Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-103-2023.pdf
PDF · 152.09 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/103/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. C. XXXX/XX, C., zastúpený: JUDr. Jánom Chmelom, advokátom, Royova 9, Piešťany, IČO: 42 290 716, proti žalovanému: D. A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XXX, F., zastúpený: Hajnalka Zöld
- advokátka, s.r.o., P. Várdayho 13, Nové Zámky, IČO: 50 410 695, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky (ďalej „súd prvej inštancie“) zo dňa 27. októbra 2023 č.k. 13C/32/2020-353 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci G., H. I. J., katastrálne územie G., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela registra „C“ číslo 4305/17 - vodná plocha o výmere 372 m2 a parcela registra „C“ číslo 4308/12 - orná pôda o výmere 674 m2 (ďalej aj ako „predmetné, či sporné nehnuteľnosti“). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, žalobca je evidovaný ako vlastník predmetných nehnuteľností na LV č. XXXX a to ako parc. č. 3103, vlastnícke právo k nim nadobudol kúpnou a darovacou zmluvou v roku 2003. Žalovaný je evidovaný ako vlastník týchto nehnuteľností na LV č. XXXX, pričom v poznámke je uvedené, že hodnovernosť údajov katastra je v prípade parcely číslo 3013 spochybnená. Je teda zrejmé, že k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, je evidované duplicitné vlastníctvo žalobcu i žalovaného. Žalobcovi svedčí vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam titulom kúpy z roku 2003 a žalovanému svedčí vlastnícke právo k totožným nehnuteľnostiam titulom darovania na základe darovacej zmluvy zo dňa 31. 08. 2000, pričom na LV č. XXXX pre kat. územie G. je zapísaná poznámka, že hodnovernosť údajov katastra o vlastníckom práve je spochybnená pre evidenciu duplicitného vlastníctva. 1.1.1. Otec žalovaného po svojom otcovi v roku 1992 zdedil nehnuteľnosti parc. č. 3148/5, 3149, 3150, 3102/9 a 1685/19 v katastrálnom území G. v podiele 1. Podiel 1 zdedil otec žalovaného aj po matke v roku 1992. 1.1.2. Z konečného prídelového plánu skonfiškovaného majetku v katastrálnom území G. po bývalom vlastníkovi E. H. zo dňa 30. 09. 1957 vyplýva, že pod bodom 27 sú ako prídelcovia uvedení G. A. a C. A. (starí rodičia žalovaného), ktorým bola pridelená parcela číslo 3102/9 o výmere dva hektáre. Vyplatenie prídelovej ceny mal súd prvej inštancie preukázané z prídelovej listiny vydanej Obvodným úradom Šurany dňa 29. 04. 1992 pre G. A. a C. A..
1.1.3. Dňa 16. 07. 1993 bola rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky č. 1355/92/T schválená dohoda o vydaní nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu oprávneným osobám, a to K. B. a L. B., na základe ktorej boli okrem iných, vydané aj nehnuteľnosti parcelné číslo 3099, 3100, 3101, nachádzajúce sa v katastrálnom území G., zapísané na LV č. XXXX. 1.1.4. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, parcelné číslo 2978, 2986, 2987, 2997, zapísaných na LV č. XXXX kúpnou zmluvou uzavretou medzi K. J. ako predávajúcou a žalobcom, ako kupujúcim dňa 11. 02. 2003. L. B. uzavrela so žalobcom darovaciu zmluvu dňa 11. 02. 2003, na základe ktorej nadobudol žalobca vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie G.. 1.3.Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 6 ods. 1, ods. 2, § 9, § 11 ods. 1 zákona číslo 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona číslo 229/1991 Zb.), § 7, § 123, § 134 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). 1.4. Súd prvej inštancie v prvom rade sa zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Dospel k záveru, že z ustálenej súdnej praxe jednoznačne vyplýva, že ak je nehnuteľnosť v katastri nehnuteľností vedená duplicitne ako vlastníctvo žalobcu aj žalovaného, má žalobca naliehavý právny záujem (§ 137 písm. c/ CSP) na určení že je vlastníkom nehnuteľností, resp. aj na negatívnom určení, že žalovaný nie je vlastníkom tejto nehnuteľnosti (napr. R 31/2019) a zároveň sa tým odstráni aj neistota medzi stranami sporu (napr. R 47/2020). Z uvedených dôvodov preto nepochybne vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, že je vlastníkom sporných nehnuteľností. 1.5.Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že prídel z roku 1992 vydaný v prospech starých rodičov žalobcu (správne malo byť „žalovaného), bol vydaný v rozpore so zákonom, nakoľko prídelcovia (G. A. a maž. C.) v tom čase už nežili, nemali právnu spôsobilosť na práva a povinnosti (§ 7 Občianskeho zákonníka), pretože tá ich smrťou zanikla a nemohli byť prídelcami. Následne preto ani otec žalovaného nemohol platne zdediť predmetné nehnuteľnosti po nich. Preto odvodenie jeho vlastníckeho práva od prídelu nie je možné. Konštatoval tiež, že žalovaný v čase darovania nehnuteľností jeho otcom v roku 2000 mohol byť dobromyseľný v tom, že tieto nehnuteľnosti patria jeho otcovi. Na druhej strane dôvodí, že právni predchodcovia žalovaného (jeho starí rodičia, po ktorých dedil otec žalovaného, ktorý následne predmetné nehnuteľnosti v roku 2000 žalovanému daroval), sa nemohli stať platnými vlastníkmi predmetných nehnuteľností a to z dôvodov, že v čase vydania prídelovej listiny v roku 1992 už nežili. Platí preto, že prídelová listina z roku 1992 je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko bola vydaná osobám, ktoré nemali právnu spôsobilosť, bola vydaná orgánom, ktorý nemal oprávnenie ju vydať. Žalovaný platnú prídelovú listinu, od ktorej odvodzuje vlastnícke právo svojich právnych predchodcov a následne aj jeho, navyše v konaní nepredložil. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je zrejmé na základe akého titulu mohli tieto nehnuteľnosti patriť do dedičstva po právnych predchodcoch žalovaného (jeho starých rodičoch), na základe akého titulu ich mohol zdediť otec žalovaného a či ich mohol platne darovať otec žalovaného žalovanému. Konečný prídelový plán nie je listinou, na základe ktorej možno odvodzovať nadobudnutie vlastníckeho práva (touto by bola iba platná prídelová listina, ktorú však žalovaný nepreukázal). Za situácie, kedy nebol v konaní preukázaný prvotný nadobúdací titul právnymi predchodcami žalovaného (platná prídelová listina, resp. iný nadobúdací titul starých rodičov žalovaného), nie je možné hovoriť o platnom zdedení predmetných nehnuteľností otcom žalovaného a o oprávnenom držiteľovi žalovaného a o jeho dobromyseľnosti na základe darovacej zmluvy a následne o jeho platnom vydržaní sporných nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázal na zásadu „nemo plus iuris“, podrobne rozobratú v rozhodnutí Veľkého senátu NS SR sp.zn. 1Vdo/2/2020, ktorého podstatou je záver, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. 1.6. Konštatoval, že rozhodnutie Pozemkového úradu Nové Zámky č.j. 1355/92/T zo dňa 16. 07. 1993, ktorým schválil dohodu o vydaní nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu a to K. J. a L. B., bolo vydané na základe uplatneného nároku podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý si oprávnené osoby uplatnili u na to oprávneného štátneho orgánu, ktorý konštatoval splnenie zákonných náležitostí pre vydanie uvedených pozemkov na základe reštitučného nároku, pričom nezistil žiadnu prekážku, pre ktorú by nebolo možné tieto vydať (napriek tomu, že dňa 29. 04. 1992 Obvodný úrad Šurany vydal prídelovú listinu). 1.7.Nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam mal súd prvej inštancie preukázané kúpnou zmluvou uzavretou dňa 18. 02. 2003 a darovaciu zmluvu, ktorými žalobca nadobudol výlučné vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, pričom zápisy do katastra nehnuteľností boli na základe geometrických plánov vykonané v zhode s overením parciel. Uvedené tituly
nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom sú platné a neboli nikdy spochybnené. Ďalej konštatoval, že pri zápise duplicitného vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam je potrebné poskytnúť ochranu žalobcovi. Je nepochybné, že právni predchodcovia žalobcu postupovali pri reštitúcii predmetných nehnuteľností v súlade so zákonom, nadobudli každá z nich 1 vlastníckeho podielu k nim, následne od nich darovaním a kúpou tieto podiely nadobudol žalobca, ktorého vlastníctvo nikdy spochybnené nebolo. Naopak, u žalovaného, resp. najmä u jeho právnych predchodcov (starých rodičov) nemožno takýto záver prijať, preto nemožno žalovanému, ako dobromyseľnému nadobúdateľovi, súdnu ochranu priznať. 1.8.Na základe týchto záverov súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca preukázal, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností a na strane druhej žalovaný nepreukázal nadobudnutie svojho vlastníckeho práva k nim (ani darovaním, ani vydržaním) a preto v plnom rozsahu žalobe vyhovel. 1.9. Podanie žalobcu zo dňa 29. 09. 2023, súd prvej inštancie vyhodnotil, že konanie v danej veci sa týka určenia vlastníckeho práva k parceliam č. 4305/17 a č. 4308/12, nachádzajúcim sa v katastrálnom území G., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, o týchto parcelách sa konalo a to napriek tomu, že prvá z nich v petite žaloby nebola označená správnym číslom (správne však bola uvedená jej výmera i druh pozemku a aj v odôvodnení žaloby sa uvádza správne číslo). Je teda zrejmé, ktorej parcely sa konanie týkalo a upresnenie jej označenia vykonané žalobcom, hoci po skončení dokazovania, považuje súd len za odstránenie písacej chyby a to bez toho, aby bolo potrebné rozhodovať o zmene žaloby, nakoľko ku zmene v obsahu žaloby nedošlo, predmetom konania je stále totožná parcela. 1.10.O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) a žalovanému, v konaní plne úspešnému, priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 2.1. Namieta, že tak odvolací súd v zrušujúcom uznesení (ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie), ako aj súd prvej inštancie neaplikoval správne rozhodnutie Veľkého senátu sp.zn. 1VObdo/2/2020, nakoľko nereflektovali na špecifiká posudzovaného prípadu a súd prvej inštancie sa nevysporiadal uplatnením niektorej so zákonných výnimiek prelamujúcich zásadu zákonných výnimiek umožňujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka, ktoré sú v tomto rozhodnutí výslovne formulované. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou žalovaného, týkajúcej sa vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Dôvodí, že vydržanie odstraňuje právnu neistotu spojenú s vadami, či nedostatkom nadobúdacieho titulu za predpokladu, že oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti nemohol o daných vadách vedieť a mohol sa domnievať, že nadobúdací titul existuje. Vydržanie možno chápať ako akúsi výnimku z nepremlčateľnosti vlastníckeho práva. Vydržateľ svoje vlastnícke právo neodvodzuje od predchodcu, preto na neho nedopadá uplatňovanie spomínanej zásady nemo plus iuris. Táto zásada totiž výslovne rieši existenciu práva právneho predchodcu, pritom pri originárnych spôsoboch nadobudnutia vlastníckeho práva vrátane vydržania, nie je podstatné, kto bol, resp. nebol pôvodným vlastníkom určitej veci, nakoľko ku vzniku vlastníckeho práva dochádza v dôsledku inej právnej skutočnosti, než je prevod, či prechod práva. Veľký senát NS SR však v predmetnom rozhodnutí súčasne zdôrazňuje, že dobromyseľnosť nadobúdateľa, že určitú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva k danej veci len v zákonom výslovne uvedených prípadoch, pričom medzi tieto výnimky zaraďuje aj vydržanie. 2.2. Žalovaný je toho názoru, že po opätovnom vyhodnotení vykonaných dôkazov so záverom, že právni predchodcovia žalovaného (otec žalovaného a predtým starí rodičia žalovaného) nehnuteľnosti nadobudli v rozpore so zákonom, dôsledku čoho sa žalovaný vlastníkom nehnuteľností titulom darovania nestal, bolo zo strany súdu prvej inštancie potrebné pristúpiť k žalovaným uplatnenou námietkou vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Pre úplnosť žalovaný uvádza, že skutočnosť, že jeho právni predchodcovia nehnuteľnosti mohli nadobudnúť v rozpore so zákonom pripúšťa, avšak o tejto skutočnosti nemal vedomosť až do doručenia žaloby, t.j. dňa 11. 08. 2020. Uvedené pritom dobromyseľnosť žalovaného, ako jednu z podmienok oprávnenej držby, nevylučuje, priam naopak potvrdzuje. V tejto súvislosti dáva žalovaný do pozornosti odvolacieho súdu aj tú skutočnosť, že oprávnenej držby sa môže držiteľ chopiť aj na základe absolútne neplatného právneho úkonu. 2.3.Žalovaný ďalej poukazuje na skutočnosť, že všetky zákonné predpoklady vydržania v danom prípade splnené boli. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol darovaní zo strany jeho otca ako dedičstvo po starých rodičov, pričom v čase uzavretia darovacej zmluvy objektívne nemohol mať vedomosť, že nehnuteľnosti nadobúda od nevlastníka, a to ani pri zachovaní viac ako bežnej miery opatrnosti. Od detstva vedel, že nehnuteľnosti patrili jeho starým rodičom, ktorí ich užívali od roku 1949, po ich smrti zdedil tieto
nehnuteľnosti jeho otec, ktorý ich určitý čas aj prenajímal. Žalovaný tak ani objektívne nemohol mať dôvod o vlastníctve právnych predchodcov pochybovať. Dobromyseľnosť žalovaného je tým nesporne daná. 2.4. Poukázal na postavenie žalobcu, ako nedbalého vlastníka, ktorý až do dňa podania žaloby, nepodnikol žiadne kroky voči žalovanému na odstránenie duplicity zápisu v katastri nehnuteľností, pričom o duplicite musel vedieť minimálne v roku 2015, kedy podal žiadosť o zápis geometrického plánu. 2.5. Poukázal tiež na zmätočnosť, nekonzistentnosť, ba priam nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko v značnom rozsahu iba kopíruje časti odôvodnenia pôvodného rozsudku, ako aj časti uznesenia odvolacieho súdu, ktorých závery si vzájomne odporujú. V dôsledku nedostatočnej špecifikácie a individualizácie posudzovaného skutkového stavu, nesprávnej aplikácie rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, je napadnutý rozsudok výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. 2.6. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhuje zmeniť a žalobu zamietnuť.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný poukazuje iba na niektoré časti rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, ktoré sú pre neho vyhovujúce a podporujú jeho tvrdenia. Opomenul uviesť právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí, v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti“ (sp.zn. 1Cdo/96/1995, 6Cdo/107/2011). 3.1. Žalovaný napriek svojim tvrdeniam, že od detstva vedel, že nehnuteľnosti patria starým rodičom, nepredložil žiadnu relevantnú a právne akceptovateľnú listinu, ktorá by preukazovala, že jeho starí rodičia boli v roku 1949 vedení ako prídelcovia, vlastníci, či nájomcovia sporných nehnuteľností, že zaplatili za prídel. Je pravdou, že boli zapísaní iba v konečnom prídelovom pláne zo dňa 30. 11. 1957 ako tzv. prídelcovia, avšak nebola im vydaná ani prídelová listina a ani výmer podľa platných právnych predpisov. Až po ich smrti Obvodný úrad Šurany vydal na mená tzv. prídelcov prídelovú listinu dňa 29. 04. 1992. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 350/08 o neakceptovaní dôkazného návrhu. 3.2. Žalobca svoje odvolanie postavil jednoznačne na argumentácii, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, uvádzajúc titul nadobudnutia tohto vlastníckeho práva. Týmito skutočnosťami, ktoré sú samotným predmetom konania, sa súd prvej inštancie prioritne zaoberal a nespochybnil a neuviedol dôvody, pre ktoré by považoval tieto nadobúdacie tituly za neplatné. Správne súd prvej inštancie poukázal na Rozhodnutie Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 16. 07. 1993, ktorým schválil dohodu o vydaní nehnuteľností, a to právnym predchodkyniam žalobcu. Následne poukázal na kúpnu a darovaciu zmluvu uzavretú medzi žalobcom a jeho právnymi predchodkyňami. Súd prvej inštancie teda skutočnosti a okolnosti, ktoré boli predmetom tohto sporu vyhodnotil ako právne relevantné listiny, preukazujúce nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom k sporným nehnuteľnostiam. 3.3. Žalobca ďalej poznamenal, že aj v druhej veci, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky sp.zn. 6C/32/2020 po zrušení prvého rozsudku odvolacím súdom (9Co/53/2022), súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel. 3.4. Záverom dodal, že žalovaný v podanom odvolaní predkladá rovnakú právnu argumentáciu, ako pri svojej obrane počas celého konania, snaží sa poukázať na nesprávny procesný proces pri dokazovaní a vyvodzovaní záverov súdom prvej inštancie. S obranou žalovaného nemožno súhlasiť v kontexte rozsiahleho dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie a pri akceptácii právneho názoru odvolacieho súdu, pričom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca preukázal nadobudnutie sporných nehnuteľností právne relevantným spôsobom od svojich právnych predchodcov a žalovaný nepreukázal, že by sporné nehnuteľnosti nadobudol od vlastníkov sporných nehnuteľností v čase prevodu, naopak bolo preukázané, že žalovaný bol zapísaný na základe absolútne neplatného právneho úkonu. 3.5. Tieto skutočnosti, spolu s právnym názorom vyšších súdnych autorít a aj odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutí súdu prvej inštancie v obdobných prípadoch dávajú predpoklad pre opodstatnenosť žaloby a jej vyhovenie. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný v podanom písomnom vyjadrení zopakoval svoju argumentáciu z podaného odvolania, opätovne poukázal na rozhodnutie Veľkého senátu, argumentáciu o dobromyseľnosti, nesúhlase s argumentáciou žalobcu a na zotrvaní dôvodov odvolania.
5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorý sa domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a to z dôvodu duplicitného zápisu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností. Argumentoval tým, že má naliehavý právny záujem na tejto žalobe, ktorým chce odstrániť chybný duplicitný zápis v katastri. Tvrdil, že žalovaný nepreukázal že by predmetné pozemky nadobudol právne relevantným spôsobom. Obvodný úrad Šurany, ktorý vydal prídelovú listinu, nemal na to oprávnenie, navyše ju vydal na mŕtve osoby, nemajúce právnu subjektivitu. Právny predchodca žalovaného podľa neho nadobudol vlastníctvo k predmetným pozemkom neoprávnene a v rozpore so zákonom a rovnako tak aj žalovaný sám. Vydržanie je možné v takejto situácii len v zákonom vymedzených prípadoch, napr. podľa § 486 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by bol príslušný štátny úrad postupoval v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., mal byť právnym predchodcom žalovaného vydaný náhradný pozemok z dôvodu prekážky. 6.1.Žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal ju zamietnuť a uviedol, že napriek tomu, že sa im nepodarilo dohľadať pôvodný výmer, je dostatočne preukázané, že starý otec žalovaného bol ako vlastník evidovaný, po ňom sa stal vlastníkom jeho otec a to dedením a ten v roku 2000 daroval predmetné nehnuteľnosti žalovanému. Tvrdil preto, že predmetné nehnuteľnosti boli prídelom vrátené jeho starým rodičom, po ktorých je on právnym nástupcom, resp. že tí vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam vydržali. Pre prípad, že by sa súd s touto argumentáciou nestotožnil, tvrdil, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržal a to za splnenia všetkých zákonných predpokladov tým, že od roku 2000, kedy mu tieto boli darované jeho otcom, ich dobromyseľne užíval až do podania tejto žaloby na súde, teda do roku 2020, pričom nebol vo svojom vlastníctve nijako a nikým rušený. 6.2. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 06. 05. 2022 č.k. 13C/32/2020-262 žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. S týmto rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalobca dôvodiac, že právni predchodca žalovaného nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch, nakoľko nepreukázal platnú prídelovú listinu v ich prospech a na základe absolútne neplatného právneho úkonu (prídelovej listiny z roku 1992) nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo. 6.3. Odvolací súd uznesením zo dňa 28. 02. 2023 č.k. 25Co/65/2022-303 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil neplatnosťou prídelovej listiny z roku 1992, ktorá bola absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko bola vydaná osobám, ktoré nemali právnu spôsobilosť (boli mŕtvi), bola vydaná orgánom, ktorý nemal oprávnenie ju vydať. Žalovaný platnú prídelovú listinu, od ktorej odvodzuje svoje vlastnícke právo, nepredložil. Za tejto situácie potom vyvstáva otázka, na základe akého titulu mohli tieto nehnuteľnosti patriť do dedičstva po právnych predchodcoch žalovaného (jeho starých rodičoch), na základe akého titulu ich mohol zdediť otec žalovaného a v konečnom dôsledku, či mohol platne darovať otec žalovaného žalovanému tieto nehnuteľnosti. Odvolací súd iba poznamenal, že konečný prídelový plán nie je listinou, na základe ktorej možno odvodzovať nadobudnutie vlastníckeho práva (touto by bola iba platná prídelová listina, ktorú však žalovaný nepreukázal). Touto skutočnosťou sa však súd prvej inštancie už vôbec nezaoberal. Za situácie, že dovtedy nebol v konaní preukázaný prvotný nadobúdací titul právnymi predchodcami žalovaného (platná prídelová listina, resp. iný nadobúdací titul starých rodičov žalovaného), nie je možné hovoriť o platnom zdedení predmetných nehnuteľností otcom žalovaného a o oprávnenom držiteľovi žalovaného a o jeho dobromyseľnosti na základe darovacej zmluvy a následne o jeho platnom vydržaní sporných nehnuteľností. Zároveň odvolací súd poukázal na zásadu „nemo plus iuris“, podrobne rozobratú v rozhodnutí Veľkého senátu NS SR sp.zn. 1Vdo/2/2020. Súdu prvej inštancie uložil v prvom rade bude zaoberať predmetom tohto samotného konania, t.j. vyhodnotí dôkazy predložené žalobcom, vyhodnotí, ujasní si nadobúdací titul, na základe ktorého sa žalobca domáha odstránenia duplicitného zápisu vlastníckeho práva a určenia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti. Až následne sa bude zaoberať obranou žalovaného a v prípade jeho zotrvania na svojom tvrdení, že vlastnícke právo nadobudol
titulom vydržania, vyzve strany sporu na predloženie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany s tým, že žalovaný musí svoje tvrdenie o oprávnenom držiteľovi a jeho dobromyseľnosti na základe nadobúdacieho titulu a okamihu vstupu do držby, preukázať. Až následne vo veci opätovne rozhodne, pričom v rozhodnutí sa bude zaoberať i tvrdeniami a námietkami tak žalobcu uvedených v podanom odvolaní, ako aj žalovaného, uvedených v podanom vyjadrení k odvolaniu. Za situácie, že na súde prvej inštancie prebiehajú aj ďalšie konania žalobcu, vychádzajúce z rovnakého právneho základu, aj keď voči iným strán sporu, z dôvodu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí, súd prvej inštancie ich porovná tak po skutkovej, ako aj právnej stránke s rozhodnutím v danej veci. 6.4. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyzval strany sporu na predloženie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Žalovaný v podanom písomnom vyjadrení zopakoval svoje tvrdenia o dobromyseľnom nadobudnutí predmetných nehnuteľností a navrhol, aby súd určil, že žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, čo však neskôr neoznačil ako vzájomný návrh. Na pojednávaní strany sporu zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Následne súd prvej inštancie rozhodol dňa 27. 10. 2023 napadnutým rozsudkom (v poradí druhým), ktorým žalobe žalobcu vyhovel. 6.5. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalovaný, ktorý ho napadol v zákonnej lehote odvolaní namietajúc nesprávne právne posúdenie predmetnej veci. Namietal, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam bol dobromyseľný, až do doručenia žaloby nebol v užívaní nehnuteľností rušený a preto predmetné nehnuteľností, keďže boli splnené podmienky vydržania, nadobudol do svojho vlastníctva vydržaním.
7. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta zmätočnosť, nekonzistentnosť, nezrozumiteľnosť a teda nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd pred tým, než sa zaoberal meritom veci a odvolania, skúmal, či súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku nespôsobil vadu konania, ktorá by mala za následok zrušenie a vrátenie veci, resp. doplnenie dôvodov odvolania odvolacím súdom. 7.1. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. 7.2.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“ 7.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalovaným namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku podrobne
sa zaoberal námietkami žalovaného, jeho obranou. Námietku žalovaného, týkajúcu sa zmätočného, rozporného a nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a následného odňatia možnosti strane sporu konať pred súdom, vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. Odvolací súd iba dodáva, že napriek tomu, že tieto skutočnosti žalovaný namietal v odvolaní, za odvolací dôvod označil iba nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, t.j. odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
8. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania žalovaného, súc viazaný dôvodmi podaného odvolania, dospel k záveru, že v danej veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie podľa § 220 CSP rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje. Odvolací súd iba poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 11.Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd, stotožniac sa tak s výrokom napadnutého rozsudku, ako aj jeho dostatočným a podrobným odôvodnením, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, ako aj v súlade s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, iba na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia dodáva, že predmetom konania súdu prvej inštancie bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že je vlastníkom sporných nehnuteľností. Žalobu riadnym spôsobom zdôvodnil, svoje tvrdenia preukázal listinami, ktoré k žalobe, resp. v priebehu konania súdu doložil. Dôvodil, že vlastníkom sporných nehnuteľností sa stal na základe kúpnej a darovacej zmluvy od K. J. a L. B., M. J., ktoré nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe schválenia dohody o vydaní nehnuteľností podľa § 9 ods. 2 zákona číslo 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov Pozemkovým úradom Nové Zámky č.j. 1355/92/T zo dňa 16. 07. 1993. Tieto právne úkony, t.j. schválenie dohody. Žalobca, ako kupujúci, uzavrel dňa 11. 02. 2003 kúpnu zmluvu s predávajúcou K. J., predmetom ktorej bol spoluvlastnícky podiel 1 k sporným nehnuteľnostiam. Dňa 11. 02. 2003 uzavrel ako obdarovaný darovaciu zmluvu s darkyňou L. B., M. J., predmetom ktorej bol aj spoluvlastnícky podiel 1 k sporným nehnuteľnostiam. Tieto právne úkony neboli nikým a ničím napadnuté z dôvodu ich platnosti, resp. neplatnosti. Žalobca sa tak stal výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. 13. Žalovaný s určením vlastníckeho práva v prospech žalobcu nesúhlasil. Jeho obrana spočívala v tom, že jeho právni predchodcovia (starí rodičia) predmetné nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva na základe prídelu, ktorú skutočnosť preukázal konečným prídelovým plánom, nakoľko prídelovú listinu
(zrejme pôvodnú) sa dohľadať nepodarilo. Predložil v konaní však prídelovú listinu zo dňa 29. 04. 1992 vydanú Obvodným úradom v Šuranoch, ktorou bola G. A. a manž. C., M. H. pridelená parc. č. 3102/9 roľa o výmere 2.0 ha. K tejto prídelovej listine je potrebné poznamenať, že jednak bola vydaná orgánom, ktorý nemal právomoc takúto listinu vydať a tiež bola vydaná osobám, ktoré v čase jej vydania už nežili. G. A. zomrel dňa XX. XX. XXXX a C. (resp. C.) A., M. H. zomrela dňa XX. XX. XXXX. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že G. A. a jeho manželka C. v čase vydania predmetnej prídelovej listiny už nemali právnu spôsobilosť, nakoľko už boli mŕtvi a teda sa ani nemohli stať prídelcami, t.j. nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Z tohto dôvodu je preto potrebné predmetnú listinu vyhodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon, na základe ktorého nie je možné odvodzovať ich vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Keďže následne na základe tejto listiny bolo konané dodatočné dedičské konania a to dňa 13. 10. 1992 pod č. D 4179/92 po zomrelom G. A. a v ten istý deň pod č. D 4171/92 aj po zomrelej C. A., M. H., predmetom ktorých boli aj sporné nehnuteľnosti, je možné predpokladať, že predmetná prídelová listina bola vydaná práve kvôli tomuto dedičskému konaniu. Za situácie, že odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní žalobcu proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie vyslovil právny záver, že predmetná prídelová listina je absolútne neplatným právnym úkonom, žalovaný na svoju obranu následne tvrdí, že predmetné nehnuteľnosti vydržal, keďže boli splnené obe podmienky vydržania, a to vydržacia doba a jeho dobromyseľnosť v tom, že nehnuteľnosti mu právom patria. 14. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, zhodne dospeli k záveru, že predmetná prídelová listina z roku 1992 je absolútne neplatným právnym úkonom, na základe ktorej právni predchodcovia žalobcu (starí rodičia) nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a teda ani v čase ich smrti neboli ich vlastníkmi, pričom následne ich ani otec žalovaného nemohol platne zdediť a následne darovať žalovanému. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax vyšších súdnych autorít, najmä na rozhodnutie Veľkého senátu NS SR sp.zn. 1Vdo/2/2020 z 27. 04. 2021, podľa ktorého: „na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností, ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho prával len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje“. Ďalej Veľký senát NS SR v citovanom rozhodnutí konštatuje, že: „dobrá viera nadobúdateľa má právny význam len vtedy, ak to uvádza zákon (rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/45/2007). Uvedené znamená, že v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa významná v prípade vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka...“. „Veľký senát zastáva názor, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp.zn. 1Cdo/96/1995, v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (rovnako uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/107/2011). 14.1. Aplikujúc vyššie uvedené rozhodnutie Veľkého senátu NS SR na odvolacím súdom prejednávanú vec, je potrebné konštatovať, že na základe absolútne neplatnej prídelovej listiny zo dňa 29. 04. 1992 nemohli právni predchodcovia žalovaného (starí rodičia) platne nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Následne, keďže neboli vlastníkmi nehnuteľností, nemohli byť tieto nehnuteľnosti ani predmetom dodatočného dedičského konania dňa 13. 10. 1992, kedy mal predmetné nehnuteľnosti zdediť otec žalovaného. Keďže otec žalovaného sa nemohol stať platným vlastníkom nehnuteľností, nemohol nimi ani disponovať a nemohol ich darovacou zmluvou zo dňa 31. 08. 2000 previesť na žalovaného. Nakoľko nikto nemôže previesť viac práv ako sám má (zásada „nemo plus iuris...“), nemohol ani žalovaný platne nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.
15. Odvolací súd sa následne zaoberal opodstatnenosťou obrany žalovaného, spočívajúcej v tvrdení, že predmetné sporné nehnuteľnosti nadobudol do svojho vlastníctva vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka, nakoľko boli splnené obe podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním, t.j. uplynutie desať ročnej vydržacej lehoty, po ktorú dobu nebol v užívaní rušení a že bol oprávneným držiteľom, t.j., že
bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 15.1.Vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Vydržanie súčasne odstraňuje právnu neistotu spojenú s vadami alebo nedostatkom nadobúdacieho titulu, ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti nemohol o týchto vadách vedieť, alebo sa, naopak, mohol domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje. Vydržanie predstavuje určitú výnimku z nepremlčateľnosti vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Samotným nevykonávaním síce vlastnícke právo nikdy nezaniká, ak však k tomu pristúpi dlhodobý výkon oprávnenej držby zo strany inej osoby, dôjde vydržaním k zániku vlastníctva u pôvodného vlastníka a k jeho vzniku u vydržateľa. Vydržateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho predchodcu a nedopadá na neho uplatňovanie zásady „nemo plus iuris ak alium, trasferre potest, uam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má) (komentár k ustanoveniu § 134 Občianskeho zákonníka Števček a kol., druhé vydanie). „Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka“ (rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/287/2006). „Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa aj právneho dôvodu nadobudnutia (právneho titulu), teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (právnemu titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera znamená presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Pri skúmaní existencie dobrej viery treba preto zohľadniť konkrétne právne, ale aj skutkové okolnosti prípadu spojené s prevodom nehnuteľností viažuce sa k nadobúdaciemu titulu. Treba pritom vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávanej veci po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/183/2010).
16. Posudzujúc obranu žalovaného, že bol dobromyseľným držiteľom sporných nehnuteľností, a keďže uplynula i vydržacia lehota (10 rokov), a teda nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, odvolací súd dospel k záveru, že táto obrana žalovaného neobstojí. V prvom rade poukazuje na skutočnosť, že právni predchodcovia žalovaného (starí rodičia, ktorí mali disponovať vlastníckym právom k sporným nehnuteľnostiam na základe prídelu), zomreli v roku 1979 a v roku 1989. Platnú prídelovú listinu žalovaný v konaní nepreukázal. Keďže jeho právny predchodca (otec žalovaného), disponujúc právnickým vzdelaním, zaobstaral prídelovú listinu až v roku 1992, t.j. po smrti oboch jeho rodičov, a na základe tejto prídelovej listiny prebehli v roku 1992 aj dodatočné dedičské rozhodnutia, musel si byť otec žalovaného vedomý toho, že u jeho právnych predchodcov absentoval titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Keďže právny predchodca žalovaného musel touto vedomosťou disponovať a musel si byť vedomý, že neexistuje nadobúdací titul k sporným nehnuteľnostiam a teda na základe tejto absencie nie je možné realizovať dodatočné dedičské konanie (napriek tomu ho vykonal), nekonal v dobrej viere, nekonal v súlade so zákonom, ale konal bezprávne. Následne preto ani nemohol ďalej disponovať týmito nehnuteľnosťami a darovať ich žalovanému. Zásada „nemo plus iuris...“ je v danom prípade aplikovateľná, nakoľko u právnych predchodcov žalovaného (starých rodičov) úplne absentoval titul (titullus) nadobudnutia vlastníckeho práva. Existencia titulu nadobudnutia (aj keď je tento titul neúplný po formálnej, či inej stránke, resp. je putatívny - určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu, v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva, chýba pri ňom však niektorá stránka, napr. vlastnosť, znak, ktoré pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo – uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/212/2022) v danej absentuje úplne. 16.1.V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13. 05. 2024, ktoré odvolací súd obdržal v rámci svojej rozhodovacej činnosti z najvyššieho súdu pred rozhodnutím v danej veci. Podľa tohto rozhodnutia: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. Dôvodí tiež, že: „Oprávnená držba je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patrí. Právne predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah musí byť jeho význam v bežnej reči. Tomuto výrazu sa prisudzuje význam „dobrosrdečný, dobrácky, jeho synonymom je statočný, poctivý, čestný“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo a teda že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. 16.2. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Poukazuje však na podstatnú skutočnosť, že v danom prípade právny predchodca žalovaného (otec žalovaného) získal prídelovú listinu až v roku 1992, a to iba a výlučne pre účely dodatočného dedičského konania. Následne tieto nehnuteľnosti dodatočným dedičským rozhodnutím získal do vlastníctva titulom dedenia. U právneho predchodcu žalovaného, ktorý účelovo získal prídelovú listinu po smrti jeho rodičov, nie je možné hovoriť o tom, že bol poctivý, čestný, vedomý si skutočnosti, že svojou držbou vykonáva vlastné právo a nerobí inému zle, že nekoná bezprávne. Vzhľadom na právnické vzdelanie tak žalovaného, ako aj jeho právneho predchodcu, nie je možné hovoriť o nevedomosti a o poctivom konaní a nadobudnutí titulu (prídelovej listiny v roku 1992) v súlade s právnymi predpismi právnym predchodcom žalovaného.
17. Odvolací súd však poukazuje v závere na samotný predmet konania, ktorým sa žalobca (nie žalovaný) domáha určenia vlastníckeho práva. Žalobca právne relevantnými dôkazmi preukázal ním nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Na druhej strane sa žalovaný iba bráni tým, že on vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržal, pričom však dobromyseľnosť tohto vydržania, spočívajúcu v existencii titulu, nepreukázal, pričom z kontextu jeho konania nie je možné hovoriť o relevantnom konaní právneho predchodcu žalovaného v súlade s právnymi predpismi pri nadobudnutí vlastníckeho práva. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd nezistil jednak žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok, ale tiež sa v plnom rozsahu stotožnil s dostatočným a riadnym odôvodnením napadnutého rozsudku, keď sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného vznesenými počas konania. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
19. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní. 19.1. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci. 19.1.1. Právnym posúdením je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. 19.2. V danej veci súd prvej inštancie aplikoval správne právne normy na zistený skutkový stav, vec posúdil podľa správnych ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa na danú vec vzťahujú (zákon číslo 229/1991 Zb., ustanovenie § 7, § 123, § 134 Občianskeho zákonníka), a preto nie je dôvod konštatovať nesprávnosť právneho posúdenia danej veci. Z tohto dôvodu námietku odvolateľa vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú. 19.3. Odvolateľ ďalej v podanom odvolaní poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu, vytýka súdu prvej inštancie, že dané uznesenie vyložil nesprávne a následne ho nesprávne aplikoval na danú vec. Argumentuje, že prelomiť zásadu „nemo plus iuris...“ je možné iba v taxatívne vymenovaných prípadoch, pričom vydržanie je jednou z okolností, ktoré túto zásadu môžu prelomiť. 19.3.1. Odvolací súd k tejto námietke iba poznamenáva, že v zásade má odvolateľ pravdu v tom, že zásadu „nemo plus iuris...“ je možné prelomiť splnením podmienok vydržania, avšak v danom prípade tieto podmienky vydržania splnené neboli. Tak, ako odvolací súd v tomto rozhodnutí vyššie konštatoval, žalovaný nesplnil podmienku dobromyseľnosti držania predmetných nehnuteľností, preto nebolo možné hovoriť o dobromyseľnej držbe žalovaným. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že zákonné predpoklady vydržania naplnené boli. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia v bodoch 10. až 14. tohto rozhodnutia.
19.4. Vzhľadom k tomu, že dôvody odvolania žalovaného sa týkali iba splnenia podmienok vydržania, odvolací súd sa k týmto podmienkam vyjadril v predchádzajúcom odôvodnení tohto rozhodnutia, vyhodnotil predmetnú námietku ako nedôvodnú a aj účelovú.
20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a námietky odvolateľa v podanom odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné.
24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške voči žalovanému, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).