Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c60/436191.d73c3a.pdf
PDF · 172.73 KB
No categories available
7CoE/146/2014
Najvyšší súd 7 ECdo 234/2014
Slovenskej republiky 7 CoE 146/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grӧ sslingova č. 4, IČO: 36 864 421
proti povinnému: M. V., bytom C., o vymoženie 118,50 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 13 Er 1/2004, o odvolaní a dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.10.2013, sp. zn. 9
CoE 200/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.10.2013,
sp. zn. 9 CoE 200/2013 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra (ďalej len okresný súd) dňa 29.1.2004 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej dňa 14.10.2003 notárom
JUDr. Ondrejom Ďuriačom uloţenú v Zbierke listín pod číslom N 3692/2003,
NZ 91749/2003.
Okresný súd uznesením zo dňa 23.1.2013, č.k. 13 Er 1/2004-29 exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len exekučný
poriadok). Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, ţe notárska zápisnica pripojená
k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 Exekučného
poriadku). V predmetnej veci za povinného notársku zápisnicu podpísal Mgr. Tomáš Kušnír
ako jeho zástupca, pričom splnomocnenie malo vyplývať z ustanovenia zmluvy o úvere.
Keďţe sa nepodarilo preukázať prejav vôle povinného uzavrieť dohodu o plnomocenstve, nie
je ani moţné preukázať oprávnenie zástupcu spísať za povinného notársku zápisnicu.
Notárska zápisnica preto nie je vykonateľná.
Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tieţ navrhol konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len zmluvy).
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa
31.10.2013, sp. zn. 9 CoE 200/2013 návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení uviedol, ţe exekučný súd
je v priebehu exekučného konania povinný skúmať, či v ňom ide o nútené vykonanie
exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Súd prvého
stupňa v danom prípade správne skúmal, či je notárska zápisnica, ktorá bola pripojená
k návrhu na vykonanie exekúcie, vykonateľný exekučný titul, a po tomto preskúmaní dospel
k správnemu zisteniu, ţe JUDr. Tomáš Kušnír nebol oprávnený zastupovať povinného, lebo
dohoda o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je z dôvodov uvedených uţ súdom prvého
stupňa neplatná (§ 22 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka). Povinný bol pri týchto právnych
úkonoch zbavený moţnosti konať na základe svojej slobodnej vôle. Odvolací súd sa stotoţnil
so záverom súdu prvého stupňa, ţe plnomocenstvo udelené Mgr. Kušnírovi zo strany
povinného v zmluve o úvere, nie je platným právnym úkonom, v dôsledku čoho Mgr. Kušnír
nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov
splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného
právneho úkonu v mene povinného, ani predloţená notárska zápisnica nemôţe
byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenému alebo povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoţenia by sa mohol v rámci exekučného konania domáhať. Návrh oprávneného,
aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd
zamietol s odôvodnením, ţe nebol dôvod na prerušenie konania a predloţenie veci Súdnemu
dvoru Európskej únie, lebo nešlo o prípad aplikácie či interpretácie práva Európskej únie. Súd
aplikoval výlučne vnútroštátne právo – ustanovenia Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a O.s.p. Poukázal na ust. § 251 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého na výkon rozhodnutia
a exekučné konanie podľa osobitného predpisu – exekučný poriadok sa pouţijú ustanovenia
predchádzajúcich častí, ak osobitný predpis neustanovuje inak, ako aj s poukazom na ust. § 36
ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Odvolací
súd poukázal v tej súvislosti na to, ţe procesné právne predpisy, vzťahujúce sa na exekučné
konanie zakladajú neprípustnosť obligatórneho prerušenia predmetného exekučného konania
a preto je dôvod pre zamietnutie takého návrhu.
Proti uzneseniu krajského súdu zo dňa 31.10.2013, sp. zn. 9 CoE 200/2013 v časti,
ktorou odvolací súd zamietol návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. a článku 267 zmluvy, podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa
jeho názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a je nepreskúmateľné. Ţiadal preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto
súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, podal oprávnený
aj dovolanie, v ktorom uviedol, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci
zverenej právomoci neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 241
ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť
uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, 3. oprávnenému odňali moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, ţe s ním nekomunikovali o jeho právnych a skutkových
návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania
a dokazovania) a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym
súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého
je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 zmluvy v konaní
o prejudiciálnej otázke (m. m IV. ÚS 206/08)“, neurčili termín pojednávania, aj keď podľa
ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli na to povinné, 4. sa v konaní dopustili inej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
lebo nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie
zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.), základom ktorého
je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a tieţ smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnený ţiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej najvyšší súd alebo dovolací súd) zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu, a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň ţiadal, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd, aby Súdnemu dvoru Európskej
únie (ďalej len súdny dvor) predloţil prejudiciálne otázky nasledujúceho znenia: „1/ Je moţné
za neprijateľnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh v sume vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS
zabráni reálnej vymoţiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.
Najvyšší súd ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe odvolanie podal
oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu zo dňa 31.10.2013, sp. zn. 9 CoE 200/2013
skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnia ktorých môţe o podanom odvolaní
konať.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemoţno mať pochybnosti
o tom ţe procesný úkon oprávneného, ktorým napadol uznesenie Krajského súdu zo dňa
31.10.2013, sp. zn. 9 CoE 200/2013 je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p., účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom, alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje najvyšší súd.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe najvyšší súd je funkčne príslušný
rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov
ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu rozhodnutím súdu
prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie
konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. O.s.p. v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho
súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého
stupňa. Odvolací súd pri takomto rozhodovaní nie je prvostupňovým súdom, ale zostáva
odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda
neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
najvyšší súd preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu zo dňa
31.10.2013, sp. zn. 9 CoE 200/2013 zastavil podľa § 243c O.s.p. v spojení s § 104 ods. 1
O.s.p. bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu krajského súdu zo dňa 31.10.2013,
sp. zn. 9 CoE 200/2013, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený zastúpený v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti (dovolaním)
napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný jeho návrh
na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť dovolania.
Podľa § 243c O.s.p., pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a ods. 4, a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada podľa čl. 267 zmluvy,
súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbeţnej (prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 zmluvy
má súdny dvor právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť
na súdny dvor, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na súdny dvor. Ak sa takáto
otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti
s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. V druhej vete
čl. 267 zmluvy je zakotvená povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého
rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný, poţiadať súdny dvor o vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke
nemoţno vykladať absolútne, t. j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy, a za akýchkoľvek
okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267
zmluvy.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
súdnemu dvoru podľa čl. 267 zmluvy sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte
suprema Cassazione vyjadril aj súdny dvor. V rozsudku CILFIT, C - 283/81 zo 06. októbra
1982 súdny dvor uviedol: „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 zmluvy)
sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov,
keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad
sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29
aţ 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo ţe správne uplatnenie práva
Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair),
pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce povaţovať to, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnený podaním dovolania domáhal vyplýva, ţe o zastavení exekúcie
bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša
Kušníra) a zastúpeného (povinného) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho
zákonníka k neplatnosti dohody o zastúpení, a tieţ prejavov vôle zachytených v notárskej
zápisnici. Vzhľadom na to nemoţno predmetnú notársku zápisnicu povaţovať za vykonateľný
exekučný titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach
§ 41 ods. 2 písm. c/ a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p.
Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a preto dovolací súd predmetný návrh zamietol.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávneného proti uzneseniu odvolacieho
súdu, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu súdnemu dvoru (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia,
c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ písm. c/ O.s.p. Dovolanie opravného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak/ a sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie,
ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O.s.p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namietal, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnenia.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci
zverenej právomoci neprináleţí“. Dovolateľ tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho -obsahového -
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku
právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti
a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých
v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, ţe ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľa o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávneného došlo v konaní aj k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p. Podľa jeho tvrdenia o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe
vykonateľného exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľom tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia
o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom
konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnený doručil návrh na vykonanie
exekúcie na podklade označenej notárskej zápisnice, poţiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe
súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,
na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta
Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu
vykonávať (k tomu viď bliţšie uznesenie najvyššieho súdu z 01. februára 2012, sp. zn.
5 Cdo 205/2011, a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný
súd) z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný. Preto oprávnený neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších
stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnený v dovolaní zastáva tieţ názor, ţe súdy mu odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávneného, ţe k odňatiu moţnosti pred súdom konať
došlo tým, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jeho účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým mu znemoţnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124
O.s.p.) - postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie je pripojený exekučný titul
a či je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie
je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda
aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Nie je dôvodná námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov mu odňali moţnosť konať
pred súdom tým, ţe sa nekonalo vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli
povinné urobiť, (zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 8. augusta 2012 do 31.decembra
2012, ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, doplnil ustanovenie § 57 Exekučného
poriadku o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1
písm. g/ a písm. k/). Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil
exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného
ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné, pretoţe Exekučný poriadok v tomto
ustanovení ukladá povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie
v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/ (teda keď exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretoţe
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemoţno vykonať a keď rozhodol, ţe majetok štátu podľa
§ 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie
verejnoprospešného účelu) a z rozhodnutia exekučného súdu vyplýva, ţe zastavil exekúciu,
pretoţe rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným a exekučný súd nebol povinný
postupovať v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, pretoţe toto ustanovenie bolo účinné
od 8. augusta 2012 (dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov SR) do 31. decembra 2012
a exekučný súd vydal napadnuté uznesenie dňa 26. apríla 2011, teda pred dňom účinnosti
uvedeného ustanovenia. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2
O.s.p. ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p.),
pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného
vyplýva, ţe nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd
nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom
prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje
za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (§ 122 aţ § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
zaloţených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané
na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní,
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľ neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jeho osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávneného, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 O.s.p., ktorá by mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť
dovolania oprávneného. Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť spojená
s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy
ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe namietaným postupom súdov
nebola oprávnenému znemoţnená realizácia jeho procesných oprávnení.
Oprávnený namietal aj to, ţe ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej zápisnice
(§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), právne predpisy neumoţňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, urobených v tejto forme. Táto námietka sa [z určujúceho -
obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaţe na správnosť interpretácie ustanovení
zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto
námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov
nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto
ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, moţno vykonať exekúciu
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náleţitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru ústavného súdu je z ústavného
hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, ţe ak neexistuje notárska
zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo
z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 al. ÚS 155/2011).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj
tieţ R 47/2012), nemôţe ani - z hľadiska hmotného práva - preskúmavať právny vzťah
účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo
nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu
(viď IV. ÚS 20/06, a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť,
ţe súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať,
či na jej podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náleţitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného tituluje (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou
náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu - aţ tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).
Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek
tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Dovolací súd za konanie in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý
nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy,
dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej
strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany,
ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade
dostávajú do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal ústavný súd v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011, I. ÚS 155/2011,
IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011, IV. ÚS 431/2011,
IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťaţnosť oprávneného bola nimi odmietnutá ako zjavne
bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávneného a Mgr. Tomáša Kušníra v preskúmavanej veci
bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal ústavný súd v týchto rozhodnutiach.
Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ advokáta zastupujúceho
záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlţníka (povinného)
pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným), ako aj pri spísaní notárskej
zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, ţe ho uviedol v predtlačí úverovej
zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací súd súhlasí s názorom,
ţe záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore so záujmami zastúpeného
(povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods. 2 v spojení s § 39
Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona
a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo).
Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť dodatočným schválením. Keďţe dohoda
o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom je v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát za povinného
udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru zhodnému so záverom odvolacieho
súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej zápisnici udelil za povinného
„súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávneného
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľ tieţ namietal, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane
uvádza, ţe vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ktorý ale môţe byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad
v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo, ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá
procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch niţších
stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávneného). Nesprávne
právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť
iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. a/, písm. d/ a písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo
ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie oprávneného podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Najvyšší súd nezistil splnenie predpokladov pre odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom
nevydal samostatné rozhodnutie.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie muselo zastaviť a vznikla
mu povinnosť nahradiť povinnému trovy konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2
O.s.p.). V konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania
proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
týchto konaní, lebo nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania. (§151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 20. augusta 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová