Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 580/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

spoločnosťou

v mene ktorej koná advokát a konateľ , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 28. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. augusta 2015 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou sporu

vedeného na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke sumy 61 408,75 €

s príslušenstvom.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 10. októbra 2012 tak, že určil neplatnosť

žalobou napadnutej zmluvy o pôžičke a zaviazal žalovaných nahradiť sťažovateľke trovy

konania. Proti rozsudku podala sťažovateľka v časti výroku o trovách konania odvolanie, na

základe ktorého krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením z 8. mája 2015 opätovne

rozhodol o trovách konania, pričom žalovaných zaviazal na náhradu trov konania v sume

1876,65 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľky. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka

opätovne podala odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol namietaným uznesením sp. zn.

z 28. augusta 2015 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že namietaným uznesením „v spojení s uznesením Okresného

súdu Žilina zo dňa 08.05.2015, č.k. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR, základného práva

sťažovateľky na vlastníctvo podľa SR a tiež práva na majetok. Uvedené

porušenie vyplýva zo skutočnosti, že Uznesenie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a nesprávnej aplikácie príslušného zákonného ustanovenia vyhlášky MS SR.

V posudzovanom prípade je jednoznačné, že konanie pred Okresným súdom Žilina, č. k.

bolo konaním o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičky, ktorej hodnota bola

1.850.000 Sk (61.408,74 EUR). V danej situácii teda jednoznačne prichádza do úvahy, pri

vyčíslovaní a priznávaní trov právneho zastúpenia, aplikácia ustanovenia § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky MS SR“, podľa ktorého „za tarifnú hodnotu sa považuje výška peňažného plnenia

alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania

právnej služby: za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a

hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho

sporu. Tvrdíme, že aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR na daný

prípad, ktorú aplikáciu použil Krajsky súd v Žiline v Uznesení, je nesprávna.“.

Sťažovateľka v rámci sťažnostnej argumentácie poukázala aj na „rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR č.k. , ktorým bolo rozhodnuté aj o náhrade trov

dovolacieho konania v súvislosti s podaním dovolania odporcom proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline zo dňa 28.06.2013, č.k.8Co/83/2013 s tým, že Najvyšší súd SR sťažovateľke

priznal náhradu trov dovolacieho konania a pri výpočte trov vychádzal z hodnoty úkonu

546,05 EUR (ide o úkon vypočítaný podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR) a nie z hodnoty

podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR, t.j. z hodnoty prislúchajúcej 1/13-ine

výpočtového základu“, ako aj na nález ústavného súdu sp. zn. týkajúci sa

obdobnej situácie.

Na základe uvedených skutočností navrhla sťažovateľka vysloviť porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa namietaným uznesením,

namietané uznesenie zrušiť a vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň požiadala

o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.

, , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania a všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), podľa názoru ústavného

súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ,

).

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) platného a účinného v čase rozhodovania

krajského súdu návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o

určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa

za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna

služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj

hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva, že

rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci

týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.

Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m.

, ).

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení

s má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie

je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu predovšetkým

znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky

má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní (m. m. ,

). V namietanom prípade bolo predmetom konania pred okresným súdom

a krajským súdom rozhodovanie o určení ne(platnosti) právneho úkonu, konkrétne zmluvy

o pôžičke.

V napadnutom uznesení krajský súd k odôvodneniu výšky náhrady trov konania

uviedol:

„Odvolacie námietky navrhovateľky odvolací súd nepovažoval za dôvodné, a to

z nasledovných dôvodov:

Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci okresný súd postupoval

správne, keď pri výpočte trov právneho zastúpenia určil tarifnú odmenu za jeden úkon

právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Zo spisového materiálu vyplýva, že predmetom konania vo veci samej bolo určenie

neplatnosti právneho úkonu (konkrétne zmluvy o pôžičke), čo odvolateľka nakoniec ani

nenamietala. Žalobou v tomto konaní bolo navrhnuté, aby súd v zmysle

určil, či tu právny vzťah je alebo nie je. Odvolací súd nespochybňuje, že určenie neplatnosti

právneho úkonu (zmluvy o pôžičke) v tomto konaní dopadá na právne účinky pôvodne

založeného právneho vzťahu, ktoré s takýmto úkonom bývajú spojené (vznik, zmenu alebo

zrušenie vzájomných práv a povinností). Domáhať sa takého určenia v konaní pred súdom

je však právnou možnosťou (právom) v závislosti od hmotno-právnych i procesno-právnych

predpokladov. Išlo teda o určovací spor, v ktorom súd (z hľadiska jeho výsledku) mohol buď

len deklarovať, že zmluva o pôžičke ako právny úkon je neplatná alebo návrh na

požadované určenie zamietnuť. Nakoľko predmetný určovací spor sa neviaže na hodnotu

predmetu pôžičky, ale na právny úkon (zmluvu o pôžičke) samotnú, je potrebné pri určení

výšky tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z ust. § 11 ods. 1 písm. a),

a nie z ust. a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Pri určení tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní,

predmetom ktorého je určenie neplatnosti právneho úkonu sa vychádza z hodnoty práva;

právna úprava v každom jednotlivom prípade umožňuje skúmať, či takýto predmet konania

(nie je) možné oceniť peniazmi a v závislosti od toho stanoviť výšku odmeny. V prípade

určenia neplatnosti zmluvy ide o právo (právnu možnosť hmotno-právneho i procesného

charakteru), t. j. taký predmet, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch (§ 11 ods. 1

vyhlášky). Účelom právnej služby v predmetnom konaní nebolo dosiahnutie zaplatenia

pôžičky ani jej vymoženia, ale len určiť, že takýto právny úkon je neplatný. Posúdenie, či

preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, teda predstavuje

skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi.

Takýto záver odvolacieho súdu korešponduje i so závermi judikovanými Ústavným

súdom Slovenskej republiky v uzneseniach sp. zn. , , ako aj

Najvyšším súdom SR v uzneseniach sp. zn. zo dňa 21.10.2010, 5MCdo

9/2010 zo dňa 29.10.2010, ale aj už citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 28.06.2013.

Odvolací súd preto odvolaciu námietku navrhovateľky nepovažoval za dôvodnú.

Nakoľko iné (ďalšie) odvolacie námietky neboli v prejednávanej veci vznesené, odvolací súd

uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa potvrdil.“

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať

za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd

pritom v nadväznosti na skutkový stav svoj právny záver ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

uznesením krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných

práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia

vyplýva, že krajský súd sa ako súd odvolací stotožnil so záverom prvostupňového súdu

k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania a potvrdil jeho rozhodnutie,

pričom zaujal stanovisko tak k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho

konania, ako aj v konkrétnej prerokúvanej veci. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia §

11 ods. 1 vyhlášky je v danom prípade odôvodnená ústavne konformným spôsobom

(dostatočne a relevantne).

Pokiaľ sťažovateľka poukázala na judikovaný názor ústavného súdu prezentovaný

v jeho náleze sp. zn. , ústavný súd podotýka, že v prípade sťažovateľky nejde

o obdobnú právnu situáciu. V súvislostiach určovacej žaloby o vyslovenie neplatnosti

zmluvy už ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého takýto predmet konania nepochybne

nie je možné oceniť a v peniazoch vyjadriť (m. m. ).

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných

súdov k rozhodovaniu obdobných vecí, je potrebné zároveň uviesť, že právny názor

vyslovený krajským súdom v napadnutom uznesení nie možné považovať za ojedinelý či

zásadným spôsobom sa odchyľujúci od stabilizovanej rozhodovacej praxe všeobecných

súdov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého

právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach

zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj

na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby

najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala

mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach ().

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Ústavný súd vzhľadom na to, že

nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby

len na jej základe bolo možné napadnuté uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva

sťažovateľky zaručeného v napadnutým uznesením krajského súdu

nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní v tejto

časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016