Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b8e/393951.eba832.pdf
PDF · 200.85 KB
No categories available
2Cdo/52/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 52/2014
Slovenskej republiky 2 Co 2/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne : R. B.,
bývajúca v Ţ., zastúpená J., so sídlom D., proti ţalovaným : 1/ D. B., bývajúci v Ţ.,
2/ M. L., bývajúci v Ţ., zastúpený Mgr. A. S., advokátkou v D., o určenie
neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 17 C 40/2009,
o dovolaní ţalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 28. júna 2013 sp. zn.
8 Co 83/2013, o odvolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 30. septembra
2013 sp. zn. 8 Co 83/2013
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Ţalovaný 2/ je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume
664,60 €, do troch dní na účet spoločnosti J., so sídlom v D..
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom (v poradí druhým) z 10. októbra 2012 č. k.
17 C 40/2009-483 určil, ţe zmluva o pôţičke č. 5/2007 uzatvorená medzi ţalovaným v 1. rade
ako dlţníkom a ţalovaným v 2. rade ako veriteľom zo dňa 8.5.2007, ktorej predmetom bolo
poskytnutie finančných prostriedkov v sume 1 850 000 Sk v hotovosti je neplatná. Uloţil
ţalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobkyni trovy konania v sume 1 699,31 €
(hotové výdavky 117,46 €, trovy právneho zastúpenia 1 581,85 €) a tieto zaplatiť k rukám
právneho zástupcu ţalobkyne J., so sídlom M., do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, ţe vychádzal z posudzovaného písomného právneho
úkonu „zmluva o pôţičke X. zo dňa 8.5.2007“ uzavretého medzi ţalovanými 1/, 2/ a pre
rozhodnutie nebolo rozhodujúce, či pri posudzovanom právnom úkone ţalovaným 1/ ide
o beţnú alebo ostatnú vec (§ 145 ods. 1) ale o posúdenie, či týmto právnym úkonom pôţička
medzi veriteľom (ţalovaným 2/) a dlţníkom (ţalovaným 1/) vznikla a či jeho právnym
dôsledkom ide o záväzok ţalovaného 1/ za právneho stavu, keď sa veriteľ domáha
v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky (zo zmluvy o pôţičke) z majetku
tvoriaceho masu bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, t. j. ţalobkyne a ţalovaného 1/.
Preto z tohto pohľadu skúmal, či ide o platný právny úkon.
V prejednávanej veci zmluva o pôţičke medzi ţalovaným 1/ a ţalovaným 2/ síce bola
uzavretá písomne dňa 8.5.2007 na sumu 1 850 000 Sk, ktorú sumu veriteľ mal poskytnúť
jednorazovo v hotovosti, a to najneskôr do 31.5.2007 a dlţník sa zaviazal poskytnutú pôţičku
splatiť v celosti, a to najneskôr do 31.5.2008. Zároveň medzi účastníkmi bolo dohodnuté
v čl. 5 cit. zmluvy zabezpečenie peňaţného záväzku dlţníka z porušenia tejto zmluvy ručenie
majetkom tvoriacim masu BSM – nehnuteľnosťou zapísanou na LV č. X. v katastrálnom
území Ţ. i napriek tomu, ţe súhlas ţalobkyne s dispozíciou spoločným majetkom v ich
bezpodielovom vlastníctve ţalovaný 1/ nemal. Za týchto okolností je dojednanie zmluvy
o pôţičke s ručením majetkom tvoriacim masu ich BSM bez súhlasu manţelky (ţalobkyne) sa
javí v tomto kontexte ako odporujúce dobrým mravom a je nepochybné, ţe predpokladaným
cieľom konania ţalovaného 1/ bolo vytvorenie moţnosti exekučného uspokojenia predmetnej
pohľadávky z vecí patriacich do BSM, čo v danom prípade i nastalo. Tieţ konanie oboch
účastníkov zmluvy v krátkom časovom horizonte – mesiac po jej uzavretí uzavrieť následne
dohodu o uznaní záväzku (5.6.2007), kedy ešte nenastala ani splatnosť dlhu moţno hodnotiť
ako odporujúce dobrým mravom, keď obvykle k uznaniu dlhu dochádza spravidla aţ v dobe,
keď nastala jeho splatnosť; pričom uznaním záväzku účastníci zmluvy potvrdili pohľadávku
na základe hotovostných pôţičiek z uplynulých období v sume 1 850 000 Sk, ktoré však uţ
bliţšie ani v priebehu tohto konania nevedeli identifikovať. V kontexte na uzavretie zmluvy
o hypotekárnom úvere dňa 31.5.2007 (ţalobkyňou predloţená v ďalšom konaní) za účelom
nákupu bytu v Košiciach a čerpanie tohto úveru (1 190 000 Sk) na ťarchu účtu predávajúceho
A. (v tejto spoločnosti v t. č. ţalovaný 2/ bol konateľnom) a bolo nesporné, ţe došlo
k odstúpeniu od kúpnej zmluvy a kúpna cena bola vrátená ţalovanému 1/ a za týchto
okolností sa javí súdu viac hodnoverné tvrdenie ţalobkyne o pouţití týchto prostriedkov
na splatenie predchádzajúcich úverov, ktoré platby v dňoch 4.7.2007 a 13.6.2007
preukázateľne boli realizované ţalovaným 1/. Vymyká sa z rámca obvyklého hospodárenia
manţelov, aby ţalovaný 1/ uzatváral na nezanedbateľnú sumu pôţičku bez súhlasu ţalobkyne,
pričom v konaní neoznačil ţiaden relevantný dôkaz o ich konkrétnom prevzatí a pouţití a to
vzhľadom na svoju platobnú (ne)schopnosť pri porušení svojho záväzku disponovať tak
s nehnuteľnosťou, ktorá bola spoločným majetkom bez súhlasu druhého manţela.
Argumentácia ţalovaného 2/, ţe suma 1 190 000 Sk predstavovala vrátenie dlhov z rokov
2001, 2002 a je dlh zo zmluvy o pôţičke z 8.5.2007, zostala v rovine ničím nepreukázaných
tvrdení. Zmluva ako dvojstranný právny úkon, ktorá vzniká konsenzom, t. j. úplným
a bezpodmienečným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy, v danom prípade postráda
akýkoľvek dôkaz o skutočnom odovzdaní „prenechaní“ predmetu pôţičky ţalovanému 1/ ako
i skutočnosť, ţe tieto peniaze veriteľ (ţalovaný 2/) na základe tejto zmluvy skutočne poţičal
„prenechal“ dlţníkovi. Majúc na zreteli i tú skutočnosť, ţe k odovzdaniu peňaţnej čiastky
môţe dôjsť i bezhotovostným prevodom na účet dlţníka, avšak hoci v konaní bolo
preukázané, ţe sumu 700 000 Sk dňa 13.6.2007 ţalovaný 2/ previedol na účet ţalovaného 1/
vedený v T., podľa názoru súdu táto suma nepredstavuje pôţičku na základe uvedeného
právneho dôvodu (posudzovaného právneho úkonu zo dňa 8.5.2007), keď samotný ţalovaný
1/ vo svojom vyjadrení právny dôvod tohto plnenia vymedzil ako „dlh z iného obchodného
vzťahu“ a ţalovaný 2/ uviedol, ţe išlo o „pôţičku na krátkodobý obchod“. Pri zmluve
o pôţičke ide o reálnu zmluvu, pri ktorej vyţaduje zákon na jej vznik odovzdanie predmetu
pôţičky veriteľom dlţníkovi, k čomu v danom prípade medzi zmluvnými stranami nedošlo.
Právny dôvod vzniku dlhu musí spočívať na platnom úkone a preto i k uznaniu dlhu je
potrebná existencia platného záväzkového vzťahu. Je toho názoru, ţe ak veriteľ
(ţalovaný 2/) sa domáha voči dlţníkovi vrátenia poţičanej sumy peňazí (1 850 000 Sk)
v intenciách § 651 OZ má splniť dôkaznú povinnosť nielen o tom, ţe uzavrel s dlţníkom
v určitej dobe (8.5.2007) zmluvu o pôţičke peňazí a ţe peniaze mali byť vrátené v dohodnutej
dobe, ale i o tom, ţe tieto peniaze skutočne poţičal dlţníkovi. Ţalovaný 2/ ako veriteľ
v priebehu celého konania súdu hodnoverným spôsobom nijako nepreukázal ním tvrdenú
skutočnosť (odovzdanie predmetu pôţičky) a jeho vyjadrenia navyše boli rozporné (najprv
tvrdil, ţe celá suma pôţičky bola vyplatená dňa 8.5.2007 v hotovosti keďţe mal beţne doma
peniaze v hotovosti a následne, ţe časť pôţičky bola poskytnutá prevodom na účet a zvyšok
postupne podľa poţiadaviek ţalovaného 1/ na uhrádzanie jednotlivých dlhov). Tieţ tvrdenia
ţalovaného 1/ ako dlţníka o prevzatí sumy neboli jednoznačné a vzbudzovali pochybnosti
s prihliadnutím na časový horizont uzavretého úkonu dňa 8.5.2007 (bez súhlasu manţelky),
ktorého právnym dôsledkom je exekučné konanie spoločného majetku (§ 145 ods. 1) a dňa
31.5.2007 uzavretá úverová zmluva na sumu 1 190 000 Sk na vyplatenie starých dlhov
ţalovanému 2/. Podľa názoru súdu ak by mal záväzok ţalovanému 1/ vzniknúť na základe
tohto právneho úkonu dňa 8.5.2007, malo k odovzdaniu peňazí ţalovanému 1/ dôjsť
najneskôr do 31.5.2007 a ak sa strany dohodli, ţe predmet pôţičky bude odovzdaný neskôr,
má taká zmluva charakter zmluvy o budúcej zmluve, pretoţe pri zmluve o pôţičke ide
o reálnu zmluvu. Preto pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedošlo medzi zmluvnými stranami,
právny vzťah pôţičky nevznikol a ani tomu zodpovedajúce právo veriteľa poţadovať vrátenie
pôţičky z tohto právneho úkonu zo dňa 8.5.2007. Pokiaľ podľa tvrdení ţalovaného 2/, ţe
dlhodobo poţičiaval finančné prostriedky manţelom (ţalobkyni a ţalovanému 1/) bez toho,
aby mal akýkoľvek písomný dôkaz o reálnom prevzatí peňazí (pôţičky) zostala jeho
argumentácia len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení a ako veriteľ nepostupoval v súlade
so zásadou, ţe právo patrí bdelým (pozorným, obozretným, opatrným, starostlivým) teda tým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a sú predvídaví aj čo do moţnosti vzniku
problémov s preukazovaním reálneho odovzdania pôţičky (reálne prenechanie peňazí v čase
uzavretia pôţičky) a v danom prípade nejde o nepatrnú hodnotu dlhu. Dospel teda k záveru,
ţe zmluva o pôţičke medzi ţalovaným 1/ a ţalovaným 2/ uzavretá dňa 8.5.2007 na sumu
1 850 000 Sk, ktorá nezodpovedá formálnym a materiálnym poţiadavkám vyţadovaným
zákonom (nielen dohoda strán ale aj odovzdanie predmetu pôţičky dlţníkovi) je neplatná.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobkyne a ţalovaných 1/, 2/ rozsudkom z 28. júna
2013 č. k. 8 Co 83/2013-551 potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej. Zrušil
rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vyslovil, ţe o trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím.
Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade
s ustanovením § 132 O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa v plnom
rozsahu stotoţňuje a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje len
na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. So všetkými skutočnosťami uvádzanými
odvolateľom sa náleţitým a presvedčivým spôsobom vyporiadal uţ prvostupňový súd,
ktorého rozhodnutie spĺňa všetky poţiadavky kladené na zákonné rozhodnutie podľa § 157
ods. 2 O.s.p.
Na doplnenie odvolací súd uviedol, ţe s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
na strane ţalobkyne sa prvostupňový súd dostatočne vyporiadal a má za to, ţe v danom
prípade ţaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je ţalobou určovacou v zmysle
ustanovenia § 80 písm.c/ O.s.p., pričom jednoznačne z vykonaného dokazovania bolo
preukázané, ţe ţalobkyňa má na poţadovanom určení naliehavý právny záujem. Právny
záujem na poţadovanom určení ţalobkyňa preukázala, nakoľko na nehnuteľnosť zapísanú
na LV č. X., ktorá je v BSM ţalobkyne a ţalovaného 1/ bolo v exekučnom konaní sp. zn.
E. exekútorom JUDr. B. J. zriadené exekučné záloţné právo a je voči ţalobkyni vedená
exekúcia. Pozícia ţalobkyne a jej právne postavenie sa stalo neisté a určovacia ţaloba má
v tejto situácii svoje opodstatnenie, kedy rozhodnutím, ktorým súd takejto ţalobe vyhovie, sa
vytvorí pevný právny základ pre účastníkov právneho vzťahu in eventum pre inú osobu, ak by
takýto procesný výsledok mal priaznivý dopad na jej právne postavenie. Ohľadne námietky
ţalovaného 2/, či sa jedná o absolútne neplatnú alebo relatívne neplatnú zmluvu poukázal na
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, z ktorého jednoznačne vyplynulo, ţe
predmetná zmluva odporuje dobrým mravom. Z uvedeného je zrejmé, ţe zmluva o pôţičke je
absolútne neplatný právny úkon.
Dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ţe odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.
Má za to, ţe dôkazy, ktoré boli prvostupňovým súdom vykonané poskytli dostatočný podklad
pre rozhodnutie okresného súdu.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný 2/, ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov sú nepreskúmateľné pre ich zmätočnosť, rozporuplnosť, logickú
nekonzistentnosť. Súdy oboch stupňov sa v odôvodnení svojich rozhodnutí mali
predovšetkým vysporiadať s otázkou, aká bola skutočná výška dlhov ţalovaného 1/
a ţalobkyne ako dlţníkov voči ţalovanému 2/ ako veriteľovi v mesiaci august 2007, aký dlh
bol splatený plnením v rozsahu 1 190 000 Sk (ktorú sumu po odstúpení od kúpnej zmluvy
vrátila spoločnosť A., s.r.o., ţalobkyni a ţalovanému 1/, a ktorá následne bola na splatenie
dlhov z obdobia rokov 2001, 2002 poskytnutá ţalovanému 2/ a aký dlh ţalovanému 1/
a ţalobkyni v auguste 2007 voči ţalovanému 2/ ešte ostal (dlh zo zmluvy o pôţičke vo výške
1 850 000 Sk). Rozhodnutia súdov oboch stupňov obsahujú odôvodnenie takého
zanedbateľného rozsahu, obsahu i kvality, ţe nie je moţné tak zo strany ţalovaného 2/ ani zo
strany akejkoľvek tretej osoby sa s nimi uspokojiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami plynúcimi z vykonaného dokazovania a úvahami
súdov pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdov na strane druhej.
Odôvodnenie rozsudkov v nijakom prípade nepôsobí presvedčivo a takto vypravené
odôvodnenia nenapĺňajúce ani základné atribúty kladené na zdôvodnenie rozhodnutia nemôţu
poţívať právnu ochranu. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil
a ţalobu zamietol, alternatívne aby zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu, prípadne aj zrušil
rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalovaného 2/ zamietnuť a priznať
jej náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon, k tomu reţijný paušál a DPH vo výške
664,60 €.
Krajský súd v Ţiline uznesením z 30. septembra 2013 č. k. 8 Co 83/2013-558 uloţil
ţalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobkyni trovy odvolacieho konania
v sume 81,24 € k rukám J., so sídlom D., do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala odvolanie ţalobkyňa a navrhla, aby
odvolací súd zmenil výrokovú časť uznesenia a priznal jej trovy právneho zastúpenia
v uplatnenej výške 664,60 €, nakoľko sa jednalo o určovaciu ţalobu s oceniteľným
predmetom plnenia, ktorá odôvodňuje priznanie odmeny za právne zastupovanie podľa
hodnoty predmetu sporu, nie z neurčitej hodnoty sporu.
Ohľadne posúdenia úkonu ako dovolanie na dotaz dovolacieho súdu ţalobkyňa uviedla, ţe
pokiaľ Krajský súd v Ţiline rozhodol o trovách odvolacieho konania, predmetné rozhodnutie
je moţné povaţovať v danej časti (trovy konania) za rozhodnutie prvého stupňa a preto ho
ţalobkyňa napadla odvolaním. Predmetný úkon nemoţno posudzovať ako dovolanie, nakoľko
dovolanie voči trovám je vylúčené. Zároveň § 202 ods. 1 O.s.p. nevylučuje podanie odvolania
voči rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného 2/ nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3
O.s.p. (procesne) prípustné.
Dovolanie ţalovaného 2/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené
niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa
preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa
tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a na vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväzným právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.) ako aj prvostupňového súdu, čo súčasne zakladá porušenie jeho
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru)
v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho ako aj prvostupňového súdu je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho
odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom
dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ţalovaný 2/ namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ
vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru v sebe zahŕňajú právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj
dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.)
ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení aj obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne zrozumiteľnosť, i všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka
správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe
vyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe právny dôvod vzniku dlhu musí spočívať na platnom úkone
a preto i k uznaniu dlhu je potrebná existencia platného záväzkového vzťahu. Ak veriteľ
(ţalovaný 2/) sa domáha voči dlţníkovi vrátenia poţičanej sumy peňazí (1 850 000 Sk)
v intenciách § 657 OZ, musí splniť dôkaznú povinnosť nielen o tom, ţe uzavrel s dlţníkom
v určitej dobe (8.5.2007) zmluvu o pôţičke peňazí a ţe peniaze mali byť vrátené v dohodnutej
dobe ale i o tom, ţe tieto peniaze skutočne poţičal dlţníkovi. Ţalovaný 2/ ako veriteľ
v priebehu celého konania súdu hodnoverným spôsobom nijako nepreukázal ním tvrdenú
skutočnosť (odovzdanie predmetu pôţičky) a jeho vyjadrenia navyše boli rozporné (najprv
tvrdil, ţe celá suma pôţičky bola vyplatená dňa 8.5.2007 v hotovosti, keďţe mal beţne doma
peniaze v hotovosti a následne, ţe časť pôţičky bola poskytnutá prevodom na účet a zvyšok
mu dával postupne podľa poţiadaviek ţalovaného 1/ na uhrádzanie jednotlivých dlhov).
Taktieţ tvrdenia ţalovaného 1/ ako dlţníka o prevzatí sumy neboli jednoznačné a vzbudzovali
pochybnosti s prihliadnutím na časový horizont uzavretého úkonu dňa 8.5.2007 (bez súhlasu
manţelky), ktorého právnym dôsledkom je exekučné konanie spoločného majetku (§ 145
ods. 1) a dňa 31.5.2007 uzavretá úverová zmluva na sumu 1 190 000 Sk na vyplatenie starých
dlhov ţalovanému 2/. Ak by mal záväzok ţalovaného 1/ vzniknúť na základe tohto právneho
úkonu dňa 8.5.2007 malo k odovzdaniu peňazí ţalovanému 1/ dôjsť najneskôr do 31.5.2007
a ak sa strany dohodli, ţe predmet pôţičky bude odovzdaný neskôr, má taká zmluva charakter
zmluvy o budúcej zmluve, pretoţe pri zmluve o pôţičke ide o reálnu zmluvu. Na to, aby
vznikol právny vzťah pôţičky na základe posudzovanej zmluvy mohlo dôjsť aţ odovzdaním
peňazí ţalovanému 1/, t. j. dlţníkovi, pričom táto skutočnosť v konaní hodnoverným
spôsobom preukázaná nebola, preto pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedošlo, medzi zmluvnými
stranami právny vzťah pôţičky nevznikol a ani tomu zodpovedajúce právo veriteľa poţadovať
vrátenie pôţičky z tohto právneho úkonu zo dňa 8.5.2007. Pokiaľ ţalovaný 2/ v odvolacom
konaní zotrval na svojej argumentácii, odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu
prvého stupňa o dôvodnosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie
toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa
(ţalovaného 2/).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je
procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne
posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný 2/ neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm.f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalovaného 2/ nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto
odmietol (týka sa časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu) podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom
uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalovaný 2/ nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania
vzniklo ţalobkyni a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju
zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 29. novembra 2013 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 9 ods. 1, § 10 ods. 2 a § 10 ods. 1 vychádzajúc zo základu 61 408,74 €, kde jeden úkon
právnej sluţby činí 546,05 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 € a 20 % DPH (t. j. 110,77 €), čo predstavuje
spolu 664,63 €, ţalobkyňa však ţiadala iba 664,60 €.
V súvislosti s odvolaním, ktoré ţalobkyňa podala proti uzneseniu Krajského súdu
v Ţiline z 30. septembra 2013 č. k. 8 Co 83/2013-558, ktorým odvolací súd uloţil ţalovaným
spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobkyni trovy odvolacieho konania, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie ţalobkyne smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní rozhodol o trovách odvolacieho konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o trovách odvolacieho konania vydané v priebehu
odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale jedná sa
o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu
napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa.
Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa ale zostáva odvolacím
súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje
(neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Ţalobkyňa napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného ţalobkyňou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ţiadnemu z účastníkov ich
náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová