Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/284/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom

v B., IČO: X., proti povinnému T. H., bývajúcemu v N., o vymoženie 33,19 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. januára 2012 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdnemu exekútorovi bol 28. novembra 2011 doručený návrh oprávnenej

na vykonanie exekúcie na základe „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1411032“,

ktorý vydalo Obvodné oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky v Dubnici

nad Váhom 16. novembra 2008 (ďalej len „exekučný titul“) a ktorým bola povinnému

uložená pokuta 1 000 Sk.

Okresný súd Trenčín (ďalej „súd prvého stupňa“) uznesením zo 14. decembra 2011

č.k. -11 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. V odôvodnení poukázal na povinnosť exekučného súdu skúmať,

či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, možno vykonať. Poukázal na to, že

podľa o priestupkoch možno rozhodnutie o uložení pokuty

vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na zaplatenie. Zaujal právny názor, že

z hľadiska posúdenia, či (ne)došlo k preklúzii vymáhaného práva [§ 71 ods. 3 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok), ktorý sa v ďalšom uvádza len ako

„“], nie je určujúci deň podania návrhu na vykonanie exekúcie, ale deň

nariadenia núteného výkonu vykonávaného rozhodnutia. Konštatoval, že v danom prípade

exekučný titul nadobudol vykonateľnosť 1. decembra 2008 a trojročná prekluzívna lehota

uplynula 1. decembra 2011. Uplynutím tejto lehoty vymáhané právo zaniklo, takže exekučný

titul v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie, už nie je možné

vykonať.

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie, v ktorom spochybnila

správnosť právnych záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie. Exekučný súd nebol

oprávnený zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vykonanie exekúcie [§ 44 ods. 2 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]. Uviedla, že navrhovaný

nútený výkon sa týkal exekučného titulu uvedeného v § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného

poriadku. Podaním návrhu na vykonanie exekúcie začalo exekučné konanie. Plynutie

trojročnej prekluzívnej lehoty ( ) bolo potrebné posudzovať

s prihliadnutím na deň, v ktorom bolo začaté exekučné konanie. To znamená, že v danom

prípade prekluzívna lehota neuplynula pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie,

v dôsledku čoho neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila nielen udeleniu poverenia

na vykonanie exekúcie, ale aj samotnému výkonu exekučného titulu. Upozornila, že

zamietnutím návrhu na poverenie na vykonanie exekúcie v rozpore so zákonom by mohlo

dôjsť k odopretiu jej práva na výkon vykonateľného rozhodnutia.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“)

uznesením z 18. januára 2012 sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa , bez nariadenia

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Nestotožnil

sa s právnym názorom oprávnenej a uviedol, že exekučné konanie sa síce začína dňom,

ktorým bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že

sa konkrétna exekúcia skutočne vykoná. Exekučný súd je povinný počas celého exekučného

konania skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie možno vykonať.

Aj odvolací súd poukázal na to, že súdu prvého stupňa bola žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená 28. novembra 2011 a prekluzívna

lehota uplynula 1. decembra 2011. Konštatoval, že odvolaním napadnuté uznesenie bolo

vydané 14. decembra 2011, teda po uplynutí tejto lehoty ( ).

Záver súdu prvého stupňa, že exekučný titul nebolo možné vykonať a z tohto dôvodu bolo

potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť,

považoval preto odvolací súd za vecne správny. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

z tohto dôvodu potvrdil ( ).

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,

že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie

exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť

domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej

znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237

písm. f/ [v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. a ]. Podľa názoru

oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71

ods. 3 spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty

za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie

exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“

a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení

návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota

uvedená v ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej

právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom

závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym

exekútorom a exekučným súdom. V závere dovolania oprávnená dodala, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia nemá náležitosti vyplývajúce z a je nepreskúmateľné,

čo tiež označila za procesnú vadu konania v zmysle Z týchto dôvodov

žiadala rozhodnutia súov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy,

ak to pripúšťa zákon ( ). upravuje dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne

uvedeným v zákone [viď (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a

(pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom

osobitne vymenovaných procesných vád (viď ). Dovolací súd pri posudzovaní

prípustnosti dovolania nesmie prehliadať základnú ideu všetkých mimoriadnych opravných

prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna istota a stabilita nastolené

právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.

To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd posudzovať otázku prípustnosti

dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.

Úspech každého dovolania je vždy podmienený primárnym záverom dovolacieho

súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným

záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd nedospeje

k uvedenému primárnemu záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje posúdiť vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd

predsa len vecne preskúmal rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným

dovolaním, porušil by zákon. V prípade, že dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je

procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal

správnosťou napadnutého rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – prvotné

posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov

a výstižnosti ich vyjadrenia či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto

posúdenia vyplývajúce následné vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva

v platnom znení podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v a Podľa

ods. 1 je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa Podľa

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v a , proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,

že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

1. Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. f/ nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní (t.j. že nezachovali zákonom

stanovenú procedúru prejednania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý

procesný úkon, vyjadriť sa k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný

prostriedok a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď ) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať

pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade

vychádzali z nesprávnej interpretácie a v nadväznosti

na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie

je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka

tvrdí, že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že

po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však

prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237

písm. f/ dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym hodnotením

veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(viď ); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie

je ale procesnou vadou konania v zmysle Nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež

R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. ), resp. že „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto

rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. ).

Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi

preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania

v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v hmotnoprávnej otázke – otázke zániku

práva, v ňou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd

to vo veci sp. zn. vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy ... neobmedzili len

na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom

neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších

štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej

dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn. išlo o procesnú povahu nesprávnosti

vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže

oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu

konania v zmysle a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

sa prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento

názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému

názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom

právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania

v zmysle

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť

by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia V dôsledku toho by posúdenie,

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci

nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať ( ).

2. Dovolateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti

vyplývajúce z a že jeho údajná nepreskúmateľnosť zakladá procesnú vadu

konania v zmysle

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov – je zásadne

príslušný dovolací súd (viď ). Na základe uznesenia občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu

z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom

judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá

dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva

aj z iných rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napr. sp. zn. , ,

, a ).

Námietka dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné,

sa týka takej okolnosti, ktorú možno, pokiaľ je vôbec daná, považovať iba za tzv. inú vadu

konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada tejto povahy je síce

relevantným dovolacím dôvodom ( ), sama osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá.

3. Pokiaľ dovolateľka namieta aj nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 219

ods. 2 , podľa ktorého sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, dovolací súd poukazuje

na dôvodovú správu k novele účinnej od 15. októbra 2008

(t.j. k ), v zmysle ktorej ustanovenie reaguje

na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy

odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.

V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý

rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti

napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako

si to (podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade

určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa

vtedy, keď dospeje k záveru, že: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne

správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.

V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto

aplikácia z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle

4. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej

dovolania nemožno vyvodiť z a , ani Najvyšší súd

vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ ako procesne neprípustné.

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená

nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov

dovolacieho konania ( v spojení s a

), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( v spojení s a

).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. októbra 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková