Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (55)cc0/390024.ad7fd6.pdf
PDF · 110.61 KB
No categories available
3Cdo/364/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 364/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 7 C 251/2012, o dovolaní žalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2013 sp. zn. 9 Co 206/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Martin žalobu, ktorou
sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe medziiným uviedla, že
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Martin, preto jeho
sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd
v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12
ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Martin považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti sudcov
a uznesením z 1. februára 2013 č.k. 7 C 251/2012 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny
poplatok vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych
poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Toto uznesenie
napadla žalobkyňa odvolaním s tým, že nepodala námietku zaujatosti, ale návrh
na prikázanie veci inému súdu (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku
zaujatosti (čo poprela), nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie
je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Žiline uznesením z 30. apríla 2013 sp. zn. 9 Co 206/2013 odvolaním
napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že
z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom
Okresného súdu Martin; za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri
vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil s názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn.
II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho
poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo v danom prípade:
1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala
žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby
nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti námietky zaujatosti
stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); žiadala však vec prikázať inému súdu toho istého
stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Martin sú vylúčení z jej prejednávania
a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku zaujatosti“
nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže existovať ani
jej poplatková povinnosť,
2. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto
procesnej vade, dospela žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila
sudkyňa Okresného súdu Martin, nezákonným postupom ktorého jej bola spôsobená
majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.,
3. žalobkyni bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nielen „absolútne
prekvapivé“, ale aj nepreskúmateľné,
4. vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje
aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2010).
Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp. zn.
3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Žalobkyňa procesné
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Žalobkyňa namieta, že súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
K rovnakej námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá žalobkyňa proti tej istej
žalovanej vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, ďalej zo 14. marca 2013 sp. zn.
3 Cdo 31/2013, ako aj zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, v ktorých už bolo
konštatované, že
a) o prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (viď rozhodnutia najvyššieho súdu
z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006),
keďže ale žalobkyňa podala žalobu (ktorou začalo konanie), je neopodstatnená jej
námietka o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.,
b) v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),
súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie,
nerozhoduje o nich ale v nejakom samostatnom konaní, ktoré by začínalo osobitným
návrhom, preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej
účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka zaplatiť súdny
poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním žaloby.
Najvyšší súd sa s vyššie uvedenými závermi stotožňuje aj v danom prípade
a konštatuje, že v preskúmavanej veci nedošlo k vade konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
2. Žalobkyňa namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a
Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Aj k tejto námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo vyššie označených
rozhodnutiach (z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, 14. marca 2013 sp. zn.
3 Cdo 31/2013 a 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013), v ktorých dospel k záveru, že tak,
ako dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nie je sama skutočnosť, že má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď
uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010), nie je týmto dôvodom ani
to, že sudca vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Na tomto závere
zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Uzatvára, že neopodstatnená je aj námietka
žalobkyne o vade konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
3. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“
rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto
netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa.
Žalobkyňa v žalobe výslovne uviedla, že sudcovia súdu prvého stupňa „sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania tejto veci“. Keďže nejde o skutočnosť, ktorú nikto netvrdil,
je neopodstatnená námietka žalobkyne, že rozhodnutia súdov sú v tomto zmysle
prekvapujúce.
Za prekvapujúce je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované rozhodnutie
odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu
prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn.
3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa
„nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil
svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii
nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom
konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom
prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa
nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane – súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia
na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Žalobkyňa musela vzhľadom na priebeh
a výsledky prvostupňového konania očakávať (predvídať), že odvolací súd bude v odvolacom
konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať došlo tým,
že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je (podľa jej názoru) nepreskúmateľné, dovolací
súd – bez toho, aby sa vôbec zaoberal otázkou, či je táto námietka žalobkyne opodstatnená –
uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je judikatúrou najvyššieho súdu považovaná
za procesnú vadu konania v zmysle § 237, ale len za tzv. inú procesnú vadu v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). K tomu
istému záveru dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012, v ktorom uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov
priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ani v iných právnych veciach, v ktorých
dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998, nebolo zo strany Ústavného súdu
Slovenskej republiky konštatované porušenie ústavných práv (viď II. ÚS 110/2013,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 161/2012, I. ÚS 275/2012, I. ÚS 35/2013
a I. ÚS 33/2013).
4. Oprávnená námietkou, že vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje aj na námietku zaujatosti, a aj preto jej nemala byť uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok, namieta to, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
I keby (prípadne) spočívalo dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
na nesprávnom právnom posúdení veci, nešlo by o dôvod, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania (viď R 54/2012).
5. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal ďalšími okolnosťami z ktorých žalobkyňa vyvodzuje
opodstatnenosť svojich dovolacích námietok.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková