Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)929/393748.758af3.pdf
PDF · 132.35 KB
No categories available
8Cdo/20/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 20/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa T.
K., narodeného X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce a sociálnych vecí
a rodiny P., pracovisko S., dieťa rodičov: matky M. K., bývajúcej v T., v dovolacom konaní
zastúpenej JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie
v Pezinku, M. R. Štefánika 1, a otca M. K., bývajúceho v S.S., v dovolacom konaní
zastúpeného JUDr. Ivanou Slávikovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie
v Bratislave, Vajanského nábreţie 9, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností,
vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 12 P 436/2009, o dovolaní otca
maloletého proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2013, sp.
zn.11 CoP 52/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 23. októbra 2012,
č. k. 12 P 436/2009-584 zveril maloletého T. K. na čas do rozvodu manţelstva jeho rodičov
do osobnej starostlivosti otca. Matke uloţil povinnosť prispievať na výţivu maloletého od 1.
januára 2010 do 31. decembra 2011 sumou 100,- € mesačne a od 1. januára 2012 sumou 130,-
€ mesačne, ktorú sumu je matka povinná zasielať k rukám otca maloletého vţdy do 15. dňa
v mesiaci vopred. Zročné výţivné za obdobie od 1. januára 2010 do 31. októbra
2012 v sume 660,- € uloţil matke uhrádzať v mesačných splátkach po 50,- € spolu s beţným
výţivným k rukám otca pod následkom straty výhody splátok. Súd prvého stupňa zároveň
upravil styk matky s maloletým v časoch uvedených vo výroku rozsudku. Tieţ rozhodol, ţe
zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok sú oprávnení obaja rodičia. Obidvom
z nich uloţil povinnosť „vzájomne sa informovať“ o zdravotnom stave maloletého,
lekárskych vyšetreniach, ktoré maloletý absolvuje a jeho školských výsledkoch. O trovách
konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“), rozhodujúci o odvolaniach
rodičov maloletého, rozsudkom z 1. októbra 2013, sp. zn. 11 CoP 52/2013 rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 2 O.s.p.), účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie,
z ktorého aj vyvodil správny právny záver, preto poukázal na správne dôvody rozhodnutia
súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotoţnil. Na potvrdenie správnosti odvolací súd doplnil, ţe
vzhľadom na to, ţe konanie sa začalo ešte 30. decembra 2009, t. j. v čase, keď mal maloletý
5 rokov a súd prvého stupňa rozhodol aţ po dlhšej dobe (v roku 2012), a ţe rodičia
maloletého sú v súčasnosti v rozvodovom konaní, v ktorom súd bude opätovne upravovať
práva a povinnosti rodičov k dieťaťu na čas po rozvode, je najdôleţitejšia stabilita pomerov
maloletého, ktorá je zabezpečená tak, ţe dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti otca, aj
keď súd konštatoval, ţe obidvaja rodičia majú rovnaké predpoklady pre zabezpečenie
výchovy a všetkých potrieb maloletého. Styk maloletého s matkou bol upravený natoľko
v širokom rozsahu, ţe pri vzájomnej zhode rodičov môţe takáto široká úprava styku smerovať
aj k striedavej starostlivosti o maloletého. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotoţnil
so záverom súdu prvého stupňa, ţe za súčasnej situácie je irelevantné, aké boli okolnosti
odchodu matky zo spoločnej domácnosti, nakoľko maloletý je u otca zvyknutý a je tam
o neho riadne postarané. Odvolací súd sa stotoţnil aj s určením výšky vyţivovacej povinnosti
súdom prvého stupňa, keď táto podľa neho zohľadňuje odôvodnené potreby maloletého
a moţnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného rodiča, pričom súd prvého stupňa
správne prihliadol aj na skutočnosť, ţe matka má dieťa u seba dlhšiu dobu a zabezpečuje
v tomto čase všetky jeho potreby. Podľa odvolacieho súdu správne bol súdom prvého stupňa
upravený aj styk matky s maloletým. Námietky otca týkajúce sa styku s maloletým dieťaťom
povaţoval za irelevantné. Odvolací súd naostatok za správne povaţoval i rozhodnutie súdu
prvého stupňa pokiaľ ide o o zastupovanie, spravovanie majetku maloletého a povinnosti
informovať sa vzájomne o všetkých podstatných okolnostiach týkajúcich sa maloletého.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec maloletého dovolanie. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť tak, ako
navrhol v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu napáda “v celom rozsahu“, nesprávny postup odvolacieho súdu ale „vníma
pri rozhodovaní o úprave styku s maloletým“. Dovolanie otec maloletého odôvodnil všetkými
dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa otca maloletého spočíva vada
konania odvolacieho súdu podľa ostatne uvedeného ustanovenia v tom, ţe vec prejednal
bez nariadenia pojednávania a nedoručil mu vyjadrenie matky maloletého a kolízneho
opatrovníka k jeho odvolaniu. Tvrdí, ţe z povahy konaní vo veciach starostlivosti súdu
o maloleté deti a z účelu nimi sledovaného (záujem maloletých detí) vyplýva, ţe by odvolací
súd mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie a to vzhľadom na obsah odvolaní
doručených súdu, odlišností v tvrdení účastníkov a vzhľadom na vykonané dokazovanie
formou vyjadrení účastníkov a kolízneho opatrovníka k odvolaniam účastníkov. Tým, ţe
odvolací súd (alebo súd prvého stupňa) mu nedoručili vyjadrenie matky maloletého
a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu, bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu
a koncept spravodlivého súdneho konania. Otec maloletého tzv. iné vady konania
odvolacieho súdu vidí v nepreskúmateľnosti a zmätočnosti jeho potvrdzujúceho rozhodnutia.
Matka maloletého navrhla dovolanie otca maloletého odmietnuť, pretoţe smeruje proti
takému rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Vychádzal pritom z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov:
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl.
51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,
ktorým môţe dovolací súd zasiahnuť do uţ odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu
právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúţi na nápravu
akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,
ktorých závaţnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania
(I. ÚS 35/2013). Dovolanie moţno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1
O.s.p.). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by
bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý moţno podať len proti právoplatným
rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide
o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom
osobitne vymenovaných závaţných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa ustanovenia
§ 238 ods. 4 O.s.p., ale dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a
o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení
rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských
práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva
alebo o osvojení.
V preskúmavanej veci dovolanie otca maloletého smeruje proti rozsudku odvolacieho
súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého [o úpravu výkonu rodičovských práv
a povinností (zverenie maloletého na čas do rozvodu do osobnej starostlivosti jednému
z rodičov, určenie výţivného a úpravu styku rodičov s maloletým)]. V predmetnom konaní sa
teda nerozhodovalo o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo
o pozastavení ich výkonu (porovnaj napr. R 55/1996). Prípustnosť dovolania otca maloletého
dieťaťa preto z tohto ustanovenia nemoţno vyvodiť.
Dovolanie otca maloletého by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu
v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd bez zreteľa na to, čo bolo uplatnené v dovolaní,
skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k týmto vadám. Otec maloletého vady
konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. nenamietal a ţiadna z týchto vád nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Otec dieťaťa ale tvrdí, ţe v konaní odvolacieho súdu došlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. S týmto jeho tvrdením sa ale podľa dovolací
súd nestotoţňuje.
O odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade
procesného postupu, ktorým súd znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných
oprávnení (napríklad oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci,
navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť
procesný úkon a pod.) priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany
a uplatnenia jeho práv.
Otec maloletého uviedol, ţe moţnosť konať pred súdom mu bola odňatá tým, ţe
odvolací súd prejednal odvolania rodičov maloletého a meritórne rozhodol bez nariadenia
pojednávania.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či
v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého
stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý
verejný záujem. Nemá oporu v citovanom ustanovení, ani v iných ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku (§ 176 a nasl.) tvrdenie otca maloletého, ţe z povahy konania
vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti a z účelu nimi sledovaného (záujem maloletých
detí) vyplýva, ţe by odvolací súd mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, teda ţe by
moţnosť odvolacieho súdu prejednanť vec v odvolacom konaní sa nevzťahovala na konania
vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.
K dovolacej námietke otca maloletého, ţe pojednávanie v danej veci malo byť
nariadené vzhľadom na obsah odvolaní a odlišnosti v tvrdeniach účastníkov, dovolací súd
poznamenáva, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril
uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého
dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy
alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať
za odňatie moţnosti konať pred súdom.
Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie
odvolaní rodičov maloletého pojednávanie. Za porušenie procesných práv účastníka nemoţno
povaţovať postup súdu v medziach zákonom vymedzených pravidiel.
Dovolateľ ďalej namieta, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať tým,
ţe mu nedoručil vyjadrenia matky maloletého a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu,
a tým mu nevytvoril procesnú moţnosť zaujať stanovisko k týmto procesným úkonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k danej problematike uţ zaujal právne závery vo viacerých
rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z 20. apríla 2011, sp. zn. 3 Cdo 24/2011,
z 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 23/2011 a z 15. decembra 2011, sp. zn. 3 Cdo 129/2011).
Opakovane v nich uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého
účastníka konania je právne irelevantná (viď tieţ I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011)
napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie
na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku
nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V zmysle § 209a ods. 1
O.s.p. platí, ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého
stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci
samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ani povinnosť odvolaciemu súdu
predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenia druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, pri dodrţaní
dikcie § 209a O.s.p., pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď aj IV. ÚS 19/2012). Odňatie
moţnosti pred súdom konať bez ďalšieho teda nezakladá sama skutočnosť, ţe odvolateľovi
nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (viď tieţ uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012, sp. zn. 1 Cdo 17/2011).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu by vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu
iného účastníka konania malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy,
pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný
pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa, nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa
jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania a k bezbrehému
opakovaniu argumentov, ktoré uţ boli v konaní prednesené. Takýto pohľad by mohol mať
aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu
právneho štátu (pod prehnaným formalizmom je potrebné rozumieť interpretáciu ustanovenia,
pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní ţiadnu rozumnú funkciu, ale
naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy).
Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej
veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie protistrany k odvolaniu otca malo zásadný vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu
druhej procesnej strane bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/
O.s.p. právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie, ako vyplýva zo spisu, obsahovalo len
rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie protistrany (matky) v jej odvolaní a nemalo
zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku otca. Matka aj
kolízny opatrovník vo vyjadrení len zhrnuli obsahy doterajších prednesov, matka v ňom
zotrvávala na dôvodoch uvedených v jej odvolaní. Z hľadiska obsahového ide teda len
o opakovanie všetkých skorších argumentov a postojov, ktoré uţ kolízny opatrovník aj matka
vysvetlili v konaní. Otec teda o nemenných právnych postojoch a zvolenej argumentácii
protistrany v tejto veci vedel, bol s nimi oboznámený a vyjadril sa k nim. Obsah spisu
v ničom nesvedčí v prospech záveru, ţe odvolací súd by – nebyť tohto vyjadrenia protistrany
– rozhodol inak, prípadne ţe by odvolací súd k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo práve toto
vyjadrenie.
Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, ţe postupom, ktorý
namietal v dovolaní otec maloletého dieťaťa, nedošlo k odňatiu jeho moţnosti pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Otec maloletého vidí vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. aj v tom, ţe odvolací súd
odôvodnil svoje rozhodnutie zmätočne, jeho závery sú arbitrárne a v rozpore s realitou.
O takúto vadu, majúcu znak tzv. zmätočnosti, ale v konaní odvolacieho súdu a v jeho
rozhodnutí nejde.
Úvodom treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Dovolací súd povaţuje
za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého súčasťou základného práva na súdnu
ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto
norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní. Naostatok nemoţno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2
O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi
dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je
postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne
zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval
v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ţe odvolací súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu neţ súd prvého stupňa
bez toho, ţe by postupoval podľa § 213 ods. 3 O.s.p., prípadne chyba odvolacieho súdu
pri skutkových zisteniach (prehliadnutie, nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie
určitých skutočností, ktoré dovolateľ zo svojho pohľadu povaţuje za rozhodujúce), zakladá
(len) tzv. inú vadu (neţ v § 237 O.s.p. uvedenú), ktorá procesná vada konania je síce
relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., úspešne však môţe byť
uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní (porovnaj tieţ uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010 a 7 Cdo 36/2011); s výskytom danej
procesnej vady, i keby k nej došlo (dovolací súd vec z tohto aspektu neskúmal), Občiansky
súdny poriadok nespája prípustnosť dovolania.
Vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli spôsobilé zaloţiť ani právne závery,
na ktorých zaloţil odvolací súd svoje rozhodnutie. Právne posúdenie veci súdom je
realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa
§ 237 O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním súd nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu, ktorá
je uvedená v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďţe dovolanie nie je
procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z § 238 O.s.p.,
otcom maloletého dieťaťa nebola preukázaná existencia namietanej vady konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené iné (ani tvrdené) vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie otca maloletého dieťaťa podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková