Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
974/397008.89d17c.pdf
PDF · 145.92 KB
No categories available
3Oboer/45/2013
1 3 Oboer/45/2013
Najvyšší súd 3 Oboer/45/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného R., zastúpenej
J., proti povinnému O., o vymoženie 18,29 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Humenné pod sp. zn. 5Er/1108/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 30. marca 2013 sp. zn. 6CoE/54/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
1)
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
18,29 eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice zo 08. 03. 2010 sp. zn. 2C/989/2009.
Súdny exekútor J. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok") požiadal Okresný súd Humenné o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Humenné uznesením z 12. 09. 2011 č. k. 5Er/1108/2010-30 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie žiadosti
odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa
v poistnej zmluve z 24. 07. 2007 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV).
Prvostupňový súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak ako je
tomu v predmetnej zmluve (rozhodcovská doložka sa nachádza v prechodných a záverečných
ustanoveniach obchodných podmienok pre úver, podpisom zmluvy povinný súčasne vyslovil
súhlas so všeobecnými podmienkami bez toho, aby ich mohol meniť či dopĺňať,
rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne a vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní), ktorú súd posúdil ako
spotrebiteľskú je v rozpore s vnútroštátnymi predpismi upravujúcimi režim spotrebiteľských
zmlúv a ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky je neplatné
a predstavuje neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol vydaný na základe neplatného
ustanovenia zmluvy, bol vtedy vydaný v rozpore so zákonom. Prvostupňový súd preto
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove uznesením z 30. marca 2013 sp. zn.
6CoE/54/2012 napadnuté uznesenie potvrdil.
V odôvodnení uznesenia uviedol, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/1/2012
zo dňa 21. 03. 2012 a uviedol že, ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie
ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia"
nevykonateľného majúceho účinky paktu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený a žiadal zrušiť
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). I keď sa
v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie.
Tým oprávnenému v rámci dokazovania odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a tiež vysvetliť, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe viedli
k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
2. vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O. s. p.),
3. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
4. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je
inak dovolanie procesné neprípustné (viď napríklad R 117/1999. R 34/1995 a tiež rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie
exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Ak teda dovolateľ vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f / O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie" bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2Cdo/5/2012. sp. zn.
3Cdo/146/2011. sp. zn. 3Cdo/167/2011. sp. zn. 3Cdo/122/2011. sp. zn. 5Cdo/100/2012
a sp. zn. 6Cdo/228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu
za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa názoru dovolateľa ako odvolací súd tak aj súd prvého stupňa vo svojich
rozhodnutiach žiadnym spôsobom nezdôvodnili odklon od ustálenej judikatúry Ústavného
súdu. Označil tieto rozhodnutia za arbitrárne, svojvoľné a právne neudržateľné.
Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až
intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. považuje síce za relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný"). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať
dôvodnosť dovolania nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu
§ 237 písm. ť/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci
základné práva sťažovateľa.
Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru, že na vytýkanú
vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie by mohol prihliadnuť len
vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.
Oprávnený napokon namietal, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený,
čo videl v tom, že J. ešte predtým ako sudca rozhodoval o odvolaní oprávneného, pôsobil
vo funkcii predsedu komisie M. a táto komisia a samotný J. vyhodnotili na verejnom
zasadnutí dňa 22. 04. 2009 Všeobecné poistné podmienky oprávneného z 21.05.2007 vrátane
všetkých ich dodatkov za neprijateľné, a to v celom ich rozsahu. J. podľa názoru oprávneného
prejudikoval svoje rozhodnutie vo veci ešte pred tým ako o veci ako sudca skutočne
rozhodoval a vzhľadom na tento vopred vytvorený a jasne vyjadrený názor na všeobecné
poistné podmienky oprávneného nemôže byť pri posudzovaní týchto podmienok nezaujatý,
resp. možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.
J. sa k uvedenej námietke vyjadril tak, že nepozná zástupcu oprávneného a ani
povinnú. Nemá vedomosť o tom, že by poznal nejakú osobu, ktorá by bola v právnom vzťahu
k zástupcovi oprávneného a nemá žiadny pomer k veci. Necíti sa byť vo veci zaujatý.
Uviedol, že v konaní pred komisiou neboli rozoberané dôvody neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky.
Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich zaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach.
Citované zákonné ustanovenia predpokladajú taký vzťah vlastného záujmu sudcu
na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, ďalej len „dohovor") je garancia toho. aby vo veci rozhodoval
nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosť medzi súdom, ktorý je založený
na zákone, jeho nezávislosťou ako to vyjadruje čl. 6 ods. 1 dohovoru („každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu") garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ďalej
len „listina", čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len „ústava", ktoré články
dávajú každému možnosť - právo - domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v zákone určených prípadoch na inom orgáne
Slovenskej republiky), do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
konania nebola odňatá zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví zákon. Ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu na sudcovskú
nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom podľa dohovoru (v obsahu
týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí,
že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne
príslušného súdu určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už
v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by na to nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal.
Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku
z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu stanovuje, aby zákonom
predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť
ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by
vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prejednať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. US 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O. s. p.) alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci
pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to,
že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1
listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných
dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné
prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP") a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu treba brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto
aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESEP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania zaujatosti (porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná,
ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná „Justice must not only be done, it must also be seen
to be done"). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne
javiť (pozri Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o (ne)zaujatosti sudcu je to, či obava
účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,
či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu (pozri Pullar
proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívnych kritérií sa musí rozhodnúť, či existujú preukázateľné
skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri Fey proti
Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je
nestranný je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce,
určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Teda za objektívne
nemožno považovať to ako sa nestrannosť len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne
(ne)existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam
o tom, že sudca určitým nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
V prvom rade vzhľadom na tvrdenú zaujatosť vo veci konajúceho sudcu tunajší súd
preskúmal námietku zo subjektívnej stránky, pričom dospel k záveru, že zo subjektívnej
stránky sa jeho zaujatosť nepreukázala. Nadriadený súd vychádzal z jeho vyjadrenia o tom, že
procesné strany nepozná a zo skutočnosti, že niet dôkazov, ktoré by svedčili o opaku.
Najvyšší súd tak pristúpil k preskúmaniu nestrannosti namietaného sudcu
z objektívneho hľadiska, pri ktorom sa zameral na dôvody uvedené žalovaným v jeho
dovolaní. Žalovaný zaujatosť sudcu vyvodzuje zo skutočnosti, že ešte pred rozhodovaním
v predmetnej veci pôsobil vo funkcii predsedu Komisie pre posudzovanie podmienok
spotrebiteľských zmlúv a táto komisia a samotný J. vyhodnotili na verejnom zasadnutí dňa
22. 04. 2009 všeobecné poistné podmienky oprávneného z 21. 05. 2007 vrátane všetkých ich
dodatkov za neprijateľné, a to v celom ich rozsahu.
Z prepisu záznamu z verejného zasadnutia komisie z 22. 04. 2009, ktorý predložil
súdu oprávnený nie je zrejmé, či J. vyjadril názor o neprijateľnosti všetkých dojednaní
nachádzajúcich sa vo všeobecných poistných podmienkach oprávneného z. 21. 05. 2007
vrátane rozhodcovskej doložky alebo sa toto vyjadrenie týkalo len všetkých dojednaní
prerokovávaných na komisiou na predmetnom zasadnutí. Podľa J. na predmetnom zasadnutí
dôvody neprijateľnosti rozhodcovskej doložky rozoberané neboli.
Keďže oprávnený ani na výzvu súdu nepredložil originál zápisnice z verejného
zasadnutia komisie z 22. 04. 2009, prípadne zvukový záznam, z ktorého bol uvedený záznam
vyhotovený dovolací súd dospel k záveru, že oprávnený skutočnosť, že by J. vyslovil názor
o neprijateľnosti jeho všeobecných poistných podmienok z 21. 05. 2007 na verejnom
zasadnutí komisie dňa 22. 04. 2009 nepreukázal.
Vyjadrenie J., ktoré bolo súčasťou článku „P. čelí spŕške súdnych sporov" bolo len
všeobecným poukázaním na európske právo bez akýchkoľvek záverov k rozhodcovským
doložkám uzatváraným oprávneným a ako také nie je spôsobilé spochybniť jeho nestrannosť.
Jednou zo základných povinností Komisie na posudzovanie podmienok
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „komisia") zriadenej na základe § 26 zákona
č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa je posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Výsledkom rokovania komisie môže byť záver o súlade podmienok v zmluvách
predávajúceho zo zákonom alebo záver o porušení zákona, t. j. neprijateľnosti podmienok.
V prípade, ak komisia dospeje k záveru o neprijateľnosti podmienok vyplýva jej z ust. § 26
ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa oprávnenie podať podnet príslušným štátnym orgánom
a obrátiť sa na združenie s podnetom na uplatnenie práv na príslušnom štátnom orgáne.
Závery komisie nie sú všeobecne záväzné a výsledky prerokovania majú len odporúčací
charakter.
J. pri prerokovaní zmluvných podmienok oprávneného len vykonával kompetencie
vyplývajúce zo zákona ako člen komisie. Výsledok jeho činnosti, resp. činnosti komisie nemá
povahu ani individuálneho správneho aktu (pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 14. 02. 2011 sp. zn. 7Nc/9/2011). Dôvody uvádzané oprávneným teda nesvedčia
o existencii vzťahu (subjektívnej alebo objektívnej povahy) relevantného z hľadiska § 14
ods. 1 O. s. p. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Vzhľadom na uvedené nemožno dospieť k záveru, že v predmetnej veci by rozhodoval
vylúčený sudca.
K námietke oprávneného, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) dovolací súd
uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci
nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely
preskúmavanej veci viď § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.).
Oprávnený napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.
(iba výskyt, ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn.
3Cdo/53/201 1. sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 5Cdo/44/2011 a sp. zn. 6Cdo/41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným (§ 237 písm. f/ a g/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesné úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§151 ods. 1
O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 29. apríla 2014
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová