Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)73c/386751.1a0f8c.pdf
PDF · 144.65 KB
No categories available
3Cdo/114/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 114/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., s.r.o. so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému Z. B., bývajúcemu v B., o vymoženie 447,11 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 2 Er 1583/2010, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. septembra 2011 sp. zn. 2 CoE 142/2011,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 447,11 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 21. mája 2010 sp. zn. B1208023 Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,
a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Brezno o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Brezno uznesením z 18. októbra 2010 č.k. 2 Er 1583/2010-13 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že
na základe úverovej zmluvy zo 7. októbra 2005 P. banka, a.s. (právna predchodkyňa
oprávnenej) poskytla povinnému úver vo výške 25 000 Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať
v 30 splátkach po 1 112 Sk mesačne (ďalej len „úverová zmluva“). Súd prvého stupňa
po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných
podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba
zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou
zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola
rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho
vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého
budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne
a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom
konaní. To odôvodňuje záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky (nekalej
podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je z tohto
dôvodu neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie
rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný
titul. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením z 30. septembra 2011 sp. zn. 2 CoE 142/2011 ňou napadnuté uznesenie
potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne
správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Podľa
právneho názoru odvolacieho súdu bol postup prvostupňového súdu v súlade so zákonom.
Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z.z. správne vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú
podmienku. V danom prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej podmienky, ktorá
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa – povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovskú doložku preto
súd prvého stupňa správne považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú.
Odvolací súd k tomu uviedol, že zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 vyplýva
pre vnútroštátny súd povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným
spôsobom. Úverová zmluva, v ktorej je predmetná rozhodcovská doložka, je zmluvou
obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.,
ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom, a v súvislosti
s tým konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.
V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie
je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že
exekučný súd je povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho vykonateľnosti. V danom prípade obsah zmluvného dojednania znemožňuje
povinnému brániť svoje práva pred všeobecným súdom a núti ho podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu pred subjektom, ktorý vopred určila oprávnená. Zmluva, ktorá
je ako celok formulovaná jednoznačne v prospech oprávnenej, zakladá nerovnoprávne
postavenie zmluvných strán. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že súd prvého stupňa
v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským
súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že ide
o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že
žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že
rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a nie sú oprávnené preskúmavať
rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke; takúto právomoc im neumožňuje ani § 45
2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie
exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým,
že ho súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,
4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré
by sa týkalo tých istých účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymožením vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku,
je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva,
že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním
nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
2. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde
o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie
(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej
v § 237 písm. e/ O.s.p., preto nemá žiadne opodstatnenie.
3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať
na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade
rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39
ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal
orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo
k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).
Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,
ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal
v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský
rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval
postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci
daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením
občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd
mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný
získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Oprávnená k návrhu na vykonanie
exekúcie pripojila rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. z 21. mája 2010 sp. zn.
B1208023, v ktorom sa uvádza, že „rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať o žalobe
doručenej žalobcom (pozn.: oprávnenou), pretože sa jedná o spor medzi žalobcom, právnym
nástupcom banky a žalovaným (pozn.: povinným) ako zmluvnými stranami zmluvy o úvere.
Podľa bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek
spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a Obchodných podmienok pre úver, vrátane sporov
o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo Obchodných podmienok budú riešené
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné“.
Ustanovenie Obchodných podmienok pre úver, na ktoré v uvedenej časti poukázal
označený rozhodcovský rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na to, že účastníci úverovej zmluvy sa v bode 9.2
Obchodných podmienok pre úver dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne
v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili
k skúmaniu, či toto ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou
v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd
konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny
predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere
uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému
úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako
spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej
strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších
stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť
1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli,
že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení
všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné
podmienky), ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ktoré sám Občiansky zákonník označuje za neplatné. Takým
je aj zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľa núti, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade bod 9.2 Obchodných podmienok
pre úver) nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní
vychádzať z toho, že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli
na tom, že ich vzájomné spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou
doložkou, ktorá vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného dojednania nemohla byť založená právomoc
rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému vo veci
sp. zn. B1208023 vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Na základe toho dovolací súd
konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali
za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).
Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia
rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. K tejto námietke treba uviesť, že nie
každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania,
je relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje
za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno
úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní. O vadu takej povahy ide tiež v prípade
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa (viď R 111/1998). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa (iba) ako dôvodu
zakladajúceho tzv. inú vadu konania vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Sama skutočnosť, že
dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné, nemôže založiť prípustnosť
dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
4. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že
procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť
vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).
Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci
viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. januára 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková