Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7e6/436714.f03b18.pdf
PDF · 202.47 KB
No categories available
7CoE/137/2014
Najvyšší súd 7 ECdo 97/2014
Slovenskej republiky 7 CoE 137/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧ sslingova č. 4, IČO: 36 864 421
proti povinnému D. G., bytom S., o vymoženie 569,61 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 6 Er 2524/2003 o odvolaní a dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 28. septembra 2012, sp. zn. 6
CoE 203/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 28. septembra
2012, sp. zn. 6 CoE 203/2012 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov dňa 13.11.2003 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
na základe notárskej zápisnice spísanej dňa 5.8.2003 notárom JUDr. Ondrejom Duriacom
uloţenú v Zbierke listín pod číslom N 2281/2003, NZ 67348/2003.
Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 23. februára 2012, č.k. 6 Er 2524/2003-14
exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok).
Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, ţe notárska zápisnica pripojená k návrhu
na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku).
V predmetnej veci spísal za povinného notársku zápisnicu Mgr. Tomáš Kušnír ako jeho
zástupca, pričom splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia zmluvy o úvere zo dňa 5.5.2003.
Nakoľko sa však nepodarilo preukázať prejav vôle povinného uzavrieť dohodu
o plnomocenstve, nie je ani moţné preukázať oprávnenie zástupcu spísať za povinného
notársku zápisnicu. Notárska zápisnica preto nie je vykonateľná.
Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tieţ navrhol konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.
Krajský súd Prešov ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa
28. septembra 2012, sp. zn. 6 CoE 203/2012 návrh na prerušenie konania zamietol
a napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v súlade s ustanovením § 219
ods. 2 O.s.p. sa stotoţnil so správnym skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa
a s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. V odôvodnení
uviedol, ţe exekučný súd je v priebehu exekučného konania povinný skúmať, či v ňom
ide o nútené vykonanie exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
aj materiálnej. Súd prvého stupňa v danom prípade správne skúmal, či je notárska zápisnica,
ktorá, bola pripojená k návrhu na vykonanie exekúcie, vykonateľný exekučný titul,
a po tomto preskúmaní dospel k správnemu zisteniu, ţe JUDr. Tomáš Kušnír nebol oprávnený
zastupovať povinného, lebo dohoda o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je z dôvodov
uvedených uţ súdom prvého stupňa neplatná (§ 22 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka).
Povinný bol pri týchto právnych úkonoch zbavený moţnosti konať na základe svojej
slobodnej vôle. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe plnomocenstvo
udelené Mgr. Kušnírovi zo strany povinného v zmluve o úvere, nie je platným právnym
úkonom, v dôsledku čoho Mgr. Kušnír nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie
záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene
povinného a to pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli
právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predloţená notárska
zápisnica nemôţe byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenému alebo
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoţenia by sa mohol v rámci exekučného konania
domáhať. Návrh oprávneného, aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd zamietol s odôvodnením, ţe nebol dôvod na prerušenie
konania a predloţenie veci Súdnemu dvoru Európskej únie, lebo nešlo o prípad aplikácie
či interpretácie práva Európskej únie. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,
pretoţe predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, lebo bola spísaná
o absolútne neplatnom právnom úkone.
Proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 28. septembra 2012, sp. zn.
6CoE 203/2012 v časti, ktorou odvolací súd zamietol návrh na prerušenie konania v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, podal
oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.),
spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné. Ţiadal preto
uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, podal oprávnený
aj dovolanie, v ktorom uviedol, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá
im v rámci zverenej právomoci neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne
rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna
vykonateľnosť uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenému odňali moţnosť konať pred súdom (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, ţe s ním nekomunikovali
o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie
bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna
vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho
základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m IV. ÚS 206/08)“,
nevytýčili pojednávanie, aj keď podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli
na to povinné, 4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav,
nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2
a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona
č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a tieţ smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnený ţiadal,
aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, a tieţ ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň
ţiadal, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací
súd, aby Súdnemu dvoru Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky nasledujúceho znenia:
„1/ Je moţné za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a j ej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS
zabráni reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe odvolanie podal oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu Prešov zo dňa 28.9.2012,
skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnia ktorých môţe o podanom odvolaní
konať.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemoţno mať pochybnosti
o tom, ţe procesný úkon oprávneného zo dňa 26.11.2012, ktorým napadol uznesenie
Krajského súdu Prešov zo dňa 28.9.2012, sp. zn.6 CoE 203/2012, je odvolaním v zmysle
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom, alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie
konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd pri takomto rozhodovaní nie
je prvostupňovým súdom, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu Prešov zo dňa 28.9.2012 zastavil podľa § 243c O.s.p. v spojení s § 104 ods. 1
O.s.p. bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského
súdu Prešov zo dňa 28.9.2012, sp. zn. 6 CoE 203/2012, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas
oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.,
skúmal, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú
časť dovolania.
Podľa § 243c O.s.p., pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a ods. 4, a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej
(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym
orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie
koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, poţiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke
nemoţno vykladať absolútne, t. j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy, a za akýchkoľvek
okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 zo 06. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď
skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného
ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 aţ 30/62,
z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva
je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom
existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce povaţovať to, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnený podaním dovolania domáhal vyplýva, ţe o zastavení exekúcie
bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša
Kušníra) a zastúpeného (povinného) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho
zákonníka k neplatnosti dohody o zastúpení, a tieţ prejavov vôle zachytených v notárskej
zápisnici. Vzhľadom na to nemoţno predmetnú notársku zápisnicu povaţovať za vykonateľný
exekučný titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach
§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku,
resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci
výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a preto dovolací súd predmetný návrh zamietol.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu
odvolacieho súdu, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ písm. c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/,
písm. e/ a písm. g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnenia.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopieral, ale namietal, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci
zverenej právomoci neprináleţí“. Dovolateľ tu teda namietal, ţe rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho - obsahového -
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku
právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti
a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých
v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľa o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávneného došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľom
tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnený doručil návrh na vykonanie
exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, poţiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 01. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný. Preto oprávnený neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších
stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnený v dovolaní zastáva tieţ názor, ţe súdy mu odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávneného, ţe k odňatiu moţnosti pred súdom konať
došlo tým, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým mu znemoţnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124
O.s.p.) - postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie
je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda
aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Nie je dôvodná námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov mu odňali moţnosť
konať pred súdom tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona
tak boli povinné urobiť, keď zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 8. augusta 2012
do 31. decembra 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57
Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie
ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa
v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné,
pretoţe Exekučný poriadok v tomto ustanovení ukladá povinnosť nariadiť pojednávanie
iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ (teda keď exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretoţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemoţno vykonať a keď
rozhodol, ţe majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu
alebo na plnenie verejnoprospešného účelu) a z rozhodnutia exekučného súdu vyplýva,
ţe zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku dňa 23.2.2012, teda
pred účinnosťou uvedeného zákonného ustanovenia. Odvolací súd v danom prípade
postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávneného rozhodol
bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu
odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie
pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody,
pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa alebo
pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť,
ţe v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie
exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 aţ § 124
O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní, a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľ neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jeho osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávneného, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 O.s.p., ktorá by mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť
dovolania oprávneného. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť spojená
s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy
ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe namietaným postupom súdov
nebola oprávnenému znemoţnená realizácia jeho procesných oprávnení.
Oprávnený namietal aj to, ţe ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej zápisnice
(§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), právne predpisy neumoţňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, urobených v tejto forme. Táto námietka sa [z určujúceho -
obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaţe na správnosť interpretácie ustanovení
zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto
námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov
nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto
ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, moţno vykonať exekúciu
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náleţitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej
republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho,
ţe ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou zrušiť či zmeniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu
(porovnaj tieţ R 47/2012), nemôţe ani - z hľadiska hmotného práva - preskúmavať právny
vzťah účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo
by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu (viď IV. ÚS 20/06, a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť,
ţe súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať,
či na jej podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náleţitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného tituluje (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou
náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu - aţ tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).
Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek
tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§39 Občianskeho zákonníka).
Dovolací súd za konanie in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý
nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy,
dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej
strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany,
ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade
dostávajú do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,
IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťaţnosť oprávneného bola nimi
odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávneného a Mgr. Tomáša Kušníra
v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd
v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“
advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať
dlţníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným),
ako aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, ţe ho uviedol
v predtlačí úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací
súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore
so záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu
neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť
dodatočným schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom
Kušnírom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny
úkon, ktorým tento advokát za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom odvolacieho súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej
zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávneného
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľ tieţ namietal, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane
uvádza, ţe vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ktorý ale môţe byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad
v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávneného).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, písm. d/ a písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo
ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie muselo zastaviť a vznikla
mu povinnosť nahradiť povinnému trovy konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2
O.s.p.). V konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania
proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť
trovy konania. (§151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 22. júla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová