Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/42/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému I., bytom D., o vymoženie 483,97 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Dolný Kubín pod sp.zn. , o odvolaní a dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. septembra 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa

25. septembra 2013 sp.zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín dňa 8. decembra 2004 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej dňa 12.9.2004 notárom

J., uloženú v Zbierke listín pod číslom N 2509/2004, NZ 69470/2004.

Okresný súd Dolný Kubín uznesením zo dňa 21. októbra 2011, č.k. -14

vyhlásil exekúciu na neprípustnú a následne exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým,

2

že notárska zápisnica pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný

titul (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnej veci spísal za povinného notársku

zápisnicu M. ako jeho zástupca, pričom splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia zmluvy

o úvere. Nakoľko sa však nepodarilo preukázať prejav vôle povinného uzavrieť dohodu

o plnomocenstve, nie je ani možné preukázať oprávnenie zástupcu spísať za povinného

notársku zápisnicu. Notárska zápisnica preto nie je vykonateľná.

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tiež navrhol konanie prerušiť

podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) uznesením zo dňa

25. septembra 2013, sp.zn. návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté

uznesenie potvrdil podľa V odôvodnení uviedol, že exekučný súd

je v priebehu exekučného konania povinný skúmať, či v ňom ide o nútené vykonanie

exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Súd prvého

stupňa v danom prípade správne skúmal, či je notárska zápisnica, ktorá bola pripojená

k návrhu na vykonanie exekúcie, vykonateľný exekučný titul, a po tomto preskúmaní dospel

k správnemu zisteniu, že M. nebol oprávnený zastupovať povinného, lebo dohoda

o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je z dôvodov uvedených už súdom prvého stupňa

neplatná (, ). Povinný bol pri týchto právnych

úkonoch zbavený možnosti konať na základe svojej slobodnej vôle. Odvolací súd sa stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa, plnomocenstvo udelené M. zo strany povinného v zmluve

o úvere, nie je platným právnym úkonom, v dôsledku čoho M. nemohol pred notárom plne

vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice

v mene povinného a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle

. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva

nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená

notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenému alebo

povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekučného konania

domáhať. Návrh oprávneného, aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie podľa § 109 ods.

1 písm. c/ , odvolací súd zamietol s odôvodnením, že nebol dôvod na prerušenie

konania a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie, lebo nešlo o prípad aplikácie či

interpretácie práva Európskej únie. Súd aplikoval výlučne vnútroštátne právo – ustanovenia

a Exekučného poriadku, s poukazom na ust. ,

3

podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis – Exekučný poriadok,

neustanovuje inak, ako aj s poukazom

na ust. Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu

Odvolací súd poukázal v tej súvislosti na to, že procesné právne predpisy, vzťahujúce

sa na exekučné konanie zakladajú neprípustnosť obligatórneho prerušenia predmetného

exekučného konania a preto je dôvod pre zamietnutie takého návrhu.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. septembra 2013

sp.zn. v časti, ktorou odvolací súd zamietol návrh na prerušenie konania

v zmysle ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,

podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť

pred súdom konať ( ). Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

písm. f/ ), spočíva na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné.

Žiadal preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, podal oprávnený

aj dovolanie, v ktorom uviedol, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ), lebo nesprávne interpretovali

ods. 1 Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá

im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne

rozhodlo ( v spojení s ), lebo formálna a materiálna

vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenému odňali možnosť konať pred súdom (§ 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ), a to tým, že s ním nekomunikovali

o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez

nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec

bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho

základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m )“,

nevytýčili pojednávanie, aj keď podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli

na to povinné, 4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), lebo nesprávne zistili skutkový stav,

4

nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia

ods. 2 a Exekučného poriadku, ,

o ochrane spotrebiteľa a tiež smernice Rady 93/13/EHS

z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov

oprávnený žiadal, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie; zároveň žiadal, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1

písm. c/ a dovolací súd, aby Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne

otázky nasledujúceho znenia: „1/ Je možné za neprijateľnú podmienku považovať

aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,

teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky

a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto

zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že odvolanie podal oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.9.2013,

sp.zn. skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnia ktorých môže

o podanom odvolaní konať.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemožno mať pochybnosti

o tom že procesný úkon oprávneného zo dňa 13.11.2013, ktorým napadol uznesenie

Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.9.2013, sp.zn. , je odvolaním v zmysle

a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa , na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov

ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené ( ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie

konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd pri takomto rozhodovaní

nie je prvostupňovým súdom, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského

súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

6

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.9.2013, sp.zn. zastavil podľa

v spojení s bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského

súdu v Žiline zo dňa 25.9.2013, sp.zn. , v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas

oprávnený zastúpený v súlade s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia ,

skúmal, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú

časť dovolania.

Podľa , pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a ods. 4, a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný

obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej

(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor

Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:

a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán

usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym

orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie

koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená

povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný

prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy, a za akýchkoľvek

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 06. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:

„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore

pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov,

keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad

sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29

až 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva

Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair),

pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,

ktorých zrušenia sa oprávnený podaním dovolania domáhal vyplýva, že o zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (M.) a zastúpeného

(povinného) viedol v zmysle a k neplatnosti dohody

o zastúpení, a tiež prejavov vôle zachytených v notárskej zápisnici. Vzhľadom na to nemožno

predmetnú notársku zápisnicu považovať za vykonateľný exekučný titul. Procesný postup

súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku a Exekučného poriadku, resp. Zo strany

súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania

podľa a preto dovolací súd predmetný návrh zamietol.

V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu odvolacieho

súdu, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v až písm. c/ Dovolanie oprávneného preto podľa

ustanovení a prípustné nie je.

9

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak/ a sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. e/

a písm. g/ netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdu ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnenia.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7

ods. 1 ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,

ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie

10

zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci

súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci

zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľ tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku

právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti

a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých

v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľa o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávneného došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/ Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľom

tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

11

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnený doručil návrh na vykonanie

exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, požiadal súd o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012, sp.zn. , a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012, sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie

nie je vykonateľný. Preto oprávnený neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších

stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v

Oprávnený v dovolaní zastáva tiež názor, že súdy mu odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

12

Z dovolania vyplýva názor oprávneného, že k odňatiu možnosti pred súdom konať

došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania

a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul

je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo

nie je vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda

aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Nie je dôvodná námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov mu odňali možnosť

konať pred súdom tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak

boli povinné urobiť, keď účinným od 8. augusta 2012

do 31. decembra 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57

Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie

13

ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, že súd prvého stupňa

v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal

postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné, pretože

Exekučný poriadok v tomto ustanovení ukladá povinnosť nariadiť pojednávanie iba

v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ (teda keď exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať

a keď rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh

štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu) a z rozhodnutia exekučného súdu vyplýva,

že zastavil exekúciu, pretože rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným a exekučný súd

nebol povinný postupovať v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, pretože toto

ustanovenie bolo účinné od 8. augusta 2012 (dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov SR)

do 31. decembra 2012 a exekučný súd vydal napadnuté uznesenie dňa 21. októbra 2011, teda

pred dňom účinnosti uvedeného ustanovenia.

Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust.

ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol

splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov ( a ),

pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného

vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd

nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom

prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje

za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú

v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva

dokazovanie ( až ), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní, a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

14

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jeho osobnej účasti.

Z dovolania vyplýva názor oprávneného, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou

vadou konania v zmysle , ktorá by mohla v danom prípade založiť prípustnosť

dovolania oprávneného. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle , vada tejto povahy

ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.

Oprávnený namietal aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej zápisnice

(§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať platnosť právnych úkonov, urobených v tejto forme. Táto námietka sa [z určujúceho

– obsahového – hľadiska (viď )] viaže na správnosť interpretácie ustanovení

zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto

námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov

nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu konania uvedenú v tomto

ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, možno vykonať exekúciu

aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej

republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho,

že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

15

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice,

lebo by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď , a tiež ). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,

že súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať,

či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou

náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností

uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik

exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,

ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva

exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému

rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej

zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka

notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).

Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek

tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.

16

Podľa , zástupcom je ten, kto je oprávnený konať

za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa

zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu

alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

Dovolací súd za konanie in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý

nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy,

dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej

strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany,

ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade

dostávajú do rozporu.

Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,

na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach ,

, , , , ,

, , (sťažnosť oprávneného bola nimi

odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, že postup oprávneného a M. v preskúmavanej

veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd v týchto rozhodnutiach.

Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ advokáta zastupujúceho

záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlžníka (povinného) pri

uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným), ako aj pri spísaní notárskej

zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, že ho uviedol v predtlači úverovej

zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací súd súhlasí s názorom,

že záujmy zástupcu (M.) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku

čoho je dohoda o zastúpení neplatná ( v spojení s

). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a

pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo).

Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením. Keďže dohoda

o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom je v zmysle § 39 Občianskeho

17

zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát za povinnú

udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému

so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností M. v notárskej zápisnici udelil za

povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávneného

pred súdom konať ( ).

Dovolateľ tiež namietal, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane

uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ),

ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávneného).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

18

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (, a ), nevyšli najavo

ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávneného podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie muselo zastaviť a vznikla

mu povinnosť nahradiť povinnému trovy konania ( v spojení s

ods. 2 ). V konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov

konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 25. marca 2014

JUDr. Ľubor Š e b o , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková