Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
386/392101.6dfe03.pdf
PDF · 221.88 KB
No categories available
5ECdo/140/2013
Najvyšší súd 5 ECdo 140/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko,
s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému J. P.,
bývajúcemu v P., o vymoženie 102,57 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Prešov, pod sp.zn. 2 Er 325/2007, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012 sp.zn.
15 CoE 18/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012
sp.zn. 15 CoE 18/2012 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012 sp.zn.
15 CoE 18/2012 o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Prešov 13. marca 2007 poţiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761,
z 10. novembra 2006, sp.zn. SR 5231/06.
Okresný súd Prešov poverením z 29. februára 2008 č. 5707 039712* sp.zn.
2 Er 325/2007 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Okresný súd Prešov uznesením z 8. júna 2012, č.k. 2 Er 325/2007-37 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) a exekúciu zastavil. Uviedol, ţe o trovách
exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením. V odôvodnení exekučný súd uviedol, ţe
vzhľadom k tomu, ţe exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný kedykoľvek
počas konania skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzatvorenej
rozhodcovskej zmluvy ( ÚS 456/2011-19 z 23. novembra 2011). Súčasťou zmluvy o úvere
č. 8230468 zo dňa 31. mája 2005 boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
rozhodcovská doloţka bola upravená v čl. 17. Súd prvého stupňa konštatoval, ţe v konaní
nebola predloţená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej písomnej zmluvy tak, ako to
vyţaduje ustanovenie § 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom nato,
ţe medzi účastníkmi konania nebola platne uzatvorená rozhodcovská doloţka, nakoľko neboli
dodrţané zákonné podmienky, dospel súd k záveru, ţe nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu v zmysle § 7 ods.1 O.s.p. na konanie o nároku právneho predchodcu
oprávnenej vyplývajúcom zo zmluvy o úvere č. 8230468 z 31. mája 2005. Pre rozpor
exekučného titulu so zákonom vyhlásil súd exekúciu v zmysle § 57 ods.1písm.g/ exekučného
poriadku za neprípustnú a zároveň túto exekúciu zastavil.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením zo 7. decembra 2012,
sp.zn.15CoE 18/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219
ods. 1 O.s.p. Súčasne zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania a nepriznal
účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania. Stotoţnil sa s rozhodnutím súdu
prvého stupňa v celom rozsahu, ako aj s jeho odôvodnením, na ktoré odkázal. Ďalej doplnil,
ţe súd má povinnosť počas celého exekučného konania prihliadať ex offo na to, či sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu
s poukazom na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo 146/2011. Odvolací súd oprel svoju argumentáciu tieţ o spoločné stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. septembra
2010. Rozhodcovskú doloţku povaţoval za osobitne nevyjedanú a neprijateľnú podľa § 53
ods. 4 písm. Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uzavrel, ţe v dôsledku toho je táto
rozhodcovská doloţka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď
rozhodcovskej zmluvy niet. Keďţe chýba základný predpoklad exekúcie, ktorým je
právoplatný a vykonateľný exekučný titul, nie je moţné vykonať predloţený rozhodcovský
rozsudok. Odvolací súd tieţ nedospel k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala
potreba obrátiť sa s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto
návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012, sp.zn.15CoE 18/2012
podala oprávnená odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie
konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojim postupom odňal
moţnosť konať pred súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36
ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nedostatok odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť
odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté
rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1
Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ţiadala uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená aj dovolanie, ktoré
doplnila podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu
– porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Navrhla, aby dovolací
súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
a § 237 písm. a/ O.s.p., t.j. ţe súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237
písm. d/ O.s.p., ţe v tejto veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O.s.p.,
ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a ustanovením § 237
písm. f/ O.s.p., ţe jej súd svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, pretoţe vo veci
nenariadil pojednávanie a rozhodol bez dokazovania, pričom tento nedostatok nekorigoval ani
odvolací súd. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil
skutkový stav. Rozhodnutie súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu podľa oprávnenej
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju
argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinula. V doplnenom dovolaní namietala,
ţe súd (prvostupňový aj odvolací) oprávnenej odňal moţnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), keď nerešpektoval procesný návrh oprávnenej, aby
došlo k prerušeniu konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie a neumoţnil jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty
na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov, 2. rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c), keď opomenul
aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje uznesením
o prerušení konania, 3. súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení
s ustanovením § 237 písm. g) O.s.p., keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie je
zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený
rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré
nemoţno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. K uvedeným
dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa
odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne
normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí
základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu,
ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,
a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej
doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno
spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané,
predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových
súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku
správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho
dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti
jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno odvolávať. Súd prvého stupňa, ani odvolací
súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ
a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica
podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou
domnienkou. Ďalej poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/
jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku
a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.
Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili, prečo
povaţujú rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Taktieţ
namietala, ţe súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do 31. decembra 2012) povinné urobiť.
Dovolateľka mala za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázala aj
na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, ţe
Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti výroku uzneseniu Krajského
súdu v Prešove zo 7.decembra 2012, sp.zn. 15 CoE 18/2012, ktorým tento súd jej návrh
na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým
podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.) a zistil, ţe tieto podmienky nie sú splnené,
preto napadnuté uznesenie nemoţno vecne preskúmať. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek
za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci
(podmienky konania).
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, ţe ich Občiansky
súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, moţno povaţovať
za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré
musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prvá hlava, prvá časť). Procesné
podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma
ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, ţe v konaní ide o taký ich nedostatok,
ktorý nemoţno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O.s.p.). Medzi takéto procesné
podmienky nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci vyplývajúca
zo zákona.
Podľa § 201 (veta prvá) O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je upravená tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len
vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa,
pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný § 9 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania
vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012, sp.zn. 15 CoE 18/2012, ktoré trpí
takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) bez toho, aby bola
preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. decembra 2012, sp.zn.
15 CoE 18/2012, podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods.1 O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej
návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť jej dovolania.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady
konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,
ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredloţil na posúdenie
súdnemu dvoru prejudicálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore
so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,
nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr.
z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky
o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70,
IČO : 35 922 761, z 10. novembra 2006, sp.zn. SR 5231/06, poţiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Prešov poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie (viď poverenie z 29. februára 2008 č. 5707 039712*).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,
či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď
napríklad sp.zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,
5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,
IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku“ (viď bliţšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého
v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., sa prieči
podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,
nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách
exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví
súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, ţe tvrdený exekučný titul
exekučným titulom nemôţe byť.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe oprávnená neopodstatnene
namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka zastáva tieţ názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj
s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp.zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp.zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti
s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri ktorom súd
skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 aţ § 124 O.s.p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, ţe Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp.zn. II. ÚS 160/2013 povaţoval vyššie uvedenú argumentáciu
za primeranú odpoveď k námietke sťaţovateľky, ţe preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín
(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, ţe v konaní
malo byť nariadené pojednávanie a ţe jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, ţe všetky
zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)
za účelom zistenia, či súdna doloţka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej
smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, ţe
vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely
efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza
k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj
v neskorších štádiách exekučného konania.
Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne
poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil
o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)
a k). Súd prvého stupňa však rozhodol o zastavení exekučného konania uznesením z 8. júna
2012, č.k. 2 Er 325/2007-37, t.j. ešte pred účinnosťou dotknutej novely exekučného poriadku,
a preto nebol povinný v súlade s vtedy platným znením exekučného poriadku pojednávanie
nariadiť. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2
O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré
predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe
nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa
alebo pred odvolacím súdom.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v zmysle § 237 písm. g) O.s.p.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred
vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo
jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho
oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom
práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie
vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky nemoţno na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd
neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a poţiadať súdny dvor
Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací
súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky
oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. dovolacím
súdom.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2014
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová