Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)034/386061.f41fde.pdf
PDF · 133.04 KB
No categories available
3Cdo/284/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 284/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom
v B., IČO: X., proti povinnému T. H., bývajúcemu v N., o vymoženie 33,19 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 61 Er 3982/2011,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. januára 2012 sp. zn.
17 CoE 7/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdnemu exekútorovi bol 28. novembra 2011 doručený návrh oprávnenej
na vykonanie exekúcie na základe „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1411032“,
ktorý vydalo Obvodné oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky v Dubnici
nad Váhom 16. novembra 2008 (ďalej len „exekučný titul“) a ktorým bola povinnému
uložená pokuta 1 000 Sk.
Okresný súd Trenčín (ďalej „súd prvého stupňa“) uznesením zo 14. decembra 2011
č.k. 61 Er 3982/2011-11 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V odôvodnení poukázal na povinnosť exekučného súdu skúmať,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, možno vykonať. Poukázal na to, že
podľa § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch možno rozhodnutie o uložení pokuty
vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na zaplatenie. Zaujal právny názor, že
z hľadiska posúdenia, či (ne)došlo k preklúzii vymáhaného práva [§ 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ktorý sa v ďalšom uvádza len ako
„zákon č. 71/1967 Zb.“], nie je určujúci deň podania návrhu na vykonanie exekúcie, ale deň
nariadenia núteného výkonu vykonávaného rozhodnutia. Konštatoval, že v danom prípade
exekučný titul nadobudol vykonateľnosť 1. decembra 2008 a trojročná prekluzívna lehota
uplynula 1. decembra 2011. Uplynutím tejto lehoty vymáhané právo zaniklo, takže exekučný
titul v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie, už nie je možné
vykonať.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie, v ktorom spochybnila
správnosť právnych záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie. Exekučný súd nebol
oprávnený zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vykonanie exekúcie [§ 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]. Uviedla, že navrhovaný
nútený výkon sa týkal exekučného titulu uvedeného v § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného
poriadku. Podaním návrhu na vykonanie exekúcie začalo exekučné konanie. Plynutie
trojročnej prekluzívnej lehoty (§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.) bolo potrebné posudzovať
s prihliadnutím na deň, v ktorom bolo začaté exekučné konanie. To znamená, že v danom
prípade prekluzívna lehota neuplynula pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie,
v dôsledku čoho neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila nielen udeleniu poverenia
na vykonanie exekúcie, ale aj samotnému výkonu exekučného titulu. Upozornila, že
zamietnutím návrhu na poverenie na vykonanie exekúcie v rozpore so zákonom by mohlo
dôjsť k odopretiu jej práva na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“)
uznesením z 18. januára 2012 sp. zn. 17 CoE 7/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Nestotožnil
sa s právnym názorom oprávnenej a uviedol, že exekučné konanie sa síce začína dňom,
ktorým bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že
sa konkrétna exekúcia skutočne vykoná. Exekučný súd je povinný počas celého exekučného
konania skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie možno vykonať.
Aj odvolací súd poukázal na to, že súdu prvého stupňa bola žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená 28. novembra 2011 a prekluzívna
lehota uplynula 1. decembra 2011. Konštatoval, že odvolaním napadnuté uznesenie bolo
vydané 14. decembra 2011, teda po uplynutí tejto lehoty (§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.).
Záver súdu prvého stupňa, že exekučný titul nebolo možné vykonať a z tohto dôvodu bolo
potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť,
považoval preto odvolací súd za vecne správny. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
z tohto dôvodu potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,
že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie
exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť
domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej
znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. [v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008]. Podľa názoru
oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71
ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty
za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie
exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“
a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení
návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota
uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej
právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom
závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym
exekútorom a exekučným súdom. V závere dovolania oprávnená dodala, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia nemá náležitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p. a je nepreskúmateľné,
čo tiež označila za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z týchto dôvodov
žiadala rozhodnutia súov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy,
ak to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne
uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239
O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom
osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Dovolací súd pri posudzovaní
prípustnosti dovolania nesmie prehliadať základnú ideu všetkých mimoriadnych opravných
prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna istota a stabilita nastolené
právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.
To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd posudzovať otázku prípustnosti
dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspech každého dovolania je vždy podmienený primárnym záverom dovolacieho
súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným
záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd nedospeje
k uvedenému primárnemu záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje posúdiť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak by dovolací súd
predsa len vecne preskúmal rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným
dovolaním, porušil by zákon. V prípade, že dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je
procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal
správnosťou napadnutého rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – prvotné
posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov
a výstižnosti ich vyjadrenia či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto
posúdenia vyplývajúce následné vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva
Občiansky súdny poriadok v platnom znení podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,
že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
1. Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní (t.j. že nezachovali zákonom
stanovenú procedúru prejednania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý
procesný úkon, vyjadriť sa k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný
prostriedok a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať
pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia.
Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade
vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti
na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie
je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka
tvrdí, že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že
po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však
prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym hodnotením
veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie
je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež
R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)
preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval
a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto
práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto
rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008).
Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi
preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania
v preskúmavanej veci spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v hmotnoprávnej otázke – otázke zániku
práva, v ňou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd
to vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy ... neobmedzili len
na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom
neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších
štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej
dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti
vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže
oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
sa prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento
názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému
názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom
právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť
by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci
nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
2. Dovolateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti
vyplývajúce z § 157 O.s.p. a že jeho údajná nepreskúmateľnosť zakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal
nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom
judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá
dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva
aj z iných rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napr. sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).
Námietka dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné,
sa týka takej okolnosti, ktorú možno, pokiaľ je vôbec daná, považovať iba za tzv. inú vadu
konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada tejto povahy je síce
relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá.
3. Pokiaľ dovolateľka namieta aj nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa § 219
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, dovolací súd poukazuje
na dôvodovú správu k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008
(t.j. k zákonu č. 384/2008 Z.z.), v zmysle ktorej ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje
na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy
odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.
V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý
rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti
napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.
K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako
si to (podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade
určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
vtedy, keď dospeje k záveru, že: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne
správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.
V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto
aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená
s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
4. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej
dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd
vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená
nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. októbra 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková