Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 30/2011
PDF · 206.13 KB
No categories available
I. ÚS 30/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mesta B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. N., P.,
ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 164/2010
z 23. júna 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mesta B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. októbra
2010 doručená sťažnosť Mesta B. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 17 Co
164/2010 z 23. júna 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalovaného v 2. rade bol
účastníkom konania o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktoré bolo vedené na Okresnom súde
Prievidza pod sp. zn. 8 C 19/07 (ďalej len ,,okresný súd“), ktorý rozsudkom z 9. augusta
2007 žalobu žalobcu spoločnosti R., s. r. o., zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania
žalovanému v 1. rade (S., s. r. o.) aj sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade. Pri výpočte
priznanej náhrady trov konania vychádzal okresný súd z § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z. z.“) a za základ pre výpočet odmeny advokáta sťažovateľa za jeden úkon
právnej pomoci vzal hodnotu predmetu kúpnej zmluvy (nehnuteľnosti) – 12 823 800 Sk.
Sťažovateľovi tak priznal náhradu trov konania v sume 137 800,50 Sk. Rozsudok okresného
súdu nadobudol právoplatnosť 29. septembra 2007.
3. Proti právoplatnému rozsudku okresného súdu vo výroku o trovách konania podal
generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, o ktorom Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 2 M Cdo
18/2008 z 30. novembra 2009 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
konania a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Na odôvodnenie zrušujúceho
výroku najvyšší súd uviedol, že odôvodnenie výroku o trovách konania napadnutého
rozsudku okresného súdu je nedostatočné, nepreskúmateľné a v rozpore s § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“). Ďalej najvyšší súd uviedol: ,,Výpočet
trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad jeho hotových
výdavkov sa spravuje vyhláškou č. 655/2004 Z. z., ktorá sama však otázku možnosti určenia
hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov na
rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nerieši. Vyhláška č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. stará advokátska vyhláška)
túto otázku výslovne upravovala vo svojom ustanovení § 13 ods. 7, podľa ktorého vo
veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu
právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je
ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej
odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia.
Ustanovenie § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z. z. však nemožno aplikovať na výpočet odmeny
advokáta podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., platnej a účinnej v čase celého konania vo veci.
V zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých
kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento postup
reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od
hodnoty sporu. Nemožno tiež opomínať skutočnosť, že predmetom konania o určenie
neplatnosti právneho úkonu, v tomto prípade kúpnej zmluvy, je posúdenie, či preskúmavaný
právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť
objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto
v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo
základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.
Súd v rozpore s O. s. p. rozsudok nedostatočne odôvodnil a nesprávne aplikoval
ustanovenia vyhl. č. 655/2004 Z. z. Jeho rozhodnutie teda bolo vydané v konaní
postihnutom inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.). S ohľadom na
túto skutočnosť najvyšší súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň
záväzný.“
4. Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd uznesením z 20. apríla 2010
zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania, pričom sťažovateľovi ako
žalovanému v 2. rade priznal ich náhradu vo výške 180,19 €. V odôvodnení uznesenia
uviedol, že vzhľadom na právny názor najvyššieho súdu pri výpočte odmeny vychádzal
z § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a teda odmenu za každý jeden úkon právnej
služby priznal vo výške 1/13 výpočtového základu, t. j. v sume 1 371 Sk. Na odvolanie
sťažovateľa (aj žalovaného v 1. rade) o veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením
napadnutým sťažnosťou na ústavnom súde uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal
sťažovateľa (aj žalovaného v 1. rade) nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Na
odôvodnenie potvrdzujúceho výroku uznesenia krajský súd uviedol:
,,Žalovaní vo svojich odvolaniach s právnym názorom najvyššieho súdu ako aj
s následným rozhodnutím prvostupňového súdu nesúhlasia a polemizujú s týmto názorom.
Uvádzajú, že najvyšší súd ako aj prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadali
s argumetáciou žalovaných, pričom z ich rozhodnutí nie je zrejmé ani akými logickými
a aplikačnými postupmi sa spravovali pri svojich rozhodnutiach. Právny názor najvyššieho
súdu považujú za nesprávny, pričom poukazujú na iné rozhodnutia v obdobných veciach
vyslovené inými ale aj tým istým senátom najvyššieho súdu.
Po preskúmaní odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu v zmysle § 243 ods. 1 O. s. p., ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní,
postupoval správne.
V danej veci prvostupňový súd postupoval dôsledne v súlade s § 243d ods. 1 O. s. p.
a viazaný právnym názorom najvyššieho súdu v predmetnej veci rozhodol o trovách
konania pri výpočte odmeny advokáta tak, že vychádzal z právneho názoru najvyššieho
súdu v zrušujúcom uznesení. Keďže § 243d ods. 1 veta druhá O. s. p. prvostupňovému ani
odvolaciemu súdu neumožňuje odchýliť sa od právneho názoru najvyššieho súdu
vysloveného v danej veci, bolo rozhodnutie prvostupňového súdu správne, a preto ho
odvolací súd potvrdil.“
5. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu.
Na odôvodnenie sťažnosti uviedol:
,,Odporca (krajský súd, pozn.) pri určovaní trov právneho zastúpenia vychádzal
podľa názoru navrhovateľa z nesprávnej aplikácie § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.,
hoci v konaní bola jednoznačne preukázaná hodnota predmetu sporu. V danej veci bolo
podľa navrhovateľa nutné jednoznačne aplikovať výpočet trov právneho zastúpenia podľa
§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.... Ustanovenie § 11 ods. 1 cit. vyhlášky sa použije len
ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s
nepomernými ťažkosťami. V danom prípade bola hodnota sporu 12 823 015,50 Sk
všeobecne známa. Výška odmeny za právne úkony advokáta nie je viazaná na výšku
súdneho poplatku. V danom prípade bol podľa názoru navrhovateľa nesprávne aplikovaný
zákon o súdnych poplatkoch, keď okresný súd v pôvodnom konaní zle aplikoval sadzobník
súdnych poplatkov podľa položky 1b), podľa ktorej sa vyrubuje poplatok len vtedy, ak
nemožno predmet konania oceniť peniazmi.“ Ďalej sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na
rozhodnutia najvyššieho súdu v iných veciach, ktorých analogickej aplikácie sa domáhal aj
v jeho právnej veci, pričom poukázal aj na záver ústavného súdu, v zmysle ktorého každá
zmena rozhodovacej praxe, zvlášť ak ide o najvyšší súd, ktorý je povolaný na
zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je javom nežiaducim, pretože narušuje princíp
právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania.
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie
konanie a následne nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu porušené bolo. Ďalej žiadal, aby ústavný súd
zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € aj náhradu trov konania pred ústavným
súdom v sume 300,57 €. Požadoval, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia
krajského súdu do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.
9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou
opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.
II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne
zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa
prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,
keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) garantovaných práv a slobôd (resp.
ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých
sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval
uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o trovách
konania.
11. Podstata sťažnostných námietok spočíva v rovine podústavného a podzákonného
práva, keď sťažovateľ nesúhlasí s výškou priznaných trov konania a domnieva sa, že
krajský súd mal správne aplikovať iné ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ako
úspešnému účastníkovi súdneho konania mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia síce boli priznané v súlade s § 142 ods. 1 OSP, pri určení ich výšky však okresný
súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho, že predmet konania nemožno oceniť peniazmi.
Predmetom konania pritom bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.
12. Predovšetkým je potrebné uviesť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali
výrazne obmedzené možnosti samy rozhodnúť o aplikácii dotknutých ustanovení vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., čo bolo vyvolané predchádzajúcim zrušujúcim uznesením najvyššieho
súdu v dovolacom konaní. Podľa účinnej právnej úpravy je právny názor dovolacieho súdu
pre nižšie súdy záväzný (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 OSP), a tieto súc viazané
povinnosťou konať iba na základe ústavy v jej medziach v rozsahu a spôsobom
ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 ústavy) nemohli sa od tohto (jasne vysloveného) názoru
odchýliť.
13. V citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd síce stručným, avšak
zároveň jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnuté uznesenie
okresného súdu vo výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil. Podľa ústavného
súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom
prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Krajský súd dal
sťažovateľovi v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo
okresný súd postupoval pri výpočte trov právneho zastúpenia z § 11 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., a prečo nebolo v jeho prípade prípustné aplikovať § 10 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08).
14. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer
len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by
mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08). Právny výklad krajského súdu
vychádzajúci zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu takéto črty nevykazuje a
neodchyľuje sa od znenia príslušných ustanovení takým spôsobom, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú odmietol.
15. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva, že vo svojej
judikatúre sa už vyjadril aj k otázke rozdielnej interpretácie všeobecne záväzných právnych
predpisov v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd zastáva názor, že nie je
jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie
rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS
235/07, I. ÚS 256/08). Ako sťažovateľ v sťažnosti uviedol, odklon najvyššieho súdu od
svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe síce môže mať ústavnoprávne dôsledky, to však
nie je jeho prípad. Totiž v prípadoch, na ktoré sa odvoláva, predmetom konania, nebolo
určenie neplatnosti právnych úkonov (ako v jeho prípade), ale určenie vlastníckeho práva,
resp. určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a navyše ním citované rozhodnutie
dovolacieho senátu najvyššieho súdu vychádza z potreby aplikácie § 13 ods. 7 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, teda z vyhlášky, ktorá na rozdiel od vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. predmetnú otázku výslovne upravovala. Skutočnosť, že vo všetkých
prípadoch išlo o určovacie žaloby, nemusí nevyhnutne viesť k aplikácii rovnakých
ustanovení o odmene za jeden úkon právnej pomoci v týchto konaniach. Odôvodnený
právny záver najvyššieho súdu v konaní o právnej veci sťažovateľa, ktorý prevzali tak
okresný súd, ako aj krajský súd, vychádza z toho, že posúdenie platnosti, resp. neplatnosti
preskúmavaného právneho úkonu je skutočnosť objektívne neoceniteľná peniazmi. Ak
v inom konaní s iným predmetom (určenie vlastníckeho práva vydržaním) najvyšší súd
dospel k záveru, že pri výpočte trov právneho zastúpenia je potrebné vychádzať z hodnoty
nehnuteľnosti, ku ktorej sa určuje vlastnícke právo, nemožno len preto konštatovať
ústavnoprávny rozmer námietok sťažovateľa. Navyše je potrebné uviesť, že ak bol
sťažovateľ názoru, že uznesením najvyššieho súdu v jeho veci sa tento odklonil od svojej
predchádzajúcej judikatúry ústavne neakceptovateľným spôsobom, mohol na ústavnom
súde namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu
k predmetnému uzneseniu najvyššieho súdu. Z obsahu jeho sťažnosti nevyplýva, že by tak
učinil, a v tomto konaní ústavný súd pre viazanosť petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) nemohol preskúmavať uznesenie najvyššieho súdu.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia, primerané finančné zadosťučinenie
a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o navrhovanom odklade vykonateľnosti
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011