Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 580/2016
PDF · 194.13 KB
No categories available
III. ÚS 580/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
spoločnosťou
v mene ktorej koná advokát a konateľ , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 460/2015
z 28. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 Co 460/2015 z 28. augusta 2015 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou sporu
vedeného na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 40/2009,
ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke sumy 61 408,75 €
s príslušenstvom.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 10. októbra 2012 tak, že určil neplatnosť
žalobou napadnutej zmluvy o pôžičke a zaviazal žalovaných nahradiť sťažovateľke trovy
konania. Proti rozsudku podala sťažovateľka v časti výroku o trovách konania odvolanie, na
základe ktorého krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením z 8. mája 2015 opätovne
rozhodol o trovách konania, pričom žalovaných zaviazal na náhradu trov konania v sume
1876,65 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľky. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka
opätovne podala odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol namietaným uznesením sp. zn.
6 Co 460/2015 z 28. augusta 2015 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka tvrdí, že namietaným uznesením „v spojení s uznesením Okresného
súdu Žilina zo dňa 08.05.2015, č.k. 17C/40/2009 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základného práva
sťažovateľky na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy SR a tiež práva na majetok. Uvedené
porušenie vyplýva zo skutočnosti, že Uznesenie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a nesprávnej aplikácie príslušného zákonného ustanovenia vyhlášky MS SR.
V posudzovanom prípade je jednoznačné, že konanie pred Okresným súdom Žilina, č. k.
17C/40/2009 bolo konaním o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičky, ktorej hodnota bola
1.850.000 Sk (61.408,74 EUR). V danej situácii teda jednoznačne prichádza do úvahy, pri
vyčíslovaní a priznávaní trov právneho zastúpenia, aplikácia ustanovenia § 10 ods. 1 a 2
vyhlášky MS SR“, podľa ktorého „za tarifnú hodnotu sa považuje výška peňažného plnenia
alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania
právnej služby: za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a
hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho
sporu. Tvrdíme, že aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR na daný
prípad, ktorú aplikáciu použil Krajsky súd v Žiline v Uznesení, je nesprávna.“.
Sťažovateľka v rámci sťažnostnej argumentácie poukázala aj na „rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo/52/2014, ktorým bolo rozhodnuté aj o náhrade trov
dovolacieho konania v súvislosti s podaním dovolania odporcom proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline zo dňa 28.06.2013, č.k.8Co/83/2013 s tým, že Najvyšší súd SR sťažovateľke
priznal náhradu trov dovolacieho konania a pri výpočte trov vychádzal z hodnoty úkonu
546,05 EUR (ide o úkon vypočítaný podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR) a nie z hodnoty
podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR, t.j. z hodnoty prislúchajúcej 1/13-ine
výpočtového základu“, ako aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 týkajúci sa
obdobnej situácie.
Na základe uvedených skutočností navrhla sťažovateľka vysloviť porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením,
namietané uznesenie zrušiť a vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň požiadala
o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť
porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania a všeobecný
súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), podľa názoru ústavného
súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05,
Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) platného a účinného v čase rozhodovania
krajského súdu návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa
za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna
služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj
hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu
veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 107/2012) vyplýva, že
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci
týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.
Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m.
Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení
s § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie
je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu predovšetkým
znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky
má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní (m. m. II. ÚS 492/2013,
II. ÚS 226/2012). V namietanom prípade bolo predmetom konania pred okresným súdom
a krajským súdom rozhodovanie o určení ne(platnosti) právneho úkonu, konkrétne zmluvy
o pôžičke.
V napadnutom uznesení krajský súd k odôvodneniu výšky náhrady trov konania
uviedol:
„Odvolacie námietky navrhovateľky odvolací súd nepovažoval za dôvodné, a to
z nasledovných dôvodov:
Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci okresný súd postupoval
správne, keď pri výpočte trov právneho zastúpenia určil tarifnú odmenu za jeden úkon
právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Zo spisového materiálu vyplýva, že predmetom konania vo veci samej bolo určenie
neplatnosti právneho úkonu (konkrétne zmluvy o pôžičke), čo odvolateľka nakoniec ani
nenamietala. Žalobou v tomto konaní bolo navrhnuté, aby súd v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.
určil, či tu právny vzťah je alebo nie je. Odvolací súd nespochybňuje, že určenie neplatnosti
právneho úkonu (zmluvy o pôžičke) v tomto konaní dopadá na právne účinky pôvodne
založeného právneho vzťahu, ktoré s takýmto úkonom bývajú spojené (vznik, zmenu alebo
zrušenie vzájomných práv a povinností). Domáhať sa takého určenia v konaní pred súdom
je však právnou možnosťou (právom) v závislosti od hmotno-právnych i procesno-právnych
predpokladov. Išlo teda o určovací spor, v ktorom súd (z hľadiska jeho výsledku) mohol buď
len deklarovať, že zmluva o pôžičke ako právny úkon je neplatná alebo návrh na
požadované určenie zamietnuť. Nakoľko predmetný určovací spor sa neviaže na hodnotu
predmetu pôžičky, ale na právny úkon (zmluvu o pôžičke) samotnú, je potrebné pri určení
výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z ust. § 11 ods. 1 písm. a),
a nie z ust. § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Pri určení tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní,
predmetom ktorého je určenie neplatnosti právneho úkonu sa vychádza z hodnoty práva;
právna úprava v každom jednotlivom prípade umožňuje skúmať, či takýto predmet konania
(nie je) možné oceniť peniazmi a v závislosti od toho stanoviť výšku odmeny. V prípade
určenia neplatnosti zmluvy ide o právo (právnu možnosť hmotno-právneho i procesného
charakteru), t. j. taký predmet, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch (§ 11 ods. 1
vyhlášky). Účelom právnej služby v predmetnom konaní nebolo dosiahnutie zaplatenia
pôžičky ani jej vymoženia, ale len určiť, že takýto právny úkon je neplatný. Posúdenie, či
preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, teda predstavuje
skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi.
Takýto záver odvolacieho súdu korešponduje i so závermi judikovanými Ústavným
súdom Slovenskej republiky v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 30/2011, II. ÚS 226/2012, ako aj
Najvyšším súdom SR v uzneseniach sp. zn. 3MCdo 9/2009 zo dňa 21.10.2010, 5MCdo
9/2010 zo dňa 29.10.2010, ale aj už citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn.
8Co/83/2013 zo dňa 28.06.2013.
Odvolací súd preto odvolaciu námietku navrhovateľky nepovažoval za dôvodnú.
Nakoľko iné (ďalšie) odvolacie námietky neboli v prejednávanej veci vznesené, odvolací súd
uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“
Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti
právneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať
za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by
zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd
pritom v nadväznosti na skutkový stav svoj právny záver ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým
uznesením krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných
práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia
vyplýva, že krajský súd sa ako súd odvolací stotožnil so záverom prvostupňového súdu
k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania a potvrdil jeho rozhodnutie,
pričom zaujal stanovisko tak k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho
konania, ako aj v konkrétnej prerokúvanej veci. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia §
11 ods. 1 vyhlášky je v danom prípade odôvodnená ústavne konformným spôsobom
(dostatočne a relevantne).
Pokiaľ sťažovateľka poukázala na judikovaný názor ústavného súdu prezentovaný
v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 119/2012, ústavný súd podotýka, že v prípade sťažovateľky nejde
o obdobnú právnu situáciu. V súvislostiach určovacej žaloby o vyslovenie neplatnosti
zmluvy už ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého takýto predmet konania nepochybne
nie je možné oceniť a v peniazoch vyjadriť (m. m. II. ÚS 478/2014).
Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných
súdov k rozhodovaniu obdobných vecí, je potrebné zároveň uviesť, že právny názor
vyslovený krajským súdom v napadnutom uznesení nie možné považovať za ojedinelý či
zásadným spôsobom sa odchyľujúci od stabilizovanej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého
právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú
charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach
zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra
v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj
na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby
najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala
mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo
podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Ústavný súd vzhľadom na to, že
nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby
len na jej základe bolo možné napadnuté uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva
sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní v tejto
časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016