Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/140/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko,

s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému J. P.,

bývajúcemu v P., o vymoženie 102,57 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Prešov, pod sp.zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012

sp.zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012 sp.zn.

o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Prešov 13. marca 2007 poţiadal

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761,

z 10. novembra 2006, sp.zn. SR 5231/06.

2

Okresný súd Prešov poverením z 29. februára 2008 č. 5707 039712* sp.zn.

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Okresný súd Prešov uznesením z 8. júna 2012, č.k. -37 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) a exekúciu zastavil. Uviedol, ţe o trovách

exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením. V odôvodnení exekučný súd uviedol, ţe

vzhľadom k tomu, ţe exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný kedykoľvek

počas konania skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzatvorenej

rozhodcovskej zmluvy ( -19 z 23. novembra 2011). Súčasťou zmluvy o úvere

č. 8230468 zo dňa 31. mája 2005 boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,

rozhodcovská doloţka bola upravená v čl. 17. Súd prvého stupňa konštatoval, ţe v konaní

nebola predloţená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej písomnej zmluvy tak, ako to

vyţaduje ustanovenie o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom nato,

ţe medzi účastníkmi konania nebola platne uzatvorená rozhodcovská doloţka, nakoľko neboli

dodrţané zákonné podmienky, dospel súd k záveru, ţe nebola daná právomoc

rozhodcovského súdu v zmysle na konanie o nároku právneho predchodcu

oprávnenej vyplývajúcom zo zmluvy o úvere č. 8230468 z 31. mája 2005. Pre rozpor

exekučného titulu so zákonom vyhlásil súd exekúciu v zmysle § 57 ods.1písm.g/ exekučného

poriadku za neprípustnú a zároveň túto exekúciu zastavil.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením zo 7. decembra 2012,

sp.zn.15CoE 18/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219

ods. 1 Súčasne zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania a nepriznal

účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania. Stotoţnil sa s rozhodnutím súdu

prvého stupňa v celom rozsahu, ako aj s jeho odôvodnením, na ktoré odkázal. Ďalej doplnil,

ţe súd má povinnosť počas celého exekučného konania prihliadať ex offo na to, či sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu

s poukazom na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

. Odvolací súd oprel svoju argumentáciu tieţ o spoločné stanovisko

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. septembra

2010. Rozhodcovskú doloţku povaţoval za osobitne nevyjedanú a neprijateľnú podľa § 53

ods. 4 písm. . Odvolací súd uzavrel, ţe v dôsledku toho je táto

3

rozhodcovská doloţka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď

rozhodcovskej zmluvy niet. Keďţe chýba základný predpoklad exekúcie, ktorým je

právoplatný a vykonateľný exekučný titul, nie je moţné vykonať predloţený rozhodcovský

rozsudok. Odvolací súd tieţ nedospel k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala

potreba obrátiť sa s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto

návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa zamietol.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012, sp.zn.15CoE 18/2012

podala oprávnená odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie

konania v zmysle ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil

súdu na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojim postupom odňal

moţnosť konať pred súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

( ), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením

ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre nedostatok odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť

odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté

rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1

SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ţiadala uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená aj dovolanie, ktoré

doplnila podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu

– porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Navrhla, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením

a , t.j. ţe súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením

písm. d/ , ţe v tejto veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ustanovením ,

ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a ustanovením § 237

písm. f/ , ţe jej súd svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, pretoţe vo veci

nenariadil pojednávanie a rozhodol bez dokazovania, pričom tento nedostatok nekorigoval ani

odvolací súd. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil

skutkový stav. Rozhodnutie súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu podľa oprávnenej

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Svoju

argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinula. V doplnenom dovolaní namietala,

ţe súd (prvostupňový aj odvolací) oprávnenej odňal moţnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s ), keď nerešpektoval procesný návrh oprávnenej, aby

došlo k prerušeniu konania postupom podľa a Zmluvy

o fungovaní Európskej únie a neumoţnil jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty

na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov, 2. rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c), keď opomenul

aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje uznesením

o prerušení konania, 3. súd bol nesprávne obsadený ( v spojení

s ustanovením , keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie je

zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený

rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré

nemoţno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. K uvedeným

dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom

právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa

odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne

normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí

základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu

ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu,

ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,

a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno

spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako

5

nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým

osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku

správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti

jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno odvolávať. Súd prvého stupňa, ani odvolací

súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ

a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica

podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom

konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou

domnienkou. Ďalej poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku

a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili, prečo

povaţujú rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Taktieţ

namietala, ţe súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do 31. decembra 2012) povinné urobiť.

Dovolateľka mala za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázala aj

na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: -80. Uviedla, ţe

Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti výroku uzneseniu Krajského

súdu v Prešove zo 7.decembra 2012, sp.zn. , ktorým tento súd jej návrh

6

na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým

podmienky, za ktorých môţe konať ( ) a zistil, ţe tieto podmienky nie sú splnené,

preto napadnuté uznesenie nemoţno vecne preskúmať. Podľa kedykoľvek

za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci

(podmienky konania).

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, ţe ich Občiansky

súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, moţno povaţovať

za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré

musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (prvá hlava, prvá časť). Procesné

podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma

ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, ţe v konaní ide o taký ich nedostatok,

ktorý nemoţno odstrániť, konanie zastaví ( ). Medzi takéto procesné

podmienky nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci vyplývajúca

zo zákona.

Podľa (veta prvá) účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je upravená tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len

7

vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,

pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný ).

Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania

vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012, sp.zn. , ktoré trpí

takouto vadou, zastavil ( v spojení s ) bez toho, aby bola

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012, sp.zn.

, podala včas oprávnená zastúpená v súlade s ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či je dôvodný jej

návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť jej dovolania.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady

konania ani v zmysle , ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudicálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore

so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení aţ c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle a netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( )

10

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr.

z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky

o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

11

Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70,

IČO : 35 922 761, z 10. novembra 2006, sp.zn. SR 5231/06, poţiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Prešov poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie (viď poverenie z 29. februára 2008 č. 5707 039712*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

12

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď

napríklad sp.zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. , ,

), ktorý konštatoval, ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bliţšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, ţe tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôţe byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe oprávnená neopodstatnene

namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

13

Dovolateľka zastáva tieţ názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom

konať v zmysle

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

14

Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj

s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp.zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp.zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

15

Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti

s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri ktorom súd

skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( aţ ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, ţe Ústavný súd Slovenskej

republiky v uznesení sp.zn. povaţoval vyššie uvedenú argumentáciu

za primeranú odpoveď k námietke sťaţovateľky, ţe preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín

(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, ţe v konaní

malo byť nariadené pojednávanie a ţe jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, ţe všetky

zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)

za účelom zistenia, či súdna doloţka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej

smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, ţe

vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely

efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza

k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

16

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania.

Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)

a k). Súd prvého stupňa však rozhodol o zastavení exekučného konania uznesením z 8. júna

2012, č.k. -37, t.j. ešte pred účinnosťou dotknutej novely exekučného poriadku,

a preto nebol povinný v súlade s vtedy platným znením exekučného poriadku pojednávanie

nariadiť. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2

ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol

splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré

predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa

alebo pred odvolacím súdom.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, ţe súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

17

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

18

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle

K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. , v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred

vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo

jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho

oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom

práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie

vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky nemoţno na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd

19

neboli povinné konanie prerušiť podľa a poţiadať súdny dvor

Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací

súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky

oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle dovolacím

súdom.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe

nepodal návrh na ich priznanie ( ).

20

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. februára 2014

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová