Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 30/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. N., P.,

ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 23. júna 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. októbra

2010 doručená sťažnosť Mesta B. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 17 Co

164/2010 z 23. júna 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalovaného v 2. rade bol

účastníkom konania o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktoré bolo vedené na Okresnom súde

Prievidza pod sp. zn. (ďalej len ,,okresný súd“), ktorý rozsudkom z 9. augusta

2007 žalobu žalobcu spoločnosti R., s. r. o., zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania

žalovanému v 1. rade (S., s. r. o.) aj sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade. Pri výpočte

priznanej náhrady trov konania vychádzal okresný súd z § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “) a za základ pre výpočet odmeny advokáta sťažovateľa za jeden úkon

právnej pomoci vzal hodnotu predmetu kúpnej zmluvy (nehnuteľnosti) – 12 823 800 Sk.

Sťažovateľovi tak priznal náhradu trov konania v sume 137 800,50 Sk. Rozsudok okresného

súdu nadobudol právoplatnosť 29. septembra 2007.

3. Proti právoplatnému rozsudku okresného súdu vo výroku o trovách konania podal

generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, o ktorom Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 2 M Cdo

18/2008 z 30. novembra 2009 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách

konania a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Na odôvodnenie zrušujúceho

výroku najvyšší súd uviedol, že odôvodnenie výroku o trovách konania napadnutého

rozsudku okresného súdu je nedostatočné, nepreskúmateľné a v rozpore s § 157 ods. 2

(ďalej len ,,OSP“). Ďalej najvyšší súd uviedol: ,,Výpočet

trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad jeho hotových

výdavkov sa spravuje vyhláškou č. , ktorá sama však otázku možnosti určenia

hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov na

rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nerieši. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. stará advokátska vyhláška)

túto otázku výslovne upravovala vo svojom ustanovení § 13 ods. 7, podľa ktorého vo

veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu

právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je

ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej

odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia.

Ustanovenie vyhl. č. však nemožno aplikovať na výpočet odmeny

advokáta podľa vyhl. č. , platnej a účinnej v čase celého konania vo veci.

V zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých

kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento postup

reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od

hodnoty sporu. Nemožno tiež opomínať skutočnosť, že predmetom konania o určenie

neplatnosti právneho úkonu, v tomto prípade kúpnej zmluvy, je posúdenie, či preskúmavaný

právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť

objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto

v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo

základu tarifnej odmeny podľa vyhl. č.

Súd v rozpore s rozsudok nedostatočne odôvodnil a nesprávne aplikoval

ustanovenia vyhl. č. Jeho rozhodnutie teda bolo vydané v konaní

postihnutom inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( a ). S ohľadom na

túto skutočnosť najvyšší súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň

záväzný.“

4. Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd uznesením z 20. apríla 2010

zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania, pričom sťažovateľovi ako

žalovanému v 2. rade priznal ich náhradu vo výške 180,19 €. V odôvodnení uznesenia

uviedol, že vzhľadom na právny názor najvyššieho súdu pri výpočte odmeny vychádzal

z vyhlášky č. , a teda odmenu za každý jeden úkon právnej

služby priznal vo výške 1/13 výpočtového základu, t. j. v sume 1 371 Sk. Na odvolanie

sťažovateľa (aj žalovaného v 1. rade) o veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením

napadnutým sťažnosťou na ústavnom súde uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal

sťažovateľa (aj žalovaného v 1. rade) nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Na

odôvodnenie potvrdzujúceho výroku uznesenia krajský súd uviedol:

,,Žalovaní vo svojich odvolaniach s právnym názorom najvyššieho súdu ako aj

s následným rozhodnutím prvostupňového súdu nesúhlasia a polemizujú s týmto názorom.

Uvádzajú, že najvyšší súd ako aj prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadali

s argumetáciou žalovaných, pričom z ich rozhodnutí nie je zrejmé ani akými logickými

a aplikačnými postupmi sa spravovali pri svojich rozhodnutiach. Právny názor najvyššieho

súdu považujú za nesprávny, pričom poukazujú na iné rozhodnutia v obdobných veciach

vyslovené inými ale aj tým istým senátom najvyššieho súdu.

Po preskúmaní odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom

dovolacieho súdu v zmysle , ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní,

postupoval správne.

V danej veci prvostupňový súd postupoval dôsledne v súlade s

a viazaný právnym názorom najvyššieho súdu v predmetnej veci rozhodol o trovách

konania pri výpočte odmeny advokáta tak, že vychádzal z právneho názoru najvyššieho

súdu v zrušujúcom uznesení. Keďže veta druhá prvostupňovému ani

odvolaciemu súdu neumožňuje odchýliť sa od právneho názoru najvyššieho súdu

vysloveného v danej veci, bolo rozhodnutie prvostupňového súdu správne, a preto ho

odvolací súd potvrdil.“

5. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa uznesením krajského súdu.

Na odôvodnenie sťažnosti uviedol:

,,Odporca (krajský súd, pozn.) pri určovaní trov právneho zastúpenia vychádzal

podľa názoru navrhovateľa z nesprávnej aplikácie vyhlášky č. ,

hoci v konaní bola jednoznačne preukázaná hodnota predmetu sporu. V danej veci bolo

podľa navrhovateľa nutné jednoznačne aplikovať výpočet trov právneho zastúpenia podľa

vyhlášky č. ... Ustanovenie cit. vyhlášky sa použije len

ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s

nepomernými ťažkosťami. V danom prípade bola hodnota sporu 12 823 015,50 Sk

všeobecne známa. Výška odmeny za právne úkony advokáta nie je viazaná na výšku

súdneho poplatku. V danom prípade bol podľa názoru navrhovateľa nesprávne aplikovaný

, keď okresný súd v pôvodnom konaní zle aplikoval sadzobník

súdnych poplatkov podľa položky 1b), podľa ktorej sa vyrubuje poplatok len vtedy, ak

nemožno predmet konania oceniť peniazmi.“ Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na

rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach, ktorých analogickej aplikácie sa domáhal aj

v jeho právnej veci, pričom poukázal aj na záver ústavného súdu, v zmysle ktorého každá

zmena rozhodovacej praxe, zvlášť ak ide o najvyšší súd, ktorý je povolaný na

zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je javom nežiaducim, pretože narušuje princíp

právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie

konanie a následne nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

uznesením krajského súdu porušené bolo. Ďalej žiadal, aby ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € aj náhradu trov konania pred ústavným

súdom v sume 300,57 €. Požadoval, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia

krajského súdu do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124

). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa

prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) garantovaných práv a slobôd (resp.

ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých

sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 a zákonom ( ).

10. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval

uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o trovách

konania.

11. Podstata sťažnostných námietok spočíva v rovine podústavného a podzákonného

práva, keď sťažovateľ nesúhlasí s výškou priznaných trov konania a domnieva sa, že

krajský súd mal správne aplikovať iné ustanovenie vyhlášky č. Ako

úspešnému účastníkovi súdneho konania mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho

zastúpenia síce boli priznané v súlade s , pri určení ich výšky však okresný

súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho, že predmet konania nemožno oceniť peniazmi.

Predmetom konania pritom bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.

12. Predovšetkým je potrebné uviesť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali

výrazne obmedzené možnosti samy rozhodnúť o aplikácii dotknutých ustanovení vyhlášky

č. , čo bolo vyvolané predchádzajúcim zrušujúcim uznesením najvyššieho

súdu v dovolacom konaní. Podľa účinnej právnej úpravy je právny názor dovolacieho súdu

pre nižšie súdy záväzný ( v spojení s ), a tieto súc viazané

povinnosťou konať iba na základe v jej medziach v rozsahu a spôsobom

ustanoveným zákonom ( ) nemohli sa od tohto (jasne vysloveného) názoru

odchýliť.

13. V citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd síce stručným, avšak

zároveň jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnuté uznesenie

okresného súdu vo výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil. Podľa ústavného

súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom

prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd dal

sťažovateľovi v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo

okresný súd postupoval pri výpočte trov právneho zastúpenia z § 11 ods. 1 vyhlášky

č. , a prečo nebolo v jeho prípade prípustné aplikovať vyhlášky

č. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. ).

14. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer

len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by

mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (). Právny výklad krajského súdu

vychádzajúci zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu takéto črty nevykazuje a

neodchyľuje sa od znenia príslušných ustanovení takým spôsobom, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú odmietol.

15. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva, že vo svojej

judikatúre sa už vyjadril aj k otázke rozdielnej interpretácie všeobecne záväzných právnych

predpisov v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd zastáva názor, že nie je

jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (, I. ÚS

235/07, ). Ako sťažovateľ v sťažnosti uviedol, odklon najvyššieho súdu od

svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe síce môže mať ústavnoprávne dôsledky, to však

nie je jeho prípad. Totiž v prípadoch, na ktoré sa odvoláva, predmetom konania, nebolo

určenie neplatnosti právnych úkonov (ako v jeho prípade), ale určenie vlastníckeho práva,

resp. určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a navyše ním citované rozhodnutie

dovolacieho senátu najvyššieho súdu vychádza z potreby aplikácie § 13 ods. 7 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb, teda z vyhlášky, ktorá na rozdiel od vyhlášky

č. predmetnú otázku výslovne upravovala. Skutočnosť, že vo všetkých

prípadoch išlo o určovacie žaloby, nemusí nevyhnutne viesť k aplikácii rovnakých

ustanovení o odmene za jeden úkon právnej pomoci v týchto konaniach. Odôvodnený

právny záver najvyššieho súdu v konaní o právnej veci sťažovateľa, ktorý prevzali tak

okresný súd, ako aj krajský súd, vychádza z toho, že posúdenie platnosti, resp. neplatnosti

preskúmavaného právneho úkonu je skutočnosť objektívne neoceniteľná peniazmi. Ak

v inom konaní s iným predmetom (určenie vlastníckeho práva vydržaním) najvyšší súd

dospel k záveru, že pri výpočte trov právneho zastúpenia je potrebné vychádzať z hodnoty

nehnuteľnosti, ku ktorej sa určuje vlastnícke právo, nemožno len preto konštatovať

ústavnoprávny rozmer námietok sťažovateľa. Navyše je potrebné uviesť, že ak bol

sťažovateľ názoru, že uznesením najvyššieho súdu v jeho veci sa tento odklonil od svojej

predchádzajúcej judikatúry ústavne neakceptovateľným spôsobom, mohol na ústavnom

súde namietať porušenie svojho základného práva podľa vo vzťahu

k predmetnému uzneseniu najvyššieho súdu. Z obsahu jeho sťažnosti nevyplýva, že by tak

učinil, a v tomto konaní ústavný súd pre viazanosť petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) nemohol preskúmavať uznesenie najvyššieho súdu.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia, primerané finančné zadosťučinenie

a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o navrhovanom odklade vykonateľnosti

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011