Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6ce/436944.92e8b9.pdf
PDF · 219.38 KB
No categories available
8CoE/28/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 43/2014
Slovenskej republiky 8 CoE 28/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnej M. S., bývajúcej
v R., pre vymoženie 477,99 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod
sp. zn. 19 Er 116/2005, o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania a jej odvolaní
a dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE
155/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013,
sp. zn. 2 CoE 155/2012 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, sp. zn.
2 CoE 155/2012 o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Humenné (ďalej
len „exekučný súd“) 18. marca 2005 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
[§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to
na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice č. k. N 4475/2004, NZ 80535/2004,
vydanej notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou dňa 6. novembra 2004. Okresný súd Humenné
poverením z 14. apríla 2005, č. 5702 006205* poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Humenné unesením z 8. augusta 2012, č. k. 19 Er 116/2005-20 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“)] a rozhodol o trovách exekúcie. Rozhodnutie o zastavení
exekúcie odôvodnil tým, ţe označená notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul
(§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), lebo súhlas s jej vykonateľnosťou udelil
za povinnú Mgr. Tomáš Kušnír, záujmy ktorého súd v rozpore so záujmami povinnej.
Skutočnosť, ţe tohto zástupcu povinnej určila oprávnená tým, ţe jeho osobu vopred uviedla
ako zástupcu za ňu konajúceho pri právnych úkonoch uzatváraných s oprávnenou,
spochybňuje slobodnú voľbu povinnej zvoliť si zástupcu. Navyše, povinná splnomocnila
tohto zástupcu, aby v jej mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo moţné ešte ani
predpokladať. Tým sa povinná vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok,
ktorý môţe vzniknúť v budúcnosti; takýto úkon je neplatný (§ 574 Občianskeho zákonníka).
Vzhľadom na to, ţe označená notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je daný
dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie, v ktorom zároveň navrhla
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením zo 31. januára 2013,
sp. zn. 2 CoE 155/2012 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.), návrh na prerušenie konania zamietol a účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotoţnil s jeho odôvodnením.
Na doplnenie poukázal na ustanovenie § 22 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého iného
nemôţe zastupovať ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Zo zmluvy
o úvere vyplýva, ţe Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený oprávnenou ako zástupca
povinnej osoby, nakoľko jeho plnomocenstvo bolo súčasťou predtlačeného formulára
úverovej zmluvy a stávalo sa tak opakovane, pretoţe zastupoval a obhajoval záujmy
oprávnenej aj v iných obdobných exekučných veciach. Preto bolo zrejmé, ţe konanie
oprávnenej bolo v rozpore s dobrými mravmi. Vyslovil správnosť rozhodnutia súdu prvého
stupňa ako aj jeho postup pri zastavení exekúcie, pričom je oprávnený kedykoľvek v priebehu
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady pre vedenie konania s poukazom
na § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Na podporu svojich záveru o posúdení notárskej
zápisnice ako exekučného poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 183/11 z 12. mája
2011. Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania odôvodnil s poukazom
na judikatúru Súdneho dvora ktorý zastáva názor, ţe je vecou členských štátov, aby sa
vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s ust. § 251 ods. 4 O.s.p.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012,
v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, podala oprávnená
odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva
na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné. Ţiadala rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012,
v jeho potvrdzujúcej časti, podala oprávnená aj dovolanie doplnené o právnu argumentáciu
podaním zo 16. júla 2013, v ktorom uviedla, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej
právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne
interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im
v rámci zverenej právomoci neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne
rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna
vykonateľnosť uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali moţnosť konať pred súdom (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 27 písm. f/ O.s.p.), a to tým, ţe s ňou nekomunikovali o jej
právnych a skutkových návrhoch [(námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia
pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m. IV. ÚS 206/08)]“, nevytýčili
pojednávanie aj keď podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli na to povinné, 4. sa
v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie,
5. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a tieţ smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená ţiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň ţiadala, aby
dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby
Súdnemu dvoru Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky nasledujúceho znenia: „1/ Je
moţné za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky s jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS
zabráni reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podala oprávnená proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012, skúmal, či
sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe o podanom odvolaní konať.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemoţno mať pochybnosti
o tom ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012 je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom a
príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je
funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (pozri § 9 ods. 2
O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012 zastavil bez toho, aby
preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, sp. zn.
2 CoE 155/2012, v jeho potvrdzujúcej časti, podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.), potom čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním)
napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť jej dovolania.
Podľa § 243c O.s.p., pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev
o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej
(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/
výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym
orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie
koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, poţiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke
nemoţno vykladať absolútne, t. j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa
na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa
má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď
skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného
ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 aţ 30/62,
z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je
také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom
existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce povaţovať to, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, vyplýva, ţe o zastavení exekúcie
bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša
Kušníra) a zastúpenej (povinnej) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka
k neplatnosti dohody o zastúpení a tieţ prejavov vôle zachytených v notárskej zápisnici.
Vzhľadom na to nemoţno predmetnú notársku zápisnicu povaţovať za vykonateľný exekučný
titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1
O.s.p. Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove z 31. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 155/2012 smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (pozri bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci
neprináleţí“. Dovolateľka tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (pozri § 41
ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili
svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, poţiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať (k tomu pozri bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je
vykonateľný.
Dovolací súd uzatvára, ţe oprávnená neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi
niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnená v dovolaní zastáva tieţ názor, ţe súdy jej súdy odňali moţnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom
konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)
procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať
došlo tým, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124
O.s.p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj
materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie
je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Pokiaľ ide o nariadenie ústneho pojednávania v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku (účinného od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012), ktoré stanovovalo povinnosť
nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, ako
vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju
uznesením z 8. augusta 2012, ktoré krajský súd ako vecne správne potvrdil a neboli splnené
zákonné podmienky, ktoré by odôvodňovali nariadenie odvolacieho pojednávania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako uţ bolo uvedené,
mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemoţnená realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, ţe ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej
zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), právne predpisy neumoţňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka sa
[z určujúceho – obsahového – hľadiska (pozri § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaţe na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd
na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní
na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to
neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiţ oprávnenému
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde
o tento prípad.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku moţno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náleţitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej
republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, ţe ak
neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj
tieţ R 47/2012), nemôţe ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny vzťah
účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo
nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (pozri
IV. ÚS 20/06, a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť, ţe súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy
(I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej
podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náleţitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou
náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – aţ tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica). Ak
niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, ţe
nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Dovolací súd za konanie in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý
nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy,
dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej
strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale
záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú
do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,
IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťaţnosť oprávnenej bola nimi
odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávnenej a Mgr. Tomáša Kušníra
v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd
v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinnej pri „výbere“
advokáta zastupujúceho záujmy povinnej vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať
dlţníka (povinnú) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj
pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, ţe ho uviedol
v predtlači úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací
súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore
so záujmami zastúpeného (povinnej), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu
neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť
dodatočným schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinnej advokátom Mgr. Tomášom
Kušnírom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny
úkon, ktorým tento advokát za povinnú udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom odvolacieho súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej
zápisnici udelil za povinnú „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, v ktorej pre tento procesný
postup neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, tento postup nemal
za následok odňatie moţnosti oprávnenej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane uvádza, ţe vada
tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale môţe byť
úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej
veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(pozri R 54/2012).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p., a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. mája 2014
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková