Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)6eb/391558.bea240.pdf
PDF · 118.46 KB
No categories available
3Cdo/172/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 172/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú S. K.
D., narodenú X., bývajúcu u matky a zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Vazovova č. 7/A, dieťa rodičov M. D., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. B. Š., advokátkou so sídlom v T., a J. F., bývajúceho v B., prechodne v B.,
o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.
20 P 365/2013, o dovolaní matky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 21. februára
2014 sp. zn. 11 CoP 44/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Matka maloletej návrhom z 8. novembra 2013 ţiadala zmenu styku otca s maloletou
a aby súd nariadil predbeţné opatrenie, ktorým zakáţe styk otca s maloletou.
Okresný súd Bratislava V uznesením zo 6. decembra 2013 č.k. 20 P 365/2013-41
zamietol návrh matky na predbeţný zákaz styku otca s maloletou do rozhodnutia o zmene
úpravy styku otca s maloletou a do právoplatnosti rozhodnutia o návrhu matky na zmenu
úpravy styku otca s maloletou dočasne zmenil styk otca s maloletou, ktorý bol upravený
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 30. novembra 2011 č.k. 17 P 217/2011-112
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2012 sp. zn. 11 CoP 43/2012
tak, ţe otec je predbeţne oprávnený sa s maloletou stretávať kaţdú pracovnú stredu
od 15,15 hod. do 16,45 hod. od 6. decembra 2013 do 30. januára 2014 v prítomnosti matky
a od 1. februára 2014 v neprítomnosti matky vţdy za asistencie psychológa Referátu
poradensko-psychologických sluţieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave,
pracovisko Bratislava V, so sídlom v Bratislave, Kutlíkova č. 17. Matke súčasne uloţil
povinnosť maloletú na styk s otcom riadne pripraviť a včas ju odovzdať otcovi na Referáte
poradensko-psychologických sluţieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave,
na pracovisku Bratislava V, so sídlom v Bratislave, Kutlíkova č. 17, kde si maloletú
aj po ukončení styku prevezme. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, ţe súd zamietol návrh
matky na predbeţný zákaz styku otca s maloletou do rozhodnutia o zmene úpravy styku otca
s maloletou z dôvodu, ţe na vydanie navrhovaného predbeţného opatrenia neboli splnené
základné predpoklady naliehavosti dočasnej úpravy právnych pomerov k maloletej, nakoľko
nebola osvedčená hrozba nenapraviteľného následku v prípade pokračovania styku otca
s maloletou (§ 102 ods. 1, § 75 ods. 1 a § 74 ods. 1 O.s.p.). Pri rozhodovaní o dočasnej úprave
styku otca s maloletou konštatoval objektívne existujúce signalizované psychosomatické
prejavy dieťaťa, ktoré však nemusia byť v priamej príčinnej súvislosti so správaním otca
k maloletej, ale eventuálne hoci aj s neúmyselným prenášaním negatívneho emotívneho
preţívania matky vo vzťahu k otcovi na maloletú alebo jej nedostatočnou prípravou maloletej
na styk s otcom. Prihliadajúc na najlepší záujem maloletej a jej zdravý psychický a fyzický
vývoj a zohľadniac potrebu udrţania a rozvoja vzťahu otca k maloletej, súd z úradnej
povinnosti pristúpil k dočasnej zmene úpravy styku otca s maloletou, keď styk od posledného
rozhodnutia čiastočne zredukoval a ako miesto realizácie styku určil Referát poradensko-
psychologických sluţieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, pracovisko
Bratislava V, so sídlom v Bratislave, Kutlíkova č. 17.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky uznesením z 21. februára 2014 sp. zn.
11 CoP 44/2014 napadnuté uznesenie vo výroku o predbeţnom styku otca s maloletou zmenil
tak, ţe otec je v období dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia predbeţne
oprávnený sa s maloletou stretávať kaţdú pracovnú stredu od 15,15 hod. do 16,45 hod.
v prítomnosti matky a po uplynutí tohto obdobia v neprítomnosti matky, vţdy za asistencie
psychológa Linky detskej istoty pri Slovenskom výbore UNICEF v priestoroch Linky detskej
istoty pri Slovenskom výbore UNICEF v Bratislave, Fialkové údolie č. 5. Matke súčasne
uloţil povinnosť maloletú na styk s otcom riadne pripraviť a včas ju odovzdať otcovi
v priestoroch Linky detskej istoty pri Slovenskom výbore UNICEF v Bratislave, Fialkové
údolie č. 5, kde si maloletú aj po ukončení styku prevezme. Vo zvyšku (v zamietajúcom
výroku) rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Pokiaľ ide o potvrdzujúci výrok stotoţnil
sa v celom rozsahu so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a reagoval
na odvolacie námietky matky odôvodňujúce dočasný zákaz styku otca s maloletou.
Rozhodnutie prvostupňového súdu povaţoval za správne aj v časti, pokiaľ bez návrhu
rozhodol o dočasnej zmene úpravy styku otca s maloletou upraveného rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V z 30. novembra 2011 č.k. 17 P 217/2011-112 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2012 sp. zn. 11 CoP 43/2012 zohľadniac, ţe styk otca
s maloletou sa v období posledných siedmich mesiacov prakticky nerealizoval ako
i na signalizované psychosomatické prejavy dieťaťa. Prehodnotil rozhodnutie súdu prvého
stupňa len čo do spôsobu realizácie styku, a to vzhľadom na oznámenie kolízneho
opatrovníka o nemoţnosti zabezpečiť asistovaný styk otca s maloletou ako i na skutočnosť, ţe
styk otca s maloletou sa okrem dňa 18. decembra 2013 prakticky nerealizoval.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu – v oboch výrokoch – napadla matka dovolaním.
Uviedla, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým,
ţe odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, nezohľadnil ňou predloţené
listinný dôkazy, nedostatočne sa zaoberal odvolacími dôvodmi, nedostatočne zistil skutkový
stav a nesprávne vec po právnej stránke posúdil. Uviedol, ţe od rozhodnutia odvolacieho súdu
bol styk realizovaný len jeden krát – 12. marca 2014, maloletá pred stykom opakovala svoje
obavy, nechcela sa s otcom sama stretnúť, stále trvala na prítomnosti matky, styk s otcom
odmietala. Ţiadala, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Otec maloletej vo vyjadrení k dovolaniu uviedol: „dovolanie matky maloletej
povaţujem za absolútne zmätočné a v neprospech dieťaťa, tak ako všetky kroky, ktoré
od začiatku aţ doteraz v tejto veci urobila“. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval
za vecne správne.
K dovolaniu matky sa vyjadril aj kolízny opatrovník a uviedol, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu povaţuje za správne a v prospech maloletého dieťaťa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním,
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 os. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania otca
preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolací súd k tomu poznamenáva, ţe § 239
ods. 3 O.s.p. vylučuje prípustnosť dovolania [i keby inak išlo o rozhodnutie so znakmi
významnými z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. (tieto znaky ale v tomto prípade nie sú dané)]
vtedy, ak smeruje (o. i.) proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení.
Prípustnosť dovolania matky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej zo závaţných procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k týmto vadám, vyplýva
z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,
R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní sa namieta, ţe súdy odňali matke moţnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Pokiaľ dovolateľka namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (nepreskúmateľnost), treba uviesť, ţe nie kaţdá
procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná
z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, ţe ich povaţuje
za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý moţno
uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel
k právnemu názoru, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver
riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol
v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/1998. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu
je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie
je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci,
pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval
uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013,
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ
rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré
zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998, napr. rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011,IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013.
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta
2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Formulácie zvolené matkou v dovolaní svedčia o tom, ţe dovolateľka v súvislosti
s tvrdenou procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spochybňuje tieţ úplnosť
a správnosť skutkových zistení súdov. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu uvádza, ţe
v súlade s jeho rozhodovacou praxou môţe neúplnosť skutkových zistení súdu niţšieho
stupňa viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu súdu, nemôţe ale zaloţiť prípustnosť
dovolania, lebo nie je vadou vymenovanou v § 237 O.s.p.
Niektoré formulácie pouţité v dovolaní nasvedčujú tomu, ţe matka s poukazom
na § 237 písm. f/ O.s.p. namieta aj nesprávnosť hodnotenia „dôkazov“. Pre tento prípad
dovolací súd uvádza, ţe nesprávne hodnotenie dôkazov (vtedy, keď súd vykonáva
dokazovanie) nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia. Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov nie je ani
dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (viď tieţ R 42/1993).
Argumentáciou, ţe odvolací súd v danom prípade nerozhodol vecne správne,
dovolateľka namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale
ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý
by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia;
samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012). Posúdenie, či súdy
(ne)pouţili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodili (ne) správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy
aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie matky
v zmysle § 239 O.s.p. prípustné nie je, dovolateľka neopodstatnene namietla existenciu
procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšla najavo ani
ţiadna iná vada konania uvedená v § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
odmietol jej dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. júla 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková