Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoE/41/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧ sslingova č. 4, IČO: 36 864

421, proti povinnej Z. D., bytom S., o vymoženie 187,55 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. o odvolaní a dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13. novembra 2013, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín zo dňa 13. novembra

2013, sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín dňa 4. 4. 2004 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na základe notárskej zápisnice spísanej dňa 6.11.2004 notárom JUDr. Ondrejom Duriacom

pod sp. zn. N 4235/2004, NZ 80295/2004.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 20. 5. 2013, č. k. -31 exekúciu

zastavil podľa o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, ţe notárska zápisnica pripojená k návrhu

2

na vykonanie exekúcie nieje vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku).

V predmetnej veci spísal za povinnú notársku zápisnicu Mgr. Tomáš Kušnír ako jej zástupca,

pričom splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia zmluvy o úvere. Nakoľko sa však

nepodarilo preukázať prejav vôle povinnej uzavrieť dohodu o plnomocenstve, nie

je ani moţné preukázať oprávnenie zástupcu spísať za povinnú notársku zápisnicu. Notárska

zápisnica preto nie je vykonateľná. Splnomocnenie udelené povinnou v zmluve o úvere

je koncipované veľmi všeobecne, čo dáva podľa názoru súdu veľmi široký priestor

pre splnomocnenca Mgr. Kušníra na konanie a právne úkony v mene povinnej, súčasne však

spôsobuje pochybnosti o skutočnom rozsahu oprávnenia Mgr. Kušníra konať v mene

povinnej. Súd preto splnomocnenie udelené v zmluve o úvere vyhodnotil ako absolútne

neplatné v zmysle a , ktorá absolútna neplatnosť

spôsobuje, ţe splnomocnenie nevyvoláva ţiadne právne účinky.

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tieţ navrhol konanie prerušiť

podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací ( ) uznesením zo dňa

13.11.2013, sp. zn. návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol

a napadnuté uznesenie potvrdil podľa V odôvodnení uviedol, ţe exekučný

súd je v priebehu exekučného konania povinný skúmať, či v ňom ide o nútené vykonanie

exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Exekučný súd

je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či predloţený exekučný titul je vydaný v súlade

so zákonom a s dobrými mravmi a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a to nielen

pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní. Súd prvého stupňa

v danom prípade správne skúmal, či je notárska zápisnica, ktorá bola pripojená k návrhu

na vykonanie exekúcie, vykonateľný exekučný titul, a po tomto preskúmaní dospel

k správnemu zisteniu, ţe JUDr. Tomáš Kušnír nebol oprávnený zastupovať povinnú,

lebo dohoda o zastúpení, ktorú s povinnou uzavrel, je z dôvodov uvedených uţ súdom prvého

stupňa neplatná (, ). Povinná bola pri týchto právnych

úkonoch zbavená moţnosti konať na základe svojej slobodnej vôle. Návrh oprávneného,

aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie podľa , odvolací súd

zamietol s odôvodnením, ţe nebol dôvod na prerušenie konania a predloţenie veci Súdnemu

dvoru Európskej únie, lebo nešlo o prípad aplikácie či interpretácie práva Európskej únie. Súd

3

aplikoval výlučne vnútroštátne právo - ustanovenia a Exekučného

poriadku.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.11.2013, sp. zn.

v časti, ktorou odvolací súd zamietol návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, podal

oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom

konať ( ). Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ),

spočíva na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné. Ţiadal

preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa, podal oprávnený aj dovolanie z dôvodu, ţe súd: 1. rozhodol „nad rámec zverenej

právomoci“ ( v spojení s ), lebo nesprávne

interpretoval § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmal exekučný titul

„metódou ktorá súdu v rámci zverenej právomoci neprináleţí“, 2. konal vo veci, v ktorej

sa uţ právoplatne rozhodlo ( v spojení s ),

lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe exekučný

súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenému odňal moţnosť konať

pred súdom ( v spojení s ), a to tým, ţe sním

nekomunikoval o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci,

konanie bez nariadenia pojednávania a dokazovania a súd nerešpektoval jeho právo na to,

aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho

a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky

do EU aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej

otázke (m. m )“, nevytýčil pojednávanie, aj keď táto povinnosť súdu vyplýva

z ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, 4. v konaní dopustil inej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), lebo nesprávne

zistil skutkový stav, nevykonal dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie zaloţil na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), základom ktorého je nesprávna aplikácia

a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, o ochrane spotrebiteľa a tieţ smernice Rady

93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto

dôvodov oprávnený ţiadal, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na

ďalšie konanie;

zároveň ţiadal, aby do volacie konanie bolo prerušené podľa a

dovolací súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky

nasledujúceho znenia: „1/ Je moţné za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný

právny úkon spotrebiteľa, ktorý má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda

aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky

a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto

zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia

s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni reálnej vymoţiteľnosti existujúcej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe odvolanie podal oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.11.2013,

sp. zn. , skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnia ktorých môţe

o podanom odvolaní konať.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemoţno mať pochybnosti

o tom ţe procesný úkon oprávneného zo dňa 23. novembra 2013, ktorým napadol uznesenie

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.11.2013, sp. zn. , je odvolaním

v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa , na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené ( ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie

konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd pri takomto rozhodovaní nie

je prvostupňovým súdom, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského

súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

6

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.11.2013 zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia podľa v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 13.11.2013, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený

zastúpený v súlade s veta druhá , bez nariadenia do volacieho pojednávania

( ) po tom, čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti

(dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia , skúmal,

či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť

dovolania.

Podľa , pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a ods. 4, a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný

obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej

(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor

Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:

a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán

usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní

pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym

orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie

koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená

povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný

prostriedok prípustný, poţiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke

nemoţno vykladať absolútne, t. j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy, a za akýchkoľvek

okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na

základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 zo 06. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:

„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore

pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov,

keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad

sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29

aţ 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo ţe správne uplatnenie práva

Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair),

pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade treba za určujúce povaţovať to, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,

ktorých zrušenia sa oprávnený podaním dovolania domáhal vyplýva, ţe o zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša

Kušníra) a zastúpenej (povinnej) viedol v zmysle a

k neplatnosti dohody o zastúpení, a tieţ prejavov vôle zachytených v notárskej zápisnici.

Vzhľadom na to nemoţno predmetnú notársku zápisnicu povaţovať za vykonateľný exekučný

titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods.

1 Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel do volací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod, pre

ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa

a preto dovolací súd predmetný návrh zamietol.

V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu

odvolacieho súdu, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu .prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

9

uvedenému v aţ písm. c/ Dovolanie oprávneného preto podľa

ustanovení a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak/ a sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995, a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie,

ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdu ( ), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnenia,

súdu.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

10

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera, ale namieta, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku a bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci

zverenej právomoci neprináleţí“. Dovolateľ tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho - obsahového -

hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku

právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti

a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých

v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľa o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávneného došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdil, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

11

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľom

tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam

a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto

prekáţka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec

ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnený doručil návrh na vykonanie

exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, poţiadal súd o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

exekúciu vykonávať (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 01. februára 2012, sp. zn. , a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku

res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania

zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

12

je vykonateľný. Preto oprávnený neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších

stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v

Oprávnený v dovolaní zastáva tieţ názor, ţe súdy mu odňali moţnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Z dovolania vyplýva názor oprávneného, ţe k odňatiu moţnosti pred súdom konať

došlo tým, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania

a bez jeho účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým mu znemoţnili vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle Exekučný súd v štádiu skúmania, či ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú

v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124

) - postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul

je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

13

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie

je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda

aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Nieje dôvodná námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov mu odňali moţnosť konať

pred súdom tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona

tak boli povinné urobiť, keď účinným od 8. augusta 2012

do bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57

Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie

ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa

v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto

mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné,

pretoţe Exekučný poriadok v tomto ustanovení ukladá povinnosť nariadiť pojednávanie

iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ (teda keď exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretoţe je íu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemoţno vykonať

a keď rozhodol, ţe majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh

štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu). Z rozhodnutia exekučného súdu vyplýva,

ţe zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku uznesením zo dňa

1. augusta 2012 a preto nebol povinný postupovať v zmysle uvedeného zákonného

ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť aţ dňom 8. augusta 2012. Odvolací súd v danom

prípade postupoval v súlade s ust. ak o odvolaní oprávneného rozhodol

bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu

odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody,

pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa alebo

pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť,

ţe v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44

ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie

14

exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 aţ § 124

), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní, a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľ neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, ţe súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jeho osobnej účasti.

Z dovolania vyplýva názor oprávneného, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou

vadou konania v zmysle , ktorá by mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť

dovolania oprávneného. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle , vada tejto povahy

ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe namietaným postupom súdov

nebola oprávnenému znemoţnená realizácia jeho procesných oprávnení.

Oprávnený namietal aj to, ţe ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej zápisnice

(§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), právne predpisy neumoţňujú exekučnému súdu

skúmať platnosť právnych úkonov, urobených v tejto forme. Táto námietka sa [z určujúceho -

obsahového - hľadiska (viď )] viaţe na správnosť interpretácie ustanovení

zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto

námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov

nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu konania uvedenú v tomto

ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

15

V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, moţno vykonať exekúciu

aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náleţitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej

republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho,

ţe ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj al. ÚS 155/2011).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou zrušiť či zmeniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tieţ R 47/2012), nemôţe ani - z hľadiska hmotného práva - preskúmavať právny

vzťah účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď , a tieţ ). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť,

ţe súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať,

či na jej podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náleţitosťami

notárskej zápisnice ako exekučného tituluje (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou

náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu - aţ tento prejav vôle povinnej osoby

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností

uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik

16

exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,

ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva

exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému

rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej

zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka

notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).

Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek

tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.

Podľa , zástupcom je ten, kto je oprávnený konať

za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa

zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( 9 ).

Dovolací súd za konanie in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý

nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy,

dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej

strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany,

ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade

dostávajú do rozporu.

Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,

na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach ,

, , , , ,

, , (sťaţnosť oprávneného bola nimi

odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávneného a Mgr. Tomáša Kušníra

v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd

v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“

advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať

17

dlţníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným), ako

aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, ţe ho uviedol

v predtlačí úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací

súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore

so záujmami zastúpenej (povinnej), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22

ods. 2 v spojení s ). Absolútna

neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu

neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť

dodatočným schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinnej advokátom Mgr. Tomášom

Kušnírom je v zmysle absolútne neplatná, neplatný je aj právny

úkon, ktorým tento advokát za povinnú udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému

so záverom odvolacieho súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej

zápisnici udelil za povinnú „súhlas“ s j ej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávneného pred

súdom konať ( ).

Dovolateľ tieţ namietal, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane

uvádza, ţe vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ),

ktorý ale môţe byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesné prípustné (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

18

V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávneného).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne

odôvodniť iba procesné prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (, a ), nevyšli najavo

ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávneného podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nieje dovolanie prípustné.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie muselo zastaviť a vznikla

mu povinnosť nahradiť povinnej trovy konania ( v spojení s

). V konaní vzniklo procesné úspešnej povinnej právo na náhradu trov konania proti

oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal

povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť

trovy konania. ( ).

19

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. júna 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová