Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/20/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa T.

K., narodeného X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce a sociálnych vecí

a rodiny P., pracovisko S., dieťa rodičov: matky M. K., bývajúcej v T., v dovolacom konaní

zastúpenej JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie

v Pezinku, M. R. Štefánika 1, a otca M. K., bývajúceho v S.S., v dovolacom konaní

zastúpeného JUDr. Ivanou Slávikovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie

v Bratislave, Vajanského nábreţie 9, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností,

vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. , o dovolaní otca

maloletého proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2013, sp.

zn.11 CoP 52/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 23. októbra 2012,

č. k. -584 zveril maloletého T. K. na čas do rozvodu manţelstva jeho rodičov

do osobnej starostlivosti otca. Matke uloţil povinnosť prispievať na výţivu maloletého od 1.

januára 2010 do 31. decembra 2011 sumou 100,- € mesačne a od 1. januára 2012 sumou 130,-

€ mesačne, ktorú sumu je matka povinná zasielať k rukám otca maloletého vţdy do 15. dňa

v mesiaci vopred. Zročné výţivné za obdobie od 1. januára 2010 do 31. októbra

2012 v sume 660,- € uloţil matke uhrádzať v mesačných splátkach po 50,- € spolu s beţným

výţivným k rukám otca pod následkom straty výhody splátok. Súd prvého stupňa zároveň

upravil styk matky s maloletým v časoch uvedených vo výroku rozsudku. Tieţ rozhodol, ţe

2

zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok sú oprávnení obaja rodičia. Obidvom

z nich uloţil povinnosť „vzájomne sa informovať“ o zdravotnom stave maloletého,

lekárskych vyšetreniach, ktoré maloletý absolvuje a jeho školských výsledkoch. O trovách

konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“), rozhodujúci o odvolaniach

rodičov maloletého, rozsudkom z 1. októbra 2013, sp. zn. rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil ( ), účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie,

z ktorého aj vyvodil správny právny záver, preto poukázal na správne dôvody rozhodnutia

súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotoţnil. Na potvrdenie správnosti odvolací súd doplnil, ţe

vzhľadom na to, ţe konanie sa začalo ešte 30. decembra 2009, t. j. v čase, keď mal maloletý

5 rokov a súd prvého stupňa rozhodol aţ po dlhšej dobe (v roku 2012), a ţe rodičia

maloletého sú v súčasnosti v rozvodovom konaní, v ktorom súd bude opätovne upravovať

práva a povinnosti rodičov k dieťaťu na čas po rozvode, je najdôleţitejšia stabilita pomerov

maloletého, ktorá je zabezpečená tak, ţe dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti otca, aj

keď súd konštatoval, ţe obidvaja rodičia majú rovnaké predpoklady pre zabezpečenie

výchovy a všetkých potrieb maloletého. Styk maloletého s matkou bol upravený natoľko

v širokom rozsahu, ţe pri vzájomnej zhode rodičov môţe takáto široká úprava styku smerovať

aj k striedavej starostlivosti o maloletého. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotoţnil

so záverom súdu prvého stupňa, ţe za súčasnej situácie je irelevantné, aké boli okolnosti

odchodu matky zo spoločnej domácnosti, nakoľko maloletý je u otca zvyknutý a je tam

o neho riadne postarané. Odvolací súd sa stotoţnil aj s určením výšky vyţivovacej povinnosti

súdom prvého stupňa, keď táto podľa neho zohľadňuje odôvodnené potreby maloletého

a moţnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného rodiča, pričom súd prvého stupňa

správne prihliadol aj na skutočnosť, ţe matka má dieťa u seba dlhšiu dobu a zabezpečuje

v tomto čase všetky jeho potreby. Podľa odvolacieho súdu správne bol súdom prvého stupňa

upravený aj styk matky s maloletým. Námietky otca týkajúce sa styku s maloletým dieťaťom

povaţoval za irelevantné. Odvolací súd naostatok za správne povaţoval i rozhodnutie súdu

prvého stupňa pokiaľ ide o o zastupovanie, spravovanie majetku maloletého a povinnosti

informovať sa vzájomne o všetkých podstatných okolnostiach týkajúcich sa maloletého.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec maloletého dovolanie. Navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť tak, ako

navrhol v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho

súdu napáda “v celom rozsahu“, nesprávny postup odvolacieho súdu ale „vníma

pri rozhodovaní o úprave styku s maloletým“. Dovolanie otec maloletého odôvodnil všetkými

dovolacími dôvodmi podľa , a ; dovolací dôvod podľa

ods. 2 písm. a/ v spojení s Podľa otca maloletého spočíva vada

konania odvolacieho súdu podľa ostatne uvedeného ustanovenia v tom, ţe vec prejednal

bez nariadenia pojednávania a nedoručil mu vyjadrenie matky maloletého a kolízneho

opatrovníka k jeho odvolaniu. Tvrdí, ţe z povahy konaní vo veciach starostlivosti súdu

o maloleté deti a z účelu nimi sledovaného (záujem maloletých detí) vyplýva, ţe by odvolací

súd mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie a to vzhľadom na obsah odvolaní

doručených súdu, odlišností v tvrdení účastníkov a vzhľadom na vykonané dokazovanie

formou vyjadrení účastníkov a kolízneho opatrovníka k odvolaniam účastníkov. Tým, ţe

odvolací súd (alebo súd prvého stupňa) mu nedoručili vyjadrenie matky maloletého

a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu, bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu

a koncept spravodlivého súdneho konania. Otec maloletého tzv. iné vady konania

odvolacieho súdu vidí v nepreskúmateľnosti a zmätočnosti jeho potvrdzujúceho rozhodnutia.

Matka maloletého navrhla dovolanie otca maloletého odmietnuť, pretoţe smeruje proti

takému rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Vychádzal pritom z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov:

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl.

51 ods. 1 ). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní

procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. ().

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,

ktorým môţe dovolací súd zasiahnuť do uţ odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu

právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúţi na nápravu

akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,

ktorých závaţnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania

(). Dovolanie moţno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1

). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by

bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. upravuje

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý moţno podať len proti právoplatným

rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď (pokiaľ ide

o rozsudok) a (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom

osobitne vymenovaných závaţných procesných vád (viď ).

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe

je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Podľa ustanovenia

, ale dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a

o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení

rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských

práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva

alebo o osvojení.

V preskúmavanej veci dovolanie otca maloletého smeruje proti rozsudku odvolacieho

súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého [o úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností (zverenie maloletého na čas do rozvodu do osobnej starostlivosti jednému

z rodičov, určenie výţivného a úpravu styku rodičov s maloletým)]. V predmetnom konaní sa

teda nerozhodovalo o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo

o pozastavení ich výkonu (porovnaj napr. R 55/1996). Prípustnosť dovolania otca maloletého

dieťaťa preto z tohto ustanovenia nemoţno vyvodiť.

Dovolanie otca maloletého by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v O vadu

v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolací súd bez zreteľa na to, čo bolo uplatnené v dovolaní,

skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k týmto vadám. Otec maloletého vady

konania vymenované v aţ e/ nenamietal a ţiadna z týchto vád nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Otec dieťaťa ale tvrdí, ţe v konaní odvolacieho súdu došlo

k procesnej vade uvedenej v S týmto jeho tvrdením sa ale podľa dovolací

súd nestotoţňuje.

O odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle ide v prípade

procesného postupu, ktorým súd znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných

oprávnení (napríklad oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci,

navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť

procesný úkon a pod.) priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany

a uplatnenia jeho práv.

Otec maloletého uviedol, ţe moţnosť konať pred súdom mu bola odňatá tým, ţe

odvolací súd prejednal odvolania rodičov maloletého a meritórne rozhodol bez nariadenia

pojednávania.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa

v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení a vyplýva, ţe (len) v prípadoch

uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných

prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či

v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené

odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého

stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý

verejný záujem. Nemá oporu v citovanom ustanovení, ani v iných ustanoveniach

( a nasl.) tvrdenie otca maloletého, ţe z povahy konania

vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti a z účelu nimi sledovaného (záujem maloletých

detí) vyplýva, ţe by odvolací súd mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, teda ţe by

moţnosť odvolacieho súdu prejednanť vec v odvolacom konaní sa nevzťahovala na konania

vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.

K dovolacej námietke otca maloletého, ţe pojednávanie v danej veci malo byť

nariadené vzhľadom na obsah odvolaní a odlišnosti v tvrdeniach účastníkov, dovolací súd

poznamenáva, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril

uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého

dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle ; v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy

alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podľa nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať

za odňatie moţnosti konať pred súdom.

Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie

odvolaní rodičov maloletého pojednávanie. Za porušenie procesných práv účastníka nemoţno

povaţovať postup súdu v medziach zákonom vymedzených pravidiel.

Dovolateľ ďalej namieta, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať tým,

ţe mu nedoručil vyjadrenia matky maloletého a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu,

a tým mu nevytvoril procesnú moţnosť zaujať stanovisko k týmto procesným úkonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k danej problematike uţ zaujal právne závery vo viacerých

rozhodnutiach (viď napríklad uznesenia z 20. apríla 2011, sp. zn. ,

z 13. októbra 2011, sp. zn. a z 15. decembra 2011, sp. zn. ).

Opakovane v nich uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého

účastníka konania je právne irelevantná (viď tieţ a )

napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie

na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku

nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V zmysle § 209a ods. 1

platí, ţe ak nejde o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého

stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci

samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení

nevyplýva. Z nevyplýva ani povinnosť odvolaciemu súdu

predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenia druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, pri dodrţaní

dikcie , pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď aj ). Odňatie

moţnosti pred súdom konať bez ďalšieho teda nezakladá sama skutočnosť, ţe odvolateľovi

nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (viď tieţ uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. februára 2012, sp. zn. ).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu by vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu

iného účastníka konania malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy,

pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný

pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa, nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa

jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania a k bezbrehému

opakovaniu argumentov, ktoré uţ boli v konaní prednesené. Takýto pohľad by mohol mať

aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu

právneho štátu (pod prehnaným formalizmom je potrebné rozumieť interpretáciu ustanovenia,

pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní ţiadnu rozumnú funkciu, ale

naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy).

Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej

veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie protistrany k odvolaniu otca malo zásadný vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu

druhej procesnej strane bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/

právne irelevantné, lebo toto vyjadrenie, ako vyplýva zo spisu, obsahovalo len

rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej argumentácie protistrany (matky) v jej odvolaní a nemalo

zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku otca. Matka aj

kolízny opatrovník vo vyjadrení len zhrnuli obsahy doterajších prednesov, matka v ňom

zotrvávala na dôvodoch uvedených v jej odvolaní. Z hľadiska obsahového ide teda len

o opakovanie všetkých skorších argumentov a postojov, ktoré uţ kolízny opatrovník aj matka

vysvetlili v konaní. Otec teda o nemenných právnych postojoch a zvolenej argumentácii

protistrany v tejto veci vedel, bol s nimi oboznámený a vyjadril sa k nim. Obsah spisu

v ničom nesvedčí v prospech záveru, ţe odvolací súd by – nebyť tohto vyjadrenia protistrany

– rozhodol inak, prípadne ţe by odvolací súd k prijatiu jeho rozhodnutia viedlo práve toto

vyjadrenie.

Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, ţe postupom, ktorý

namietal v dovolaní otec maloletého dieťaťa, nedošlo k odňatiu jeho moţnosti pred súdom

konať ( ).

Otec maloletého vidí vadu podľa aj v tom, ţe odvolací súd

odôvodnil svoje rozhodnutie zmätočne, jeho závery sú arbitrárne a v rozpore s realitou.

O takúto vadu, majúcu znak tzv. zmätočnosti, ale v konaní odvolacieho súdu a v jeho

rozhodnutí nejde.

Úvodom treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. júla 2003 všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Dovolací súd povaţuje

za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. marca 2005, podľa ktorého súčasťou základného práva na súdnu

ochranu v občianskom súdnom konaní podľa je

právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v Táto

norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní. Naostatok nemoţno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2

, v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi

dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je

postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne

zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval

v súlade s príslušnými ustanoveniami , ţe odvolací súd

pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu neţ súd prvého stupňa

bez toho, ţe by postupoval podľa , prípadne chyba odvolacieho súdu

pri skutkových zisteniach (prehliadnutie, nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie

určitých skutočností, ktoré dovolateľ zo svojho pohľadu povaţuje za rozhodujúce), zakladá

(len) tzv. inú vadu (neţ v uvedenú), ktorá procesná vada konania je síce

relevantný dovolací dôvod v zmysle , úspešne však môţe byť

uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní (porovnaj tieţ uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. , , a ); s výskytom danej

procesnej vady, i keby k nej došlo (dovolací súd vec z tohto aspektu neskúmal), Občiansky

súdny poriadok nespája prípustnosť dovolania.

Vadu konania v zmysle neboli spôsobilé zaloţiť ani právne závery,

na ktorých zaloţil odvolací súd svoje rozhodnutie. Právne posúdenie veci súdom je

realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa

, pretoţe právnym posudzovaním súd nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu, ktorá

je uvedená v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďţe dovolanie nie je

11

procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho

posúdenia veci odvolacím súdom.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ,

otcom maloletého dieťaťa nebola preukázaná existencia namietanej vady konania v zmysle

a neboli zistené iné (ani tvrdené) vady uvedené v , Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie otca maloletého dieťaťa podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2014

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková