozsudok BGH z 30.09.1993 - I ZR 258/91 - Transportrecht 1994, str. 16). Takýmito nárokmi uplatňovanými na základe čl. 23 ods. 5 Dohovoru CMR môžu byť napr. nárok vyplývajúci z povinnosti oprávneného, t.j. žalovaného uhradiť svojmu subdodávateľovi zmluvnú pokutu, dodatočne zaplatené clo alebo iné poplatky, nárok na ušlý zisk, nárok na náhradu škody z dôvodu poklesu ceny alebo straty tržnej hodnoty zásielky (napr. rozsudok OGH Viedeň z 20.03.1994 - 4Ob 1529/94 - Transportrecht 1994, str. 439).
19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a zároveň si uplatnil právo na zaplatenie trov odvolacieho konania. Žalobca považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za riadne odôvodnené, súd prvej inštancie sa v jeho rámci vysporiadal so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami dôležitými pre jeho rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal s námietkou nedostatku právomoci súdu, podrobne vysvetlil, prečo námietka nebola včas uplatnená. Podľa žalobcu sú nedôvodné aj ostatné námietky žalovaného, lebo súd prvej inštancie postupoval dôsledne podľa Dohovoru CMR a vo vzťahu k vznesenej kompenzačnej námietke žalovaného správne poukázal na čl. 23 ods. 5 a čl. 26 ods. 1, 2 Dohovoru CMR. Žalobca poukázal na to, že osobitný záujem na dodaní tovaru sa vyznačuje v CMR a zároveň sa prejavuje tým, že odosielateľ je povinný zaplatiť dohodnutý príplatok k prepravnému. V súdenej veci žalovaný nepreukázal ani jedno a ani druhé. Preto je výška náhrady škody limitovaná čl. 23 ods. 5 Dohovoru CMR. V tomto smere žalobca považuje tvrdenia/úvahy žalovaného uvedené v bode 43 a 44 jeho odvolania za ničím nepodložené a zároveň v rozpore s Dohovorom CMR, nakoľko žalobca niesol zodpovednosť za porušenie svojich povinností. Žalovaný teda v konaní nepreukázal, že jeho pohľadávka voči žalobcovi, ktorú použil na započítanie, po práve existuje.
20. V odvolacej replike žalovaný zotrval na argumentácii uvedenej v podanom odvolaní a keďže odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno podľa § 365 ods. 3 CSP meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, odvolací súd tvrdenia a argumenty žalovaného uvedené v odvolacej replike ďalej neuvádza.
21. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na tvrdeniach a argumentoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu s tým, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by v nákladnom liste bola udaná suma osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty.
22. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.07.2023, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).
23. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
24. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 29.06.2020 žalovaný pre žalobcu ako dopravcu vystavil objednávku č. 2020/1148 na špecifikovanú prepravu tovaru zo Slovenskej republiky do Talianska s dohodnutou cenou za dopravu 1.500,- Eur.
25. Daňovým dokladom - faktúrou č. 200711 zo dňa 03.07.2020, s dátumom splatnosti 01.09.2020, žalobca fakturoval žalovanému cenu prepravy v sume 1.500,- Eur.
26. Objednávkou č. 2020/1154 si žalovaný u žalobcu objednal prepravu s dátumom nakládky dňa 01.07.2020 okolo 12.00 hod. a dátumom vykládky 03.07.2020 do 8.00 hod.!!!.
27. Daňovým dokladom - faktúrou č. 20200951 zo dňa 21.07.2021, s dátumom splatnosti dňa 08.07.2020, žalovaný fakturoval žalobcovi pokutu za omeškanie vykládky v Technoprima vo výške prepravy 200,- Eur a refakturáciu nákladov za prepravu z Technoprima - Fiat vo výške 1.400,- Eur.
28. Dňa 24.07.2020 žalovaný zasielal žalobcovi Dohodu o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, v ktorej ako pohľadávky žalobcu bola uvedená pohľadávka variabilný symbol č. 2007041 v čiastke 200,- Eur, započítané 200,- Eur, zostatok 0,- Eur a variabilný symbol č. 2007011 v čiastke 1.500,- Eur, započítané 1.400,- Eur, zostatok 100,- Eur a ako pohľadávky žalovaného bola uvedená pohľadávka variabilný symbol č. 20200951 v čiastke 1.600,- Eur, započítané 1.600,- Eur, zostatok 0,- Eur.
29. Podľa § 756 Obchodného zákonníka ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov neobsahuje odlišnú úpravu.
30. Podľa článku 17 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), dopravca zodpovedá za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky alebo za jej poškodenie, ktoré vznikne od okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania, ako aj za prekročenie dodacej lehoty.
31. Podľa článku 19 Dohovoru CMR, prekročenie dodacej lehoty nastane vtedy, keď zásielka nebola vydaná v dojednanej lehote, a pokiaľ lehota nebola dojednaná, keď skutočný čas prepravy s prihliadnutím na okolnosti a pri čiastkových nakládkach najmä s prihliadnutím na čas potrebný na zostavenie vozovej zásielky presahuje čas, ktorý možno očakávať od starostlivého dopravcu.
32. Podľa článku 23 ods. 5 Dohovoru CMR, ak sa prekročí dodacia lehota a oprávnený preukáže, že škoda vznikla z tohto dôvodu, dopravca je povinný uhradiť škodu len do výšky dovozného.
33. Podľa článku 23 ods. 6 Dohovoru CMR, vyššiu náhradu možno požadovať iba vtedy, ak bola podľa článku 24 a 26 udaná cena zásielky alebo osobitný záujem na dodaní.
34. Podľa článku 26 ods. 1 Dohovoru CMR, odosielateľ môže, ak zaplatí dohodnutý príplatok k prepravnému, udať v nákladnom liste sumu osobitného záujem na dodaní zásielky pre prípad jej straty alebo poškodenia alebo prekročenia dodacej lehoty.
35. Podľa článku 26 ods. 2 Dohovoru CMR, ak bol udaný osobitný záujem na dodaní, môže sa nezávisle od náhrad škôd určených v článkoch 23, 24 a 25 požadovať náhrada ďalších preukázaných škôd až do sumy udaného záujmu na dodaní.
36. Podľa článku 30 ods. 3 Dohovoru CMR, nárok na náhradu za prekročenie dodacej lehoty možno uplatniť len vtedy, ak sa dopravcovi zaslala písomná výhrada do 21 dní po tom, čo sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi.
37. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie
istiny 1.400,- Eur, úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 1.500,- Eur od 02.09.2020 do 11.09.2020, úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 1.400,- Eur od 12.09.2020 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- Eur a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil inú vadu konania, nezistil porušenie práva na spravodlivý proces a nezistil ani vady procesných podmienok.
38. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšie dôvody, pričom vyhodnocuje iba tie námietky a argumenty, ktoré majú význam pre rozhodnutie (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).
39. Žalovaný síce uviedol, že odvolanie podáva z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, a teda z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný však v odvolaní prioritne uviedol, že súd prvej inštancie nevenoval rozhodnutiu náležitú pozornosť, odôvodnenie rozhodnutia je nepresvedčivé a zmätočné, preto nie je možné právny názor súdu prvej inštancie považovať za zdôvodnený riadnym a vyčerpávajúcim spôsobom a mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne a taktiež mal za to, že súd prvej inštancie spôsobil v konaní značnú nerovnováhu medzi stranami konania. Podľa obsahu je preto potrebné odvolanie žalovaného subsumovať aj pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže jedným z práv tvoriacich právo na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj právo na rovné postavenie strán v konaní. Obsahom práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keďže odôvodnenie je tou časťou súdneho rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu, a preto zákonodarca v § 220 ods. 2 CSP stanovil konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Obsahom práva na rovné postavenie strán v konaní je vytváranie rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia pri aplikácii hmotných i procesných predpisov súdom voči ktorejkoľvek strane konania.
40. Odvolací súd si však nemohol nevšimnúť, že hoci žalovaný prioritne súdu prvej inštancie vytýka, že jeho rozhodnutie je arbitrárne, samotný žalovaný v tejto časti obsahového vymedzenia odvolania svoje tvrdenia a argumenty neuvádza v konkrétnych okolnostiach súdenej veci, a teda žalovaný nekonkretizuje, ktorým konkrétnym okolnostiam uvádzaným v priebehu konania zo strany žalovaného sa súd prvej inštancie nedostatočne venoval, resp. ktorým konkrétnym skutočnostiam prezentovaným žalovaným v priebehu konania sa súd prvej inštancie opomenul v rozhodnutí venovať dostatočným spôsobom a ktorým konkrétnym okolnostiam uvádzaným v priebehu konania zo strany svedkov v ich svedeckých výpovediach sa súd prvej inštancie nedostatočne venoval, keď na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz výpoveďou svedka a takýto dôkaz stranami a najmä žalovaným ani označený nebol. Rovnako žalovaný v tejto časti obsahového vymedzenia odvolania nekonkretizuje, ktoré konkrétne právne závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, ktorá konkrétna interpretácia je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe a ktoré konkrétne rozporuplné hodnotenie dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery, majú zdôvodňovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne. Žalovaný v tejto časti obsahového vymedzenia odvolania tiež nekonkretizuje, vzťah medzi ktorými konkrétnymi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane nemá z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplývať, ktoré konkrétne skutkové okolnosti súd prvej inštancie náležitým spôsobom v celom súhrne neposúdil a náležite nevyhodnotil, z akého konkrétneho dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie pre žalovaného nelogické a nepresvedčivé a ktoré konkrétne premisy v rozhodnutí zvolené a aj závery, ku ktorým na ich základe súd prvej inštancie dospel, sú pre žalovaného neprijateľné, argumentačne a právne bezzákladové. Napokon žalovaný v tejto časti obsahového vymedzenia odvolania nekonkretizuje ani to, ktoré skutkové zistenia súd prvej
inštancie akoby vedome účelovo opomínal a prihliadal iba na tvrdenia a domnienky žalobcu, čím mal spôsobiť značnú nerovnováhu medzi účastníkmi konania.
41. Ak žalovaný mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, alebo ak mal za to, že súd prvej inštancie porušil princíp rovnosti strán konania, bolo namieste, aby žalovaný tieto svoje tvrdenia a argumenty konkretizoval a nezostal len v rovine všeobecných tvrdení a argumentov bez zohľadnenia konkrétneho skutkového a právneho stavu veci, v ktorej žalovaný odvolanie podáva. Je vždy na odvolateľovi, aby konkretizoval, z akých dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne. Všeobecné a dá sa povedať, že v tejto časti odvolacej argumentácie, do určitej miery až formulárové odvolanie žalovaného nie je spôsobilé, aby odvolací súd mohol z týchto dôvodov napadnuté rozhodnutie preskúmať.
42. Napriek nedostatočnému vymedzeniu odvolacej argumentácie žalovaného vo vzťahu k porušeniu práva žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj práva na rovné postavenie strán v konaní, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je arbitrárne a spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia ustanovené zákonom, keďže súd prvej inštancie sa dostatočne podrobne a presvedčivo vysporiadal s rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami a argumentmi, ktoré mali vplyv na rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane tvrdení a argumentov žalovaného. Súd prvej inštancie neuprel žalovanému možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery pri podaní odvolania ako riadneho opravného prostriedku a rozhodnutie súdu prvej inštancie, tak ako bude odvolacím súdom ďalej uvedené, dalo jednoznačnú a špecifickú odpoveď na argument, ktorý bol pre vec rozhodujúci, t.j. že námietka právomoci rozhodcovského súdu bola žalovaným uplatnená oneskorene a že žalovaný nepreukázal existenciu pohľadávky spôsobilej na započítanie proti žalobou uplatnenému nároku žalobcu, a preto nemohla byť obrana žalovaného v konaní úspešná. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR pritom vyplýva, že ak je rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom, nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany konania (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 19/2019-11 zo dňa 16.01.2019). Odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že zo spisového materiálu, ako aj záznamu vyhotoveného technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku z pojednávania konaného na súde prvej inštancie dňa 14.12.2022, ktoré bolo jediným pojednávaním v súdenej veci, odvolací súd zistil, že tak žalobcovi, ako aj žalovanému, súd prvej inštancie umožnil rovnakú možnosť na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany písomnou formou, i ústnou formou. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie právo žalovaného na spravodlivý proces neporušil.
43. Žalovaný aj v odvolaní zotrval na námietke nedostatku právomoci všeobecného súdu a mal za to, že včas uplatnil námietku, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, pričom poukázal na to, že spolu s platobným rozkazom a prílohami žalovanému nebol doručený žalobný návrh a tento súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného opätovne doručil podaním zo dňa 14.11.2021.
44. Odvolací súd zo spisového materiálu zistil, že je pravdivé tvrdenie žalovaného v odvolaní, že dňa 14.11.2021, t.j. po vydaní platobného rozkazu sp. zn. 11Up/763/2021 zo dňa 16.06.2021 v upomínacom konaní, odpore žalovaného a návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní, súd prvej inštancie, ktorý zostal súdom príslušným na prejednanie veci aj podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, súd prvej inštancie doručoval právnemu zástupcovi žalovaného opis návrhu na vydanie platobného rozkazu. Odvolací súd však zo spisového materiálu tiež zistil, že opis návrhu súd prvej inštancie doručoval právnemu zástupcovi žalovaného (§ 110 ods. 1 CSP) spolu s listom, v ktorom žalovanému (právnemu zástupcovi žalovaného) uviedol, že: „..Vám vzhľadom na Vašu námietku vznesenú v odpore proti platobnému rozkazu, podľa ktorej Vám nebol doručený opis návrhu žalobcu spolu s prílohami, ale len platobný rozkaz, doručuje návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu spolu s prílohami, ktorý bol upomínaciemu súdu doručený dňa 31.05.2021, napriek tomu, že podľa elektronickej doručenky na č.l. 22 súdneho spisu Vám boli tieto dokumenty doručené spolu s platobným rozkazom.“. Následne v ods. 10 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že: „...nahliadnutím do spisu vedeného upomínacím súdom pod sp. zn. 11Up/763/2021 v elektronickej podobe súd zistil, že podľa odoslanej pošty bol žalovanému doručovaný spolu s platobným rozkazom aj návrh spolu s prílohami, s dátumom doručenia 22.06.2021 (č.l. 22 súdneho spisu), keď po otvorení všetkých odoslaných súborov v systéme programu Register súd zistil, že odoslané dokumenty žalovanému súhlasia s listinami, ktoré sú založené v súdnom spise Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 67Cb/123/2021 vedeného aj v listinnej podobe a ktoré boli upomínaciemu súdu doručené zo strany žalobcu spolu s návrhom na
vydanie platobného rozkazu.“. Súd prvej inštancie teda z elektronickej podoby spisu, ako aj listinnej podoby spisu, mal zistené, že návrh na vydanie platobného rozkazu s prílohami bol žalovanému doručený spolu s vydaným platobným rozkazom, tieto zistenia pri opätovnom doručovaní návrhu dňa 14.11.2021 žalovanému aj oznámil, a preto opakované doručenie návrhu na vydanie platobného rozkazu žalovanému nie je možné vyhodnotiť tak, že by súd prvej inštancie uznal tvrdenia žalovaného, že návrh na vydanie platobného rozkazu mu doručený nebol. Napokon, pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že má právomoc vo veci konať a rozhodnúť, prioritne tak dospel z dôvodu, že námietka nedostatku právomoci bola žalovaným vznesená oneskorene, a preto podľa § 5 ods. 2 CSP na ňu prihliadať nemohol a len naviac a pre úplnosť veci súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalovaný nepreukázal ani to, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá rozhodcovská doložka alebo zmluva, ktorá by predpokladala, že rozhodcovský súd bude rozhodovať podľa Dohovoru CMR, t.j. zmluva v písomnej forme, obsahujúca doložku zakladajúcu príslušnosť rozhodcovského súdu, ale iba pod podmienkou, že doložka predpokladá, že rozhodcovský súd bude rozhodovať podľa Dohovoru CMR.
45. Pokiaľ žalovaný aj v odvolaní zotrval na tvrdení, že žalobný návrh mu nebol doručený spolu s platobným rozkazom, odvolací súd udáva, že podľa údajov elektronickej doručenky, nachádzajúcej sa na č.l. 22 listinnej podoby spisu, pripojenou prílohou bol nielen dokument s označením „Platobny_rozkaz_zo_d_a_16.6.2021“, ale okrem iného pripojenou prílohou bol aj dokument s označením „Navrh.pdf“. Údaje uvedené v doručenke sa v zmysle § 111 ods. 1 CSP považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak a pre účely elektronického doručovania zákonodarca aj v ustanovení § 30 ods. 5 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci (zákon o e-Governmente) upravil, že údaje uvedené v elektronickej doručenke, ktorá bola potvrdená podľa odseku 3, t.j. prijímateľ potvrdil elektronickú doručenku prostredníctvom funkcie určenej na tento účel, sa považujú za pravdivé, kým nie je preukázaný opak. Elektronickou doručenkou sa pritom podľa § 30 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z. z. rozumie elektronický dokument jednoznačne identifikujúci moment elektronického doručenia, odosielateľa, prijímateľa, elektronickú úradnú správu a jej obsah, keď identifikácia elektronickej úradnej správy a elektronických dokumentov musí zabezpečiť vytvorenie logickej väzby na túto správu a dokumenty, ktoré obsahuje. Elektronická doručenka teda identifikuje aj elektronickú úradnú správu a jej obsah, pričom elektronickou úradnou správou na účely zákona o e-Governmente sa podľa § 3 písm. f) zákona č. 305/2013 Z. z. rozumie elektronická správa tvorená jedným elektronickým podaním alebo elektronickým úradným dokumentom vrátane príloh k nim, ak sa prílohy pripájajú. Preto, ak podľa údajov elektronickej doručenky, nachádzajúcej sa na č.l. 22 listinnej podoby spisu, elektronická úradná správa a jej obsah boli identifikované tak, že pripojenou prílohou je aj návrh, keďže žalovaný ako prijímateľ potvrdil elektronickú doručenku prostredníctvom funkcie určenej na tento účel, považujú sa tieto údaje za pravdivé, čo znamená, že je pravdou, že návrh na vydanie platobného rozkazu dňa 22.06.2021 žalovanému doručený bol, a to spolu s vydaným platobným rozkazom. Na tomto mieste potom odvolací súd udáva, že keď dňa 14.11.2022 súd prvej inštancie žalovanému návrh na vydanie platobného rozkazu opakovane doručoval, podľa údajov elektronickej doručenky nachádzajúcej sa na č.l. 71 listinnej podoby spisu, pripojenou prílohou bol aj dokument s označením „Navrh.pdf“, teda dokument s rovnakým označením ako pri doručovaní platobného rozkazu a v prípade tohto doručovania už žalovaný netvrdil, že návrh mu doručený nebol. Pretože podľa údajov elektronickej doručenky nachádzajúcej sa na č.l. 22 listinnej podoby spisu, návrh na vydanie platobného rozkazu bol žalovanému doručený spolu s platobným rozkazom dňa 22.06.2021, len strohé a dôkazom nepodporené tvrdenie žalovaného, že mu návrh na vydanie platobného rozkazu doručený nebol, nebolo spôsobilé na preukázanie opaku, a preto ak námietku nedostatku všeobecného súdu žalovaný neuplatnil v podanom odpore, ktorý bol prvým procesným úkonom, ktorý žalovanému v konaní patril, ale námietku uplatnil až v následnom písomnom podaní, odvolací súd vyhodnocuje ako správny postup súdu prvej inštancie, keď s poukazom na § 5 ods. 2 CSP na námietku žalovaného ako na neskôr uplatnenú neprihliadal.
46. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že cituje čl. 23 ods. 5, čl. 23 ods. 6 a čl. 26 ods. 1, 2 Dohovoru CMR, avšak v rámci posudzovania predmetu sporu ich na zistený skutkový stav neaplikoval, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil, keď napriek predloženým podkladom a argumentácii žalovaného, že žalovaný prejavil osobitný záujem na včasnom dodaní apeláciou na dodržanie dátumu vykládky o 8.00 hod, čo vyplýva z písomnej objednávky a ktorú argumentáciu žalobca nerozporoval, súd prvej inštancie nevzhliadol osobitný záujem na včasnom dodaní.
47. Dohovor CMR v čl. 26 ods. 1 upravuje možnosť odosielateľa, ak zaplatí dohodnutý príplatok k prepravnému, udať v nákladnom liste sumu osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad jej straty alebo poškodenia alebo prekročenia dodacej lehoty, keď podľa čl. 19 Dohovoru CMR, prekročenie dodacej lehoty nastane vtedy, keď zásielka nebola vydaná v dojednanej lehote, a pokiaľ lehota nebola dojednaná, keď skutočný čas prepravy s prihliadnutím na okolnosti a pri čiastkových nakládkach najmä s prihliadnutím na čas potrebný na zostavenie vozovej zásielky presahuje čas, ktorý možno očakávať od starostlivého dopravcu.
48. Dohovor CMR teda v čl. 26 ods. 1 možnosť odosielateľa udať osobitný záujem na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty podmieňuje tým, že odosielateľ zaplatí dohodnutý príplatok k prepravnému. Žalovaný však v konaní ani len netvrdil, že ako odosielateľ takýto dohodnutý príplatok k prepravnému zaplatil, a teda žalovaný ani len netvrdil, že splnil Dohovorom CMR vyžadovanú podmienku na to, aby vôbec mohol udať osobitný záujem na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty. Žalovaný rovnako v konaní ani len netvrdil, že v nákladnom liste udal sumu osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty, keď aj súd prvej inštancie v ods. 52 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že na žalovaným predloženom medzinárodnom nákladnom liste č. 2543146, t.j. medzinárodnom nákladnom liste osvedčujúcom vykonanie prepravy, pri ktorej žalobca prekročil dodaciu lehotu, sa žiadne údaje o sume osobitného záujmu na dodaní zásielky neuvádzajú. Dohovor CMR totiž v čl. 26 ods. 1 udanie sumy osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty podmieňuje nielen zaplatením dohodnutého príplatku k prepravnému, ale zároveň upravuje, že sumu osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty má odosielateľ udať v nákladnom liste. Odhliadnúc od toho, že žalovaný ani len netvrdil, že zaplatil dohodnutý príplatok k prepravnému, uvedenie dátumu a hodiny vykládky v objednávke žalovaného nie je možné hodnotiť ako splnenie postupu vyžadovaného Dohovorom CMR, t.j. že odosielateľ v nákladnom liste udá sumu osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty. Preto, ak žalovaný ani len netvrdil, že za podmienky a spôsobom vyžadovaným v čl. 26 ods. 1 Dohovoru CMR, t.j. zaplatením dohodnutého príplatku k prepravnému a udaním v nákladnom liste sumy osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty, pre prípad prekročenia dodacej lehoty udal osobitný záujem na dodaní zásielky, ktorej prepravu objednal u žalobcu Objednávkou č. 2020/1154, neobstojí odvolacia argumentácia žalovaného, že súd prvej inštancie nevzhliadol záujem na včasnom dodaní zásielky.
49. Pretože Dohovor CMR v čl. 23 ods. 5 pri prekročení dodacej lehoty ohraničuje povinnosť dopravcu uhradiť preukázanú škodu, ktorá vznikla z tohto dôvodu, len do výšky dovozného, a teda obmedzuje výšku škody, ktorá odosielateľovi proti dopravcovi patrí len do výšky dovozného, pretože vyššiu náhradu možno podľa čl. 23 ods. 6 Dohovoru CMR požadovať len vtedy, ak bol udaný osobitný záujem na dodaní a pretože žalovaný sumu osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty neudal za podmienky a spôsobom vyžadovaným v čl. 26 ods. 1 Dohovoru CMR, právo požadovať podľa čl. 26 ods. 2 Dohovoru CMR náhradu ďalších preukázaných škôd za prekročenie dodacej lehoty, ktorej prepravu žalovaný objednal u žalobcu Objednávkou č. 2020/1154, žalovanému proti žalobcovi nepatrí. Preto, ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikla povinnosť uhradiť žalovanému škodu len do výšky dovozného, t.j. suma 200,- Eur, odvolací súd vyhodnocuje, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky relevantné skutočnosti potrebné na rozhodnutie o kompenzačnej námietke žalovaného a súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikované ustanovenia Dohovoru CMR aj správne interpretoval a zo skutkových záverov vyvodil aj správne právne závery.
50. Pokiaľ potom žalovaný mal v odvolaní za to, že napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vytvoril precedens o tom, že Dohovor CMR je potrebné vykladať tak, že dopravca nenesie zodpovednosť pri prekročení dodacej lehoty, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že k takémuto záveru a k takýmto zisteniam súd prvej inštancie nedospel, a preto na zdôraznenie toho, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikované ustanovenia Dohovoru CMR aj správne interpretoval a zo skutkových záverov vyvodil aj správne právne závery, odvolací súd poukazuje na konkrétne časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorých je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že súd prvej inštancie považoval v konaní za preukázané, že žalobca prekročil dodaciu lehotu a že žalovaný mu v prekluzívnej lehote zaslal písomnú výhradu o prekročení dodacej lehoty, a preto sa súd prvej inštancie v zmysle čl. 23 ods. 5 Dohovoru CMR ďalej zaoberal tým, či žalovaný preukázal vznik škody a rovnako skutočnosť, že táto škoda vznikla žalovanému ako nevyhnutný dôsledok porušenia jeho zmluvnej povinnosti (viď ods. 46 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Súd prvej inštancie následne konštatoval, že bolo
potom povinnosťou žalovaného tvrdiť a preukázať, že bol podľa čl. 26 Dohovoru CMR udaný osobitný záujem na dodaní a že udal v nákladnom liste sumu osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad prekročenia dodacej lehoty, a teda že sa môže nezávisle od náhrady škody určenej v čl. 23 Dohovoru CMR požadovať náhrada ďalších preukázaných škôd až do sumy udaného záujmu na dodaní (ods. 51 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) a súd prvej inštancie zistil, že na žalovaným predloženom medzinárodnom nákladnom liste č. 2543146 sa žiadne údaje o sume osobitného záujmu na dodaní zásielky neuvádzajú (ods. 52 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Súd prvej inštancie preto na základe uvedených zistení dospel k záveru, že žalovanému by aj v prípade preukázania vzniku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalobcu vykonať prepravu v dohodnutej lehote, nepatrilo právo na náhradu vyššej škody, než je suma prepravného, teda žalovaný nepreukázal, že by mu patrilo právo na náhradu škody v podobe refakturovaných nákladov na vykonanie prepravy tovaru vo výške 1.400,- Eur a súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že pokiaľ by žalovaný aj preukázal vznik škody v súvislosti s porušením povinnosti žalobcu vykonať prepravu včas, žalobcovi by mohla vzniknúť povinnosť uhradiť škodu len do výšky dovozného, t.j. v danom prípade v sume 200,- Eur (ods. 53 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).
51. Potom, keďže podľa žalovaným prejavenej vôle v písomnom úkone započítania zo dňa 24.07.2020, pohľadávku v sume 200,- Eur žalovaný použil na započítanie proti pohľadávke žalobcu podľa faktúry žalobcu č. 2007041, a teda nepoužil ju na započítanie proti pohľadávke uplatnenej žalobcom v tomto súdnom konaní, odvolací súd vyhodnocuje ako správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal existenciu pohľadávky spôsobilej na započítanie s pohľadávkou žalobcu, a preto žalobou uplatnená pohľadávka v časti sumy 1.400,- Eur, keď sumu 100,- Eur žalovaný uhradil, naďalej existuje.
52. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
54. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).